Skúsme tento neúspešný slovenský filmový rok zakončiť pozitívne. Pred pár dňami rozkrútila spoločnosť JMB film Polčas rozpadu. Scenár napísal Viliam Klimáček, hercov Jána Kronera, Mateja Landla a Adyho Hajdu bude režírovať Vlado Fischer. Film by mal byť hotový o rok. Ľudia, ktorí dnes na Slovensku žijú a pracujú, by sa v ňom vraj mali nájsť. Jeho producentom je MILAN STRÁŇAVA. On dobre vie, že slovenské filmy si toho užijú dosť – viac výčitiek ako diváckeho nadšenia. Pocítil to aj pred dvomi rokmi pri filme Konečná stanica. Napriek tomu nestráca motiváciu a verí, že raz to bude u nás s filmovou produkciou lepšie.
Prečo ste sa pustili do produkcie filmov? Začiatkom deväťdesiatych rokov sa všetko reformovalo a nič nebolo isté. Pripadalo vám to ako dobrý nápad?
„Pripadalo mi to prirodzené, skoro dvadsať rokov som sa produkcii venoval v televízii. Z nej som odchádzal s projektom filmu Na krásnom modrom Dunaji - a mal som predstavu, že práve také niečo chcem robiť. S kamarátmi a s vlastnými dramaturgickými predstavami. Veď sa nám otvárali nové možnosti.“
Predstavy sa vám naplnili?
„Naplnili, asi na tridsať percent. Prišli rôzne obdobia. Problémy neboli len s financovaním filmov, zistili sme, že nie všetky témy sú priechodné. Slovenský film je závislý od grantov, takže dramaturgiu bolo treba mierne prispôsobovať aj vkusu grantových komisií.“
Aké témy neboli priechodné?
„Napríklad niektoré historické. Na dobové projekty je veľmi ťažké zohnať peniaze, najmä zo súkromných zdrojov. Ich rozpočty sa začínajú pri 40 miliónoch.“
Takže zostali súčasné témy?
„Ani s tými to veľmi nešlo. Literatúra ani film nevedeli našu novú dobu reflektovať. A ani teraz, po trinástich rokoch, nie sme na tom o nič lepšie. Nevieme toho dosť, nemáme nadhľad a chýba názor, ktorý by ju vystihol.“
A čo film Na krásnom modrom Dunaji? Kritika ho síce strhala, dnes je to však pozoruhodná spomienka na nedávne časy. Trojica Kramár - Johanides - Hajdu možno pôsobila ako šašovia, ale ten divoký začiatok 90. rokov sa do ich príbehu podarilo dostať.
„Nedávno ma na krste knižky Paľa Weissa vyhľadal jeden fotograf, asi tridsaťročný. Vraj je aj s kamarátmi vo fanklube nášho filmu. Vážne, už ho videli ikskrát. Vidíte, a ja by som povedal, že ten film je už starinou a dnes nemá čo povedať, ale nie. Ľudia sa dožadujú DVD a aj sme ho dali preto vyrobiť.“
A vám sa ten film páčil už vtedy?
„Mne sa páčil odjakživa, aj scenár, aj film. Náš divák je však konzervatívny, nevyhovovala mu filmová reč, aká sa v ňom použila, bol príliš drsný. Neniesol odkaz na filmovú tradíciu šesťdesiatych rokov, a tým nemal šancu ani u kritikov.“
Uškodili vám tie negatívne kritiky?
„My sme sa s týmto filmom dostali do odbornej literatúry - s tým, že takto film vyzerať nemá. To bolo náhodou sympatické, že nás publikovali. Myslím si však, že ten film zaznávali neprávom. Tí ľudia ho nepochopili, poriadne ho nepočúvali a nevideli. Od prvých záberov vedeli, že sú na filme, ktorý nechcú vidieť a bol im odporný. Hoci niektorí z nich sa okolo neho pohybovali už pri scenári.“
Keby sa film premietal dnes, dopadlo by to inak?
