Ako dieťa pri napodobňovaní Very Čáslavskej prežila dvadsaťmetrový pád zo skaly. Vedela, že neumrie. Prvú pomoc jej poskytla Vlasta Chramostová, ktorá mala chalupu v susedstve. Priatelí sa s Václavom Havlom a v zozname jej známych je ešte mnoho zvučných mien z čias disentu. Škvorecký, Kusý, Tatarka... Jej otec Jan Procházka napísal scenár k vynikajúcemu filmu Ucho, ktorý komunisti pred uvedením do kín zamkli na dvadsať rokov do trezoru. Životným druhom sa pre ňu na dvanásť rokov stal Ludvík Vaculík. Lenka Procházková je však nielen priateľkou slávnych mužov, ale predovšetkým úspešnou spisovateľkou. Na Slovensku pôsobí už štvrtý rok ako kultúrna atašé.

Máte veľmi zaujímavý život. Tiež sa vám zdá?

„Mám dobrodružný a pekný život. Taký farebný. Mne sa to páči."

Poznali ste sa s mnohými známymi mužmi, literátmi. Ako vás ovplyvnili?

„Asi nijako, už som bola dospelá. Ale ovplyvnil ma môj otec, spisovateľ. Fascinovalo ma, s akou vášňou pracoval. Za desať rokov stihol napísať asi desať kníh a tridsať scenárov k celovečerným filmom. Keď zomrel, začala som písať ja. Zdedila som totiž jeho písací stroj.

To, že ste zdedili písací stroj, bolo rozhodujúce pre to, že ste sa stali spisovateľkou?

„Áno. Keď som neskôr podpísala Chartu 77, môj osud sa rozhodol v jednom dni. To rozhodnutie som urobila raz a potom už som iba šla po vytýčenej ceste. Mnohí ľudia žili oveľa zložitejšie, rozhodovali sa každý deň a to ich asi psychicky deptalo. Som spokojná, že som sa v svojich 28 rokoch dokázala raz a navždy rozhodnúť."

Váš otec zomrel pomerne skoro, mal 42 rokov. Ako vám utkvel v pamäti?

„Mám ho stále vedľa seba. Keď umieral, bolo to najhoršie obdobie môjho života. Vlastne ho utrápili. V nemocnici boli pri ňom neustále eštebáci. Jeho pohreb bol najprv zakázaný. V devätnástich rokoch som prežila to najhoršie, potom už nikdy nebolo tak zle. Stala som sa najstarším dieťaťom v rodine, pomáhala som mame - najmladšia sestra mala iba štyri roky. Človek dospel veľmi rýchlo a šokom. Ale bolo to na niečo dobré. Keď ma potom vyhodili z novinárskej fakulty, nevzdala som sa a šla som na filozofiu. Robila som asi trinásť diferenčných skúšok, ale doštudovala som, akoby navzdory režimu. Na filozofickej fakulte boli nejaký čas takí „odložení" študenti aj profesori, kým ich všetkých nevyhodili."

Štúdium filozofie muselo byť vtedy poznačené ideológiou.

„Bolo. Skúšky z marxizmu-leninizmu človek musel absolvovať, ale nevenovala som sa tomu s plnou vážnosťou. Už som v tom čase písala poviedky a fejtóny. Pod pseudonymom, aby to mohlo vyjsť. A bola som už matkou, takže som mala veľmi málo času. Naučila som sa písať krátke útvary. Vždy som dcéru hojdala v kočíku na balkóne a kým zaspala, vymyslela som si, ako to napíšem. Kým sa prebudila, za dve hodiny bola poviedka hotová. Môj otecko chcel poviedkami končiť, najprv písal romány. Ja som nimi začínala. Prvý román Ružová dáma som napísala v dvadsiatich deviatich rokoch a odniesla ho Vaculíkovi, aby mi ho vydal v samizdatovej edícii Petlice. Už vtedy som patrila medzi zakázaných autorov. Tak som vstúpila do českej literatúry a hneď som na počudovanie dostala v Amerike Cenu Egona Hostovského. To bolo príjemné, predovšetkým tie peniaze. Knižka najprv vyšla v samizdate, potom v nemčine a v švédštine, v češtine vyšla v nakladateľstve Index v Nemecku."

