Keď sme si dohadovali stretnutie, pracoval ešte v Novom čase, ale tvrdil, že bude maximálne otvorený. Od januára v ňom nepracuje a zásada „nedávať si servítku pred ústa“ mu ostala. Hovorili sme o tom, prečo robil najšpinavší bulvár, ako reagujú dotknutí prominenti, ako niektoré veci fungujú v Novom čase, či sa porušujú zákony a či nemáva výčitky svedomia. Tvrdí, že bulvárny novinár vôbec nemusí vedieť písať. Manažér hudobného festivalu Hodokvas a kreatívny pracovník v reklame TOMÁŠ HOLETZ.

Pracoval si ako pomocník murára i tesára. Tí nemávajú sen stať sa novinármi.

Na gymnáziu som písal do školského časopisu a už prvý môj článok mal ľahko bulvárny nádych, keď som dal reportáži o školskom šachovom turnaji na gymnáziu titulok Bitka v III.A. V septembri 2000 som si dal - ani neviem prečo – žiadosť o prijatie do Nového času.

Na aký post?

Na zahraničnopolitického redaktora. Sebavedomie mi nikdy nechýbalo. Obliekol som si maturitný oblek a zabúchal na dvere šéfredaktorky. Dala mi niečo napísať a prijala ma.

To, že ťa hneď prijali, môže znamenať, že si napísal daný článok geniálne, ale i to, že mali prinízke kritériá na kvalitu, ak vzali niekoho, kto sa im hlásil z ulice.

S odstupom času sa na to dá pozerať rôzne, ale ja som nebol ich zamestnancom. Dostával som honoráre za to, čo zverejnili. Ona videla, že zahraničnopolitický redaktor zo mňa nemôže byť, veď som mal osemnásť rokov.

Neskôr si robil aj v SME.

Skoro dva roky. Nastúpil som na vysokú školu, prihlásil sa na konkurz do rádia Expres, prešiel som cez dve kolá a mohol som aj nastúpiť, ale na poslednú chvíľu som cukol. Povedal som si totiž, že tam hrajú strašné „šity“, ktoré sa nedajú počúvať. Z toho vyplýva, že prezieravosť nie je mojou silnou stránkou. Zakotvil som teda v Siemense kvôli peniazom, len aby som sa nemusel vrátiť na stavbu. Dokopy som tam nič nerobil, mal som zadarmo fitnes a solárium, mohol som sa učiť aj do školy, mal som relatívne slušný príjem, ale napriek tomu som sa začal obzerať po nejakej novinárskej práci. A to obdobie bolo zlomové. V SME mali totiž voľné miesto v prílohe Ľudia, ktorá riešila politikov, kauzy, domy a podobne, tak som poslal prihlášku a prijali ma.

Príloha Ľudia bola v SME trochu odľahčujúca, ale nebol to bulvár v štýle, aký si robil neskôr. Čo ťa hnalo k tomu naozaj tvrdému bulváru?

Chytilo ma to, keď som končil v časopise Live. Tam som mal sériu rozhovorov s finalistami SuperStar, ktoré vyvolali pomerne veľký rozruch. V živote mi neprišla taká odozva na články, ako vtedy. Chodili mi rozhorčené maily, že čo si to dovoľujem pýtať sa toho nevinného Tomáška Bezdedu a podobne. Mne sa to začalo páčiť. Bulváru sa u nás venuje málo ľudí. Z pohľadu žurnalistov je zaznávaný, pritom ho číta prevažná väčšina ľudí. A politika ma prestala baviť. Tá je stále o tom istom, bulvár bol omnoho pestrejší.

Je pravdou, že v Live stačilo napísať čokoľvek a oni to vydali?

Áno. Nech ktokoľvek čokoľvek napísal, nebolo tam kompetentného človeka, ktorý by sa k tomu vyjadril. Hocičo som napísal, bolo to OK a šlo to do tlače. A tak som šiel do Nového času robiť to, čo sa mi páčilo - mohol som písať o prominentoch.

Platí u nás, že bulvárny novinár zarába viac ako takzvaný seriózny?

Nie. Keby ľudia vedeli, aké platy sú v bulváre, možno by sa zasmiali. Sú prakticky rovnaké ako v iných médiách. Samozrejme, v televíziách sú tie platy vyššie. Ako skúsený redaktor so schopnosťami, skúsenosťami a kontaktmi môžeš dostať rovnaký plat v serióznych novinách i v bulváre.

Čo ťa na tom bulváre lákalo? Novinára predsa neláka vedieť to, či nosí Belohorcová ružovú alebo žltú spodnú bielizeň.

Mňa práve toto lákalo. Zistiť, ako sa bulvár robí, ako to vzniká, či si novinár naozaj dá námahu zistiť niečo, teda či to „odpaparazzuje“, alebo to funguje na dohodách s celebritami samotnými a podobne. Chcel som poznať pozadie a zistiť, či to sám budem vedieť robiť. Ja si - ako každý chlap - potrebujem niektoré veci dokazovať.

Poznáš napríklad definíciu mienkotvorného média? Hovorí sa, že také sú u nás najmä Sme s Pravdou, na strane druhej iní oponujú, že tam patrí aj Nový čas, nakoľko ho číta najviac ľudí.

Raz sme sa na tom na žurnalistike bavili s profesorom Sulíkom a nikdy na tú definíciu nezabudnem. Mienkotvorný denník je ten, ktorý kladie dôraz na aktuálne spravodajstvo, pôvodnú publicistiku a o týchto udalostiach informuje vyvážene a objektívne. Podľa tejto definície tam môžu patriť všetky denníky. Ale keď sa nad tým zamyslím, patria sem najmä SME, Pravda, Nový čas a trochu aj Plus 1 deň.

O Novom čase

V Novom čase dodržiavajú vyváženosť a objektívnosť?

Určite áno. Neviem, či aj v politických veciach, pretože ide o tabloid a ten vždy musí byť názorový. Také je ale aj SME, ktoré je skôr pravicové, Pravda je skôr pre obyčajných ľudí a tam patrí aj Nový čas. Keď oslovuješ skupinu ľudí, nemôžeš byť bez názoru.