„Práve chystáme obnovenú premiéru pre fanklub - a uvidíme.“
Prejavili sa vtedajšie kritiky na vašich tržbách?
„Kritiky môžu uškodiť povesti filmu, ale tržbám? Pri nich je to v podstate jedno. Tie neúspešné filmy majú u nás šesťtisícovú návštevnosť, a tie úspešnejšie deväťtisíc. Horšie je, že vás to tlačí do kúta, máte tendenciu stále film obhajovať. Pritom keď je už vonku, nič viac hovoriť netreba. Všetci tvorcovia doňho dali nepochybne všetko, čo mohli.“
No to asi divákov nezaujíma.
„Lenže naše filmy by si zaslúžili aspoň poriadnu analytickú kritiku. V nej by sa mali oddeliť a presnejšie pomenovať mínusy a plusy. Niekedy je veľká časť v poriadku, ale keď tam niekomu chýba niečo novátorské, celkový dojem vyznie ako veľké sklamanie. Povieme si: Zase sa to nepodarilo! Druhá vec je dešpekt, s akým odborníci k našim filmom pristupujú. Rusko, severská kinematografia, to sa dnes nosí, ale na slovenské filmy si dávame sakramentského bacha.“
Potenciálnych sponzorov zaujíma, aký ohlas mali vaše staršie filmy?
„Partnermi bývajú väčšinou fanúšikovia filmov, takže ich finančný úspech zaujíma len okrajovo. Hoci, samozrejme, všetci chcú, aby podporili film, ktorý bude úspešný.“
Myslíte si, že omieľané reči o kríze našej kinematografie sú prisilné?
„Nedá sa hovoriť o kríze, je to úplne bežný proces. Film je pre naše prostredie veľmi drahý produkt. Koľko sa ich za rok urobí, to záleží od sily našej ekonomiky - stavu fondov a chuti sponzorov. Raz to môže byť len jeden, inokedy dva, tri, desať. Áno, pomohlo by, keby ich bolo viac. Bola by väčšia pravdepodobnosť, že nejaký uspeje na veľkom festivale alebo chytí naše publikum. A už by sa ľudia na tie ďalšie tešili.“
Vy ste boli pri nenakrútenom Jánošíkovi z Koliby a vieme, že ich je viac. Ako to majú ľudia pochopiť? Prečo sa niečo veľkolepo začne, a potom nedorobí?
„Pri tom Jánošíkovi na Kolibe išlo skôr o politickú ambíciu. Profesionálnej chuti toľko nebolo, a tak to aj dopadlo. Energia sa vytratila a na to, aby sa film nakrútil, už iba politická vôľa nestačila. Väčšie šance mal film Pravdivá história o Jánošíkovi a Uhorčíkovi, to však bolo nanešťastie finančné fiasko.“
Ako sa niečo také môže stať?
„Nepodozrieval by som nikoho z ničoho. Film je zrelý na nakrúcanie, keď je podporený na 70 percent – aj to väčšinou zmluvami, nie peniazmi na účte. Niekedy filmári nemajú ani to, a povedia si, že to risknú a kino roztočia. Keď potom z prísľubov a zmlúv nezostane nič, už je to väčšinou stratená vec. A čím náročnejší projekt, tým strmšia cesta do pekla. Pri komornom filme je to ľahšie. Poviete si, že počkáte dva alebo tri roky, kým získate iné peniaze, a potom to dokrútite trebárs aj s kamarátmi.“
Všetko, čo sa do takých filmov vložilo, je nenávratne preč?
„Áno, je to stratené.“
Dnes sa dá ľahko zistiť, aké projekty naše ministerstvo kultúry podporilo, ťažšie je zistiť, ktoré boli aj dokončené. Záleží mu vôbec na tom?
