Značka H + Z je vrytá do pamäti Čechov a Slovákov, ako V + W či L + S. Skrýva sa za ňou nerozlučný tandem, ktorý spojila náhoda a spoločný záujem. „Život je presný súčet náhod," tvrdí Miroslav Zikmund. Spolu s Jiřím Hanzelkom precestovali okrem Antarktídy takmer celú zemeguľu. Ich skvelé cestopisy, reportáže, filmy zo vzdialených krajín vzrušovali generácie čitateľov, poslucháčov a divákov. Vydali dohromady 22 publikácií v 11 jazykoch v celkovom náklade 6,5 milióna zväzkov. Nerozlučných priateľov rozdelila pred tromi rokmi smrť Jiřího Hanzelku. Miroslav Zikmund nedávno prijal pozvanie Českého centra a Českého spolku v Košiciach. V rámci Dní českej kultúry otvoril v Slovenskom technickom múzeu výstavu fotografií, ktoré nasnímali na svojich objaviteľských výpravách. „Dnes každý košický taxikár najazdí za rok viac kilometrov, ako sme my absolvovali počas našej prvej cesty. Kilometre nie sú podstatné. Dôležité je, čo si z nej prinesiete, čím vás vnútorne obohatí. To vám nikdy nikto nemôže vziať," povedal na besede v nabitej sále múzea legendárny cestovateľ, skvelý rozprávač, no najmä charizmatický človek Miroslav Zikmund.

Prvú veľkú cestu ste absolvovali v 17 rokoch. So svojím mladším bratom Josefom ste sa vybrali z rodnej Plzne na Podkarpatskú Rus. Prečo práve tam?

Boli sme ‚aisenboňácke' deti. Náš otecko bol rušňovodič a tak sme mali voľné lístky. Mohli sme cestovať po celom Československu. S Josefom sme rozmýšľali, kam by sme vycestovali. Povedal som, že na Podkarpatskú Rus. On sa pýtal rovnako ako vy - prečo práve tam? No lebo je to najďalej! Bol to najvýchodnejší kút Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase bola súčasťou Československa. Divoká, nedotknutá, doslova panenská príroda nám vyrazila dych. Zažili sme jedinečné dobrodružstvo, na ktoré sa nedá zabudnúť.

Vraj ste o vzdialených krajinách snívali už ako dieťa...

Je to pravda. Cestovateľské sny som si zaznamenával aj do svojho denníka. Práve na Podkarpatskej Rusi sa splnil môj veľký detský sen - dostať sa do zahraničia. Vtedy som zažil ten neopakovateľný pocit, keď človek prvýkrát prekročí štátnu hranicu. Dostali sme sa až k hraničnému kameňu, na ktorom bolo z jednej strany napísané veľkými písmenami CS, na druhej P. Urobil som asi desať krokov za hraničnú čiaru a nadšene som zvolal: ‚Pepíku, ja som v cudzine!' Bol som vo vytržení. Už vtedy, v sedemnástich rokoch vo mne lomcovala túžba urobiť krok do neznáma, dostať sa ďaleko, spoznávať nové krajiny a ľudí.

Precestovali ste takmer celý svet, viackrát ste sa však vyznali zo svojej lásky k Slovensku.

Niekoľko rokov pred našou pionierskou dobrodružnou cestou na Podkarpatskú Rus sme boli s rodičmi na Štrbskom Plese. Bol som unesený. Využil som svoje vedomosti zo školy a kníh, ukázal som im, kde je Gerlachovský štít a zahlásil som: ‚Mamka, ja tam vyleziem.' Ona sa na mňa súcitne pozrela a opýtala sa: ‚Chlapče, a čo by si tam robil?' Strašne sa ma to dotklo. Predsa by som stál na najvyššom štíte Vysokých Tatier, na najvyššom mieste celého Československa! Tou otázkou ma moja vlastná mamka úplne odrovnala. A tak sme sa s Jirkom nakoniec vybrali na Kilimandžáro. (Smiech.) Pochopiteľne, cez Slovensko som často cestoval a poznám ho možno lepšie, ako Čechy. Bol som stále ohúrený tou nevšednou krásou a skvelými ľuďmi. Dodnes je Slovensko mojou zasľúbenou krajinou.

