MARCEL BUNTAJ (1974) - bubeník, príležitostný skladateľ, spevák, zvukový imitátor. Absolvoval bratislavské konzervatórium, odbor bicie nástroje. Bol členom mnohých kapiel - Bossa Noha, Bratislavské jazzové kvarteto, Scat Adrieny Bartošovej, MIDI Roba Grigorova, Mr. Band Silvie Josifoskej, Matúš Jakabčic Tentet, Free Faces, trio Šeban - Rózsa - Buntaj (Bušero), Wedding Band, skupiny Petra Lipu. Hral aj s Richardom Müllerom, Jarom Filipom, Pavlom Hammelom, Janou Kirschner, Petrom Cmorikom a mnohými ďalšími. S basistom Martinom Gašparom (hrá s ním už 16 rokov) a klávesistom Jurajom Tatárom hrá v triu Bukake. Na konte má vyše 100 albumov. V roku 1995 dostal Cenu Ladislava Martoníka ako džezmen roka a v roku 1998 Cenu hudobnej akadémie Grand Prix ZAI 1997 ako Inštrumentalista roka.

MARCEL BUNTAJ patrí medzi našich najúspešnejších hudobníkov. Bubeník, príležitostný spevák, skladateľ a vyhlásený zákulisný komik má na konte vyše sto albumov s najznámejšími umelcami zo Slovenska aj Čiech. Keď som sa s Bunkom, ako všetci Buntaja volajú, dohováral na rozhovor, prekvapil ma. Vraj nemá vodičák, príde autobusom.

Ste asi jediný profesionálny bubeník bez vodičského preukazu. Bubeníci si kupujú autá vždy ako prví, prv než ostatní kolegovia, aby si mohli voziť bicie. Neobmedzuje vás to?

"Od začiatku ma vždy vozí niekto zo spoluhráčov. Ale kúpil som už tri autá a dal ich niekomu, kto si ich zaslúžil. Ja len nemám vodičák."

Hudobníci hovoria, že hraním sa dá ťažko dôstojne zarobiť, ak človek nehrá v baroch, alebo nerobí hudbu k reklamám. Vy sa nesťažujete. Máte recept na to, ako sa stať úspešným muzikantom?

"Neviem, aký je recept, ale ja som si vždy veril. Pochádzam z veľmi skromných pomerov. Začínal som od nuly, len s poctivou výchovou rodičov. Ani som nevedel ako, a vždy som sa ocitol v tých najkrajších a najdôležitejších projektoch."

Na to treba aj drieť, nie?

"Drel som do 21 rokov. Odvtedy som necvičil. Zdokonaľujem sa životom, som presvedčený, že to, čo prežijem, dostanem do hudby. Čo sa týka techniky, aj tak je zbytočné v tridsiatich rokoch začať robiť niečo nové. Ale možno sa vyhováram. Ja som sa dostal na tú vlnu a odvtedy sa na nej, našťastie, veziem. Som taká Vondráčková za bicími."

Rock je ako kopanie kanála

Skúsení muzikanti zvyknú učiť. Máte žiakov?

"Jasné, niekoľko. Keď idem v lete na chalupu, občas zoberiem bubeníkov, ale aj muzikantov, robím tam pre nich dielne a aj si zahráme. Som rád, keď môžem niekomu pomôcť, robím to bez nároku na honorár. Okrem toho tam manuálne pracujeme, grilujeme, zabávame sa. Aj keď tento rok asi piť nebudem."

Prečo?

"Detoxikujem. Zlé veci musia z tela von. Odšťavujem si ovocie, zeleninu, jem pohánku."

Následok búrlivého muzikantského života?

"Ale nie, ja som nikdy nebol na opíjanie a podobné veci. Skrátka, chcem žiť zdravo."

Ďalší propagátor zdravej výživy?

"Výrazný. Totiž - dvaja moji veční spoluhráči, basista Martin Gašpar a klávesista Juraj Tatár sa rozhodli, že chcú schudnúť, a preto sa začali zdravo stravovať. Aj sa im to podarilo, Martin dal dolu už skoro dvadsať kíl. Ja som bol vždy gurmán, vďačný návštevník reštaurácií - a zrazu sa nedalo. Chcel som sa zastaviť na jedlo a oni mi povedia - ale my sme si už dali uhorku. Najprv som ich nenávidel a povedal som si, že odchádzam zo skupiny. O päť minút som si povedal - ale čo bez nich budem robiť? Veď bez svojej skupiny nemôžem žiť. No a tak som sa pridal aj ja. U mňa je to však nebezpečné, lebo mám 66 kíl a už nemám kam chudnúť."