Audio: Tomáš Holetz o tom, ako sa vyberajú témy do Nového času

V Novom čase si písal o tom, o čom si chcel, dostával si tipy, alebo rovno príkazy na redakčnej porade?

Platí toto všetko, ale v zásade sa od novinára očakáva, že bude chodiť s vlastnými tipmi a vie posúdiť, či to bude zaujímavé. Na porade o pol desiatej doobeda prinesie každý redaktor oddelenia prominentov nejaké tipy a konzultuje sa to so šéfkou. Rieši sa, či sa to dá spraviť za jeden deň, alebo je to na dlhšie, ak treba nejakú „paparazzovačku“, tak sa zadelí, kto bude kedy sledovať. Potom je veľká porada šéfov oddelení a tam sa určia priority, teda TOP témy, a tie, na ktoré sa treba vykašľať. Často sa stáva, že príde do redakcie nejaký tip mailom alebo telefónom, že ktosi videl toho a toho s takou a takou babou, ako sa „cmukali“ a tak sa po nich ide.

Audio: Tomáš Holetz o denníku Plus 1 deň

Nedávno prišiel na trh nový bulvárny denník Plus 1 deň. Vnímaš ho pre Nový čas ako reálnu konkurenciu, s ktorou dokáže rovnocenne súperiť?

Odkedy vychádza, zmenil som naň názor. Keď vyšlo jeho prvé číslo, v Novom čase sme otvárali šampanské, že môžme byť bez obáv, toto nás neohrozí. Dlho nebol reálnou konkurenciou, ale dnes si trúfam povedať, že konkurenciou je a má potenciál zobrať mu čitateľov. Nový čas je prvý a je oveľa ťažšie sa tam udržať, ako prvého dobehnúť. Napriek tomu, čo stojí za jeho vznikom, že sa rok pripravoval, preberal titulky, ktoré boli v Novom čase, myslím, že si nájde svoje miesto na trhu. Jednotkou určite nebude, pretože Slováci sú ťažko návykoví a neprestanú čítať Nový čas len preto, lebo im Plus 1 deň prináša ten istý typ informácie.

Ako sú rozdiely medzi bulvárnymi a ostatnými novinármi?

Nemyslím si, že nejaké sú. Rozdiel je iba v ceste, ako získaš informácie.

V Novom čase si robil prácu, ktorú vraj nikto nechcel, teda ten najšpinavší bulvár.

Áno, ale ja som to šiel robiť dobrovoľne, dokonca z vlastnej iniciatívy. Sám som sa prihlásil na tú najšpinavšiu robotu, aby som to zažil, vyskúšal si to. Predsa ak budem sedieť v redakcii a písať, že Markíza chystá novú reality šou, tak o bulváre nič nezistím. To nie je bulvár, ale „šit“. Treba ísť do žihľavy, dva dni striehnuť a odfotiť to, na čo čakám.

Audio: Tomáš Holetz o "paparazzovaní"

Neštve ťa, že niekde celé dni sedíš a čakáš na záber, ktorý vôbec nemusí prísť?

Iste, je to také. Lenže keď ideš do terénu niekoho „paparazzovať“, musíš o dotyčnom vedieť všetko. Ja som si viedol evidenciu áut s ich číslami, farbami, kto kde býva, kde má chatu, kde sa zdržiava, do akých podnikov chodí, akých má kamarátov, s kým sa neznáša a tak ďalej. Keď ideš na nejakú akciu, musíš mať istotu, alebo aspoň vysoký predpoklad, že ten človek tam bude, že tam bude s tým, s kým ho chceš odfotiť. Málokedy sa „paparazzuje“ tak, že „poďme sledovať hentoho, týždeň si posedíme pred jeho vchodom a potom zistíme, že je na dovolenke v Grécku.“ Ale boli aj také prípady.

Čo priťahuje ľudí na tom, že vedia, s kým aktuálne spáva Boučková?

Neviem, netuším. Mňa to napríklad nezaujíma. Mňa nezaujíma ani to, že Dočolomanský fajčí. Celý slovenský šoubiznis mi je úplne ukradnutý. Ale nemôžem rozmýšľať v intenciách toho, čo zaujíma mňa, ale toho, čo zaujíma čitateľa. Keď som robil v SME, tiež som sa snažil pochopiť, čo nášho čitateľa zaujíma, v akom prostredí žije, aké má koníčky, ktorý typ informácie ho priťahuje najviac. V Novom čase som robil to isté, len pre iný typ ľudí. A „paparazzovanie“ k tomu patrí. Nebudem sa tváriť, že je to nepríjemná činnosť, veď je to celkom sranda. Hlavne, keď sa to podarí.

Novinár má v takýchto prípadoch stály plat bez ohľadu na to, koľko hodín striehne?

Mali sme zaplatené nadčasy, ale iba cez víkendy. Ak „paparazzuješ“ cez pracovný týždeň, nemáš z toho nič.

Audio: Tomáš Holetz o tom, ako sa bulváru podsúvajú samotné "celebrity"

O podsúvaní sa "celebrít" bulváru

Platí, že niektoré „hviezdy“ sa bulváru podsúvajú samé od seba, len aby sa o nich písalo?

Ježiš Mária, vieš koľko takých je? Čo by dal taký Oto Weitter za to, aby sme o ňom napísali. Jadranka Handlovská sa nám raz ozvala, že je v nemocnici na infúziách, pretože skolabovala a že je to strašné, že nech ju dôjdeme odfotiť. Keď sme sa pýtali prečo, povedala, že sa jej stratil kocúrik a ona je z toho úplne zrútená. Takýchto typov osobností je hrozne veľa. Napríklad aj Jožo Pročko by bol možno rád, keby sa dostal do Nového času. Sory, ale má červenú kartu.

Čo vyviedol?