Ako reagovala mama, keď ste ju s vaším priateľom Hanzelkom postavili pred hotovú vec - ideme na pár rokov do Afriky a Južnej Ameriky?

S Jirkom sme našli spoločnú reč už v prvom ročníku na Vysokej škole obchodnej. Stretli sme sa pri zápise. Už vtedy sme plánovali našu expedíciu. Do poslednej možnej chvíle sme to tajili, takže rodičia sa o našich plánoch dozvedeli dva mesiace pred naším odchodom. Bolo to niekedy vo februári 1947. Mamka sa zachovala veľkoryso. Povedala: ‚Chlapci, ste dospelí, skončili ste školu, celý život ste snívali o cestovaní, máte naše požehnanie.'

Pomohlo vám pri cestách vzdelanie komerčných inžinierov?

Absolvensti Vysokej školy obchodnej v Prahe s titulom komerční inžinieri boli v tom čase elitou. Rozpŕchli sa po celom svete, pretože bolo samozrejmosťou, že po skončení štúdia pracovali v zahraničnom obchode, boli v zahraničí poradcami, venovali sa podnikaniu. Solidarita, ktorá medzi nimi vládla, nám v mnohých smeroch neskôr pri našich cestách výrazne pomohla. Kdekoľvek sme ich stretli, ponúkli nám svoje kontakty, poskytli dobré rady. Škola nás jazykovo vyzbrojila a navyše sme získali skvelé vedomosti z obchodu. Aj tie sa nám zišli.

S Hanzelkom ste vytvorili nerozlučnú dvojicu. Čo vás okrem spoločných snov a štúdia spájalo?

Priateľstvo. To ale nespadne len tak z neba. Musí sa budovať. Nás spájal spoločný záujem a tvrdá práca. Časom náš vzťah prešiel rôznymi skúškami. Bol to človek, ktorý bol ochotný riskovať aj svoj život, aby ma zachránil. A, verte, ocitli sme sa aj v takých situáciách.

Do Afriky a Južnej Ameriky ste sa vybrali v roku 1947, v čase, keď sa celá Európa ešte len spamätávala z hrôz druhej svetovej vojny. Zrejme na to nestačila len túžba po cestovaní. Bolo vôbec možné pripraviť sa na cestu tak, aby ste ju dokázali zvládnuť bez zbytočných rušivých momentov?

Keď sme sa z Afriky vrátili, na jednej besede sme dostali otázku - ako je možné, že práve vy dvaja ste si to mohli dovoliť? Poriadne nás to s Jirkom vytočilo. Reagovali sme v tom zmysle, že každý z desiatich miliónov obyvateľov Československa, keď odpočítame deti a dôchodcov, mal rovnakú možnosť ako my. A bolo ticho. My sme sa na tú cestu pripravovali dlhé roky. Obetovali sme pre to všetko. Študovali sme odbornú literatúru, ekonomické rozbory, cestopisy, strávili sme more času v univerzitnej knižnici, kde sme si robili rôzne výpisky, tvrdo sme sa drvili jazyky, ja napríklad angličtinu, nemčinu a ruštinu, ktorá v období pred druhou svetovou vojnou bola nepovinná a pre mnohých zbytočná. Obaja sme sa popritom snažili zarobiť, pretože sme si uvedomovali, že po vojne vám nikto peniaze nedá len tak, aby ste si mohli cestovať.

Ako sa vám podarilo presvedčiť vedenie Tatry v Kopřivniciach, aby vám poskytli automobil?

Generálnemu riaditeľovi a jeho námestníkovi sme priniesli päť zväzkov do podrobností prepracovanej dokumentácie. Snažili sme sa ich presvedčiť, že nejdeme na výlet, ale že naším cieľom je obnoviť ekonomické kontakty so svetom, ktoré boli v priebehu druhej svetovej vojny totálne popretrhané. Predložili sme im podrobné štatistiky, analýzy a prehľady, s ktorými krajinami v akom objeme sme obchodovali, priložili sme aj podrobný rozpočet, v ktorom bolo napríklad aj to, koľko pohonných hmôt budeme potrebovať. Vysvetlili sme, že nič nechceme zadarmo. Že by sme si to u nich radi aj odpracovali na výrobnej linke a v autoopravovni. To ich asi presvedčilo.

