Stretli sme sa v kaviarni v Pezinku, teda v meste, v ktorom býva. Dve hodiny sme hovorili o tom, ako sa dostal k humoru, ako vznikli relácie Twister, Uragán, Hurikán i postavičky malý Mirko, pani Mária či Lászlo Komárom, prečo zabodoval sitcom Susedia a naopak, neuspela jeho tolkšou Nech sa páči, čo si myslí o iných slovenských humoristoch, koho volil i o predvolebnej kampani Smeru, ktorej bol súčasťou.

Audio: Andy Kraus o svojich začiatkoch

Kedy ste si uvedomili, že budete humorista?

Neuvedomoval som si, že ma to priťahuje už od detstva, kým som sa pred nejakými piatimi rokmi neprehrabával u mamy v starých veciach a nenašiel rôzne svoje krátke literárne útvary, ktoré mali byť „akože sranda“. K humoru som mal teda blízko už vtedy, ale nie ako herec, skôr ako autor. Bavilo ma vymýšľanie vtipných krátkych poviedok, básničiek, prerábal som dokonca časti textov piesní. V osemdesiatych rokoch existovali pesničky typu „Mravce doštípali Vietnamca“ a podobne, tak sme podobné hovadiny vymýšľali trebárs v tábore. Neskôr som ich využil aj v Uragáne.

Audio: Andy Kraus o prístupe vtedajšej VŠMU ku komediálnemu žánru

Čiže sa vyjasnilo až na VŠMU?

Na vysokej škole to bol problém, pretože komédia nebola príliš uznávaná, komik sa bral až za takmer podradného. Všetci boli hnaní k dramatickému umeniu, kto toto neovládal, nebol dobrý herec a na to veľa ľudí trpelo. Toto bola strašná škoda vtedajšej VŠMU. Pritom som mal dobrého pedagóga - Paľka Mikulíka - ten s nami urobil aj zopár komédií, ale vždy sa to bralo akosi pomimo.

Audio: Andy Kraus o tom, že VŠMU bola jeden veľký žúr

Kdesi ste sa vyjadrili, že pobyt na VŠMU bol pre vás jeden veľký žúr a že sa čudujete, ako ste to mohli prežiť.

Prakticky celé štyri roky som bol pod vplyvom alkoholu. Niežeby som bol celý ten čas opitý, ale v podstate nebolo dňa, kedy by sme nešli niekam do nejakého podniku, kde muselo padnúť minimálne „dvakrát három deci“. Občas bol problém vstať ráno na pol ôsmu na balet. Úplne najväčším problémom však bolo vstávanie na šiestu na vojenskú katedru. Tam som mal aj dvanásť absencií zo šestnástich týždňov, ktoré som si musel potom v septembri nahrádzať ako inštruktor.

Audio: Andy Kraus o tom, že je na peniaze

Vašou ambíciou teda pôvodne bolo stať sa serióznym dramatickým hercom?

Áno, tak to vyzeralo. Keď však došlo na lámanie chleba a mal som sa zamestnať v divadle, niečo sa vo mne zlomilo a prejavil sa fakt, že som asi na peniaze. (smiech) Nie však v zmysle, že som posadnutý mamonom, ale uvedomoval som si, že buď nastúpim do divadla, alebo budem robiť hocičo iné, kde môžem zarobiť viac peňazí. A tak som robil pol roka čašníka.

Čašníci zarábali viac ako herci?

Môj nástupný plat bol v roku 1990 myslím tisícdeväťstopätdesiat korún. Potom to už šlo každý rok hore, spolu s rapídnym stúpaním cien nehnuteľností mierne stúpali aj platy. (smiech)

Audio: Andy Kraus o tom, prečo nechal prácu čašníka

Prečo potom iba pol roka?

Objavili sa u mňa nejaké astmatické problémy, dva dni som robil a dva dni kašľal. Ráno som sa budil s chripotom a dali mi nejaké lieky, ktoré mali na letáčiku napísané, že jedným z vedľajších účinkov je aj možná zástava srdca. Tak som si povedal, že radšej skončím s tou prácou. Vtedy som dostal ponuku od divadla Ludus – mohol som tam účinkovať a tiež učiť decká. Bolo to finančne zaujímavé, mal som dve roboty a dalo sa zarobiť nejakých šesťtisíc korún, čo bolo na tú dobu príjemné. Po polroku som si dokonca kúpil motorku. Potom sa tam však zbláznilo vedenie, diali sa tam veci, ktoré sa mi nepáčili. Začali nás tlačiť do vecí, ktoré sme robiť nechceli, hrávali sme pre dvadsať až tridsať ľudí alebo pre základné školy, čo nás nebavilo a tak sme dali hromadne výpoveď. To sa už ale rozbiehalo rádio Twist.

O rádiu Twist

Tam ste začali moderovať aj s Romanom Kittlerom. Ako ste sa k tomu dostali?

