Vyštudovali ste slovenčinu. Čím vás priťahovala?

„Ovplyvnili to štúrovci, obľuba slohových úloh a celkom slušné zvládnutie syntaxe na základnej škole. Na filozofickej fakulte som študovala aj dejepis, no literatúra a jazyk ma priťahovali väčšmi. A Divadlo poézie Karola Horáka, kde som zbierala prvé javiskové skúsenosti. Rozmýšľanie o jazyku, umení a literatúre bolo prirodzené a o to silnejšie, že vyjadrovať sa v tých prednovembrových rokoch­ napríklad výberom recitátorského materiálu či spôsobom interpretácie bolo súčasťou osobného názoru.“

Aj predtým ste mali do činenia s divadlom?

„Áno. Ako dieťa som pobehovala po dvore so zamatovou posteľnou plachtou a spievala vlastného kráľa Svätopluka, ale zásadne to asi ovplyvnili ľudia. Naše hodiny literatúry na základnej škole prebiehali tak, že sme ukážky z čítanky hrali pred tabuľou. Pani učiteľka Zužová rozdala úlohy a na ďalšej hodine sme to polonaspamäť-poločítajúc hrali. Veľmi jasne mám pred sebou obraz takto 'vyučovanej' Bottovej Žltej ľalie. Bola som Eva, spolužiak si obliekol biely pracovný plášť z hodín chémie a bol mŕtvy Adam, skrytý za masívnou dvojkrídlovou tabuľou, ktorá bola odkloniteľná a dvíhala sa raz hore, raz dolu.“

Ako takýto prístup dnes hodnotíte?

„Až teraz, v dospelosti, si uvedomujem, že to bolo veľmi prosté, nepatetické divadlo, čosi podobné tomu, ako je teraz čítanie drámy a literatúry vôbec. Nebola to jediná motivácia. Napríklad počas televíznych pondelkov, ktoré boli u nás 'na vidieku' dostupné, som zamierala pri pohľade na krásnu Magdu Vášáryovú v inscenácii Krotká. Raz hrala Elektru, dívala som ako prikovaná, pozrela som si aj reprízu, potom som ju vytiahla z rodičovskej knižnice, čítala som ju a hádzala sa o zem v kvílivej bolesti ako ona. Smejem sa, ale vtedy som to myslela na život a na smrť vážne. A do tretice - na obrazovke sa objavoval sympatický muž s motýlikom, ktorý svoju repliku vždy skončil sebavedomým 'stretneme sa v divadle'. Bol to Vladimír Štefko, ktorý uvádzal priame prenosy z divadiel.“

Prečo ste nešli študovať herectvo?

„V prvom ročníku na gymnáziu som síce uviedla do triednej knihy ako budúcu školu VŠMU, no poradca pre profesijnú orientáciu ma hneď vysmial. Zahanbila som sa a už nikdy som sa o toto štúdium neuchádzala. Venovala som sa zborovému a folklórnemu spevu, hrala na klavíri a 'vytesnila' detské sny. Vtedy však človek nevie, že budúce dôležitejšie veci nedovolia tým menej dôležitým realizovať sa. A tak to bolo aj pri rozhodovaní v poslednom ročníku vysokej školy. Akosi intuitívne som cítila, že bez divadla nebudem môcť byť. No keď som svojej učiteľke spevu v Divadle Jonáša Záborského Viere Petruškovej naznačovala, že mám z jazykovednej dráhy trocha strach, a tajne som dúfala, že mi ponúkne inú možnosť, povedala mi: 'Dievčatko moje, divadlo nie je pre teba.' Vlastne som jej za tie slová vďačná, lebo ma, síce s bolesťou, ale predsa, posunula niekam inam.“

Mali ste pocit, že jazykoveda vás nebude napĺňať?

„Skôr som sa bála akéhosi mníšstva a toho, či obstojím. Krátko nato som sa dostala do tímu lexikografov Synonymického slovníka slovenčiny, čo bola veľká škola trpezlivosti a precíznosti. Pochopila som, že ak chce človek zistiť, čo slovo znamená, musí ho spoznávať z viacerých stránok. Je to ako s človekom.“

Ako to vyzeralo konkrétne?