Dnes už legendárnou striebornou Tatrou 87 ste ako prví v histórii prešli cez Saharu. Lepšiu reklamu na československý výrobok nikto nikdy nevymyslel.

To auto podávalo neuveriteľné výkony. Bolo absolútne spoľahlivé. Osemvalcový vzduchom chladený motor bol naozaj jedinečný. Rovnako nadčasová kapota, ktorá svojím dizajnom absolútne predbehla dobu. Všetky vtedajšie autá mali ešte stúpačky, po ktorých ste museli do kapína kráčať ako po kostolných schodoch. Tatru 87 konštruovala ešte garnitúra konštruktérov z prvej republiky, ktorá po vojne odišla do nemeckého Volskwagenu. Kde sme prišli, všade vyvolávala naša Tatrovka nefalšovaný obdiv i údiv. Nechápali napríklad, ako je možné, že nemusíme do chladiča liať vodu...

Druhú expedíciu ste už absolvovali na dvoch nových Tatrách 805. Boli rovnako spoľahlivé?

No, spoľahlivé...Tak sa to prezentovalo, ale skutočnosť bola iná. Boli to autá narýchlo vyrobené pre armádu. Z Moskvy jednoducho prišiel pokyn, že v Tatrovke musia začať vyrábať spoľahlivé vojenské terénne vozidlá. Mali skvelé jazdné vlastnosti, ale súčiastky boli vyrábané z mizerného materiálu, my sme hovorili, že z perníka. Keby sme si to mali sami opravovať, dodnes by sme ešte neboli doma. Našťastie, mali sme so sebou technika. Čo sa ale naležal pod nimi... Tie autá mali napríklad o osemsto kilogramov viac, ako bolo uvedené v technickom preukaze. Ľahko sa mohlo stať, že sme sa s nimi mohli kdesi prepadnúť či utopiť. Bol to jednoducho podvod, zločin.

Vaša obchodná misia bola mimoriadne úspešná. Údajne vďaka vašej reklame získala Tatrovka zákazky zo zahraničia v hodnote desiatok miliónov korún. Kontrakt sa však neuskutočnil. Prečo?

Keď sme na Tatre 87 prešli Nubijskú púšť, v Keni boli toho plné noviny. Bola to senzácia. Každý chcel vidieť Tatru, zázračné auto, ktoré bez vody prešlo vyprahnutou púšťou. Keďže sme mali plnú moc Tatrovky, v Nairobi sme podpísali s firmou Donald Vincent and Company kontrakt na dodávku šesťtisíc vozov! Mali jedinú podmienku, aby riadenie bolo vľavo. Tatrováci by mohli tú zákazku splniť tak za tri roky. Objednávka prišla do Prahy. Medzitým vznikol štátny podnik zahraničného obchodu Motokov - a bolo po kontrakte. Všetkých odborníkov, ktorí mali v malíčku zahraničný obchod, povyhadzovali ako nespoľahlivých predstaviteľov vykorisťovateľskej triedy. Nahradili ich mladými „modrokošeliakmi", teda členmi Československého zväzu mládeže, ktorí nič nevedeli. Poslali ich na rok na školenie a naša objednávka ležala kdesi v zásuvke. Potom zase majiteľovi firmy, ktorý s nami podpísal kontrakt a chcel do toho investovať obrovské peniaze, nedali vstupné vízum do Československa. Nakoniec sa s tými zväzákmi stretol kdesi na hranici a tam sa snažil s nimi dohodnúť. Jednoducho - absurdné. Všetko to krachlo.

Vy ste sa v Afrike vybrali po stopách českého cestovateľa Emila Holuba. Čím vás inšpiroval?