Jeden bývalý kolega z Ludusu potreboval k moderovaniu v Twiste parťáka a oslovil ma. Vyskúšali sme to a bolo to v pohode. Neskôr šiel jeden kolega na vojenčinu a uvoľnilo sa miesto v rannom vysielaní. Oslovil ma Ľuboš Machaj a postupne som začal do toho tvorivo vstupovať.

Twist bolo vtedy veľmi populárne rádio, profilujúce sa proti vtedajšej moci, tá ho dala dokonca na istý čas vypnúť.

Iste, ale to nám vtedy dosť pomohlo, šlo o najväčšie „píár“, ktoré mohlo rádio zažiť. Vtedajší šéf Andy Hryc ani nie, že vsadil na správnu kartu, on bol naozaj presvedčením antimečiarovec.

Neskôr však bol v pozadí aj Jozef Majský.

To netuším. Niečo sa o tom hovorilo, že tam má nejaký vklad aj vplyv, ale nikdy som ho tam nevidel. Neviem to teda potvrdiť ani vyvrátiť.

Bolo nalinajkované vedením, že to musí byť antimečiarovské rádio, alebo to vyplynulo spontánne z toho, čo sa v tej dobe na Slovensku dialo?

Možno boli istým spôsobom korigovaní ľudia, ktorí robili Žurnál rádia Twist, teda spravodajstvo, ale to ani nebol tlak. My v rannom vysielaní sme boli apolitickí.

Doobeda však bežala takzvaná Čierna skrinka, kde ľudia telefonovali a vyjadrovali svoje názory. Ako sa vyberali odkazy, ktoré sa odvysielali?

V Čiernej skrinke platilo jedno zásadné pravidlo, ktoré sme si strážili sami – nemohlo sa odvysielať niečo bez toho, aby sme nedali priestor aj druhej strane a bez toho, aby sme si neoverili, či náhodou nejde iba o bohapusté anonymné ohováranie. Nikdy nedošiel Hryc alebo Machaj s tým, že niečo nemôžme odvysielať, lebo je to proti Dzurindovi.

Audio: Andy Kraus o rádiu Twist

Čo je pravdy na tom, že Andy Hryc zaviedol v Twiste zoznam slov a klišé, ktoré nesmeli moderátori používať?

Je to pravda. Nebolo to na škodu, lebo bolo obdobie, že keď ste si zapli akékoľvek rádio, tak sa isté slovíčka používali úplne všade. Nesmelo sa používať napríklad slovo „formácia“. Hryc s Machajom chceli nejako to rádio odlíšiť. Môj názor je trochu kritický v tom, že ho chceli odlíšiť vo všetkom. Pritom stačilo, keby ho odlíšili v tom, že tam budú kvalitní moderátori a bude tam iné – veľmi profesionálne spravodajstvo. Ľudia počúvali Twist najmä kvôli správam. Chceli sa však odlíšiť aj hudbou a to už bol trochu problém. Bolo to komerčné rádio a často hralo nekomerčnú hudbu, voči čomu sme sa ako moderátori aj búrili. Prišiel prísny rozkaz, že sa môže meniť iba jedna pesnička za hodinu.

Koho ste volili v roku 1998?

Keď došlo na lámanie chleba a rozhodovalo sa, či bude pokračovať Mečiar, volil som SDK. To bolo asi jediné moje autonómne rozhodnutie pri voľbách, predtým som volil SMK, pretože ho volila aj mama.

O relácii Twister

S humorom ste prerazili v relácii Twister, ktorá bola rozhlasovým predchodcom Uragánu.

Do istej miery to bola šikovnosť Ľuboša Machaja, ktorý nadviazal na tradície Slovenského rozhlasu a ich nedeľných zábavníkov. Ten v tom v čase počúvalo šesťdesiat percent ľudí. Tak sa do Twistu dostali Jaro Filip, Noga so Skrúcaným, Andrássy a podobne. Končila jedna relácia Peťa Marcina a Machaj si ho zavolal s otázkou, čo ďalej. Dohodli sa, že sa bude robiť rozhlasový kabaret, ale nepolitický, pretože ten vtedy robili Pišta Skrúcaný s Mirom Nogom. My sme chceli voľnú zábavu, kde nebude trápne, ak povieme vtip. Vybrali si mňa a Bibu Ondrejkovú.

Humoristická trojica je dosť nezvyklá.

Prvý Twister nám vyšiel tak, že to mala byť paródia na rozhlasové vysielanie a chýbala nám k tomu moderátorka, ktorá by bola odosobnená od dialógového humoru, ktorá by to len posúvala ďalej. V tom čase bola Zuzka Šikulová jedna z tých najšikovnejších. Najskôr sme síce oslovili herečku Bibu Ondrejkovú, tá však mala plno iných povinností v divadle, vzali sme teda Zuzku. A zafungovala najmä preto, že nebola herečka, že to bolo také milé, naivné.

