ený jediný celovečerný kinofilm, prichádza Medzinárodný filmový festival Bratislava s preplneným panelom rozpracovaných pôvodných filmov. Na svojej pôde hostí aj Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, ktorá v piatok, 8. decembra, udelí Národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Cenu, ktorú si Slováci zrejme odnesú zatiaľ len za koprodukčné medzinárodné projekty. "Hocikde vo svete je úplne prvá otázka elementárnej slušnosti, či sa u vás niečo nové nakrúca. Tak sa aspoň snažím povedať, že nakrúcame tie zaujímavé dokumenty," hovorí Martin Ciel.

Aké to je - učiť na filmovej fakulte v situácii, keď slovenský film už od revolúcie tuho spí?

Desať rokov učím študentov z pohľadu teoretika, pre ktorého je kinematografia len jedna - a to svetová. Samozrejme, že má aj národné špecifiká, ale z hľadiska filmovej teórie nie sú podstatné.

Prečo sa potom hovorí o fenoménoch čínskeho filmu či ruského?

Teória skúma isté kompozície obrazov, ktoré sú zaradené v určitom rytmickom rade za sebou, čiže na teoretickú analýzu nejakej metódy stačí jeden film. A hovoriť o čínskom alebo ruskom filme je veľmi operatívne, keď chceme hovoriť o nejakej národnej kinematografii z pohľadu kritiky či historika. Podobne umelé, ale praktické je delenie medzi dokumentárnym a hraným filmom.

Neuvažuje azda dokumentarista o realite úplne odlišne od režiséra hranej fikcie?

Hraný film často môže povedať o realite viac ako dokument a aj dokument je vlastne fikcia. Dokumentárny film zaznamenáva alebo rekonštruuje udalosť, ktorá sa v skutočnosti stala, ale v zásade vyžaduje rovnakú štylizáciu ako hraný film. Režiséri obidvoch typov filmu si musia rovnako subjektívne zvoliť uhol pohľadu a interpretáciu. Z môjho pohľadu sú však práve dokumentaristi špičkou kinematografie a aj keď sa to možno nezdá, čoraz viac ovplyvňujú hraný film.

Slovákom sa s pomocou filmu nechce pozrieť na seba do zrkadla?

Tu nejde o zrkadlo - obrazy neprezentujú realitu. Ukazujú štruktúry predmetov okolo nás, ich formové príznaky. Navyše, medzi realitou a našou mysľou sú jediným prostredníkom naše zmysly. A tie sú nanič - sú slabé, nefungujú príliš dobre. Aj keď si pomôžeme nejakou baterkou alebo mikroskopom, vlastnými zmyslami dokážeme vnímať iba časť z okolitého sveta. Tú možno väčšiu časť vnímame cez našu myseľ, asociácie a spomienky. Obrazy sú teda tým, ako sa ich autori dívajú na realitu. Sú interpretáciou. Dá sa vlastne povedať, že nás nezaujíma, ako sa na ňu dívajú naši spoluobčania - filmári. Na druhej strane nás zaujíma, ako na ňu hľadia filmári z iných krajín.

Čím si to vysvetľujete?

Diváci sa zaujímajú o témy, ktoré sú pre nich atraktívnejšie, štylizovanejšie a exotické. Neviem však, či je naozaj pravda, že sa na Slovensku nechceme dívať na seba a na svoju minulosť, pretože tu máme generáciu mladých dokumentaristov, ktorí nakrúcajú vynikajúce filmy. Žiadny dokument však nemôže byť úspešný v masovom meradle v kinách, médiá a reklamu, a teda aj divákov, viac priťahuje 'atraktívnejší' hraný film.

Dokážu títo dokumentaristi zachraňovať povesť celého slovenského filmu?