Emil Holub bol pre nás oboch bohom. Cestu do Afriky si sám financoval. Skôr, ako sa vybral na expedíciu za kmeňom Mašakulumbov, lovcov lebiek, otvoril si lekársku prax, aby na cestu zarobil. Podrobne zaznamenával a dokumentoval svoje cestovné zážitky, dokázal ich nesmierne zaujímavo opísať. Bol vášnivým zberateľom. Na jubilejnú výstavu do Prahy priviezol unikátne exponáty, ktorá na svojich cestách získal, v päťdesiatich železničných vagónoch! Žiaľ, krátkozrakosť mladočechov neumožnila umiestniť zbierku do nejakého múzea, a tak z nej ostalo len torzo. V mnohých smeroch bol Holub naším vzorom, inšpirátorom. Aj my sme si, podobne ako on, na naše cestovanie museli zarobiť. Dodnes často počujem otázku, kto bol naším sponzorom. Na našich autách nebolo ani jediné logo nejakej firmy, ktorá by nám cestu hradila. Slovo sponzor sme ani nepoznali.

Pred vašou druhou expedíciou ste vo Viedni navštívili manželku Emila Holuba, ktorá ho na jednej zo strastiplných ciest sprevádzala. Poradila vám?

Emil Holub zomrel v roku 1902. Keď sme sa pred cestou do Ázie a Oceánie dozvedeli, že jeho manželka Ruženka ešte žije vo Viedni, rozhodli sme sa, že ju navštívime. Keď sme sedeli v pracovni Emila Holuba, za jeho pracovným stolom, na ktorom písal svoje zážitky, boli sme na vrchole blaha. V celom dome bolo cítiť jeho prítomnosť, jeho ducha. Nesmierne nás to povzbudilo. Nechceli sme od pani Ruženky nič. Nám stačilo nasávať atmosféru domu, v ktorom Emil Holub žil, boli sme spokojní s tým, že sme ju ešte videli. V tom čase už mala vyše deväťdesiat rokov. Lúčili sme sa s tým, že o rok vyrážame na našu druhú cestu, tentokrát do Ázie, a že keď dovolí, predtým by sme ju navštívili. Žiaľ, pár mesiacov predtým zomrela.

Na rozdiel od vášho vzoru, ktorý sa túlal po cestách i necestách Afriky sám, vy ste sa držali známeho českého - ve dvou se to lépe táhne. Prvá expedícia trvala takmer štyri roky, druhá viac ako päť. Nedostali ste ponorkovú chorobu? Neliezli ste si občas na nervy? Ako ste riešili kritické situácie?

Našťastie, necestovali sme v ponorke, ale v automobile. Nikdy sme sa nepohádali tak, aby sme si povedali končíme. Okrem priateľstva, nás spájala aj prestíž. Keď sme si to spolu vymysleli, spolu to musíme dotiahnuť so všetkou parádou a so cťou do konca. Samozrejme, niekedy sme sa rozchádzali v názoroch. Obaja sme si boli vedomí, že akýkoľvek názorový spor musíme riešiť hneď na mieste, neodkladať to. Vždy sme našli kompromis a toho sme sa držali. V kritických situáciách, keď sme sa nevedeli rozhodnúť, napríklad kto bude prvý svojho parťáka strážiť pred levmi či hrochmi, vzali sme miestnu mincu a cvrnk - hodili sme si ju. Los je najspravodlivejší.

Videl som fotografiu, na ktorej obaja sedíte za stolom, pred sebou máte rovnaké písacie stroje a tvoríte. Na reportážach, scenároch a knihách ste pracovali spoločne. Ani pri tom nevznikli konflikty?

Keď sme sa pohádali, tak výlučne pri písaní. Boli sme jeden pre druhého prvými čitateľmi a zároveň aj kritikmi. Tam sa často medzi nami blýskalo. S autorskou samoľúbosťou je to už tak. Málokto je ochotný ustúpiť. Ale aj na to sme našli recept.

Už v detstve som listoval vo vašich cestopisoch, v kine Čas, kde premietali nonstop krátkometrážne filmy, som so zatajeným dychom sledoval vaše dokumenty. Stále som si vás plietol. Ale pritom som mal pocit, že blonďák, teraz už viem, že Hanzelka, je ten sveták, tak trochu bohém, človek, ktorý ľahko nadväzuje kontakty, a vy ste ten, kto stojí v pozadí, všetko sleduje, mapuje, zaznamenáva, dáva dvojici punc serióznosti. Mýlil som sa?