„Základom bola práca s výpiskami. V ústave bola a doteraz je taká zázračná komnata - kartotéka. V špeciálnych škatuliach v regáloch od stropu až po zem sú na lístkoch založené všetky slová v abecednom poradí v kontextoch, s datovaním a uvedením zdroja. K slovu, ktoré potrebujete, môže byť priradených desať, ale aj päťdesiat a viac lístkov. Prechádzate textom, robíte si poznámky, triedite, sémantizujete. Každé heslo sa musí vy­skladať, rozbiť, opäť vyskladať, prepísať, zredigovať, upravovať a dlho máte pocit, že nie je hotové a dokonalé. S počítačom sa vtedy ešte len začínalo, dnes je tá práca podstatne rýchlejšia.“

Našli ste zmysel v tejto práci?

„Nič lepšie ma nemohlo stretnúť. Na druhej strane, stále som si kládla otázku, či len toto je to pravé. Veľkú dávku konzervatívnosti, bojazlivosti a melanchólie, ktorú mám v povahe, narúša totiž túžba popierať sa, ukázať, dať voľný priechod emóciám, vyriecť svoju pravdu, hoci sa to prevládajúcemu vkusu nepáči.“

Tým vás lákalo divadlo?

„Áno. V divadle to všetko môžete uskutočniť bez ujmy na povesti. Lákalo ma však divadlo, kde môže byť človek sebou a zároveň selektovať v prospech všeobecnej výpovede. To robil Blaho Uhlár s Milošom Karáskom, keď som ich v r. 1987 spoznala v Ukrajinskom národnom divadle na skúške inscenácie Sens nonsens.“

Vaše cesty sa neskôr spojili, stali ste sa členkou bratislavského divadla Stoka. Ako ste sa dali dokopy?

„Keď som začala žiť v Bratislave, nič nenasvedčovalo tomu, že sa ešte niekedy stretneme. Tesne pred novembrom 1989 som sa s Uhlárom stretla na ulici a potom sme niekoľkí začali robiť jednorazové vystúpenia a improvizácie, ktoré boli predzvesťou vzniku súboru. Vtedy som začala žiť dvojaký život - počas dňa prísna racionálna práca na slovníku, na pracovisku, ktoré utváralo normu, a večer v divadle, ktoré všetky normy popierali.“

Stoka bola silný súbor, no po ôs­mich-deviatich rokoch došlo ku kríze, ktorá spôsobila jej rozpad. Jedni zostali, druhí si založili vlastné divadlo. A vy ste sa tak trochu vytratili.

„Možno to tak navonok pôsobilo, poznáte to - zíde z očí, zíde z mysle. Neopustila som svoje záujmy, len som sa verejne 'neprezentovala'. Rok 1999 bol veľmi ťažký, osobne aj pracovne. Pamätám sa presne, ako sme sedeli na umelohmotných stoličkách pred Stokou a mlčky a so smútkom pozorovali zatmenie Slnka. Ešte vzniklo Hetstato, skvelá inscenácia, ale vnútri už panovala vzájomná averzia, nespokojnosť, pocit márnosti, presvedčenie, že je všetko zbytočné.“

Čo vás prinútilo k zmene?

„Myslím, že nadmierne emocionálne vypätie a pocit donkichota sa podpísali pod rozhodnutie odísť a začať inak. Prestala som byť človek, za ktorým je inštitúcia, odišla som z Jazykovedného ústavu, o dva roky nato zo Stoky. Bol to čas istej izolácie a prehodnocovania, hľadania. Obmedzila som sa na stretnutia s Vladom Zboroňom zo starej partie, začali sme robiť divadlo uňho v domčeku aj s Annou Gruskovou, opäť donkichotsky. No a v roku 2003 prišiel Dušan Vicen s ponukou na spoluprácu a začala som sa vracať 'ku kamarátom z vojenčiny'.“

A čo jazykoveda?