Keď sa niekde vo svete stretnem so zahraničnými teoretikmi, historikmi či kritikmi, už vedia, že sa u nás síce nenakrúca veľa hraných filmov, ale máme dobré dokumenty. Neustále sa porovnávame s Čechmi, a toto porovnanie je oprávnené - pre podobný priestor, jazyk, ale hlavne pre podobnú minulosť. V Česku sa situácia zlomila, keď vznikla séria filmov, ktoré boli komerčne úspešné - napríklad Kolja, Jízda alebo Díky za každé nové ráno. Bol to bod prelomu, keď sa diváci chytili a začali chodiť na domáce filmy. A ak raz vzniknú filmy tohto typu, potom už môžu vznikať ďalšie a náročnejšie. No u nás tento zlom nenastal.

Nefrustruje vás hovoriť o stave nášho kina na medzinárodných podujatiach?

Veľmi. Hocikde vo svete je úplne prvá otázka elementárnej slušnosti, či sa u vás niečo nové nakrúca. Tak sa aspoň snažím povedať, že nakrúcame tie zaujímavé dokumenty. A máme tu VŠMU, ktorá je v súčasnosti najväčším filmovým producentom na Slovensku. Na tejto pôde sa rodí veľa dobrých, aj keď krátkych filmov, ktoré sa občas dostanú do sveta. Je to frustrujúce, lebo človek by sa vonku rád pochválil, a väčšina sa chváli výnimočnými hranými filmami. A hoci mám veľmi rád posledný film Martina Šulíka, predsa len je to veľmi málo...

Je naozaj pravda, ako to počujeme z úst slovenských producentov, že tu jednoducho nevznikajú dobré scenáre?

Scenáre sú, ale je ich málo. Možno je viac dobrých scenárov ako súčasných dobrých režisérov, ale dôležité je, že naša kinematografia je neuveriteľne podfinancovaná. Súvisí to s tým, že na Slovensku film nie je automatickou súčasťou nášho uvažovania, a preto naši filmári majú obrovský problém so získavaním dotácií, grantov a ďalších prostriedkov. V Holandsku si napríklad každý starosta aj menšieho mesta pokladá za povinnosť spolufinancovať nejaký miestny film. Naši starostovia však majú iné kultúrne priority a ani netušia, čo to vlastne je slovenský film.

Ministerstvo kultúry konečne pridelilo filmárom balík 150 miliónov korún. Koľko filmov sa za to dá nakrútiť, keď na takého Jánošíka, ktorý ostal nedokončený pre nedostatok peňazí, náš štát minul až 80 miliónov?

Rozhodne sa za túto sumu dá iniciovať veľa filmových projektov. Grantová politika dáva prostriedky iba tým najlepším projektom, a keď tvorcovia majú tento pevný základ, ľahšie sa im zháňajú peniaze v koprodukciách. Teoreticky je možné, že by na Slovensku mohli ročne vzniknúť tri celovečerné filmy.

Zažila už niekedy slovenská kinematografia, že po celý rok, ako bol tento, nevznikol ani jediný kinofilm?

Možno nie, ale už existuje neuveriteľné množstvo projektov. Na bratislavskom filmovom festivale sa pripravil panel s novými projektmi a filmami, ktoré sa práve nakrúcajú. A tých je zatiaľ azda najviac od vzniku republiky. Uvidíme, aký bude výsledok. Ak sa iba polovica týchto projektov realizuje, tak nastane obrovský boom slovenskej kinematografie.

Prečo je dôležité mať filmový festival v krajine, ktorá nenakrúca?

Je to zásadná vec, pretože kinematografická kultúra nie sú len samotné filmy, ale aj filmové časopisy, články, diskusie, konferencie, festivaly a prehliadky, ktoré túto kultúru rozvíjajú a prehlbujú. Aby na Slovensku mohli vznikať filmy, potenciálni autori musia poznať súvislosti. Považujem to za akési vzdelávanie. Nemyslím si, že umenie môže človeka zmeniť - urobiť ho lepším alebo horším - ale môže mu rozšíriť vedomie súvislostí. Filmové festivaly sú na Slovensku nenahraditeľné, lebo ukazujú divákom, že kinematografia, ktorú vidia počas roku v kinách, je iba zlomkom tej skutočnej. Nemám nič proti hollywoodskej dramaturgii, a aj distribútorom sa dá len ťažko vyčítať, že privážajú práve tieto filmy. Oveľa dôležitejšia a podstatnejšia časť kinematografie je však experimentálna, novátorská, možno lacná, ale autorská. A festival ukazuje práve takéto diela.