Mal jeden incident s bývalým šéfredaktorom, pri ktorom mu vulgárne vynadal, že sme hyeny za to, čo tým ľuďom robíme a vykydol na neho nejaké jedlo. Tak mu celkom rozumne odpovedal, že „keď nechceš byť v Novom čase, tak v ňom nebudeš“.

Audio: Tomáš Holetz o tom, ako pristupujú k "celebritám", ktoré sa ponúkajú samé od seba

Dá sa percentuálne odhadnúť, koľko z toho, čo Nový čas napíše, je jeho vlastný záujem a koľko „samoponúkanie“ sa celebrít?

Pred pár rokmi fungovalo dosť výrazne to, že osobnosti, ktoré sa prihlásili sami, tam jednoducho dávali, pretože nebolo toľko tipov a zaujímavých tém. Teraz, ak sa nejaká celebrita sama prihlási, tak už len preto, že sa prihlásila sama, ju automaticky „vyfakujú“ a pošlú preč.

Audio: Tomáš Holetz o dohodách na "paparazzovských" fotkách

Čiže dnes sa zaručene nezverejňujú informácie o známych ľuďoch, ktorí sa prihlásia sami?

Občas sa to stane. Ak je nejaká vážna udalosť, že niekto chystá svadbu a príde nejaká ponuka, že sa s nami dohodnú a dostaneme to exkluzívne iba my. Porozprávajú nám o svadbe a budú tak mať istotu, že naozaj napíšeme to, čo nám povedia, dohodnú sa na fotkách a nebudú na nich vyzerať ako „vygrcnutí“. Z pohľadu celebrity je to pochopiteľné, lebo má istotu, že keď ráno vyjde z dverí bez mejkapu, nikto ju tam nebude čakať a ten výsledok má v podstate garantovaný.

Funguje sa teda aj na dohodách.

Určite, ale dohoda môže prísť až potom, čo máme tú informáciu. Napríklad keď chodila Schindlerová so Záhradníkom - my sme o tom vedeli, ale oni zatĺkali. Nasadili sme teda na nich „paparazzov“, jeden fotograf dokonca pri naháňačke rozbil auto, lebo vletel do protismeru, proste sme ich nevedeli nijako odfotiť. Tak sme im zavolali a dali návrh – dohodnime sa, urobíme kvázi „paparazzovské“ fotky, vy budete spokojní, my budeme spokojní a máte svätý pokoj. Dohodli sa.

Hovorí sa však aj to, že ak niekto nie je ochotný pristúpiť na dohodu, Nový čas mu to dokáže riadne spočítať.

Urobíme to isté, čo by sme tak či tak urobili.

Práve nedávno istá „celebrita“ vyhlásila, že sa nechcela dohodnúť a odvtedy na nej nenechajú nitku suchú.

Myslím, že niečo podobné povedala v istej relácii Zuzana Belohorcová. Tá však pre Nový čas nie je zaujímavá. Možno to chápe tak, že sa jej tým denník mstí, ale to je o tom, ako to tie známe osobnosti vnímajú. Väčšina celebrít si myslí, že keď ich sledujeme a píšeme o nich zlé veci, tak si na nich vylievame zlosť alebo sme nejakí zakomplexovaní chudáci, ktorí si potrebujú práve na nich vybíjať svoje ego. Tak to vôbec nie je.

Vylučuješ teda, že sa Nový čas mstí na vybraných ľuďoch?

Načo by sme to robili? Potrebujeme písať o ľuďoch, ktorí sú zaujímaví a nie o tých, ktorí nás nasrali.

Maximálnym trestom je teda „stop stav“, že o nich za trest nepíšete?

Áno. Napríklad Zdena Studenková a Maroš Kramár. Na OTO-vi, čo bola naša akcia, kde sme odovzdávali ceny, začali nadávať na bulvár. OK, nechcete bulvár, nebudete ho mať. Nikde! Kramár to však vnímal veľmi zle. Keď bolo Let´s dance, robil tam šaša a vykrikoval: „Ringier, no kde ste, odfoťte si ma!“ Šiel na to takýmto štýlom, lebo vedel, že má od vydavateľstva červenú kartu a nikto z nás ho neodfotí, lebo ho máme na saláme.

O hyenizme bulvárnych novinárov

Ako vnímaš hyenizmus novinárov, keď sa stane autonehoda, je tam niekto mŕtvy a tí tam dobehnú s tým, že pozostalým strčia mikrofón pod nos? Je to normálne?

Z akého pohľadu?

Z pohľadu človeka.

Nie je to celkom normálne, to poviem úprimne. Preto som si aj vybral tému diplomovej práce „Násilie a brutalita v televíznom spravodajstve“, kde som toto pomerne dosť do hĺbky analyzoval. Súčasné televízne spravodajstvo je do značnej miery o zabávaní. To znamená, že už dávno nie je úlohou médií prinášanie užitočných a relevantných informácií, ale skôr zabávanie. Čo máš napríklad ty z informácie, že sa sedem káčatiek hrá v jazierku? Úlohou spravodajstva je vyvolávanie zážitku, emócie. Keď redaktor ide na reportáž s tým, že má vyvolať emócie, tak celkom logicky - prvé čo urobí - pichne mikrofón pod nos obeti alebo pozostalým.

Pýtam sa, či je to normálne.

Je to brutálne, ale na tom to spravodajstvo funguje.

Predstav si, že sa to stane tebe – neprajem ti to samozrejme, ale niečo vážne sa stane tvojmu naozaj blízkemu človeku. Ako by si vnímal to, že ťa bude otravovať redaktor s kamerou a mikrofónom?

Ja som novinár, čiže by som sa snažil povedať mu čo najviac. Ale chápem, že ak niekto nemá žiadne skúsenosti s médiami, tak aj keď sa nič nestane, je v ľahkom šoku, v tréme, v strese. A keď sa k tomu pridá aj nejaká tragédia a príde za ním televízny štáb, fakt ten človek môže reagovať skratovo. To je logické. Z ľudského pohľadu je to dosť brutálne a neetické, ale z pohľadu médií je to normálny biznis. Médiá sú totiž biznis.

