Nemáte dnes pocit, že ste o Pod lampou prišli trochu nepremyslene a zbytočne?
„Málokedy mávam pocit istoty, väčšinou všetko zvažujem a mám pochybnosti. Niekedy však cítim a viem úplne presne, že môj postoj je správny. A to bol tento prípad. Už sme nejakí pamätníci, zažili sme komunizmus i mečiarizmus, sloboda slova je teda pre nás hodnotou. Spravili by sme to znovu. Hoci za Lampou je nám ľúto a sme z toho smutní.“
Cítili ste aj na sebe, že nové vedenie by chcelo ohroziť slobodu slova?
„Nie. Nešlo o našu slobodu, cítili sme, že sa na ňu siaha niekomu vedľa nás. Veď politik HZDS verejne priznal dohodu o rozdelení vplyvu v televízii a jej riaditeľ zas priznal, že plní politickú požiadavku. To považujeme za vážne, po tom chceme ísť. Na rozdiel od niektorých novinárov, ktorí idú paradoxne po nás. Zrazu je plno slov o forme a takmer nič o obsahu. “
Teraz sa pre túto aféru javí Rybníčkovo obdobie v lepšom svetle. On nepustil na obraz dokument Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho a vtedy Lampa tak veľmi neprotestovala.
„Urobili sme Pod lampou špeciál, vysielala sa pondelok a spolu s ňou aj Dušanov film. Rybníček vtedy povedal, že film chápe iba ako súčasť relácie a že ho samostane nepremietne. A naozaj. Bol to úskok a chápem to ako jeho osobné zlyhanie.“
Ako sa vám robilo pod jeho vedením?
„Mali sme slobodu, ale museli sme za ňu poriadne bojovať. Keď prišlo k veľkým konfliktom, Rybníček napokon ustúpil. Buď mal Lampu rád, alebo vedel, že si tvrdý zásah nemôže dovoliť, neviem. Každopádne ustúpil a v tom je ten rozdiel medzi ním a novým vedením.“
Aké konflikty ste mávali?
„Skoro nikto nevie, že takto pred rokom bola Lampa zrušená. Rozhodol o tom intendant Dvojky Jaro Kerner. Dôvodil tým, že séria vedeckých tém bola výstrelom vedľa a že Lampa je zlá aj preto, že nemá dramaturga. Rybníček na poslednú chvíľu jeho rozhodnutie zmenil. My sme potom súhlasili s formálnym dramaturgom, aby aj ovca bola celá.“
Vy ste si predsa dramaturgiu robili sami, nie?
„Áno, dramaturgom bol Juraj Kušnierik. Televízia si však veľmi potrpí na interného, stále má okolo dramaturgie vzletné reči. My tvorcovia sme si v skutočnosti z nej mohli robiť len vtipy: Dramaturgia STV, to je ktorá pani? Na našu reláciu teda nikto nemal vplyv. Našťastie. Keď nejaká relácia interného dramaturga má, je to na nej, bohužiaľ, veľmi vidieť.“
Bolo vôbec v televízii obdobie, keď bolo dobre?
„To je to. Koľko tam už bolo riaditeľov? Štrnásť? Možno to bolo, paradoxne, Rybníčkovo obdobie. Pustil sa na cestu SuperStar, Pošty pre teba a správal sa k ľuďom neslušne, ale jeho ekonomické kroky boli správne. Každý by musel prepúšťať a pracovať na vyrovnanom rozpočte.“
Pretláčal ideológiu, to nepovažujete za problém?
„V tom zlyhal. Na druhej strane dosť ignoroval politické tlaky. Lebo tak, ako vedel byť neslušný voči svojim podriadeným, vedel byť neslušný aj voči svojim nadriadeným. Takže? Čo sa s tým dalo robiť? Začať proti nemu bojovať, keď je okolo toľko vlkov, ktorí čakajú?“
Každý riaditeľ znamená pre jednu skupinu tvorcov stop, pre druhú raj - dá sa to povedať takto jednoducho?
