Peter Hunčík (55) žije v Dunajskej Strede. Pôsobí ako psychiater špecializujúci sa na riešenie interetnických konfliktov. Na túto tému publikoval niekoľko kníh. V súčasnosti je riaditeľom Centra pre výskum interetnických vzťahov Fórum inštitútu pre výskum menšín v Šamoríne a zároveň prednáša v Kanade. Je ženatý.
FOTO SME – MIRKA CIBULKOVÁ
Je SNS extrémistická strana?
„Extrém je podľa slovníka cudzích slov hraničná hodnota, maximálna či minimálna. Je to najvzdialenejší bod od centra. Extremitas v medicíne znamená končatiny. Tie konce tela, ktoré sú najvzdialenejšie od centrálnych orgánov. Patologický symptóm je, ak sa extrém dostane do centra. Po júnových voľbách sa extrémne sily, chápané podľa európskeho hodnotového systému, dostali do centra moci, do vlády. Výrazy ako Slovensko patrí Slovákom, Na Slovensku po slovensky alebo Maďari za Dunaj, patria podľa európskych noriem do extrémistického slovníka. U nás nastal patologický jav, keď sa extrém dostal do centra.“
Kto za to nesie zodpovednosť?
„Je to systémové ochorenie, ktoré vyžaduje komplexné riešenie a komplexná je aj naša zodpovednosť. Je tu moja osobná zodpovednosť ako lekára aj intelektuála, ale aj skupinová zodpovednosť intelektuálov. Špecifická váha zodpovednosti sa však odlišuje. Jednoznačnú zodpovednosť za patologický stav nesie ten, kto si extrémistickú stranu vybral za koaličného partnera, čiže víťaz volieb, dnešný premiér. Zodpovednosť však nesú aj ďalší ústavní činitelia. Aj prezident alebo predseda parlamentu prispievajú k tomu, čo spoločnosť považuje za akceptovateľné a čo už nie. Prezident po tejto stránke tiež sklamal, lebo mlčal a celú vec bagatelizoval. Vo Francúzsku, keď pred niekoľkými rokmi podpálili synagógu, na čele demonštrácie proti intolerancii išiel francúzsky prezident. Politicky by sa totiž tento problém dal vyriešiť do 24 hodín.“
Súčasný francúzsky prezident nešiel do volieb s podporou strany Le Pena, kandidoval, naopak, proti nemu. Hovorili ste však o komplexnej zodpovednosti. To znamená, že ju nesieme všetci.
„Áno. Zodpovednosť za to nesie aj osemročná činnosť predchádzajúcej vlády. Jej strany v mečiarovských časoch rozhodne požadovali dodržiavanie európskych hodnôt a v snahe skoncovať s mečiarizmom napríklad spolupracovali s mimovládnymi organizáciami. Keď sa dostali k moci, od mimovládok sa odstrihli, prijímali opatrenia, ktoré ich činnosť sťažovali a vôbec dávali najavo, že už nepotrebujú občiansku spoločnosť ani intelektuálne skupiny, ktoré vládu kritizujú. Obzvlášť to platí pre stranu predchádzajúceho premiéra SDKÚ, ktorá ani raz neprotestovala proti verbálnym útokom proti Maďarom. Svoju časť zodpovednosti však nesie aj SMK, napríklad z pozície svojho podpredsedu vlády pre otázky menšín. Do roku 1998 bolo obrovské množstvo mimovládok, ktoré chceli robiť spoločné slovensko-maďarské akcie, mítingy, športové podujatia. Po nástupe do vlády sa im však dostávalo minimálnej podpory. Aj preto nie je dnes slovenská spoločnosť voči prejavom nacionalizmu ani na 50 percent taká imúnna, ako bola za Mečiara. Vtedy sme na ne, nezávisle od toho, či sme Maďari, alebo Slováci, reagovali okamžite. Dnes sú tie reakcie dosť skromné.“
V čom sa vlastne zmenila situácia oproti predchádzajúcim ôsmim rokom? Nacionalistické prejavy na futbalových štadiónoch boli aj pred vstupom SNS do vlády.
