Spisovateľ a držiteľ Nobelovej ceny Günter Grass.
FOTO – ČTK
Grass sa nikdy netajil tým, že v mladosti sympatizoval s propagandou národných socialistov. Zverejnenie tejto informácie súvisí s jeho pripravovanou knihou memoárov o mladosti a vojnových rokoch. Popisuje v nej detstvo v súčasnom Gdansku, službu v ozbrojených silách, život vojnového zajatca či vlastné umelecké začiatky. Neobišiel ani fakt, že sa pozná so súčasným pápežom Benediktom XVI., ktorý bol podobne ako literát internovaný svojho času v bavorskom Bad Aiblingu.
„Ťažilo ma to. Moje mlčanie po celé tie roky je jedným z dôvodov, prečo som túto knihu napísal. Nakoniec sa to muselo dostať von,“ odpovedal Grass na otázku, prečo o SS hovorí až teraz. Podľa novín sa ako pätnásťročný prihlásil k ponorkám, ale pre nízky vek ho neprijali. Ako sedemnásťročného ho povolali k 10. tankovej divízii „Waffen“ SS Frundberg v Drážďanoch.
„Boli sme v pracovnej službe a raz, po roku ležal na stole povolávací rozkaz. A až keď som prišiel do Drážďan, zistil som, že ide o tieto jednotky SS,“ povedal Grass. Podarilo sa mu zariadiť, aby dostal žltačku, a tak bol na niekoľko týždňov vyradený z výcviku.
Podľa svojich predchádzajúcich biografických materiálov slúžil pri protivzdušnej obrane. Bol zranený a dostal sa do amerického zajatia. Za svoju minulosť v SS sa vraj postupom stále viac hanbil a aktívne sa preto podieľal na boji za ochranu ľudských práv, proti diskriminácii a bezpráviu napríklad aj tým, že v Lübecku založil svoju Nadáciu v prospech Rómov.
Sedemdesiatosemročný Grass sa stal najznámejším predstaviteľom generácie Nemcov, ktorí sa narodili a dospievali počas nacistickej éry. Ako ľavicový intelektuál bol dlhé roky prívržencom sociálnej demokracie, odmietal Berlínsky múr a kritizoval xenofóbiu a zbrojenie.
Nobelovu cenu mu udelili v roku 1999, pričom jeho najznámejším dielom je Plechový bubienok z roku 1959.
Jej hrdinom je Oskar Matzerat z Gdanska, ktorý sa po vypuknutí 2. svetovej vojny rozhodne nerásť – čo je jeho reakcia na šialenstvo okolitého sveta. Tzv. gdanskú trilógiu dopĺňa Mačka a myš a Psie roky.
Kto mlčí, ten svedčí. Ale niekedy, žiaľ, aj klame
Priznanie Güntera Grassa k službe v elitných jednotkách SS možno symbolicky uzatvára oblúk názorov a činov, za ktoré bol tento výnimočný spisovateľ a večný rebel permanentne kritizovaný z tej či onej strany.
Z pozície presvedčeného ľavičiara tvrdo odsúdil okupáciu Československa v šesťdesiatom ôsmom, neskôr podporoval signatárov Charty 77 a perzekvovaných českých a slovenských spisovateľov, za čo sa stal „problémovým“ autorom pre bývalý sovietsky blok. Na Západe bol pre zmenu v nemilosti pravice – podporoval politiku sociálnych demokratov, aby sa však neskôr od nej sklamaný verejne dištancoval. Ani v čase príprav zjednotenia Nemecka v roku 1990 nezastával väčšinový názor a mnohých pobúril jeho odmietavý postoj k tomuto aktu.
Jeho politická angažovanosť dlho brzdila aj švédskych akademikov, kým sa mu rozhodli udeliť Nobelovu cenu – až štyridsať rokov po vydaní jeho najslávnejšej knihy Plechový bubienok. V Česku, naopak, sa stal vďaka výnimke hneď úvodným laureátom Ceny Karla Čapka, hoci jej štatút hovorí, že je určená domácim autorom. Podľa vyjadrenia bývalého šéfa českého PEN klubu Jiřího Stránského pre ČT, sa však teraz uvažuje o jej odobratí.
Nepomerne horšie ako Grassovo mladícke pôsobenie v SS je fakt, že o ňom šesťdesiat rokov mlčal. A teda klamal.
(ba)