Koľko má Kytka, hrdinka románu Ružová dáma, z vás?

„Prozaik sa musí vedieť vcítiť do kože každej postavy, ktorá sa v príbehu vyskytne. Aj u vedľajších postáv sa snažím, aby čitateľ vedel, čo je to za človeka, ako premýšľa, ako žije, čomu verí. Pokiaľ je kniha postavami prehustená, tak je to celkom fuška. Napríklad v Beránkovi som musela vysvetliť motív každého učedníka, prečo sa k Ješuovi pridal, a to často veľmi skratkovito, napríklad na nejakom detaile. Beránka však autor nenapíše v dvadsiatke, ani v tridsiatke, na to musí mať veľkú prax. Aj písanie je remeslo, nestačí na to len talent. Ružová dáma sa však vtedy písala sama, bolo to mladom dievčati, trochu o mne, akurát, že ona nebola taká naivná, ako som bola ja v jej veku. Mala som ju rada a dosť som si ju vážila. A toho úžasného disidenta Lukáša som jej na konci príbehu veľmi priala, bol to trochu Vaculík a trochu môj otec, taká ideálna skrumáž tých dvoch."

Váš otec bol autorom kultového trezorového filmu Ucho z roku 1970. Pozeráte ho rada?

„Otec zistil, že film nebude zaradený do kín, tak ešte rýchlo zariadil premietanie v predvádzacej sále na Barrandove pre rodinu a kamarátov. Pamätám sa na ten šok, keď sa v sále rozsvietilo a s otcom sa nikto nerozprával. Väčšina ľudí z premietania odišla a boli bieli ako to premietacie plátno. Vedeli, že je to príliš silné. Mám ten film rada, urobila som podľa neho dokonca divadelnú hru. Je to perfektný príbeh, ktorý spĺňa jednotu času, miesta a deja."

Celých dvadsať rokov ste film nevideli?

„Nedalo sa k nemu dostať, bol v trezore. Žiadne kópie neboli."

Ako sa profesori pozerali na to, že ste slobodná matka?

„Galantne. Bola som vďaka tomu sociálny prípad. Polosirota a k tomu slobodná matka - také dievča nemohli vyhodiť. Navyše som mala dobré známky."

Ako sa vám to prihodilo, že ste sa stali už na škole slobodnou matkou?

„No... Asi som s niekým spala, lebo neverím na bocianov. Otec dcérky, študent FAMU, potom po dvoch rokoch emigroval, kvôli čomu som mala prvú domovú prehliadku. Konečne sa dostali do môjho bytu, konečne mali konkrétny dôvod. V tom čase som písala knihu o Janovi Masarykovi a mala som v byte plno dokumentov. Všetko som dala do kufra a odniesla to na letisko do boxu. Potom som však dostala strach, tak som to zase vybrala a odniesla ku kamarátovi, aby dokumenty zamuroval v garáži. Keď som písala o Janovi Palachovi, v noci, keď som knihu dokončila, prišlo ku mne päť mužov. Rukopis som dala dcérke do školskej aktovky a tú sme dali pod posteľ."

Nebolo to veľmi riskantné?

„Bolo. Mohli ma zavrieť. Mnohokrát som bola na výsluchu v Bartolomejskej a v „Kachlíkárně," niekoľkokrát ma aj zatkli na ulici. Išlo hlavne o to, že rukopis som mala len jeden. Vtedy neboli počítače, písala som na stroji a neznášala som písanie s kópiami. Takže vždy som sa najviac bála o rukopis, nie ani tak o to, že ma niekde odvlečú."