„Nové je, že sa verbálna agresivita transformovala do takzvanej brachiálnej agresivity. To znamená, že sa od slovných útokov prešlo k fyzickým. Z hľadiska psychiatrie a kriminológie ide o veľmi vážny predel. To je tá známa prvá facka, ktorú nemožno podceňovať.“
Preberme si zodpovednosť jednotlivých strán príbehu. Hovorili ste, že časť zodpovednosti nesie aj SMK. Čo to znamená?
„Samozrejme. SMK osem rokov hrala veľmi diskutabilnú hru. Napríklad, keď sa odmietala jasne vyjadriť k niektorým vážnym otázkam a vysielala dvojaké odkazy, iné na Slovensko, iné do Maďarska, iné k slovenským občanom a iné k vlastným voličom. Posledný prípad je, keď sa objavila správa, že sa do Bratislavy z Maďarska chystá demonštrovať hnutie 64 žúp. Predseda strany pán Bugár sa vtedy dal počuť, že urobia všetko, aby neprišli na Slovensko protestovať. Každý však má právo protestovať. Ak SMK nesúhlasí s touto formou protestu alebo s týmto hnutím, tak sa má prvý raz v živote postaviť na druhú stranu ulice alebo námestia. Tak, aby tam všetci predstavitelia SMK jednoznačne povedali: Chlapci, my nie sme ako vy, politika vášho hnutia, ktorého meno automaticky evokuje veľké Uhorsko, nie je naša politika. Byť na mieste Bugára, nechal by som tam podobné vyjadrenie prečítať Duraya.“
SMK tvrdí, že prejavy pána Duraya nie sú také závažné.
„SMK sa musí jednoznačne dištancovať od prejavov tohto svojho vedúceho činiteľa na rôznych mítingoch a v médiách. Tie zaznievali aj v časoch, keď bola SMK vo vláde, rovnako ako dnes, keď je vo vláde Slota. Maďarský extrémizmus na Slovensku nemá také brutálne verejné verbálne prejavy ako nacionalizmus SNS a nejde do fyzických útokov. V pozadí však bujnie tiež. Je mimoriadne problematický a frustrujúci pre slovenskú spoločnosť.“
Minister zahraničia Kubiš obviňuje z vyhrotenia situácie priamo SMK a obviňuje ju, že neustále behá do Budapešti.
„Toto obvinenie je rovnako schizofrenické ako správanie SMK alebo prezidenta. Aj mne prekáža, že utekajú do Pešti, ale ak to premiérovi alebo už v minulosti prezidentovi prekáža, môže to riešiť jednoducho. Stačí ak povie: Chlapci, ak máte problémy, poďte s nimi ku mne. Alebo Fico povie: Chlapci, je to naozaj vážne, poďme o týchto problémoch rokovať. Ak by napriek tomu utekali do Pešti, mohol by im niečo vyčítať. Bez vlastnej ochoty o problémoch reálne rokovať im vyčítať nemá čo.“
Na oboch stranách sa objavujú hlasy, ktoré z vyhrotenia situácie obviňujú médiá.
„Problémom je, že senzitivita médií voči týmto veciam mimoriadne poklesla. Prístup tlače sa výrazne zbulvarizoval, začali vychytávať iba čerešničky, najpikantnejšie veci, vedomé provokácie. Tým sa všetko dostáva do začarovaného kruhu a zároveň sa znižuje aj senzitivita obyvateľov.“
Hovorili ste aj o kolektívnej zodpovednosti intelektuálov.
„Tá je tiež evidentná. Po roku 1998 a obzvlášť po prijatí do Európskej únie sme zleniveli. Povedali sme si, že tu bude vyspelá demokratická spoločnosť ako v západnej Európe, nemáme už čo robiť, politika odteraz patrí politikom a intelektuál sa môže vrátiť do knižníc.“
Zodpovednosť slovenskej vlády je jasná. Čo budapeštianska?