V čom je tento ročník iný oproti predchádzajúcim?

Zmena je v tom, že festival už má stabilizované miesto nielen v európskom, ale aj vo svetovom priestore. Je to obrovská výhoda, lebo teraz sme oproti minulosti oveľa ľahšie rokovali s producentmi, režisérmi a získavali sme kópie. Takže tento ročník má úplne nové filmy, čo je prestížna záležitosť, a zároveň ukáže tituly, ktoré sme si nemohli dovoliť ešte pred niekoľkými rokmi, pretože sme ich kópie neboli schopní ani získať, ani zaplatiť. A ak si na našom festivale niekto denne pozrie štyri alebo päť filmov, tak si dokáže vytvoriť slušný obraz o súčasnom stave kinematografie a dokonca predpovedať jej vývoj.

Ruskí filmári stále hlučne nariekajú, že ruský film je mŕtvy. Je to patričný nárek oproti situácii u nás?

Oni sa stále veľmi sťažujú. Nedokážu napríklad pochopiť, prečo by mal režisér myslieť na to, aby si sám zháňal peniaze... Sťažujú sa, samozrejme, nadmieru, lebo ruský film žije - a to nehovorím o postsovietskych krajinách, kde aj v Kazachstane vznikajú zaujímavé snímky.

Ako vidíte ich filmy zobďaleč - z VŠMU?

V Rusku sa pred niekoľkými rokmi doširoka roztvorili akési nožnice, a otvárajú sa ďalej. Na jednej strane robia komerčné veľkofilmy. Niektoré z nich sú vyslovene nemorálne a neospravedlniteľné, ako Deviata rota - šokujúco úspešný film nielen v Rusku, ale aj v bývalých republikách, ktorý je vynikajúco urobený. Je to oslava imperiálno-koloniálnej vojny v Afganistane, kde sa zdôrazňuje, že v podstate všetci Ázijčania sú zákerní a ľstiví a treba ich bez výnimky vyzabíjať. Podobne skvele urobený z formálnej stránky je film Alexandra Balabanova Vojna. Sú to filmy takzvaných Putinových detí. Tá druha línia sú filmy, čo nie sú až také výpravné, ale sú o to zaujímavejšie a je ich prekvapujúco veľa. Odohrávajú sa v súčasnosti a ukazujú obrazy toho, čo sa práve deje. Rusi sú zaujímaví v tom, že nemajú problémy narušiť tradičnú výstavbu - expozícia, konflikt, peripetia, koniec. Akoby sa viac dostávali do hĺbky reality tým, že ju posúvajú alebo prehadzujú až do nepravdepodobných súvislostí. Preto sú takí úspešní vo svete a dostávajú sa do bežných distribúcií. Napríklad aj v Česku teraz beží film Zajatci hmly, ktorý je skutočne pozoruhodný.

Ako si vysvetľujete, že Česi majú chuť vytvárať obrazy o sebe v oveľa väčšej miere ako my?