„To, že si nižší úradníci začínajú so sebou ťahať isté produkčné skupiny, je do istej miery v poriadku. Keď som sa stal šéfredaktorom dokumentu, prvý môj telefonát bol Ferovi Feničovi. Navrhol som mu, aby sme spravili cyklus Ako sa žije na Slovensku. Bez konkurzu, bez výberového konania. Bolo to čisto autoritatívne rozhodnutie. Nič logickejšie som však vtedy, po Mečiarovi a Kubišovi, nevidel.“
To bolo ešte v roku 1998. Prečo ste v tej funkcii vydržali len krátko?
„Bol som tam deväť mesiacov, stačilo. Odišiel som zo dňa na deň - keď som sa dozvedel, že Materák prijal dve ženy, ktoré som ja prepustil. Kvôli nim vytvoril špeciálnu redakciu - redakciu špeciálnych programov. S údivom som si to šiel vydiskutovať. Povedal, že ich nemôže prepustiť, lebo ich pozná. Bola to len posledná kvapka. V tej funkcii som nemal nijaký vplyv a bol som tým zhrozený.“
Hovorí sa, že depresiu v STV spôsobuje už jej budova. Ako sa vám javila?
„Vstúpil som do svojej kancelárie a pomyslel si, že niečo podobné, hoci stonásobne silnejšie, musel zažiť Havel, keď prišiel na Hrad po Husákovi. Najprv som zbadal obrovský štátny znak. Zvesil som ho - to bolo teda prvé, čo som ako nový šéfredaktor urobil. Potom som zbadal na stene hodiny, ktoré išli o hodinu dozadu. Keď som ich šiel prestaviť, v ruke sa mi rozpadli. Ešte som sa poobzeral, čo tam všetko je. Zostali tam papiere, asi staré rozhodnutia. Natrafil som aj na nejaký kumbálik. Čo je toto? Otvoril som tú azbestovú šachtu a tam našiel staré drevené barly! A šiel som teda zavolať tomu Feničovi.“
Aké témy vás lákali, keď ste šli dokument študovať?
„K filmu ma dostal otec. Čo budem robiť po škole, som začal riešiť až vo štvrtom ročníku. Nechcelo sa mi ísť do tej komunistickej televízie ani robiť na Kolibe tie hrôzy. A tak som si kúpil knihu Ako sa pestuje paprika. U svokra v Bernolákove som si spravil veľký fóliovník a začal som. Skončil som školu, promóciu som mal v piatok, diplom mi dával Stano Párnický. Bola to veľká sláva, ale na druhý deň bola sobota, bolo treba ísť na trh. Tam ma stretol Párnický a nevedel to rozdýchať. Tak som mu spravil cenu.“
Prečo ste pri paprike nezostali? Dokument vynášal viac?
„Prišla revolúcia, krásne témy, vrhol som sa do toho.“
Potom prišiel Mečiar. Zažili ste niečo dobrodružnejšie ako nakrúcanie mítingu HZDS?
„Aj únos prezidentovho syna bol taký. Bolo to obdobie dlhých tráum, rozmýšľal som, že emigrujem do Prahy, ale nevedel som to tu opustiť. Povedal som si,keď nemôžem odísť ja, nech odídu oni. Ja že sa o to pokúsim pričiniť. Nakrútil som film o akčných päťkách. Potom film Rodáci – pre svoje deti, až raz budú veľké a ja im nebudem vedieť opísať ľudí, ktorí boli na tryzne za Jozefa Tisa. A zašiel som za Ľubou Lesnou a spolu sme sa začali venovať únosu. “
Vtedy boli na vás nasadení siskári. Čo všetko robili?
„Boli dosť aktívni. Monitorovali nás a sledovali autom. František Šebej to raz pekne charakterizoval: Prechádzate sa nedeľným parkom a vedľa vás sa hrajú deti, zakrádajú sa v kríkoch ako Indiáni. Bolo by to milé - keby za opaskami nemali nabité pištole. Lexovi ľudia boli schopní všetkého, našťastie, ako profesionáli boli dosť neschopní. Všetci sa správali podľa nejakého dizajn manuálu a dali sa ľahko odhaliť. Veď novinári každú chvílu zverejňovali ich ešpézetky. Preto sa vtedy kupovalo toľko nových áut.“
Strašil vás aj Pavol Rusko. Čo sa mu nepáčilo na vašom filme o Nadácii Markíza?