Báli ste sa, že sa fyzicky stratí?

„Áno. Že nebudem mať silu znovu to napísať."

Fotokópie vtedy ešte neexistovali, alebo aspoň neboli bežné...

„Nie. Mala som kamarátku, ktorá pracovala ako sekretárka, ale nechcela som ju tým obťažovať, lebo som sa o ňu bála. Keď som robila upratovačku v Národnom divadle, pani, ktorá tam pracovala v knižnici, mi raz niečo kopírovala. Eštebáci sa to dozvedeli a mala problémy. Už som nikdy takúto chybu neurobila. Boli iní ľudia, rozhodnutí ísť do rizika - napríklad vo viazačských dielňach, kde sa viazali naše knihy. Tiež za to bývali postihnutí. Ale bez týchto ľudí by disent neexistoval, pretože my sami sme nemohli robiť všetko. Nemohli sme napísať knihu, rozmnožiť ju aj zviazať - aj keď mnohokrát sme to sami robili. Napríklad si pamätám, že básne Petra Kabeša sme raz viazali do linolea."

Nemali ste strach podpísať Chartu 77?

„Podpísala som ju až v roku 1979, aby som podporila ľudí, ktorí ju podpísali o dva roky skôr. Vedela som, čo sa im stalo."

Čo potom nasledovalo?

„Eštebáci prišli hneď za mojou mamičkou, pretože som bola ešte dosť mladá. Strašili ju. Potom som sa radšej odsťahovala, aby širšia rodina nemala problémy. Bývala som na sídlisku, s deťmi a s Vaculíkom. Nemali sme tam dlho ani telefón."

Neprekážalo vám, že ste sa museli živiť ako upratovačka?

„Nie. Bola som rada, že mám veľa času na písanie. Musela som síce chodiť do práce skoro ráno, ale atmosféra tam nebola zlá. Mám rada vôňu divadla. Ráno je už také vychladnuté od večera a sú tam ešte cítiť parfumy. Kulisáci už stavajú nové kulisy, novú ilúziu pre večer. Bolo zaujímavé ich zhora pozorovať - upratovala som totiž hore na bydielku, na tretej galérii, kde chodili slušní, chudobní ľudia. Takže tam ani veľký neporiadok nebol. Plat som mala veľmi malý."

Koľko ste zarábali?

„1100 korún, aj s prídavkami."

Máte za sebou už veľa kníh. Píše sa vám dnes ľahšie?

„Naopak, keď píšem nejaký kratší text, trvá mi to veľmi dlho, pretože chcem, aby bol dokonalý. Nikdy by som nedala z ruky text, o ktorom si nemyslím, že je najlepší, aký môže byť. Keď som bola mladá, ešte som nebola taká kritická. Ružovú dámu som písala s prestávkami asi rok. Vychádza teraz znovu, asi piaty raz. Stále je to dobrá kniha. Teraz by som ju síce napísala inak, ale už by v nej zas nebola tá energia mladosti. Nesúhlasím veľmi, keď niektorí autori prepisujú svoje staršie knihy znova a znova. Pretože to už nie je o nich, akí boli, keď ten príbeh písali. Nepíše sa mi ľahšie, ale stále píšem veľmi rada."

Dokázali by ste sa písaním uživiť?

„Nedá sa to, ale robila som to."

Možno v Čechách je v tomto smere situácia lepšia.