Filmové umenie sa nemôže pohnúť dopredu, kým nebude zachytená minulosť. V Česku to funguje. Tie 50., 60. a 70. roky by mali byť zásadným spôsobom zachytené, či už v literatúre alebo vo filme, ale naša kinematografia to zatiaľ nereflektuje. Mladých režisérov to nezaujíma - radšej robia súčasné veci, a veľká generácia starších, ako je Miloslav Luther, Dušan Trančík či Stanislav Párnický, nakrúca veľmi málo, čiže sa k tejto téme nevracia. Možno je to naozaj v tom, že tu nie sú scenáre, ale je to tragédia, lebo ak sa napríklad pozrieme na Rumunsko, tak to sa pomaly stáva veľmocou filmov. Dokonca v Albánsku existujú minimálne dva filmy, ktoré hovoria o období nedávneho komunizmu. Pokiaľ sa to nevyrieši, tak sa film nemôže hýbať ďalej. Jediný výborný film Dušana Hanáka Papierové hlavy alebo Lutherov televízny Koniec veľkých prázdnin vonkoncom nestačia.

V divadle Aréna aspoň vznikli dve hry - o Tisovi a teraz o Husákovi. Kým Tiso navodzoval studené zimomriavky, Klimáčkov Husák pôsobí zľahčujúco chladne...

Vďakabohu, že takéto predstavenia vôbec vznikli. Husákove ‚zľahčenie' možno vyvstalo z toho, že na Slovensku sa až také strašné veci nediali. Pamäť je milosrdná a používa filter. Na zlé zážitky zabúda a spomína len na tie veselé a príjemné. Je to zaujímavý fenomén. Neuveriteľné, koľko ľudí v rôznych anketách hovorí, že za komunizmu bolo dobre. Šokuje ma, ako zabúdajú na tú príšernú sivosť, čo tu vládla.

Možno väčšina nezamestnaných zažíva podobnú sivosť aj dnes...

Často chodím na stredné Slovensko a hoci si v tých krčmách chlapi radi zaspomínajú, ako bolo za socializmu dobre - že mali veľa peňazí a málo roboty, myslím, že keby došlo k lámaniu chleba, už by sa nechceli vrátiť. Aj na tých dedinkách mimo hlavných miest je už farebnejší svet. Netvrdím, že tu neexistuje 'blbá' nálada a depresia, ktoré postihli všetky postsocialistické krajiny, ale to spôsobuje len nostalgia za istotami. A aj to je dôvod, aby umenie reflektovalo minulosť a ukazovalo, ako to ľudia zažívali - či už z pohľadu politických väzňov, alebo straníckych funkcionárov.

Nechceli ste aj vy nakrúcať?

Nie. Radšej píšem poviedky, sú mi bližšie. Keď napíšete scenár, vstupuje doň množstvo ľudí, a ja nie som tímový hráč.

Napriek tomu o tímovej práci iných teoretizujete...

Filmový teoretik musí zanalyzovať film, či sa mu páči, alebo nie. Je ako automechanik - musí vedieť rozobrať trabant aj mercedes, hoci mu je milší mercedes. Vyplýva z toho nepríjemnosť, že sa raz dostanete na istú úroveň, keď sa vám nepáči už skoro nič. Dopadol som tak, že už mám v byte len jeden zavesený obraz. No keď ma už aspoň raz za rok niečo osloví, tak je úžasný pocit! Vždy sa nájde niečo dobré, a to dáva veľkú nádej do budúcnosti - pre analytickú prácu, no hlavne pre umenie.

Nemyslíte si, že je načase, aby sa kinematografia učila na základných školách ako rovnocenný predmet, keď už vo svete prevláda obrazové vnímanie sveta?

To je veľmi dôležité. Viackrát som sa stretol s režisérom Peterom Greenawayom, s ktorým sme túto tému rozobrali. On považuje dokonca za nemorálne, že sa neučí vizuálne umenie na úrovni iných, ako je napríklad literatúra na ZŠ, lebo žiaci sa nielenže neorientujú, oni tomu vôbec nerozumejú. A to je obrovská škoda! Ľudská komunikácia vznikla v obrazoch. Postupne a veľmi dlho trvalo, kým sa cez hieroglyf dostalo ľudstvo k písmu. A veľmi dlho trval stav, keď ľudská komunikácia bola založená na písme a obrazy boli odložené.

Čiže sa vraciame do staroveku?