„Bol to film o marketingovom zneužívaní detí z detských domovov, Markíza to vtedy robila v brutálnych rozmeroch. Ľudia z médií sú naučení správať sa inak, keď je kamera vypnutá, a inak, keď je zapnutá. Ja som v tom filme použil práve ten princíp on a off record - v jednom zábere som ukázal tých istých ľudí, ale s dvoma tvárami. Film šiel v STV, Rusko mi zavolal a nechal odkaz: Pozrel som si to svieže dielko, väčšie svinstvo o nás nikto neurobil. Budeme si to pamätať, spoľahni sa. Rusko je rozkošný, vždy o sebe hovorí v množnom čísle.“
Pohlo to vami? Prísť o priestor v jednej televízii?
„Nie, nikdy som nemal ambíciu robiť komerčné veci pre Ruska.“
Komerčné vecivšakdokumentaristov živia. Aj inde vo svete sú takí závislí od televízneho vysielacieho času?
„Pred revolúciou sme boli s Mišom Suchým v Škótsku, premietali tam náš absolventský film o Cigánoch Šiel som dlhou cestou. Zapáčil sa redaktorovi z Channel 4, pozval nás do Londýna. Tam nám dal ponuku na film. S tým, že nám môže dať len obmedzený rozpočet, veď iba začíname. Tá suma nás ohromila, rýchlo som si v hlave prepočítal to krát. Nezaujímalo ho nič, kto sme, odkiaľ sme, páčil sa mu náš film a to stačilo. Východnejšie tradície sú asi iné. U nás je prvá otázka: aké máš známosti? Preto všetci najlepší dokumentaristi pre televíziu nerobia. STV má iné známosti.“
Ona nemá záujem o ich filmy ani vtedy, keď sú hotové. Ako si to vysvetľujete?
„Malosťou. Dramaturg, šéfdramaturg, intendant, nazvať ho môžeme rôzne, si vyberá filmy podľa svojho vnútorného sveta. No, asi ho má prázdny. Presvedčia ho až ceny.“
Spolu s Dávidom Čorbom ste producentom filmu Jara Vojteka My zdes, ten má kopu cien, ale v STV nešiel.
„Perlička: Keď film vyhral na festivale One World, hovorili o tom v správach. Na konci moderátor zahlásil, že diváci budú môcť film uvidieť do konca roka. To bolo v septembri, doteraz sa nikto neozval. Naopak, ozval sa radový dramaturg z ČT, ešte sa film len robil. A keď ho uvidel a páčil sa mu, jeho šéf mu dôveroval. Videl si ho a zdá sa ti dobrý? Tak ho kúpme. Tak ho kúpme! Žiaľ, u nás sa zásadné filmy už niekoľko rokov robia mimo Slovenskej televízie.“
Symbolické je, že veľkú tému nám ukázali cudzinci z Kazachstanu. Teraz ste producentom filmu mladej režisérky Daniely Rusnokovej. Vybrala si mongolskú tému, ako sa v nej prejavíme my Slováci?
„Najprv za mnou prišla len s anekdotou. Na Slovensko sa chodia mongolskí pastieri učiť vyrábať oštiepok, aby potom mohli rozbehnúť biznis doma a prilepšiť si. Všetko vďaka rozvojovému programu UNDP. Vidíte, a už sa smejete. A to je pre nás len začiatok. V Mongolsku majú prvého demokratického prezidenta, do krajiny prúdi vietor z civilizovanejšieho sveta. Pastieri si kupujú malé čiernobiele televízory z Číny, autobatérie si dobíjajú cez solárne monočlánky a sledujú juhokórejské telenovely. Objavujú a snívajú. Nás zaujíma, aké sny si začnú plniť, keď zbohatnú. Či sa budú pobdobať na sny, aké sme si začali plniť my po získaní slobody.“