Audio: Tomáš Holetz o tom, či máva bulvárny novinár výčitky svedomia

Nemá byť človeku nevoľno, ak vidí, že niekto zverejní zohavené telo zavraždeného člena jeho rodiny? Vyjde obrovská fotka mŕtveho na titulke s nápisom „šokujúce!!!“ a podobne... veď je to strašné. Má vôbec bulvárny novinár výčitky svedomia, keď si povie, že „toto som fakt prehnal?“

Niekedy aj áno. Ja som o mŕtvolách veľa nerobil. V redakcii sa to však vníma dosť citlivo, x-krát sa stalo, že sme mali brutálne fotky z autonehôd alebo iných nešťastí a nešli do novín, lebo to už bolo príliš. Spravidla sa tie najbrutálnejšie fotky nedávajú. Jednoducho - keď máme mŕtveho človeka s rozseknutou tvárou, tak sa dáva fotografia, kde tvár nie je vidieť. My potrebujeme ľudí pritiahnuť a nie ich odpudzovať. Treba na to pozerať z pohľadu čistého biznisu.

O tom, či ako bulvárny novinár klamal

Priznáš, že si aspoň raz vo svojich článkoch v Novom čase klamal?

Nie. Určite nie.

Nepísal si nikdy ani polopravdy?

Nie. A nielen v Novom čase. Nikdy som nepísal polopravdy alebo klamstvá.

Do akej miery si bulvárny novinár dáva pozor na formulácie, ktoré používa?

Ešte viac ako v takzvaných serióznych médiách.

Nepoužíva sa až pričasto veta „z istých zdrojov sme sa dozvedeli...“, aby to bolo nežalovateľné? Teda že si jednoducho novinár niečo vymyslí a zdôvodní klamstvo touto formuláciou?

Tak to robievajú novinári, ktorí sú neschopní zohnať pravdivú informáciu.

Kde je hranica, za ktorú by si už ty ako bulvárny novinár nešiel?

Smrteľné choroby, akékoľvek závažné ochorenia. To je hranica, za ktorú nejde ani bulvár.

Veď sa to dialo. Keď zomierala Zora Kolínska.

Ale nedávali sa von úplne všetky informácie. Priznávam, že sa to občas prepísklo – napríklad keď zomrel Julo Satinský. To bol strašný prúser. To, čo robil Nový čas, musel odsúdiť každý normálny človek. Z môjho pohľadu viem, ako to je – dlho som robil na Mariánovi Zednikovičovi. Zistili sme, že má vážne onkologické ochorenie – rakovinu lymfatického systému a bol na tom veľmi zle. Pracoval som na tom štyri mesiace, snažil som sa ho skontaktovať, chcel som urobiť to, že by sa založil účet na pomoc onkologickým pacientom a cez toho by sme to ako tému prehnali. Jednak je to ľudskejšie a jednak aj čitateľsky zaujímavejšie, keďže tam pribudne istá forma interaktivity. Nedalo sa s ním však dohodnúť a tak sme ho odfotili pred onkológiou a prehnali to cez tému „Lekári, zachráňte ho!“ Popísali sme presné symptómy a bol som veľmi prekvapený reakciami. Síce mi zavolala aj jedna tetuška, ktorá mi povedala, aby som do rána zomrel a zhnili mi gule, ale na strane druhej sa ozvalo plno ľudí, ktorí chceli kontakt na toho lekára, pretože niečo podobné na sebe spozorovali. Nehovorím, že zachraňujeme ľudstvo, ale aspoň som to dal do nejakej ľudskejšej podoby.

Druhou stránkou bulváru sú súdne spory dotknutých ľudí. Žalovali aj teba?

Ježišmária. A koľkokrát! Ale neprehral som ani jeden. Sám tomu nerozumiem. Napríklad Zuzana Hajdu ma zažalovala za článok, ktorý sama autorizovala. Povedala mi, že vyjadrenia v ňom sú vymyslené, pritom mi ich po telefóne autorizovala, keď som jej to celé prečítal. Mojim šťastím bolo, že som si to nahral. Keď ma kontaktoval advokát, poslal som mu mp3 nahrávku a viac sa nič neriešilo.

Ale isté súdne spory ste prehrali – napríklad s Jánom Slotom, ako močí z terasy.

Tam bol iný problém. Jedna osoba – staršia pani, ktorá to videla na vlastné oči, zavolala do Nového času, aby sme sa na to prišli pozrieť. Kým tam však došli, Slota už dočúral. Nevideli to teda, nemohli to odfotiť. Ale tá teta im povedala, že im to porozpráva a dosvedčí. Povedala to na diktafón, Nový čas to použil, ale keď prišiel súdny spor, nebola ochotná vypovedať. Tým pádom Nový čas ostal v polohe, že citoval človeka, ktorého nechcel prezradiť. A s tým sa na súde obstáť nedá. Okrem toho – Ján Slota ten spor nevyhral, došlo k mimosúdnemu vyrovnaniu. Celé to bolo o tom, že Nový čas mal zaplatiť veľkú pálku. Vyriešilo sa to však šalamúnsky – Slota nedostal ani korunu. Tak sa o tom aspoň hovorí.

Audio: Tomáš Holetz o Ivane Christovej

O slovenskom šoubiznise

Z teba vážne srší nefalšovaná láska k bulváru.

To áno. Rozkošný bol napríklad zážitok s Ivanou Christovou, ktorú sme odfotili opitú. Všetci vedia, že chlastá ako dúha, nadrbanú som ju videl x-krát. Mali sme jednu akciu, došla na ňu o štvrtej ráno ako bomba, lozila tam štvornožky a vracala do kvetináča. Odfotili sme ju a oni nám tam ponúkali desaťtisíc za fotku, ukecávali nás a podobne. Christová potom došla do redakcie, že sme si to celé vymysleli, že to chce vidieť, lebo je to nezmysel. Vzali sme ju k počítaču, ukázali jej fotky a ona, že „ts, na to si ja nepamätám.“ Bodaj by sa pamätala.