Podľa mnohých teoretikov sme sa už vrátili. Už je prevaha obrazov a piktogramov. V slovenských električkách napríklad už nie je napísané - Nehovorte za jazdy s vodičom!, ale je tam znak - preškrtnuté ucho. Vedci tvrdia, že už znovu začíname myslieť v obrazoch. A to, že na základných školách neučíme deti obrazu porozumieť a správne ho čítať, je hrozná škoda. Situácia nie je dobrá, ale skôr či neskôr sa bude musieť zmeniť. Nedá sa to ďalej udržať.

Aký je Greenaway človek?

Je veľmi zábavný, poetický, ale udržiava si odstup - aj vlastnými myšlienkami. Nemá rád okázalosť a pôsobí skromne.

Máte rád jeho naturalistickú krutosť?

Nemyslím si, že by bol krutý... Mám rád jeho štylizáciu.

S akými svetovými režisérmi ste sa ešte zhovárali?

Boli rôzni, no veľmi zaujímavý človek je Jim Jarmusch. Je pôsobivý v tom, ako vždy hovorí pravdu. Žije si v nej a neunúva sa zaklamať ani zo spoločenských dôvodov.

Nútilo vás to hovoriť mu pravdu rovnako?

Ja neklamem. Nie preto, že by som bol nejaký supermorálny človek, ale na klamstvo sa vždy príde. Tak načo si robiť zbytočné komplikácie?

V rámci festivalu udelí prvýkrát v histórii svoju cenu Slnko v sieti Slovenská filmová akadémia. A českí režiséri sa nám zľahka smejú, že sa udeľuje v situácii, keď sa nenakrútil jediný film a nie je koho odmeňovať. Čo s tým?

Nie som členom filmovej akadémie, no hoci sa udeľovanie týchto cien zdá byť niekomu smiešne, je dôležité pre kinematografickú kultúru, o ktorej sme už hovorili. Je to jeden z prvkov, ktorým môžete pritiahnuť pozornosť ľudí. A nie je celkom presné, že ich nebude komu udeliť. Teraz je čas koprodukcií a v Švankmajerovom Šílení, Trojanovych Želaroch alebo Šulíkovom Slnečnom štáte je silná slovenská účasť. Často sa veľa vecí takto začína. Napokon aj Medzinárodný filmový festival Bratislava sa hlási k festivalu Fórum mladého filmu, ktorý zakladalo pár nadšencov v bývalom V-klube, ale postupne sa vypracoval a funguje. A toto prajem Slnku v sieti.

Kam sa uberá moderný film, ak uvážime že vždy boli dve cesty - rozvíjanie tradície oproti objavovaniu niečoho prevratného?

Metafory vždy pokrivkávajú, ale vždy tu bol kontrast ako v hudbe, napríklad medzi Gottom a Vargom. Populárne a inovatívne... Zaujímavejšia je novátorská línia, a tá sa jednoznačne vyvíja v duchu manifestu Dogma - smerom k výraznej autenticite, civilizmu, paradokumentárnemu obrazu, možno až k akémusi neorealizmu. Aj ázijské kinematografie, ktoré sú čoraz zaujímavejšie, majú k tomu blízko.

Akých máte študentov?

Dobrých, ale začínam mať generačný problém. Sú veľmi kritickí, čo sa mi páči, no často mi ide na nervy, že sú politicky protibushovskí. Tým, že sú mladí, sú aj ľavicovo orientovaní. Čítajú iné knihy - už si s nimi nepodebatujem o Dostojevskom alebo Kafkovi, a pritom za mojich mladých čias to bola elementárna súčasť stredoškolského uvažovania. Majú iné priority a ikony.

Hovorí sa, že ak sú starší teoretici láskaví k novým trendom, tak je to preto, že im nerozumejú.