S Petrom Marcinom ste sa spoznali až v Twiste?

Nie, on bol na VŠMU o ročník nižšie, dokonca sme spolu účinkovali v jednom predstavení. Na to mám veľmi milé spomienky, pretože ako som spomínal, boli sme neustále pod vplyvom alkoholu - niekedy aj počas predstavení. (smiech) Toto bolo jedno z nich a diváci musia mať doteraz pocit, ako to Peter skvele zahral. Pritom ani veľmi nehral.

Ešte jedna dôležitá vec – bol som u Petra Marcina ako hosť v jednej relácii a tam sa stalo, že nejakých osemdesiat percent všetkých fórov vzniklo práve medzi nami, i keď tam boli aj iní hostia. Z toho zrejme vyplynulo, že voľba na spoluprácu padla na mňa.

Audio: Andy Kraus o začiatkoch relácie Twister

Našiel si Twister hneď svojich divákov?

Práveže nie, malo to dosť dramatický priebeh. Nebolo to od začiatku „super, špica, bomba“. Pred siedmou reláciou ho chceli dokonca zrušiť. Zavolal si nás Machaj a povedal že bohužiaľ, takto to ďalej nejde, aby sme vyrobili ešte poslednú reláciu a že to veľmi potichučky a nenápadne stiahnu. Deň na to však vyšla - a neviem či nie práve v SME - recenzia na Twister od Daniela Heviera, kde boli o ňom samé superlatívy. V pondelok prišiel Machaj a povedal, že tomu teda dajú ešte šancu. Zhodou okolností sa siedma časť naozaj podarila. Ako hosťa sme tam mali Paľa Haberu a od tohto dielu chodilo do Štúdia S na nahrávky oproti dovtedajším tridsiatim ľuďom, z ktorých bolo dvadsaťpäť z Twistu a päť z mojej rodiny, toľko ľudí, že bol problém zohnať lístky. Po dvoch rokoch nás oslovila STV, aby sme to urobili aj na obraz.

Audio: Andy Kraus o vzniku "pani Márie"

Práve počas relácie Twister vznikli postavičky, ktoré neskôr zľudoveli – malý Mirko, pani Mária, Laszló Komárom... Ako ste na ne prišli?

Mária s Mirkom vznikli jednoducho – ide o paródiu na skutočných poslucháčov. Do ranného vysielania nám i kolegyniam volával jeden malý chlapček, ktorá nevedel povedať r ani l. Mal asi štyri roky a moderátorka Katka Brychtová sa ho spýtala, koľko má rokov a čo práve robí. A on, že „seem“. Katka, že „aha, tak ty máš sedem rokov“ a on, že „ne, mám štyii uoky, ae „seem“, čo bola skomolenina slova „seriem“. Tento dialóg sme teda hneď využili. Mária bola tiež skutočnou poslucháčkou, volávala do všetkých súťaží ako o dušu, ale nikdy nič nevedela.

A László Komárom?

Ten vznikol inak. Pri písaní Twisteru a neskôr i Uragánu som cítil, že kritika na nás mieri najmä za to, že ide len o rozohraté vtipy z internetu. Vnímal som to trochu ako pravdu, len som to sám pred sebou, pred médiami i pred ľuďmi obhajoval tým, že „no a čo!“. Nikdy som netvrdil, že som tie vtipy napísal ja, vždy som priznával, že ide o veci z internetu, rozohraté do nejakého príbehu, ale nevidím na tom nič zlé. László však už bol mojou autorskou prácou, kde sme dialóg rozohrali na základe jazykového neporozumenia medzi Slovákom a Maďarom. Na tieto dialógy som inak najviac hrdý.

Prečo ste s tým neskôr skončili?

Vyschla studňa nápadov. S Twisterom i s Uragánom sme chceli skončiť skôr, ako sa to napokon udialo. Twister sme ťahali snáď rok proti našej vôli.

Došla teda inšpirácia?

Áno. Vedeli sme, že treba vymyslieť nejakú novú postavičku, lenže na to, aby začala žiť, treba minimálne pol roka. Možno sme boli aj leniví, ale vždy, keď sme chceli prestať, bola sledovanosť taká veľká, že sme to potiahli ešte nejaký čas zotrvačnosťou. Aj na tom internete sa raz vtipy minuli a muselo by vzniknúť možno tridsať nových lekárskych vtipov, aby sme udržali pri živote postavu ako doktor Exitus.

Počas Twisteru ste už boli populárni. Dalo sa pohodlne vyžiť?