„Oficiálne som skončila v roku 1998, ale v tichosti som redigovala, väčšinou beletriu, ale aj divadelnú terminológiu pri preklade Pavisovho Divadelného slovníka. Teraz sa usilujem dopísať dizertačnú prácu. Nie vždy všetko vidno navonok. Stala som sa aj mamou, a to si človek, prirodzene, inak určuje poradie dôležitosti vecí a čas.“

V poslednom období pracujete aj s knižnými prekladmi, korektúrami. Do akej miery vás to uspokojuje?

„Zažila som tento rok naozaj veľa dobrej spolupráce. Ľudia a texty, s ktorými som sa stretla, ma veľa naučili, a trúfam si povedať, že aj ovplyvnili. Redaktorská práca, ktorá ma momentálne živí, je pomalá, hoci u vydavateľov na Slovensku prevláda názor, že by mala byť rýchla, veď 'o čo ide? Opraviť chyby, nie?' Nie. Sú to hodiny sedenia a rozprávania sa s autorom alebo prekladateľom, niekedy aspoň krátkych konzultácií či e–mailov, láskavých škriepok pri káve o slovíčka, hľadanie predložiek, zámen, čiarok, vetnej perspektívy - iná je v próze, iná v dramatickom texte. A potom hodiny môjho tichého čítania, listovania v slovníkoch, teraz už najčastejšie klikania v googli či v databáze Jazykovedného ústavu SAV, ktorý veľkoryso poskytuje užívateľom internetu bezplatný prístup do Slovenského národného korpusu, do štúdií z časopisov Slovenská reč či Kultúra slova.“

Čo vás na dnešnom jazyku baví?

„Pozorovanie bežnej verejnej aj súkromnej komunikácie - teda, čo nám ukazuje jazyk, ktorým rozprávame, ktorým píšeme esemesky, ktorým hovoria politici, moderátori, hviezdy, prezentátori, reklama a my doma pri stole.“

Napríklad?

„Začali sme sa vyjadrovať slušnejšie, čo je veľmi pozitívne, vieme zaželať pekný deň, v e–maile nezabudneme pozdravovať a želať všetko dobré, no na druhej strane tú istú slušnosť používame ako prostriedok odstupu, rezervovanosti, dokonca aj arogancie. Napríklad reklamná agentúra si síce zaplatí redaktora, ale rozhodujúce slovo má klient, a jemu sa taký a taký výraz nepáči, takže 'sorry', na bilborde bude želanie klienta, je síce Rakúšan alebo obchodník so stavebným materiálom, ale jeho želanie je rozkazom, on to predsa platí. Verejní mediálni rečníci ovládajú reč tela tak dokonale, že pôsobia ako animované figuríny, prosto nezlyhajú, dívajú sa priamo do očí, používajú primerané gestá, primerane hýbu hlavou, zamyslenie vyjadrujú akurátne krátko aj dlho. Stačí len uveriť, že to, čo sa vypovedá, je aj skutočne tak. Pre mňa sú sterilní, rozprávajú, rozprávajú, ale ja strácam pozornosť. Je to zámer? No, tak týmito pozorovaniami jazykovej komunikácie sa zabávam. A ešte výpiskami z internetových diskusií. Materiál pre socio­lingvistiku a divadlo ako stvorený.“

Ste v súvislosti s vývojom nášho jazyka skeptická?

„Uvedomujem si, že je to asi sprievodný jav rýchlosti, prudkosti nášho života a zmien, ale aj to, že na svete je nová globálna mediálna orwellovčina, ktorú neskorší analytici určite nejako vhodne pomenujú.“

Inscenácia Stredná Európa ťa miluje z obdobia 'pracovnej ilegality' .

Ingrid Hrubaničová v najnovšej inscenácii divadla SkRAT Smutný život Ivana T.

Autor: Eva Andrejčáková FOTO – CTIBOR BACHRATÝ