„Kým ministerstvo projekt nepodporí na 90 percent, nemôže si vynútiť, aby bol aj dokončený. Väčšinou film podporí dvadsiatimi percentami, a to je len zdanlivo veľkorysá suma. Trojmiliónový grant vás ešte neposúva do realizačnej fázy, niekedy je ho lepšie vrátiť, lebo by ho bola škoda minúť. Ideálne by bolo, keby sa dal preložiť a využiť v období, keď už máte dostatok peňazí.“
S kým viete nájsť rýchlejšie spoločnú reč, s STV alebo s ministerstvom?
„To sa mení od prípadu k prípadu. Manažment televízie sa mení, mení sa aj zloženie komisie na ministerstve, niekedy si človek hovorí, že chvalabohu.“
Aký je problém s ministerskou komisiou?
„Hodnotí to, čo by nemala. Členovia komisie by mali posudzovať ekonomické krytie filmu, pravdepodobnosť, či bude dokončený. Mali by hodnotiť dramaturgickú kvalitu scenára a rozhodnúť, akú tému má zmysel sfilmovať. Lenže oni by chceli posudzovať aj umeleckú stránku scenárov a to im, podľa mňa, neprináleží. To je vec žánru a vkusu. Môžete mať sebalepší scenár, keď sa netrafíte do vkusu väčšiny členov komisie, nepochodíte.“
Novým riaditeľom STV je Radim Hreha, už ste si preklepli, kto to vlastne je? Čo od neho môžete asi čakať?
„Vyšiel z konkurzu, treba mu dať čas na prácu. Potom sa uvidí.“
Úlohu verejnoprávnej televízie kedysi tak trochu suplovala televízia Luna. Vy ste boli jej programovým riaditeľom. Môže komerčná televízia niekedy uspieť s takým programom?
„Luna bola komerčnou televíziou s veľmi príjemným názorom na umelecké programy. Škoda, dnes už nevieme posúdiť, ako by to vyzeralo, keby Devín banka, ktorá ju financovala, dopadla inak. Ktovie, či by televízia mohla uspieť aj s kultivovanejším programom, ako komerčné televízie ponúkajú dnes.“
Nebol to teda utopistický projekt?
„Nie je to nijako preukázané. Jej mínusom bolo, že mala nízke pokrytie signálom. A že zlyhalo jej financovanie.“
Išli by ste ešte do televízneho boja?
„V komerčných televíziách určite nie. Tam treba asi inak nastaveného človeka. V štátnej televízii by som to možno ešte vyskúšal, ale v producentskom filmovom prostredí ma to baví oveľa viac.“
Nie je ťažké nájsť motiváciu, keď sa u nás skoro každý film ofrfle?
„Samozrejme, že nie.“
Ani po viacerých negatívnych ohlasoch na Konečnú stanicu?
„Doma sme očakávania nenaplnili, ale v Čechách bola prijatá lepšie, kúpila ju aj Česká televízia. Bol to scenár Stana Štepku, ale my sme sa chceli oslobodiť od divadelnej hry a spraviť svojbytný film. Možno to bola chyba. Slováci Radošincov čakali a cítili sa potom podvedení.“
Ten film bol však nominovaný na Slnko v sieti, našu novú národnú filmovú cenu. Ako ju vnímate?
„Celkom pozitívne, ako každý počin vo filmovej oblasti.“
Pred pár dňami ste začali nakrúcať film Polčas rozpadu. Čím vás Klimáčkov scenár presvedčil?
„Dá sa v ňom odčítať čosi, čo v iných nebolo.“
A to?
„Že sa minimálne snaží reflektovať dobu.“
Teda to, čo je takmer nemožné?
„Čo je takmer nemožné, ale nehovorím, že to netreba skúšať.“
Kým bude film hotový, na čo by ste nás poslali do kina teraz?
„Teraz pred Vianocami na film Lovecká sezóna. Niet nad rozprávky.“