To je taká zákerná otázka, lebo nech zarábam koľko chcem, stále neviem vyžiť. (smiech) Ale nie, teraz už viem. Keď som zarábal šesťtisíc korún v Luduse, vedel som vyžiť, keď som zarábal dvadsaťtisíc v Twiste, tiež som vedel vyžiť a keď som zarábal šesťdesiatisíc v Twiste spolu s televíziou, tak som tiež vyžil, ale nikdy mi nič neostalo. Akonáhle človek viac zarába, dovolí si viac, zvýši si životnú úroveň a tak je ťažké preraziť hranicu, kedy sa už nedá minúť toľko, aby ešte niečo ostalo.

O prechode z rádia do televízie

Uragán bol v STV spočiatku iba obrazové spracovanie Twisteru.

Áno, prvý rok mi bolo ako scenáristovi sveta žiť, lebo šlo len o prepísané dialógy na obraz. Ale nevadilo to, pretože rádio Twist malo v celoslovenskom meradle iba štvorpercentnú počúvanosť a Uragán od štyridsať do päťdesiat percent.

Boli s STV aj nejaké problémy?

Boli tam ľudia, ktorí nevedeli robiť tento typ programu a nepochopili, že treba aj poriadne promo a stabilný vysielací čas. Prvý polrok sme boli raz na jednotke, potom na dvojke, vždy v inom čase, až sme si povedali, že dosť. Vtedy nastúpil nový šéfdramaturg Pavel Bob, ktorý bol človekom na správnom mieste a garantoval, že budeme vysielaní v jeden deň a v rovnaký čas. Najskôr sme nabehli na dvojtýždňovú periodicitu, ale rýchlo sa nám minuli scenáre. Inak - pri Uragáne som nebol úplne spokojný ani s jednou časťou. Striedali sme režisérov, lebo všetci boli síce šikovní, ale nemali cit práve pre náš druh humoru. Prvý z toho robil televíznu inscenáciu a unikala z toho atmosféra. Potom sme s Karolom Vosátkom nabehli na systém, že sa to nacvičilo a natočilo ako verejná nahrávka, tam už to bolo lepšie, ale ani Karol nemal úplne správny cit pre náš kabaret. On sa našiel napríklad v relácii S.O.S. Mne to pripadalo tak, že je pod jeho úroveň robiť druh humoru, aký sme produkovali.

O svojom prístupe ku kritike

Ľudový humor má mnohých kritikov, ide vraj o primitívne útočenie na tie najnižšie pudy jednoduchých obyvateľov. Nehovorí sa to len o vás, ale i trebárs o Senzuze. Vraj na Lasicu a Satinského nemáte a intelektuálny humor u nás chýba. Aký máte protiargument?

Práve toto nám vytýkali celý čas. Obrnil som sa štítom, musel som si to sám pred sebou dokonca obhajovať, ale potom som si povedal, že „seriem na to, robím to pre peniaze“ alebo, že „seriem na to, ide o ľudí, ktorí závidia, sú pseudointelektuáli s potrebou pridať sa na stranu tej menšiny, ktorá tento druh humoru neuznáva“.

Viete vôbec definovať, v čom spočíva rozdiel medzi ľudovým a takzvaným intelektuálnym humorom?

Neviem. A čo je to? Akože humor pre intelektuálov? Veď aj ja sa považujem za intelektuála, pritom mi nerobí problém pozrieť si ani Senzus. Na predstavenia nám chodil Eduard Kukan, bol našim veľkým fanúšikom a čo – teraz nie je intelektuál? Chodili tam chirurgovia, doktori, právnici. To nie sú intelektuáli?

Voči tomu ani nemá zmysel bojovať. Urobil som nejaké rozhovory, v ktorých som sa snažil to nejako vysvetliť a nakoniec to bolo aj tak napísané tak, že som z toho vyšiel ako nejaký debil. Mávol som teda rukou a prestal na túto tému komunikovať s médiami. Žil som si svoj život a snažil sa to robiť tak, aby to bol jeden dobrý komerčný program. Keď mi niekto niečo o tom povedal, mojim argumentom bolo, že to má päťdesiatdva percentnú sledovanosť a mňa nič iné nezaujíma, toto je mojim kritériom. To sa nedá spojiť. Niekto povie, že Monty Python je kvalita. Urobte u nás prieskum, koľkí to poznajú. Možno desať percent. A z toho päť percent to aj pozerá.

Zuzana Šikulová odišla z programu prečo?

Už dlho mala svoj austrálsky sen a v podstate nás na to aj pripravovala.

Aj ste za ňu hľadali náhradu?

Áno, chvíľu, ale potom sme si povedali, že to skúsime bez baby. V roku 2004 Uragán skončil, na jar 2005 sme mali šnúru, na ktorej ešte bola. Potom s nami Markíza podpísala exkluzívnu zmluvu, lebo nechcela, aby sme šli robiť pre druhú televíziu. Rok sme oddychovali a mali za to zaplatené za prísľub, že pre nich budeme v roku 2006 robiť hocijaký program.