Doteraz nás nikto takto nepopísal a možno je na tom kus pravdy. Obaja sme boli maximalisti, dráči, všetko, čo sme robili, muselo byť dokonalé. Jirko bol skôr technickejší typ. Vedel sa dokonalo postarať o auto. Keďže jeho otecko bol skúšobným jazdcom v Tatre Kopřivnice, hovorieval som mu, že sa narodil pod autom. Bol som rád, že starostlivosť o voz, jeho údržba ho bavila oveľa viac ako mňa. Ja som bol o niečo systematickejší, trval som na drobnostiach, detailoch, ktoré boli často rozhodujúce. Keď sme dva roky pred Jirkovým odchodom natáčali trinásťdielny televízny seriál, prvýkrát, odkedy som ho poznal, verejne priznal, že nebyť mojej dôslednosti a systematickosti, neboli by sme napísali ani jednu knižku. Pravdupovediac, dojal ma k slzám.

Kurátor výstavy fotografií, ktorú po Prahe a Bratislave inštalovali aj v Košiciach, Radovan Koděra obdivoval neuveriteľne detailnú evidenciu viac ako tisícky negatívov z vášho archívu, s ktorými pracoval. Ku každému záberu sú presné údaje, dáta, mená ľudí, ktorí sú na fotografii. Stále ste boli taký pedant?

Medzi mojimi priateľmi sú ľudia, ktorí keď niečo hľadajú, musia prevrátiť celý barak hore nohami. Ja keď potrebujem nejakú fotografiu, nájdem ju v priebehu niekoľkých sekúnd, maximálne minút. Nepotrebujem mať fotografie uložené v počítači či napálené na disku. Stačí mi na to moja evidencia. Siahnem do kartotéky a mám ju. Napríklad Václav Havel, s ktorým sme roky priatelia, pozná moju „techniku" a stále ju obdivuje. Ešte ako prezident mi raz vykladal: ‚Predstav si, mal som už napísaný skoro celý prejav, potom som ťukol do klávesnice a všetko som vymazal.' A ja mu hovorím: ‚Vašku, to sa mne nemôže stať. Ja to nabúcham do starej Consulky a mám to.'

Zo svojich ciest ste predkladali takzvané zvláštne správy výlučne pre generalitu štátu. V roku 1964 ste z cesty po Sovietskom zväze údajne na priamy podnet Leonida Brežneva napísali Zvláštnu správu č. 4. Správa bola zdrvujúcou kritikou hospodárskych a spoločenských pomerov v ZSSR. Keď chce niekto naozaj vedieť, ako sa žilo za socializmu, mal by si ju prečítať. Zrejme aj pod vplyvom svojich skúseností ste sa počas Pražskej jari pridali k reformným komunistom. Naozaj ste verili, že sa systém dá udržať, že ho stačí reformovať?

Vedeli sme, kto je Stalin, kto bol Lenin, náš profesor dejepisu a zemepisu nám už v septime podrobne vykladal o politických procesoch v Moskve. Dlhé roky sme dôsledne chránili svoju nezávislosť. Keď sme počas našej cesty po Sovietskom zväze porovnávali jeho oficiálnu politiku s realitou, prijali sme ponuku, aby sme svoje poznatky dali na papier. V šesťdesiatych rokoch, keď vznikalo v strane reformné krídlo, sme nakoniec podpísali prihlášky pod podmienkou, že keď by sa mali do nej vrátiť stalinské metódy, končíme. V tom čase sme asi naozaj verili, že reforma strany pomôže definitívne sa zbaviť stalinizmu a ozdraviť spoločnosť

Viedla vás k napísaniu správy zo Sovietskeho zväzu odvaha či naivita?

Uvedomovali sme si dôveru verejnosti, povzbudzovalo nás, že nás poznajú milióny ľudí, že nás ťažko môžu zavrieť.

V roku 1968 ste spolu s Hanzelkom prirovnali vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa s fašistickou okupáciou. Štyri dni po invázii ste sa v ruštine verejne obrátili na predstaviteľov Sovietskeho zväzu s výzvou, aby zastavili akciu, ktorá znamená pre obidve strany poníženie. Hanzelka podpísal Dvetisíc slov a oboch vás v roku 1970 vylúčili zo strany. Husákov režim vás spoločensky i ľudsky na dvadsať rokov odpísal. Ako sa cítia cestovatelia a publicisti, ktorým vezmú pasy, zakážu publikovať, ich knihy vyraďujú z knižníc, filmy zatvárajú do trezorov?