„Ani v Amerike, o tom vás uisťujem. Aj tam sú možno štyria autori, ktorí sa uživia, inak všetci učia alebo pracujú ako novinári. Jeden rok sme v podstate žili zo zázraku, pretože som bola predsedníčkou Spolku Šalamoun a chodila som denne na súd sledovať prípady, pri ktorých bola spochybnená nezávislosť justície. Ten rok, myslím, že to bol deväťdesiaty piaty či -šiesty, som vlastne venovala vlasti, pretože sme zachraňovali korunovačnú katedrálu a podobne. Tým sa človek neuživí, keď je celý deň na súde a potom v noci napíše do novín článok, za ktorý dostane dvesto korún. No nikdy som to tak nebrala, či sa uživím, alebo nie. Robila som, čo bola treba. Niekedy sme pred víkendom nemali ani na chleba. Šli sme s deťmi do parku na Karlovo námestie. Bolo to v lete, vravela som im: Poďte, určite nájdeme aspoň päťdesiat korún, ľudia sa tam opaľujú a keď sa vyzliekajú, určite im vypadnú nejaké drobné. A našli sme. Kúpili sme si chlieb, zemiaky... Deti to bavilo. Našli sme aj huby. Hovorili sme tomu „veselá bieda". Nikdy som nemala peniaze v banke, žili sme zo dňa na deň. Ale teraz mám v Prahe krásny byt s výhľadom na Vltavu."

Takže už ste na tom lepšie...

„Platím niekoľko bytov a tiež vlastne žijeme zo dňa na deň. Mamička už je na dôchodku. Tu mám jeden byt, druhý mám v Prahe, stále cestujem sem a tam. Mám tri deti, vychádza mi to tak akurát."

Ale dnes by ste už asi nešli hľadať peniaze na Karlovo námestie.

„To nebolo zas tak dávno."

Zaujal ma váš grafologický posudok, ktorý je na vašej internetovej stránke.

„Ten je strašný, však?"

Píše sa tam, že pisateľka je povaha rozporuplná, nejednoznačná, v písme je viditeľný rozpor s vlastným ja a dvojznačný spôsob myslenia. Ste vraj človek energický, činorodý.

„To je posudok umelca. Umelec má vždy rozpor medzi vášňou k tvorbe a medzi povinnosťami. Odborníčka, ktorá posudok robila, mi povedala, aby som vybrala zo smetného koša nejaký svoj koncept, pretože grafologický posudok sa musí robiť podľa písma, ktorým si narýchlo niečo načmárate. Je to veľmi ťažká práca, celkom tomu posudku verím."

Takže cítite v sebe rozpor?

„Cítim rozpor medzi túžbou hneď teraz vstať, ísť písať román alebo scenár a povinnosťou robiť úradníka a živiť rodinu."

V detstve ste vraj mali ťažký úraz.

„V trinástich rokoch som spadla zo skaly. Mali sme chalupu v česko-saskom Švajčiarsku, na severe Čiech. Sú tam pieskovcové skaly. Hrali sme sa. Vtedy bola na olympiáde Čáslavská a ja som robila Čáslavskú. Pošmykli sa mi nohy na mokrej tráve a spadla som zo skaly 20 metrov. Úraz napodiv nebol ťažký, nalomila som si iba dva stavce a omdlela som. Nemusela som ani nosiť korzet. Je to zázrak. Padala som totiž v kotúči, vo vzduchu som robila kotrmelec. Ako gymnastka som mala pružné kosti. Bol to zvláštny pocit, pretože som bola pri vedomí a vedela som, že sa nezabijem. Vravela som si, že je to hlúposť. Že neumriem."

Kto pri tom bol?

„Hore boli deti, tie zavolali pomoc. Pribehla pani Chramostová, ktorá mala chalupu vedľa nás. Predtým mala haváriu, preto vedela, že ma musia premiestniť do auta na rovine."

Čo na to vaša mama?

„Tá tam nebola. Bolo to v lete, cez prázdniny a ona bola v Prahe."

Vaším dlhoročným životným druhom bol spisovateľ Ludvík Vaculík. Aké bolo vaše spolužitie? Bol medzi vami dosť veľký vekový rozdiel.

„No, štvrť storočia."

Neprekážalo vám to?