Vlastne vám zaplatili, aby ste sa rok nikde neobjavovali. Nebáli ste sa, že zídete z očí, zídete z mysle?

Nebrali sme to tak. Chceli sme priniesť niečo nové, brali sme to teda ako dobrú pauzu s tým, že diváci na Uragán trochu zabudnú. Samozrejme nezabudli, lebo ho STV stále opakovala, Markíza tiež. Okrem toho sme urobili dve šnúry a volávali nás aj na rôzne firemné večierky. Uragán teda nezomrel, akurát nebol v premiére na obrazovke. Nakoniec prišla kritická chvíľa, kedy sme museli splniť to, čo sme sľúbili – prísť s novým programom. Ak sme nechceli byť chrapúni, museli sme vymyslieť niečo nové. Povedali sme, že dáme Uragánu nový „fejslift“, ale po niekoľkých častiach sa to vrátilo k pôvodnému programu – akurát tam nebol Andrej Brčkavý, ale Dan Konečný a bolo tam viac pesničiek... bol to teda Uragán s názvom Hurikán.

O sitcome Susedia

Zopakovala sa teda situácia ako s Twisterom – došla inšpirácia?

Nevedeli sme, čo budeme robiť. Premýšľali sme nad nejakým sitcomom, ale netušili sme, ako na to. Hurikán nás však zachránil, lebo sme v jeho rámci urobili jeden experiment - v troch alebo štyroch scénkach sme s Viki Rákovou a Zuzkou Tlučkovou vytvorili manželské páry, a toto veľmi dobre zafungovalo. Mali sme teda pôdorys a čo sa týka formy, musím pochváliť Peťa Marcina, Miša Skotnického a Tomáša Janča, ktorí celé prázdniny sedeli v jednom podniku a na laptope pozerali sitcomy od výmyslu sveta, aby pochopili know how. Tam nemôžte vymýšľať niečo nové, treba to urobiť tak, ako sa to v Amerike robí už roky.

Seriály však na Slovensku po revolúcii zakapali a ich prijatie divákmi je vždy neisté.

To nás práveže strašne nabudilo. Popožičiaval som si sitcomové scenáre, dal si ich preložiť z angličtiny a snažil som sa prísť na to, ako to celé funguje. Popritom som si skusmo písal, aby som sa to naučil.

Prekvapil vás úspech sitcomu Susedia?

Úprimne poviem, že až taký úspech sme nečakali. Ale už po natočení prvej časti som vedel, že to bude dobré. Zlomil sa aj pohľad médií, už aj intelektuálna časť kritikov minimálne stíchla.

Nie je vám ľúto, že je to sitcom nepredateľný do zahraničia, nakoľko maďarskú slovenčinu nemôžu inde pochopiť?

Je mi to ľúto, ale nevadí. Bola to dobrá škola na to, aby som raz napísal sitcom, ktorý predateľný bude. Už mám v hlave námet, tam však s Petrom účinkovať nebudeme. Ja si chcem zahrať len takého homosexuálneho barmana, to bude taký malý štek. Peter to bude robiť režijne, ja scenáristicky, malo to byť niečo ako Sex v meste, ale na slovenský spôsob.

Prečo ste Susedov prerušili v čase rekordnej sledovanosti? Je to marketingovo správne?

Príčina je úplne rovnaká ako pri sitcomoch v Amerike. Medzi jednotlivými sériami sú vždy pauzy, aby si diváci trochu oddýchli a aj tie televízie majú január a február slabý, takže by bola škoda plytvať týmto programom. Okrem toho sa dá urobiť aj riadna predpríprava.

O neúspechu tolkšou Nech sa páči

Vyskúšali ste si aj klasickú tolkšou Nech sa páči, tá však neuspela napriek tomu, že v Česku je tento formát, moderovaný vašim menovcom Janom Krausom veľmi populárny. Prečo?

Snažil som sa to nejako zdôvodniť aj sám pred sebou. Všetko pôvodne nasvedčovalo tomu, že to fungovať bude. Na jeseň 2005 som urobil tri skúšobné predstavenia v Štúdiu S bez kamier a tie boli veľmi dobré. Mal som tam možno dobrých hostí, neviem. Tak ako u Susedov zafungovalo veľa drobností pozitívnych, pri Nech sa páči zafungovali všetky negatívne.

Konkrétne?

Najzákladnejším momentom bolo asi to, že ešte na to nebol čas, že sme mali počkať niekoľko rokov, aby som aj ja do takého niečoho dozrel. Okrem toho - u nás na ľudí nezaberá to, že sa v jeden týždeň objavujete na obrazovke ako šašo, búchajúci sa o zem pri Krímeši a v druhý ako človek, ktorý robí intelektuálnu reláciu.