Audio: Tomáš Holetz o slovenskom šoubiznise

Vzťahy v šoubiznise označil Laco Lučenič ako chladné a vypočítavé.

Presne tak. Slovenský šoubiznis sa skladá z kuriev a buzerantov. Pokojne ma cituj. A nemám na mysli sexuálnu orientáciu, ale povahy. To je proste jeden veľký bordel. Ružové závesy, cirkus, mejkapy, kostýmy, pretvárka. Pritom sa na to iba hráme, lebo tu nemáme ani Paris Hilton, ani Bona, ani Eltona Johna.

Ako v našich pomeroch vzniká „celebrita“?

Jednoducho – prihlási sa do reality šou.

Ale máme tu kvantum všelijakých "hajzlíkov", ktorí v nich nikdy neúčinkovali.

Potom stačí, keď ukáže kundu, vyzlečie sa do hola, vyspí sa s nejakým milionárom, alebo robí vizážistu známym osobnostiam ako napríklad Pavjel Rochniak, ktorý prišiel z Ukrajiny, má botoxovú papuľu a podobne.

Čiže „celebrity“ vás potrebujú k životu napriek tomu, že na vás nadávajú.

Ale aj my potrebujeme ich. To je vzájomný vzťah. Navzájom na seba nadávame, ale potrebujeme sa.

Na blogu si písal, že sa ti viackrát vyhrážali. Aj ťa už fyzicky napadli?

Práve minulý týždeň som dostal zaucho od Rytmusa z Kontrafaktu. Bola to taká vtipná situácia. Keď na to pozerám z nadhľadu, tak som ho vo viacerých článkoch dosť vyurážal. Či opodstatnene, to teraz nebudem hodnotiť.

Čiže väčšinou prichádza iba k vyhrážkam?

Hej, tie sú na dennom poriadku. Keď som robil v bulváre a niekto sa mi vyhrážal, tak som mu povedal, že dobre, dôjdi na Prievozskú 14, vyjdem von a daj mi po hube. Pokiaľ sa niekto iba vyhráža, tak je dobre. Keby mi niekto fakt chcel rozbiť hubu, tak mi to predsa nebude vopred telefonicky oznamovať.

Chodia sa sťažovať aj do redakcie?

Jasné. Nemec z Mojsejovcov aj s Borisom z Big Brother prišli na recepciu, kopali do nej a vrieskali, aj rosnička Pospíšilová tam prišla s nejakými podozrivými osobami a robili tam bordel, ale vždy to skončí len pri „huhuhu“. Nemyslím, že by to nejaká celebrita dokázala dohnať až k tomu, že by inzultovala novinára.

Nepripúšťaš ani to, že si zavádzal, ak si napísal, že Rišo Müller má ísť na liečenie do Veľkého Zálužia?

Nie. A stojím si za tým.

Nový čas tam však nasadil ľudí a on tam akosi nechodí.

On sa tam neukázal po tom, čo sme túto informáciu zverejnili. Stala sa chyba, že sme ho chceli odfotiť, ale nejako sa to nepodarilo a tak sme s tou informáciou šli von skôr. A keď sa to už zverejnilo, Rišom tam viac nešiel. Mal som s ním inak veľmi dobrý vzťah, kým som túto informáciu nezverejnil. Sám mi tvrdil, že je to kravina. Lenže ja som to mal overené z troch nezávislých zdrojov - od jedného lekára, ktorý tam pôsobí, od jedného pacienta a potom nám zavolal istý človek, ktorý ho tam videl. Bol to bývalý pacient, aj to som si overoval, či neklame. Müller sa mal liečiť na maniodepresívnu psychózu, ktorá v spojitosti s užívaním drog môže narobiť neplechu.

Keď ľudia pozerajú programy ako SuperStar, napohľad sú vzťahy medzi účastníkmi idylické. Aké sú v skutočnosti?

Kamarátmi sú iba na začiatku a postupne sa medzi sebou začnú strašne žrať. Je to celkom logické, pretože postupne sa v uzavretej komunite charaktery preukážu. V druhom pokračovaní SuperStar všetci doslova neznášali Martina Krausa. Do médií to nikdy nepovedia, budú sa tváriť, že je všetko OK, ale „off record“ potvrdia, že je arogantný, namyslený a podobne. Ja som s ním napríklad až také zlé skúsenosti nemal. Teda – až na to, že mi balil frajerku.

Čiže je to len divadlo pred kamerami?

Samozrejme, všetko je len divadlo. Aj bulvár, aj Nový čas sú iba šou pre ľudí.

Koho zo slovenského šoubiznisu neznášaš?

Nemám rád Oľgu Záblackú. Nie preto, že ma označila za psychopata, na tom som sa zabavil, ale preto, lebo jej relácia Na streche, ktorá ju živí, by bez bulváru bola o ničom. Ona by bez bulváru nemala čo rozprávať. Robí vlastne akúsi advokátku známych osobností, nedá si námahu overiť si skutočnosť a dáva tam priestor ľuďom, aby povedali, že bulvár klame. Nikdy nezabudnem, ako tam bola Christová rozprávať, že nepije, pričom pije ako dúha. Záblackú teda nemám rád, lebo to, čo robí, je strašne falošné a pokrytecké. Zhnusili sa mi tiež Mojsejovci.

Tebe neboli odporní už od začiatku?

