Záber z nahrávania albumu skupiny Collecium Musicum On a ona (1979) v pezinskom štúdiu. Zľava: Pavol Hammel, Marián Varga, Marika Gombitová a Ľudovít Nosko. Vpravo zvukár Juraj Filo.
Pred niekoľkými týždňami na Mlynských nivách v Bratislave zrovnali so zemou budovu, v ktorej sídlilo vydavateľstvo Opus. Nahrávacie štúdio, svojho času jedno z najmodernejších v Európe, zaniklo. Urobilo tak symbolický koniec značke žijúcej v kóme už dlhší čas. Po Opuse zostali tisíce albumov najrôznejších žánrov. A spomienky. Trucpodnik Opus vznikol v roku 1971, ako slovenská pobočka českého Supraphonu. Bol to údajne trucpodnik Prahe, ktorý sa záhadným spôsobom podarilo presadiť Ivanovi Stanislavovi. Vtedajší kultúrny redaktor bratislavského Večerníka firmu založil a šéfoval jej až do roku 1989. Prekypoval energiou a nápadmi - tri roky stihol zahrievať aj stoličku riaditeľa festivalu Bratislavská lýra a niekoľkokrát si odskočiť za mikrofón ako spevák. Jeho meno nájdete dokonca aj pod niekoľkými rozprávkami. Stačilo zmeniť názov a postavy v origináloch Dobšinského či bratov Grimmovcov alebo dopísať "prerozprával Ivan Stanislav" a tantiémy boli pod strechou.
Prvé boli Konvergencie
Prvým titulom Opusu sa stal album Konvergencie skupiny Collegium Musicum. Jeho obrovský úspech firmu skvele naštartoval a dokázal oprávnenosť jej existencie. Neobišlo sa to však bez problémov. Fotograf Tibor Borský bol pri tom.
"Skupinu som zobral do polozrúcanej miestnosti pod bratislavským hradom. Asi o štyri dni mi zavolal riaditeľ Ivan Stanislav zavolal, že je prúser. Tajomník pre kultúru na ústrednom výbore strany chcel vidieť návrhy obalov. Keď videl ten môj, vyskočil dva metre a povedal, že toto v žiadnom prípade. Ako chceme vychovávať socialistickú mládež, to zbúranisko tam nemôže byť. Vraj to musím prefotiť. Tak som povedal, že už mám Vargu nafoteného a či by sme na obal nedali len jeho. V Opuse ešte pre istotu iniciatívne vyretušovali Vargovu cigaretu, aby nedráždila, a potom to vyzeralo, že má herpes. Tá ruina sa však napokon na album dostala, dovnútra bookletu."
Tak sa stalo, že keď Konvergencie vyšli, ľudia dostali v obchodoch len platne a poukaz, na ktorý dostali neskôr obaly.
Obaly a zodpovední
Okrem stále elegantného loga Opusu boli súčasťou platní aj sprievodné texty. Začínajúci hudobníci museli čakať, kým im niekto kompetentný napíše čarovné vety, ako napríklad "traja muzikanti sa s vervou seriózne pustili do spĺňania svojich veľkých snov" (na prvom albume Tublatanky) alebo "keď rázne stlačil kľučku do dverí populárnej hudby, prišiel s ním veľký prievan" (z debutu Roba Grigorova).
Na obale každej platne bola aj funkcia zodpovedný redaktor. Išlo o pracovníka, ktorý mal na starosti všetky administratívne vybavovačky. Občas napríklad suploval funkciu dnešného producenta a radil hudobníkom, čo by mohli urobiť lepšie.
Kde sa rodí hudba
Dnes si môže každý hudobník (a aj nehudobník) nahrať kvalitný album doma na počítači, ale predtým hudba vznikala iba v profesionálnych priestoroch. Opus mal štyri štúdiá. Prvé bolo v empírovom divadle v Hlohovci.
"Točili sme tam v roku 1975," spomína Pavol Hammel. "Vtedy som bol na vojenčine, v piatok som ušiel z kasární a za víkend sme nahrali album Hráč."