K tomu sa pridalo to neustále porovnávanie s Honzom Krausom, ktorý je nanešťastie ešte aj menovec. Od začiatku som navyše cítil nedôveru tých, ktorí boli aj proti Uragánu a okrem toho – Markíza chcela strašne rýchlo výsledok. Bol som pod ich obrovským tlakom, keďže mi povedali, že to musí mať takú a takú sledovanosť, taký a taký rejting... a nevydržali čakať.

Najdôležitejšia príčina z tých, ktoré ste povedali, je ktorá?

Asi moja neskúsenosť. Nestačí urobiť tri relácie, treba to robiť dlhšie.

V čom vidíte hlavné rozdiely medzi sebou a Honzom Krausom?

On je počas tej relácie uvoľnený.

Svojho času ste povedali, že by bolo spravodlivé, keby sa porovnávala nie vaša prvá a jeho päťdesiata relácia, ale prvé u oboch.

Pred touto reláciou mal aj on dve iné a tá prvá vôbec nezabodovala. Potom robil druhú, kde to raz vyšlo a raz nie a až v tretej sa našiel. Ale hodnotiť ho nechcem, aj keď si myslím, že už i on naráža na problém, že nie je koho do relácie volať. Keď porovnám jeho šou spred roka so súčasnosťou, vtedy som sa úprimne bavil a dnes...

Dnes robí Jan Kraus podobnú reláciu ako v ČT aj na JOJ. Napriek tomu, nemá to grády, ako v Česku. Prečo?

Je to možno aj tým, že slovenský divák taký typ programov nechce, neviem. Možno to skôr patrí do STV a nie do komerčnej televízie.

Vaša relácia sa oficiálne zrušila zdôvodnením, že idete robiť predvolebnú kampaň strane SMER a nie je vhodné, aby ste robili aj tolkšou.

Pod tlakom tých čísel som sa cítil stále menej a menej istý a potom už to bol uzavretý kruh. Čím som sa cítil menej istý, tým to bolo horšie a čím to bolo horšie, tým som sa cítil menej istý. Až to dospelo do štádia, keď sa povedalo, že stop, treba to nejako kulantne ukončiť. Prišla tá kampaň a pre Markízu to bola vhodná zámienka. Nemuseli to zdôvodňovať nízkou sledovanosťou. K tomu sa pridala aj moja nechuť pokračovať. Sú typy ľudí, ktoré si nepripustia, že zlyhali a silou mocou chcú robiť ďalej i bez sledovanosti, ale to nie je môj prípad.

O iných humoristoch

Ako pozeráte na súčasný slovenský humor?

Bože, to je tak ťažká otázka... Neviem. Padlo tu už aj vyjadrenie, že ja robím ľudový humor. A aký by potom mal byť? Však humor je odjakživa pre ľudí. Nikdy sa predsa nerobil v komerčnej televízii humor, ktorý je pre päť percent ľudí.

Kritici argumentujú, že humor ako mali Horníček alebo trebárs Lasica so Satinským, jednoducho vymizol a nikto ich nedokáže adekvátne zastúpiť. Mali totiž obrovskú sledovanosť aj bez toho, aby používali lacné vtipy.

Ale iste, mali... Ale nezabúdajte, že vtedy v podstate neexistovala komerčná televízia všetci sledovali ich. Tým ich nechcem nijako zaznávať, na Lasicovi so Satinským som vyrastal, Horníček až tak mojou krvnou skupinou nebol, ale dialógy L+S, Radošínske naivné divadlo, to všetko boli veci, ktoré som vedel naspamäť.

Skrúcaný s Nogom mali špičku počas mečiarizmu a potom padli dole tak, že sa to už pomaly nedalo sledovať. Čo spôsobuje, že niektorí humoristi padnú na dno a prestanú ľudí zaujímať, zatiaľ čo iní sa držia celý život?

U nich bol problém v tom, že boli príliš monotematickí. Bolo cítiť, že sú jednofarební, bola tam politická angažovanosť. Akonáhle sa tu zmenila klíma, mali problém. Už neudierali, iba jemne ťukali.

Stratili teda agendu?

Áno. Stále dookola hovoriť, že Miki je cyklista, čo bola jediná urážka, ktorú si na Dzurindu dovolili povedať, jednoducho ľuďom nestačilo. Problém bol teda v tom, že robili politický kabaret a záujem oň zmenou režimu padol. Buď sa teda mali rozhodnúť, že budú robiť niečo úplne iné, alebo s tým prestať.

Skúste definovať dobrý humor.

Vždy som ho vnímal tak, že je to taký, ktorý niekto vymyslí, niekto ho odinterpretuje, pričom to nemusí byť jeden a ten istý človek, a spôsobí to situáciu, že sa na ňom veľa ľudí smeje.

Dá sa potom považovať za dobrý humor hranie cudzích vtipov z netu ako ste to robili vy?