Nemal som ich rád, ale prišli mi takí srandovní. Oni sú presne taký ten typ pre bežného slovenského konzumenta. Toto chcú Slováci vidieť. Jednoduchých, skoro až primitívnych ľudí, ktorí čo na srdci, to na jazyku. Potom sa mi to zhnusilo, lebo ich relácia nemala ani hlavu ani pätu a bolo to iba o tom, že povedia hocičo na hocikoho. Vždy, všade, všetko. A samozrejme, nemám rád mnohé ženy – moderátorky, ktoré žijú pomerne promiskuitným životom a tvária sa ako neviem čo. Hovorí sa, že miesto pred kamerou sa dá získať kvalitnou prácou alebo kvalitnou „fajkou“. Mne je z niektorých osobností vyslovene zle. Keď som prvýkrát písal o Marianne Ďurianovej, zavolala mi, bola naštvaná, tak som si povedal, že sa s ňou nebudem nadrapovať a pozval ju na kávu. Prišiel aj Libor Bouček a môj pocit bol, že je úplne v pohode. Libor je úplne super chalan, veľmi inteligentný, ale potom, čo sa prevalila jej aféra s Honzom Novotným, u mňa strašne stratila kredit. Novotný je „blazeovaný kozojeb“, ktorý preťahuje všetko, čo mu príde pod ruku. Ona, už ako vydatá žena, mala dokonca v Šarme s Liborom manželskú poradňu, kde písala, aké sú správne manželské zásady, aby to vydržalo... Nehovoriac o tom, akých milencov mala predtým. Potom sa človek neubráni dojmu, že ide systematicky po pracháčoch. Aj preto dostala prívlastok „zlatokopka“.

O spolupráci Nového času s televíziami

Je pravdou, že Nový čas spolupracuje s jednotlivými televíziami a tie mu dohadzujú informácie?

Určite áno.

Aj s STV?

Nový čas spolupracuje na istej báze s každou televíziou. Keď bola SuperStar, tak robil aj s STV, veď to bola TOP vec. Nový čas sa zaujíma o najúspešnejšie projekty, ktoré mu prirodzene prinášajú isté zaujímavé tipy a informácie, vie tomu ponúknuť aj servis obchodnej podpory typu „viac sa dozviete už zajtra na Markíze“.

Istá redaktorka TV JOJ povedala čosi v práci o tom, ako jej vykradli nejaké priestory a PR oddelenie JOJ to posunulo Novému času. Je to seriózne?

Slováci sú mimoriadne škodoradostní.

Čiže je pravdou, že ak niekde v JOJ poviem niekomu čosi súkromne, tak ich „píár“ nabonzuje bulváru?

Takí sú všade. Keď sa niekto na PR dozvie niečo, čo by mohlo pomôcť popularite televízie, tak nám to dá.

Dotyčná z toho bola dosť nepríjemne prekvapená.

Možno sa tak len tvárila. Nemyslím si, že by nejaká moderátorka bola nepríjemne prekvapená tým, že sa objavila v Novom čase. Tomu neverím. Priemernej moderátorke akákoľvek publicita len pomôže, lebo reklama je reklama. Neexistuje pozitívna či negatívna, dôležitá je reklama.

Prečo si vlastne z Nového času odišiel?

Nie preto, že by ma to nebavilo, alebo preto, lebo by som v noci nedokázal dobre spať. Bolo to však dosť namáhavé a prišla možnosť venovať sa iba festivalu Hodokvas, čo je mojou absolútnou srdcovou záležitosťou. To ma v pracovnej oblasti baví najviac. Získali sme zahraničného partnera a to hovorím verejne prvýkrát, pretože doteraz to neodznelo, okrem toho tam participuje aj jedna reklamná agentúra a pre nich robím kreatívneho copywrightera. Je to nová oblasť, kde sa veľa učím a našiel som sa v tom.

Čiže s médiami a bulvárom končíš?

Nechal som si otvorené zadné vrátka. Neviem fungovať bez písania a potrebujem písať veľa. Aj preto som počas práce v Novom čase písal na blog SME. Mám pretlak tém, ktoré potrebujem dať na papier. Písať budem aj pre jednu štvrťročnú prílohu istého mesačníka. Okrem toho pripravujem knihu, ktorá by mala byť hotová na jeseň.

Tipujem, že pôjde o bulvár.

Áno, bude to bulvárna kniha. Dobrodružný román, ktorý bude presne taký istý ako noviny, ale bude to vo forme knihy. Bude to plné sexu, nevery, drogy, rokenrolu, divokých žúrov, akcie, smrti, proste toho, čo v bulváre má byť.

Pôjde o skutočné príbehy?

Áno. Ide mi o to, aby sa tam mnohí spoznali. Asi z právnych dôvodov nebudem môcť menovať, ale som si istý, že sa tam nájdu nielen oni, ale ich spoznajú aj čitatelia. Ako novinár nemôžem napísať všetko, čo som v šoubiznise videl, zistil a zažil. Ale do knihy to dať môžem, to je beletria. (smiech) Možno to zavesím aj na web, uvidím. Musím to napísať, aby bolo moje ego spokojné.

Na začiatku si hovoril, že si šiel robiť tú prácu preto, lebo ťa to bavilo a zaujímalo. Splnil šoubiznis tvoje očakávania?

Nie. Bavilo ma to, ale čakal som, že to bude väčší hardcore, väčší bordel. Myslel som, že budem môcť písať tvrdšie, ale to sa nedá. Nemôžeš napísať všetko čo vieš. V Novom čase sa veľmi bazíruje na tom, aby tie informácie boli overené, aby si mal aspoň dva citované zdroje. Vždy musí byť niekto, kto nám informáciu potvrdí a musí to byť nahraté.

Novinári, pohybujúci sa v politike alebo v šoubiznise si často vytvoria s druhou stranou kamarátske vzťahy. Dokážeš napísať niečo nepríjemné o niekom, kto je tvojim blízkym kamarátom?

Jasné, že to viem. Občas to tí kamaráti pochopia, občas nie. Pre toto si napríklad vážim Laca Lučeniča. On je ako človek úplný king. Je super, zbožňujem ho, ale boli prípady, keď som o ňom písal nepríjemné články a nie vždy to dokázal pochopiť. Laco je nad vecou, ale už aj mne to bolo trochu nepríjemné. Dosť sa ho dotkol aj rozhovor, ktorý som robil s Rybníčkom, ktorý povedal, že v dvojke SuperStar bol úplne čajový a že tam nemal čo hľadať. Aj o Adele Banášovej sme napísali „mrte“ vecí a nie vždy to bolo pozitívne. Ona na to reagovala mávnutím ruky. Adela je zvláštny jav v našom šoubiznise, akoby tam ani nepatrila. Málokedy ju stretneš na nejakej party, je proste normálna.