„Je to dosť, ale veľmi to neprekážalo, lebo ja som vtedy na počiatku mala 28 a on 53. Žili sme spolu dvanásť rokov, veľmi intenzívnym životom. Mali sme dve deti a dodnes sme veľmi blízki priatelia. Bolo to skvelé. Aj pre deti a hlavne pre nás."

Aké sú vaše deti?

„Otec prvej dcéry emigroval. Bol to kameraman, Marie je teda režisérka, asi zdedila filmové vnímanie. Prostredná, Cecília, teraz začala písať svoju prvú knihu a už sa vydala. Predáva telefóny, ale po nociach píše román. Je veľmi dobrý, povzbudzujem ju. Jožin má 18. Bude maturovať a je to taký bludný Holanďan. Zatiaľ surfuje na internete, ale je to bystrý chlapec, svoju cestu si nájde. Chlapcom to chvíľu trvá, nie sú takí praktickí. Študuje na židovskom gymnáziu a asi pôjde na rok do cudziny. Bola by som však radšej, keby študoval v Prahe na filozofickej fakulte. Potom si môže robiť čo chce."

Ste dobrá matka?

„Myslím si, že áno. Bola som deťom vždy oporou a najbližším priateľom. Syn bol astmatik a už nie je, lebo som sa mu venovala. Vždy som vedela, čo je priorita. Že nie dôležité mať doma upratané, podlahu môžem umyť hocikedy, ale dieťa ma potrebuje hneď. Kvôli Jožinovi som dokonca napísala knihu pre deti. Bol veľmi energický a zle zaspával. Ja píšem v noci alebo večer, okrádal ma teda o čas na písanie. Ešte o deviatej z postieľky reval. Macko Pú ani iné rozprávky naňho nezaberali, tak som si povedala: No počkaj, ty potvora. A vymyslela som príbehy, v ktorých hral hlavnú rolu. Boli to akčné uspávanky. Ako si príbehy predstavoval, unavil sa - dal do toho všetku energiu. Rozprávky som požičala kamarátke a zabralo to aj na jej dcéru. Knihu som potom vydala dvojjazyčne - volá sa Zatvor oči/Zavři oči. Je to trochu mágia, mám to premyslené."

V roku 1986 ste iniciovali natočenie videofilmu, v ktorom hrali okrem vás mnohé známe osobnosti - Miroslav Kusý, Dominik Tatarka, Václav Havel, Šimečka starší aj mladší... Ako vás napadlo osláviť Havlove a Vaculíkove narodeniny takýmto happeningom?

„Havel mal päťdesiatiny a Vaculík šesťdesiatiny. Ja som mala 35. Napísala som scenár ku kostýmovému filmu o francúzskej buržoáznej revolúcii Nech žije Fronda! Vydávali sme literárny časopis, ktorý sa väčšinou skladal u mňa v kuchyni. A keď sme sa raz zišli, priateľom som povedala, aby mi v lete venovali týždeň času, že natočíme film. Súhlasili. Bola som scenáristka, herečka, režisérka, aj produkčná. Zohnala som starý mlyn, kamarát tam mal jazdecký oddiel, takže vo filme boli aj kone. Zohnala som kostýmy. Kameramanom bol Andrej Krob, ktorý však kameru držal prvýkrát a myslel si, že videokazeta je niečo ako magnetofónová páska, že sa môže aj desaťkrát zmazať. Nie je to pravda. Film je hodinový a je to spevohra. Bohužiaľ má zlú technickú kvalitu, takže sa nedá pustiť v televízii - napríklad na Silvestra. Klubovo ho občas ľuďom púšťam a originál som venovala Pamätníku písomníctva, aby naše deti raz vedeli, že sme iba netrpeli, ale že sme sa aj bavili."

Museli ste mať veľkú chuť baviť sa. Ťažko si predstaviť, že by dnes niekto natočil kostýmový film len tak pre pobavenie svojich priateľov.