Samozrejme. Veď tie vtipy niekto vymyslel, i keď môže ísť o anonymného autora a je to predsa voľne dostupné. Vždy ma dobre pobavilo, keď som na niektorých stránkach našiel upozornenie, že je zakázané vtipy odtiaľ publikovať niekde inde. To som nikdy nepochopil, veď ten istý vtip som mohol počul niekde v krčme. Takže na tom nevidím nič zlé. Mnohí sa smejú aj na vtipoch, kde je každé druhé slovo vulgárne. Ale nebudem to predsa považovať za zlý humor. Keď niekto povie takýto vtip v krčme a je tam nadávka preto, lebo bez nej to humorné nie je, ide predsa o dobrý vtip. Dokonca môže byť intelektuálny, keď už sme pri tom.

Koho u nás považujete za naozaj kvalitných humoristov?

Lasicu a Satinského, tam nie je o čom.

A prečo dnešná doba nedokáže vyprodukovať podobný štýl humoru?

Neviem, možno už dnes ľudia niečo také ani nechcú. To, že kedysi bola iba jedna televízia a jeden rozhlas, bolo na niečo aj dobré, v podstate sa nedalo porovnávať, neboli tam žánre, ktoré tam nemali čo hľadať. Dnes sa odvysiela všetko, je veľký výber a každý si nájde niečo svoje. A diváci zleniveli, čo je možno pre humoristov jednoduchšie. Obľúbili si humor, nad ktorým nemusia príliš rozmýšľať. Majú totiž plno starostí a humor je pre nich ventil – potrebujú iba sedieť a rehotať sa. Predtým bola aj politická klíma taká, že divák hľadal dvojzmysly, narážky.

Ako pozeráte na reláciu S.O.S.?

Je to vnímané ako intelektuálny humor, ale ja to tak nechcem škatuľkovať. Zaujímavé, že práve tento štýl humoru prijali aj ľudia, ktorí tvoria verejnú mienku. Vždy ich porovnávali s Hurikánom, že my sme pod úroveň a oni sú dobrí, pritom tiež občas iba rozohrávajú vtipy. Tým, že robia aj politický humor, paródiu na Mojsejovcov a podobne, má ich úspech logiku. Inak – ja som S.O.S. na začiatku rozbiehal. Pamätám si, ako sme sedeli s Danom Danglom a nahrávali si vstupy, účinkovať tam mala dokonca Adela Banášová, niekde sú z toho aj archívne zábery. Potom sa dali okolo Dana dokopy ľudia z Gunagu a vyriešil sa tým aj post režiséra... Síce sa to trochu celé odklonilo od môjho pôvodného zámeru, ale našlo si to svojho diváka.

Sú z vášho pohľadu dobrí alebo nie?

Sú dobrí herecky. Všetci, čo tam účinkujú, voči tomu nenamietam. Zo scenáristického pohľadu mám isté výhrady, niektoré veci by som robil inak.

Čo je pre humoristu ťažšie – ísť s celým predstavením pred ľudí a natočiť ho ako celok alebo vyrobiť reláciu postupne, dobre ju zostrihať, ako to robia v S.O.S.?

Neviem. Keď máte divákov, máte okamžitú odozvu, hneď viete, či to funguje alebo nie. Keď to ale točíte postupne, tak sa každý smeje na všetkom, pretože to robí jedna dobrá partia a neviete, či to zafunguje aj u divákov. Sám som to zažil, keď sme voľačo nakrúcali a smiali sme sa ako jediní. Výhoda S.O.S. je, že v tom nie je taký stres, že to môžu dramaturgicky upraviť, veľa sa dá zachrániť v strižni. Pri takom Hurikáne sa naozaj dali iba vyhodiť najslabšie miesta.

O vzťahoch medzi humoristami

Aké sú vzťahy medzi humoristami u nás? Žiarlia na seba?

Môžem hovoriť iba za seba. Ja mám dobré so všetkými. Viem sa výborne porozprávať s partiou okolo S.O.S., pán Lasica ma tiež pozdraví, keď sa stretneme, samozrejme ja jeho vždy prvý (smiech), s Nogom a Skrúcaným sa poznáme veľmi dlho, so Štefanom sa často stretávame na firemných akciách, ktoré moderuje, takže vzťahy sú v pohode.

Tak Laco Lučenič, ako i bulvárny novinár Tomáš Holetz tvrdia, že vzťahy v šoubiznise sú strašné.

Pozrite – keď si sadnem doma s manželkou, alebo keď cestujem s Peťom Marcinom v aute, je jasné, že ohovárame všetkých naokolo. Ale nie je to taký štýl ohovárania, že sa nenávidíme, alebo by sme chceli niekomu ublížiť, len sa o tom tak pohodovo debatuje. Proste ich poohováram a je to príjemné. (smiech) Sú tam však samozrejme aj veci, ktoré by som dotyčnému do očí povedať nevedel. Neznamená to však, že proti sebe niečo máme. Nedokážem povedať meno humoristu, s ktorým by som mal problém sadnúť si na kávu.