O platení Nového času "celebritám"

Stáva sa, že Nový čas za informáciu o známej osobnosti zaplatí? Trebárs aj rovno jej?

Nie. Celebritám a známym ľuďom ako takým neplatíme. Výnimkou sú prípady možno raz za rok, kedy ide fakt o nejakú exkluzivitu, trebárs fotky zo svadby. Nespomínam si, že by sme niekedy platili niekomu za to, že nám dá napríklad rozhovor.

Koľko platí Nový čas za exkluzivitu?

Za exkluzívne fotografie do novín sa tie ceny pohybujú okolo päťtisíc korún. Za všetky fotografie. Ponúkali nám však aj fotky za stopäťdesiat až dvestotisíc, ale to sú nereálne mantinely. Pri naozaj veľkej bombe a sérii fotiek sa dá možno aj desaťtisíc korún, ale to je maximum. Najdrahšie fotky boli od redaktora na Seychelách, kde strávil niekoľko dní, musel bývať v hoteli, kde aj Boučková s Novotným, musel tam letieť, fungovať tam... reálne tých päť až šesť fotiek, ktoré vyšli, stáli asi dvestotisíc korún. Ale stálo to za to. Nikto iný také fotky nemá. A Novotný bol sám prekvapený, ako sme ich tam našli.

Keď sa v noci o jednej stane autonehoda, o pár minút tam sú aj novinári. To čakáš na telefóne, kto ti kedy zavolá?

V prípade nehôd to funguje na „kamarádenšaftoch“. Máš kamarátov tam a tam, ktorí ti zavolajú a povedia, čo sa stalo. Ide sa hocikedy, to je samozrejmé.

Čiže bulvárny novinár je stále na telefóne?

O tom by ti vedela povedať priateľka Dominika. Máš dohodnutý víkend, program a musíš letieť inde. V pohotovosti by sme mali byť všetci, ale nie vždy to ide, niektorí chodia do práce, ide ten, kto je najbližšie. Ja som mal na tých prominentoch také meno, že nech sa kdekoľvek čokoľvek stalo, šiel som bárs kedy. Minulý rok som na Štedrý deň naháňal Boučkovú s Novotným. Na to musí byť povaha, nie každého vyženieš v nedeľu večer o ôsmej z domu, aby naháňal nejakú celebritu.

Keď som sa ťa svojho času pýtal, prečo si niektoré články zo svojho blogu stiahol, odpovedal si, že ti to odporučili z Nového času. Prečo?

Dobrá otázka. Bolo to preto, lebo som do niektorých článkov napísal informácie, ktoré boli predmetom nášho redakčného know how. Keď som napríklad napísal, ako sme fotili Mira Jaroša a ako sa s ním Nový čas dohodol na nejakých fotkách, tak to je súčasť redakčného systému a nemá to čo hľadať niekde inde. Zverejňoval som tam informácie, ako niektoré témy robíme a to nebolo vhodné. Vtedajší šéfredaktor si myslel, že by to mohlo poškodiť. Niežeby mi to zakázal, ale pýtal sa, či to tam fakt musí byť.

Vylučuješ teda, že by si niekedy stiahol článok preto, lebo si napísal nezmysel?

Paradoxne som si na článkoch pre blog dal záležať ešte viac, ako na tých, ktoré som písal do novín. Tam je to len o mne, to nie je Nový čas, musím si fakt dať záležať. Vylučujem, že by som článok stiahol pre niečo takéto.

Je niečo v tvojom živote, čo by ťa dokázalo vytočiť, ak by to na teba vytiahol trebárs Nový čas?

Samozrejme. Každý už bol predsa opitý a vracal z balkóna, takže keby o tom písali, nebol by som dvakrát rád. Ale že by ma to vyslovene naštvalo, to nie. Zase viem, ako to v novinách funguje. Keby zistili nejakú pravdivú informáciu ako o jednej akcii spred roka, kde som bol spoluorganizátor a trochu to prehnal s borovičkou, následkom čoho som zaspal na chodníku pred tým klubom, tiež by som sa necítil moc OK. Bol som opitý pod obraz boží, to sa podarí každému človeku. Sú z toho aj fotky, dokonca ich videla aj moja mama, ktorá mi ich dobre oplieskala o hlavu.

Rodičia na tvoju prácu pozerajú ako?

Nikdy mi nič nepovedali, ale keď som začínal ako novinár, boli pyšní. Celá dedina videla, že robím v novinách, mám tam meno a bolo to super. Ku koncu sa to mame prestávalo páčiť, ani nie tak pre to, čo píšem, veď ma pozná, že nie som debil a nemám dôvod klamať, ale skôr preto, že ma tá robota úplne pohltila. Domov som prišiel o druhej v noci, o šiestej som odchádzal, cez víkendy som bol preč.

Ako ťa berú novinári z takzvaných serióznych médií?

Tí, čo ma poznajú, vedia, čo som zač. My sme jedna banda. Žiadny novinár mi nikdy nedal pocítiť, že som hovädo, lebo robím v Novom čase. U nás je tak málo médií, že sa všetci poznajú. Novinári cirkulujú, bulvárny novinár niekedy prejde k serióznemu médiu a naopak, to sa deje bežne. Tu ani nemáš novinára, ktorý by celý život robil iba bulvár.

Robí sa u nás kvalitný bulvár?

Nie. Náš bulvár nejde do hĺbky.

Je český Blesk lepší?

Nie. Mal som tam niekoľko článkov a trúfam si povedať, že Nový čas je na tom oveľa lepšie. Aj grafikou, aj spôsobom podávania informácii. Chýba tu však väčšia dravosť a stále je to akési malomeštiacke.

Mal by byť bulvár podľa teba ešte tvrdší?

Určite. Ale na strane druhej som si nie istý, či by to konzervatívni a pomerne puritánski Slováci prijali.