Je bubnovanie fyzicky veľmi náročné?

"Pre mňa dosť, lebo som nebubenícky typ, tenký, aj ruky a nohy mám tenké. A za koncert schudnem aj tri kilá."

A pritom sa nešetríte, ste známy ako jeden z najväčších "bušičov" medzi slovenskými bubeníkmi.

"Len sa snažím hrať poctivo. Nie som akademický typ hráča. Stále si musím odstraňovať mozole od paličiek, inak by som nezohol prsty. A to ani nehovorím o kŕčových žilách, ktoré mám pravdepodobne tiež z hrania. Ale keď robotník kope kanál, tiež nemôže zem len škrabkať. A rock je kopanie kanála."

Najťažšie je zahrať dobrý pop

Hrali ste všetky žánre, máte aj prestížnu džezovú cenu. Aká hudba vás uspokojuje najviac?

"Pop. Najťažšie je zahrať dobrý pop. V tom momentálne vidím svoju úlohu. Skúsiť pomôcť, nech zdravý pop nevymrie a nezmení sa na umelú hmotu. Ja viem, že džez chce veľké majstrovstvo, ale mňa teraz zaujíma to poctivé ,robotníctvo', ktoré môže pop povzniesť."

Mladí hudobníci nepomôžu?

"Veľmi málo z nich dosahuje aspoň také kvality ako moja generácia."

Prečo?

"Neviem. Možno je to presýtenosťou informáciami. Valia sa z médií, z internetu. A nielen informácie. Deti si sťahujú hudbu a filmy zadarmo a potom si ich vôbec nevážia."

Momentálne hráte v skupine Petra Cmorika. Chodia deti aspoň na koncerty?

"Chodia. Ale im stačí, keď ho vidia, keď sa s ním fotia. Na hudbu nevedia reagovať. Keď som ja chodil na koncerty ako decko, tlieskal som aj dve minúty v kuse. Dnes si trochu zakričia a koniec. A medzi pesničkami zostane trápne ticho. Akoby nemali kultúru správania sa na koncertoch. Asi nevedia, že sa patrí normálne zatlieskať. S Petrom Lipom chodíme po celej Európe a s ním som sa s takýmito reakciami nestretol."

Ako ste sa vlastne vy, vážení muzikanti, dostali do Cmorikovej kapely?

"To je neuveriteľná historka. Minulý rok som si prvý a posledný raz pozrel SuperStar a povedal som si - tak tento Cmorik je naozajstný spevák, s ním raz budem hrať. A o dva dni mi volal manažér Jožo Šebo, či do toho nejdeme, lebo on bol vždy nadšený z toho, ako hráme s Petrom Lipom. Bol som prekvapený, vôbec som s tým nerátal, myslel som si, že na SuperStar majú monopol chlapci z Creative Music House. Ja som si vlastne vždy všetko vysníval. Že chcem hrať s tým a tamtým. A všetko sa mi splnilo."

Tak teraz by ste mali začať snívať o tom, že by ste chceli hrať so Stingom, nie?

"Jediné, čo chcem, je hrať s ľuďmi, ktorých mám rád. Tak to bolo vždy. Napríklad veľmi uznávam Ďura Tatára, aj keď som mu to nikdy nevedel povedať. S Gašparom a Tatárom sme nejako spojení, dokonca sme si s Tatárom kúpili domy v jednej dedine bez toho, aby sme o tom vedeli. Záhrady máme pri jednom potoku, ja som vyššie, tak mu môžem posielať správy vo fľaši."

Medzi hudobníkmi sa o vás rozpráva množstvo historiek, čo ste vyviedli, zahlásili, aký zvuk alebo hudobný nástroj ste dokonale napodobnili. Zrejme považujete za dôležité robiť atmosféru v kapele, však?

"Niekedy mám pocit, že ľudia ma volajú hrať len kvôli týmto sprostostiam. Ale nie, samozrejme, atmosféra je veľmi dôležitá. Bol som vždy opakom osudových tragédov, čo sú večne na niečo naštvaní."

Vyrastal som na Eláne, Teame a Nagyovi

Pred tromi rokmi ste hrali s Elánom na pražskom megakoncerte na Letnej pred vyše stotisíc ľuďmi. Aký to bol pocit?

"Bola to neuveriteľná výzva, žiadna naša kapela dodnes nehrala pred takýmto publikom. Bol som vtedy chorý, mal som teplotu, paličky sa mi šmýkali z ruky, ako som sa potil, ale koncert som odohral bez chyby, atmosféra bola neskutočná."

Nemali ste problém hrať Opičáka?