Hráča nahrával aj Laco Lučenič: "Bola tam taká zima, že by som ocenil aj palčiaky. Keď dnes počúvam tie pesničky, tak ma strasie. Nakoniec, Zimuška má veľavravný názov. Ale zasa to bola veľká motivácia. Hovoril som si - nepomýľ sa, lebo tu budeš mrznúť o desať minút dlhšie."
Na zámku a na víne
V Pezinku roky fungovalo asi najlegendárnejšie opusácke štúdio, bizarný priestor v zámku, patriaci miestnym vinárskym závodom. Sála, kde sa nahrávali bicie a orchestre, slúžila aj verejnosti.
"Keď sa chystala zábava, vyhadzovali nás, že už musíme končiť," hovorí Pavol Hammel. "Ja som tam však robil veľmi rád. Vždy som si vyberal september, keď bola burčiaková sezóna."
Zvukár Ivan Minárik na tancovačky nespomína rád. "Postavili sme bicie, nástroje, aparatúru, nastavili mikrofóny a potom prišli, že sa tam bude tancovať. Museli sme to celé zrušiť a na druhý deň znova rozostaviť."
Minárik má aj čuchové spomienky. "Celý zámok bol nasiaknutý vôňou vína. Každý deň tam chodila tankovať cisterna. Hadicu vždy odpojili a hodili na zem. Niekoľko litrov vína by vytieklo do kanála, keby nepribehol vrátnik a víno nezachytil do detskej vaničky. Potom nám ho výhodne predával. Boli sme aj v pivnici. Vybavil to Karol Duchoň. Zobral gitaru, zaspieval Helena, ty si život môj, a už sme mohli tam, kde bol nepovolaným vstup zakázaný."
Legendárny slovenský spevák figuruje aj v pamäti Laca Lučeniča. "Raz sme išli točiť s Mekym Žbirkom. Pred budovou bolo asi osemtisíc prepraviek s prázdnymi fľašami. Meky zareagoval svojím typickým spôsobom - aha, tu tuším nahrával Duchoň."
Zsapkove netopiere
Ivan Minárik vytiahol aj priam hororový príbeh. "Raz sme v Pezinku nahrávali platňu gitaristu Jozefa Zsapku. Hovorí nám - Tu niečo píska, ja nemôžem hrať. A naozaj tam v diere pri okne niečo pišťalo vysokým tónom. Kolega do nej strčil zahnutý drôt a vytiahol netopiera. Za malou dierou bola dutina plná netopierov. Bola jar, mali ruju a dávali to najavo. Povyťahovali sme ich dvadsaťjeden a ubytovali ich na povale. Netopierov tam vôbec bolo plno. Raz som našiel hudobného režiséra Jana Lauka, ako sa schováva pod mixážnym pultom. Do miestnosti vletel netopier a on veril povere, že sa zachytí do vlasov."
Ohlušujúce digitálne ticho
V roku 1986 Opus otvoril digitálne štúdio na Mlynských Nivách. Vybavenie bolo špičkové aj na svetové pomery, vznikla dokonca fáma, že tam prídu nahrávať Duran Duran. Prvým "podnájomníkom" bol Laco Lučenič. Nová technológia ho priam šokovala: "Digitálna nahrávka je absolútne čistá, nemá žiaden šum. Vtedy som tú dokonalosť považoval za surovú. Úplné ticho po skončení pesničky ma až ohlušovalo."
Nové štúdio už bolo zariadené, ale budova ešte nebola dokončená. Aparatúra sa totiž kvôli devízovému úveru musela začať používať, hrozila kontrola. Ako spoluproducent nahrával s Lučeničom Ivan Minárik. "Boli sme priekopníci, nahrávali sme s použitím počítača. Ja som sa strašne zadĺžil a kúpil sampler. Chodili sme po budove a nahrávali cirkulárku, búchanie do železných rúrok."
Tie zvuky sú použité na platni. "Občas sa ozve aj nechcený zvuk, napríklad zbíjačka, ktorá sa dostala do nahrávky akustickej gitary," dopĺňa Laco Lučenič. "Ale nechali sme to tam - veď to je dobový doklad."