„Maďarská politika dodnes nevie vyriešiť, ako sa správať k Maďarom v susedných krajinách. Má len klasický vzorec: menšiny sú malé, sú utláčané, trápia sa a my im musíme pomáhať. V rokoch 1998 až 2006, keď sa situácia menšín na Slovensku upokojila a SMK bola súčasťou vlády, si budapeštianska politika so Slovenskom zjavne nevedela rady. Všetci vedeli, že nie je všetko optimálne, nemala však ani slovník na pomenovanie situácie. Teraz ako by si niektorí až vydýchli, že sa niečo deje a môžu sa opäť prezentovať ako klasická materská krajina. Namiesto toho, aby sa v uplynulých ôsmich rokoch venovali prevencii, ktorá je vždy oveľa účinnejšia a lacnejšia. Vládnuci socialisti sami seba učičíkali tým, že všetky problémy vyrieši sociálna spravodlivosť a spolupráca socialistických strán v Európe, liberáli zasa tým, že všetko automaticky vyrieši ekonomická spolupráca. Nevyrieši.“
Dnešné napätie sa javí vyhranene ako maďarská otázka. Nie je to jednostranné?
„Intolerancia a extrémizmus nikdy nie sú etnošpecifické. Počas druhej svetovej vojny síce vraždili prednostne Židov, popri nich však vraždili aj Rómov, Slovanov a vôbec každého, kto bol iný ako správny Nemec. Slovensko ešte čaká jedna veľká úloha, riešenie problému rómskej menšiny. To, že voči rómskej menšine zatiaľ nevypuklo nič, je iba dôsledkom toho, že rómska menšina nemá politické zastúpenie, nemá spoločenskú váhu. Ale to nepotrvá večne. Rómska komunita sa môže do niekoľkých rokov tiež vyprofilovať a ak dovtedy nenájdeme účinné prostriedky proti tejto forme extrémizmu a agresivity, budeme tu mať oveľa väčší problém.“
Ako sa vôbec dá zvládať skupinová agresivita, agresivita na celospoločenskej úrovni?
„Agresivita ako taká je súčasťou každej ľudskej bytosti, bez ktorej nemôžeme žiť. V každej vyspelej európskej spoločnosti je však dôležité, ako sa s ňou pracuje. Pri spolupráci s Holanďanmi v 90. rokoch sme sa ich pýtali, ako sa im podarilo zvládnuť, aby táto agresivita nešla proti etnickým alebo religióznym menšinám. Hovorili, že to trvalo veľmi dlho a súčasťou tohto procesu sú rovnako veľmi prísne zákony ako práca občianskych iniciatív. Vďaka tomu, tvrdili v roku 1995, u nich agresivita existovala už iba na futbalových ihriskách.“
Odvtedy sa to s nástupom islamského fundamentalizmu zmenilo čiastočne aj tam.
„V každom prípade to dokazuje, že zvládanie agresivity vyžaduje komplexnú a dlhodobú terapiu. Jej súčasťou musí byť obnova všetkých foriem občiankych iniciatív, ale aj legislatívne kroky. Som liberál a nie som zástancom zákazov a obmedzovania slobody slova, ale niektoré formy verbálnych prejavov by bolo možné postihovať. A chce to hlavne neustálu pozornosť a ochotu reagovať. Reagovať sa malo už na skoršie Slotove vyjadrenia o tankoch na Budapešť alebo maďarských hajzloch. Neurobil to nikto, nepostavil som sa ani ja Peter Hunčík. Všetci sme prispeli k tomu, že sa z toho stal akýsi slovenský folklór namiesto toho, aby sme sami za seba alebo nejaká nadácia na neho podali žalobu. Je v tom aj nejaké očakávanie, že riešenie príde zhora. Pred tým sme riešenie očakávali od ústredného výboru strany, dnes od Európskej únie.“
Keď sa dostal v Rakúsku k moci Haider, zavádzali sa sankcie, ktoré neboli veľmi účinné. Keď sa do talianskej vlády dostali reformovaní neofašisti a Liga severu alebo do poľskej Sebaobrana a Liga poľských rodín, únia už mlčala.
„Nie je to úplne pravda. Účasť Haidera na vláde sa pomerne rýchlo eliminovala a väčšina jeho strany, keď si mala vybrať medzi svojím lídrom a účasťou vo vláde, tak si vybrala účasť vo vláde. Bývalí členovia Haiderovej strany zastávajú významné európske posty a správajú sa podľa pravidiel, ktoré v únii platia. Brusel aj v prípade Slovenska okamžite reagoval, dal však zároveň určitý čas na korekcie. Ako lekár som nikdy netvrdil, že sa nejaký človek nemôže zmeniť, aj keď to nie je jednoduché. Politici sa však dokážu meniť rýchlo a ľahko, ak si to okolnosti vyžadujú.“