"Opičáka a ešte jednu skladbu som odmietol, bolo to v mojej kompetencii. Ja som vyrastal na Eláne, Teame, Petrovi Nagyovi. Moji rodičia nemali peniaze na to, aby mi kupovali zahraničné platne. Prečo by som to všetko mal zahodiť a zrazu sa k tomu prestať hlásiť ako niektorí moji kolegovia?"

Prečo spolupráca s Elánom nepokračovala?

"Mal som s nimi zmluvu na album Tretie oko a na koncert. Po koncerte mi volali s ponukou, aká sa neodmieta. Na ďalších asi pätnásť koncertov za nepredstaviteľný honorár. Neodmietol som ani ja. O desať minút som však volal späť, že som si to rozmyslel, hoci som práve vtedy nejaké zvláštne príjmy nemal. Ten jeden koncert mi stačil. Nepotrebujem veľa peňazí, na svoje potreby mám dosť, nemám rodinu, žijem skromne. A vzápätí mi volal Richard Müller, či s ním odohrám turné k albumu Monogamný vzťah. To boli krásne, zvláštne koncerty, ktoré ma naplnili. Mám v živote skrátka šťastie."

Som bruchomluvec

Sporadicky sa predstavujete aj ako spevák. Neláka vás takáto kariéra?

"Ani nie. Keď spievam, vždy niekoho napodobňujem. Viem verne napodobniť ľudí, zvuky. Tak aj spievam. Nie je to originálne."

Na niektorých albumoch sú nahrávky bicích, ale aj celých podkladov, ktoré ste robili ústami. To je u nás dosť nezvyčajné.

"Už tretí rok pripravujem ,hubovú dosku', kde si všetky zvuky nahrám ústami, ale je to dlhodobá záležitosť. Aj naživo viem hrať na bicích a do toho robiť ústne bicie. Dokonca viem naraz spievať a robiť si do toho ústne bubny, lebo som bruchomluvec, aj keď rozprávať ,z brucha' neviem, len robiť bubny."

Technika bubnovania ústami sa v poslednom čase rozšírila v hip-hope, volá sa to beatbox a je to veľmi obľúbená disciplína.

"Ja som sa tým zaoberal už v 80. rokoch, na konzervatóriu. Bol som lenivý cvičiť. Vlastne lenivý... Bývali sme v petržalskom paneláku a tam som nemohol cvičiť na bicích, musel by som chodiť niekde, kde by to nikoho nerušilo. Tak som si noty na bicie ,prehral' ústami, ale tým pádom nastalo prepojenie mozgu s rukami a už to išlo. Aj teraz to tak niekedy robím. Idem hrať s niekým koncert, vypočujem si nahrávky, urobím si poznámky, prehrám si bicie ústami, paličky ani nevezmem do ruky. A na koncerte to už ide. Inak, teraz mi volal chlapík čo robí beatbox, volajú ho Boykot, býva niekde na samote v Sliezsku. Pochválil sa, že v Berlíne získal titul majstra sveta. Navrhoval mi, aby sme vystupovali spolu, ale bolo by to organizačne náročné. Neviem, kde by sme sa stretávali."

Vzadu znamená viac vidieť

Nemáte problém s tým, že na koncerte ste schovaný za súpravou bicích, a nie vpredu na očiach divákov?

"Mne to vyhovuje. Keď je človek vzadu, nehrozí mu, že ho niekto zostrelí. Myslím, že byť vzadu znamená viac vidieť. Bubeník má kapelu na uzde, ovplyvňuje emócie, tlak, ktorý ide do publika. Ani jazdec na vozíku nesedí pred koňom, ale popoháňa ho zozadu."

Ale predsa len, netúžite po tom, vychádzať spoza bicích a spievať s tým, že máte za chrbtom iného bubeníka - ako Phil Collins?

"Ale áno, viackrát som to vyskúšal a je to skvelý pocit. V rámci svojho vlastného projektu by som to určite spravil. Je to veľmi náročná úloha byť vpredu ako frontman a upútať dvojhodinovú pozornosť. To je na spevákoch a sólistoch obdivuhodné - teda, ak sa im to podarí (smiech). Ja sa však lepšie cítim v úzadí, ale možno sa to jedného dňa zmení a aj zo mňa sa stane 'terč publika a bulváru'."

S Petrom Lipom (v strede) hrá Marcel Buntaj (prvý sprava) už deväť rokov. Tak isto ako jeho verní spoluhráči - basgitarista Martin Gašpar (druhý sprava) a klávesista Juraj Tatár (prvý zľava). Druhý zľava je saxofonista Michal Žáček. FOTO - JURAJ TATÁR

Marcel Buntaj v akcii. FOTO - PETER FAJKOŠ