„Ja som napríklad vždy robila Mikuláša pre dospelých. Zatiaľ čo deti chodili v sprievode anjela a čerta po sídlisku, my sme popíjali grog a jedli perníčky. Uvarila som „bramboračku" a potom bola tombola. Chcela som, aby okruh ľudí, ktorí vydávali samizdatové časopisy a knihy, bol pevný. A on naozaj bol, aj keď to boli ľudia s rôznymi svetovými názormi. Dodnes, keď niečo potrebujeme, nie je problém sa okamžite zísť. Zostali sme priateľmi, niektorí bohužiaľ umreli. Takéto pevné skupiny už dnes asi nie sú. To, čo sme zažili, bolo unikátne. Keď ma zatkli, okamžite sa to objavilo na Hlase Ameriky a behom večera volali deťom asi tri ženy a ponúkli sa, že im prídu navariť večeru. Človek mal istotu, že aj keby sa mu niečo stalo, o deti sa niekto postará. Bola to absolútna istota."

Čo vás priviedlo k príbehu Jana Palacha, o ktorom ste v roku 1988 napísali knihu?

„Jozef Škvorecký ma vyzval, aby som dopracovala materiál, ktorý zhromaždil Jiří Lederer, český novinár, ktorý zomrel v emigrácii a knihu nestihol dopísať. Škvorecký mi materiál poslal po kuriérovi. Knihu som celú prerobila, zohnala som svedectvo ďalších ľudí a vydala som ju v samizdate. Som rada, že na mojej prednáške v Bratislave o Palachovi bolo veľa mladých a že ich to naozaj zaujímalo."

Václava Havla poznáte dobre osobne. Aký je to človek?

„Veľmi starostlivý a svedomitý. Vždy keď sa konalo stretnutie uňho na Hrádečku, bol na to perfektne pripravený, mal vždy aj navarené. Ja taká starostlivá nie som. On je v znamení váh a ja som baran. Havel má zvláštnu, skromnú povahu, ale je veľmi pevný. Eštebáci ho neodhadli, lebo pôsobí ako krehký človek, to ich zmiatlo. Aj keď má okolo seba stále veľa ľudí, je veľmi osamelý. Ale to je údel každého spisovateľa. Tú osamelosť máme pri písacom stole, žiadne penkluby nám nepomôžu. Týka sa to najmä prozaikov, lebo napísať román, to je stavba domu. Keď človek píše veľký román, nesmie sa nechať rozptyľovať. Keď som bola v roku 2000 v Bamberku a písala som svoj historický román Beránek, za rok som napísala 350 strán, čo je veľa."

Na Slovensku už pôsobíte dlho. Čo sa vám tu najviac páči?

„Som rada, že vďaka svojej funkcii môžem spoznať celé Slovensko, máme tu jedenásť krajanských spolkov. Nemám rada stereotyp a tu sa mám stále na čo tešiť. Rada cestujem do Košíc, ktoré majú ešte zvláštny pôvab monarchie."

A ako sa cíti bohémka v diplomatických službách?

„Nie je pre mňa problém vystupovať v kostýmčekoch a na vysokých podpätkoch. No nedokážem byť na ôsmu v práci - prichádzam teda neskôr a zostávam dlhšie. Musela som si zvyknúť aj na papierovanie. V disente sme si totiž zvykli nič nepísať. Všetko sme si museli pamätať."

Lenka Procházková vstúpila do literatúry v roku 1980 románom Ružová dáma, ktorý vyšiel v samizdatovej edícii Petlice (nedávno vyšlo už jeho piate vydanie). Získala zaň americkú cenu Egona Hostovského. Napísala knihy Přijeď ochutnat, Hlídač holubů, Oční kapky, Smolná kniha.V roku 1989 vydala dokument Jan Palach, neskôr publikovala novelu o Janovi Masarykovi Pan ministr. Je tiež autorkou rozhlasových hier a predlôh k televíznym hrám. Najviac si cení svoj historický román Beránek. Pripravuje román s názvom Místodržící.