Čo je podľa teba kvalitným bulvárom?

Fotka sfetovanej Whitney Houston.

A čo k nemu u nás chýba?

Viacero vecí, ale aj financie. Málokto si dovolí vraziť do bulváru naozaj veľké peniaze. To, že ja som „paparazzoval“ Dočolomanského v žihľave dva dni, bol skôr výnimočný stav a to som tam bol aj s fotografom. Proste dvaja ľudia dva dni mimo redakcie, ktorí robili len na jednej veci, pričom ostatní nestíhali a nadávali na mňa, to bol brutus. Boli sme nedostupní, lebo je to vojenská oblasť a tam nie je signál. Keby mal Nový čas na prominentov nejakých pätnásť ľudí, tí by to mali presne zadelené, štyria by mohli ísť sledovať a venovať sa tomu poriadne. Ale u nás pätnásť kvalitných bulvárnych novinárov, ktorí by to dokázali robiť na plné gule, ani nemáš.

Musí vedieť bulvárny novinár písať?

Nie, nemusí. Vôbec. Ani trochu. Je tam editorka, ktorá je šikovná a aj z hovna upletie bič. Ty musíš priniesť informáciu a zaujímavú fotku, pikošku.

Nakoľko sa teda text takéhoto novinára podobá na to, čo vyjde v novinách?

Závisí to od toho, aký si novinár. Mne do toho zasahovali niekedy menej, niekedy viac, vedel som odhadnúť, akú štylistiku použiť. Keď si začínajúci novinár, logicky ti všetky texty prekopávajú. Ale keď si trochu inteligentný a prečítaš si, ako to šéfka prerobila, pochopíš, čo sa od teba očakáva, potom to už urobíš podľa toho.

Podľa teba teda bulvárny novinár vôbec nemusí vedieť písať?

Nie. Musí byť inteligentný, zvedavý, všestranný. Musí mať základné informácie z rôznych oblastí od šport cez hudbu, modeling až po neviem čo.

Je niekto, o kom by si si nikdy netrúfol písať?

Z pohľadu bulvárneho novinára asi nie. Pre mňa nie je nikto svätý. Určite sú osobnosti, ktoré si mimoriadne vážim a mal by som problém o nich písať. Ale každý článok sa dá napísať a je len na novinárovi, ako sa k tomu postaví. Pre mňa bolo komplikované písať napríklad o Ladislavovi Chudíkovi. Má už svoj vek, je to absolútna osobnosť, nie ako nejaká Ďurianová, ktorá o ňom v správach vyhlásila, že je jedna z najväčších celebrít. Ale našiel som cestu a myslím, že som to urobil seriózne. Všetko sa dá urobiť tak, aby to druhému neublížilo.

Prečo ako bulvárny novinár píšeš aj pre blog SME?

Pretože ide o môj najobľúbenejší internetový portál, ktorý je profesionálne a prehľadne urobený. Sme.sk je asi najlepší web na Slovensku. Páči sa mi, že napriek tomu, že som bol bulvárnym novinárom a píšem o oblastiach, ktoré pre SME nie sú prioritou, našli si tie články svojich čitateľov. Koncom roka 2006 som tuším dokonca patril do pätnástky blogerov s najvyššou karmou.

O nutnosti porušovať zákon

Z povahy tvojej práce vyplýva, že na získanie niektorých informácií musíš porušovať zákon.

Ak chceš byť o krok pred políciou, musíš mať viac informácií a musia byť lepšie, ako majú oni. Nie vždy to ide legálnou cestou. Počnúc telefónnymi číslami na rôznych ľudí, cez evidenčné čísla áut, byty, až po informácie typu, kde sa kedy kto nachádza. Občas nemôžeš vystupovať ako novinár, ale ako niekto iný, x-krát sa stane, že vstupuješ na cudzí pozemok...

Inými slovami – potrebuješ spojky na polícii, u mobilných operátorov, na niektorých úradoch.

Áno.

A tie spojky de facto porušujú zákon.

Presne tak. Ďalšia vec – keď sa niekto sleduje a naháňa na autách, tak červená, zelená, štyridsiatka, šesťdesiatka, všetko jedno, proste letíš ako guľa. Na ďalšej strane sú aj vtipné situácie - keď príde Honzík Novotný na čiernom Porsche, tak na tmavomodrej Fabii a s daným motorom sa fakt blbo naháňa. Stačí trochu rovnejšia cesta a zmizne. Preto, keď sme ho vo finále naháňali, jazdil som na vlastnom aute, aby som mal aspoň teoretickú šancu dobehnúť ho.

Tí dodávatelia informácií z polície a podobne to robia za peniaze?

Ja som za to nikdy peniaze nedával. To je tak, že máš kamaráta, alebo dlhoročného známeho, kde je istá dôvera. On si musí byť istý, že jeho informáciu nezneužiješ a že sa jeho meno nikde neobjaví, to je základná vec. Musí vedieť, že ak tú informáciu dá, nespôsobí mu to problém, že s ňou narábaš fakt iba preto, aby bol článok pravdivý.

Nebojíš sa, že sa u teba za tieto slová môže objaviť trestné oznámenie?

Možno niekto vyskočí, možno sa o to bude zaujímať aj polícia, ale ja hovorím veci tak, ako sú. V niektorých prípadoch sa nedá inak. Ak chceš naozaj pravdivú informáciu a nechceš dotyčnému ublížiť a zverejniť neúplné informácie, treba ísť trochu ďalej. To nie je porušovanie zákona preto, že by som sa chcel obohatiť, ale v záujme pravdivej informácie.

Dávaš svoje rozhovory prominentom autorizovať?

Robil som to málokedy. Ak, tak jedine v chúlostivých prípadoch, keď som si chcel byť istý, že ten človek nebude robiť „caviky“ a tým, že informácie v článku sú správne. Inak autorizovať nedávam. Načo aj? Ak niekto niečo povie, musí si za tým stáť.

Čiže logicky nepožaduješ ani autorizáciu tohto rozhovoru.

Nie, nepožadujem.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.