Obávam sa, že je to naopak - starší teoretici skôr nechcú akceptovať nové trendy, pretože ak majú vybudovanú nejakú štruktúru uvažovania, tak sa môže stať, že na nové javy sa ich metóda nedá použiť. Jeden z najznámejších filmových teoretikov Rudolf Arnheim - veľká osobnosť v dejinách filmovej teórie - opustil filmovú teóriu, keď v roku 1928 vznikol zvukový film. Jeho pozícia bola postavená na tom, ako sa film odlišuje od skutočnosti, a keď sa príchodom zvuku film začal príliš podobať skutočnosti, povedal, že to nie je umenie, lebo ide o obyčajnú kópiu. Odišiel a stal sa estetikom umenia bez toho, aby ešte napísal jedinú vetu o filme.

Čo vás fascinuje na modernej teórii filmu?

Filmový obraz sa skladá z filmových znakov. Michel Foucault v knihe Slová a veci vychádza z Post- Royalskej logiky a hovorí, že charakteristikou znaku sú dve idey - prvá hovorí o tom, čo je označované, a druhá - o označujúcom. Každý filmový znak je zároveň reprodukciou reality, aj keď nemá tretí rozmer, je ohraničený plátnom, zároveň je teda transformáciou. Na základe týchto znakov sa v našich hlavách tvoria mentálne obrazy a tam je ďalšia zmena, pretože z našej mysle vystupujú asociačné súvislosti. Keď vedľa seba sedia v sále Japonec a babička z Mýta pod Ďumbierom, tak vidia rozdielny film. Teraz nemám na mysli fakt, že v Japonsku je farba smútku biela a na Horehroní čierna, ale hovorím o hĺbkových štruktúrach. Filmová teória sa v posledných rokoch čoraz viac zaoberá divákom a recepciou obrazov. To je dôležitá zmena.

Takže sa začala venovať antropológii. Zmena diváka je očividná. Filmy zo 60. rokov sú pre dnešného divák ukrutne pomalé. Spielberg sa sťažoval, že by rád nakrútil jeden pomalý film, ale už si to nemôže dovoliť...

Pomalé filmy sa nakrúcajú, ale sú príznakové, odklonené od normy, ktorú vytvorila televízia a videohry - rýchle klipové strihy do kinematografie prenikli odtiaľ. Farebný film prináša obrovské množstvo farebnej informácie, čiernobiely film prináša len tri - čiernu, bielu a sivú. Či chceme, či nie, pri čiernobielom filme sa viac sústredíme na dej, príbeh, psychológiu postáv a na to, ako je urobený. Čiže antropológia je veľmi dôležitá a je súčasťou teórie. Máme veľa príkladov - kmeňom Amazónie začiatkom 30. rokov premietli film. Vedeli ho vnímať, lebo mali nástenné maľby, mali kód. Indiánov však ani tak nezaujímalo, čo sa deje na plátne, ale to, čo robí postava, keď napríklad odchádza doľava, lebo nemali kód rámu. Mysleli si, že postavy odchádzajú kamsi do džungle. Známy príklad je aj so slúžkou z Uralu, ktorá po tom, ako prvýkrát uvidela v kine film, povedala, že to bolo hrozné a hnusné, keď ľuďom ukazujú odrezané hlavy. Prvýkrát videla filmový detail, a zdalo sa jej to odporné.

Je vôbec možné človeka objektívne informovať v obrazoch, na čom je postavené televízne spravodajstvo?

Spravodajstvo nám umožňuje vidieť vecný význam, a ten je dôležitý. Kedysi dávno bola považovaná za prijateľný súdny dôkaz tá časť filmu, kde nebol strih. Ak už strih bol, označili to za manipuláciu. Spravodajstvo je dôležité, ale musíme byť natoľko rozhľadení a azda aj inteligentní, aby sme si vedeli z vecných významov urobiť vlastný obraz skutočnosti. Prípadne sa vymedziť voči spravodajcovi - buď mu úplne dôverovať, alebo naopak. To isté platí pri skutočnej filmovej kritike.