Obaja sme ešte spočiatku písali do šuflíka, akoby sa nechumelilo. Keď to však trvalo druhý, tretí rok, vzdali sme to. Nemali sme žiadnu motiváciu. V roku 1975 po rozhovore s Ludvíkom Vaculíkom sme vydali knihu o Cejlóne samizdatom, na vlastné tričko. Vyšlo 44 výtlačkov. Žili sme, z čoho sa dalo. Rozpredávali sme fotografickú a filmovú techniku. Predal som za celkom slušné peniaze aparát Linhof, Roleiflex, objektívy Leica, filmovú kameru na 16-milimetrový film... Jirko pracoval ako záhradník. Predtým však obišiel viac ako štyridsať zamestnávateľov. Ja som ponúkol svoje jazykové znalosti vo výskumných ústavoch v Zlíne. Keď zistili, kto som, už nepotrebovali ani prekladateľa, ani tlmočníka... Od roku 1979 som mal nárok na dôchodok, pre nejaké nezmyselne byrokratické dôvody mi ho zamietli. Po siedmich rokoch ťahania po súdoch mi uznali 1401 korún mesačne. A tak som sa vrhol na genealógiu. V minulosti som našiel záchranu.

V Múzeu juhovýchodnej Moravy v Zlíne je stála expozícia Hanzelku a Zikmunda. Väčšina exponátov pochádza z vašej zbierky. Múzeu ste darovali aj svoj archív negatívov s tisíckami záberov z vašich ciest. Ako sa ich podarilo zachrániť?

Aj keď sa nás režim snažil absolútne izolovať a občiansky znemožniť, štátna bezpečnosť si okrem výsluchov nič nedovolila. Predsa len sme boli ešte stále vo verejnosti známi. Takže domovú prehliadku u nás eštébáci nikdy neurobili. Keby aj, všetko som poskrýval na také miesta, že by museli zbúrať celý barak, aby vôbec niečo našli.

Precestovali ste svet v čase, keď slovo cestovateľstvo, ako hovoril Jan Werich, nebolo ešte obnosené. Dnes cestovanie zovšednelo. Už je to len otázka peňazí. O čo prichádzajú dnešní cestovatelia?

Na jednej strane sa teším, že každý môže slobodne cestovať. Ale myslím si, že každý by mal najskôr spoznať svoju domovinu a potom sa vydať do cudzích krajín. Cestovateľstvo by malo byť o porovnávaní. S čím však chceme porovnávať, keď síce poznáme ten susedov dvor, ale nie vlastný? Mňa už cestovanie nebaví. Bol som napríklad po rokoch v Egypte, na miestach, ktoré sme prešli s Jirkom. My sme tam boli jediní. Teraz sa na tých istých miestach po diaľnici preháňajú stovky klimatizovaných autobusov sprevádzaných vpredu a vzadu džípmi s ozbrojenými vojakmi, tisícky turistov sa idú takmer ušliapať. A ja som tam stál konsternovaný, v nemom úžase. Pod Himalájami som stretol dve Američanky. Vôbec nevedeli, kde vlastne sú. Mám obavy, že hordy turistov čochvíľa rozšliapu aj tie nádherné prírodné a kultúrne pamiatky, ktoré si tam prišli pozrieť. Nedávno som sa dozvedel, že cez Tibet bude premávať vlak až do Lhasy. To je koniec Tibetu. Emil Holub, to bol cestovateľ s veľkým C. Mal so sebou napríklad na expedícii 64 volov. My s Jirkom sme mali len 75 koní, aj to pod kapotou... Myslím si, že cestovateľstvo v pravom slova zmysle, objavovanie nových kútov našej planéty, je na vymretie.

Predsa len. Máte nesplnený cestovateľský sen?

Určite. Rád by som sedel vo vlaku a šťastne docestoval domov, do Zlína. (Smiech.)

Autor: Text: Mikuláš Jesenský