Je príznačné, že s novým štúdiom sa už nespájajú také príbehy ako so starým. Podľa Lučeniča to už bol prechod na súčasnosť.
V centre mesta
Kultovým štúdiom Opusu bolo Divadlo hudby na Laurinskej ulici v Bratislave. Názov vznikol koncom 60. rokov, keď tam kolektívne počúvali nové albumy, ku ktorým premietali diapozitívy. Aj tu vznikali hodnotné nahrávky, napríklad muzikál Cyrano z predmestia.
"Bolo to super miesto," hovorí Pavol Hammel. "Oproti bufet Ryba, dookola kaviarne. Infraštruktúra je dôležitá. Dnes títo mladí asi už len pracujú."
Ako archivárka pôsobila v Divadle hudby aj Oľga Záblacká. Pracovala tam ako jediná žena medzi dvadsiatimi mužmi. "Bola som mladá a naivná a často som od úžasu len oči otvárala. Bol tam starý gauč a technici zvykli hovoriť, že ten už niečo zažil, vraj aby som si naň nesadala, lebo otehotniem aj cez šaty. Totiž, niekedy sa nahrávalo aj večer. A bývalo veselo. Večne niekoho po telefóne zháňali manželky."
Mýtus o pope
Dlho sa tradovalo, že zisk Opusu ťahal najmä pop. Platne skupín Modus alebo Elán naozaj vychádzali v impozantných nákladoch, bestsellery v pravom zmysle však "vyrábala" klasika. Najmä legendárni Warchalovci, ktorých albumy sa exportovali napríklad do Japonska vo veľmi slušných nákladoch. A prinášali tvrdú menu.
"Mladí dnes nie sú schopní a ochotní utrácať za platne a za koncerty toľko ako predtým," povedal producent Július Kinček v roku 1989. "Jednoznačne to potvrdzuje predaj vychytených titulov Opusu. Aspoň do roku 1988 bola na prvom mieste LP platňa Detektívka z roku 1985, ktorú si kúpilo pol milióna priaznivcov Elánu. Na rovnaký počet to dotiahol Peter Nagy s albumom Mne sa neschováš z roku 1985, asi o stotisíc menej exemplárov mali albumy Hodina slovenčiny a Chráňme svoje bláznovstvá. Teda znova rovnakí interpreti. Čo z toho vyplýva? Predaj platní nestúpa, o nové už nie je až taký záujem."
Porevolučná kóma
Po Novembri 1989 ruka trhu udrela aj na gramofónový priemysel. Tesne pred privatizáciou Opusu v jeho predajniach stáli fronty - nebolo to však kvôli očakávaným novinkám, ale masovým výpredajom. Firma vyprázdňovala sklady a aj kvalitné tituly sa dali kúpiť od desiatich až po jednu korunu.
O predaji Opusu rozhodol začiatkom 90. rokov minister kultúry Ladislav Snopko. Podľa skladateľa Vladimíra Godára, ktorý v Opuse pracoval ako redaktor, Snopko zorganizoval na pôde ministerstva stretnutie s hudobníkmi. Keďže jediným, kto bol proti privatizácii Opusu, bol Godár, padlo rozhodnutie, že firma bude odštátnená. Archív, technika a pracovníci čoskoro dostali nového šéfa - ambiciózneho Daniela Junasa, moderátora hudobnej relácie Triangel. Ten bol aj majiteľom vydavateľstva Open Music, takže sa dostal k zlatej bani na CD reedície veľmi jednoducho.
Neskôr získalo prístup ku katalógu vydavateľstvo Bonton, nedávno ho kúpil produkčný dom Forza. Ten chce vydávať reedície. Starý Opus teda skončil, jeho archív však žije. Dúfajme.
FOTO - TIBOR BORSKÝ
Prvá verzia obalu skupiny Collegium Musicum Konvergencie (1971), ktorú komunisti zakázali. Bol to prvý album, ktorý vyšiel v Opuse.
Autor: MARIÁN JASLOVSKÝOLIVER REHÁK