Kradnete si vzájomne kšefty? Napríklad vystúpenia na firemných akciách?

Ani nie, ale je škoda, že pre humoristov neexistuje nejaká asociácia.

Prosím?

Áno, pretože sa podliezajú ceny.

Dumping, že niekto ide pod cenu, len aby ten kšeft dostal?

Áno. Stalo sa nám mnohokrát, že keď sme povedali svoju sumu, dostali sme odpoveď, že „ježišimária, viete koho všetkého môžme za tie prachy mať?“ Tak nech si ich zavolá.

Nevznikajú trapasy, že na firemných akciách vystupujete najmä pred publikom, ktoré by si inak lístok na vás nekúpilo a pozerá sa na vás iba preto, lebo vás firma zaplatila?

Každým našim slovom niečo cinkne do pokladničky. Ale na druhej strane musím povedať, že takých akcií bolo málo, aj to najmä na začiatku, keď sme ešte neboli takí populárni. Teraz je to tak, že minimálne väčšina je spokojná.

Vyžili by humoristi aj bez týchto akcií?

Ja áno. Zo začiatku tvorili firemné akcie z celého môjho zárobku možno osemdesiat percent a dvadsať percent tvorila televízia. Dnes je to naopak. A hlavne - dnes dostanem za jednu firemnú akciu toľko, ako pre piatimi rokmi za tri.

Čo je pravdy na tom, že ste mali „standing ovation“ v Komárne, keď ste ako László Komárom zahlásili, že „konečne medzi svojimi“?

Áno, to bolo v čase, keď bol Uragán na špici. Na „maďaroch“ bolo vždy fajn. Ale existujú aj dva extrémy – na jednej strane je niekoľko Maďarov, ktorých to uráža a ktorí nepochopili, o čom to je, na strane druhej sú aj medzi Slovákmi takí, ktorí prídu za mnou a povedia „dobre tých Maďarov dodrbávate, len tak ďalej“. To sú dve skupiny, ktoré vôbec nič nepochopili.

O účinkovaní v predvolebnej kampani

Vystupovali ste v predvolebnej kampani strany SMER. Podľa oficiálnych vyjadrení ste to robili zadarmo, iba za ubytovanie a stravu. Tomu neverím.

No comment.

Teda?

No comment.

Aj ste SMER volili?

Áno. Sú to moji kamaráti.

Oslovili vás aj iné strany?

V rámci posledných volieb nie, ale svojho času sme robili nejaké akcie pre Demokratickú stranu v rámci Dňa daňovej slobody.

To ste pekne zbehli od pravice k ľavici.

Ľudo Kaník je u mňa v rámci kamarátstva na rovnakej úrovni ako napríklad Robo Kaliňák.

Hovorili ste, že v roku 1998 ste volili SDK. Ste skôr pravičiar alebo ľavičiar?

Ja som niekde v strede. A v roku 1998 boli na výber iba dve základné alternatívy – HZDS alebo SDK.

Mimochodom – majú politici v Smere zmysel pre humor? Fico sa od volieb neusmieva.

Ale iste, že majú. Keď sme sedeli po vystúpeniach niekde na hoteli, tak to boli vcelku veselé zábavy. Kaliňák je veľký srandista, počas kampane mal narodeniny, tak robil veľkú oslavu, kde bolo veselo, ale málokedy sme sa bavili o politike. Ich zaujímali najmä otázky šoubiznisu. Vyzvedali, ako to v našej branži beží.

Nebojíte sa, že vás zaškatuľkujú ako Joža Ráža alebo iných?

Nie. Mal som z toho možno trochu strach na začiatku, dokonca mi vzdialený príbuzný Oliver Andrássy poslal smsku, v ktorej vyjadril svoje pohoršenie, že som sa na to dal.

Existuje cena, za ktorú by ste robili kampaň komukoľvek?

Ak by ma to, čomu robím kampaň, osobne neurážalo, tak áno. Hlavne už teraz, lebo v podstate nemám ambície udržať sa na obrazovke dlhodobo. Chcel by som sa dostať skôr do polohy scenáristickej.

Kdesi ste povedali, že po päťdesiatke by ste najradšej ležali pri mori pod palmami a mailom posielali scenáre do Hollywoodu alebo aspoň na Kolibu.

Už aj po štyridsiatke a naozaj aspoň na Kolibu. Máte ma nejako dobre zmapovaného, na toto vyjadrenie som už aj zabudol. Päťdesiatky sa ani nedožijem. (smiech)

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME online pripravujeme:

INKA NOVÁKOVÁ o zasvätení života útulku pre psov

JOŽO RÁŽ o sebe, eláne, Eláne, hudbe i politike