asť nadšená, druhá zdesená. Chlapec zaspieval, že „sociologický prieskum dokázal - je to zlééé...“, jeho bratia zatrúbili na minimalistické dychy a všetkým sa uľavilo, že predsa len tu máme dieťa, čo dokáže povedať - kráľ je nahý. Po revolúcii, koncom 90. rokov, si vymyslel vlastný hudobný festival Pohoda, ktorý vlani v pohode prekonal už svoj 10. ročník. Dnes pre SME hovorí o energii hudby - muzikant a hudobný organizátor, ktorý spolupracoval na mafiánskej komédii English is easy, Csaba is dead, a v týchto dňoch komponuje hudbu ku Klimáčkovej divadelnej hre Agent Krowiak zasahuje. Michal Kaščák.

Máte rád kriminálky?

Veľmi rád mám Jamesa Bonda a Roger Krowiak je slovenskou bondovkou s ironickým podtónom.

Čo sa vám páči na Bondovi?

K Bondovi som sa dostal náhodou, keď ma raz môj kamarát zatiahol na Golden eye. Hneď si ma získal svojou hranou dokonalosťou, prehnanou noblesou a ľahkosťou. Bondovky sa tvária veľmi vážne, sú do detailov premyslené - technika funguje, Bond funguje, zápletka je hrozivá, ľudstvo má zaniknúť, ale stále je za tým neopakovateľný nadhľad a irónia. Hlavne ten posledný sa mi zdá úžasný!

Koho ste obdivovali, keď ste začínali v skupine Bez ladu a skladu?

Boli to napríklad Lasica so Satinským, ale uvedomil som si to až neskôr, lebo som ich počúval odmalička. Medzi skupinami boli našimi najväčšími hrdinami CHVM - v tom čase lídri alternatívneho hnutia v Trenčíne. A samozrejme môj najstarší brat, ktorý mal vlastnú kapelu. No veľmi som mal rád aj Vlka a zajaca.

Alternatívu teda máte v krvi odjakživa. Ako vnímate svoj príbeh zázračného dieťaťa?

Nepovažujem sa za zázračné dieťa.

Kritici o vás dodnes píšu práve takto...

Pripadalo mi prirodzené, že naša skupina hrá a spieva práve tak, ako nám to išlo. Necítili sme sa ako deti. Naopak, mali sme pocit, že kapely, kde boli hráči nad dvadsať, by už vôbec nemali hrať, lebo boli starí! (Smiech.) V tom čase sme poznali len pár pesničiek z českej alternatívnej scény a so zahraničnou sme nemali nijaký kontakt. Páčili sa nám iba CHVM a im spriaznené trenčianske skupiny. Nemali sme radi vtedajší pop ani rock, metalovú vlnu či depešákov. Chceli sme hrať inak. Na našom zvuku malo veľkú zásluhu aj to, ako málo sme ovládali hudobné nástroje. Rasťo Kubica na začiatku vôbec nevedel hrať na saxofóne a teraz je to podľa mňa najlepší saxofonista na svete. Martin Beďatš tiež nevedel hrať dobre na gitare, preto tie gitary boli také zvláštne. Teraz je z neho gitarový génius

Keď ste sa v roku 1985 ako 13-ročný postavili pred nezvyknuté publikum a odspievali ste svoje absurdné texty, niektorí ľudia boli úprimne vydesení. Spomínate si na to?

Mali sme šťastie - väčšina ohlasov bola dobrá. Zarazilo nás, ako sa ľudia nadchli už na našom prvom koncerte. Potom sme sa veľmi skoro dostali do Prahy na RockFest, čo sa nám zdalo ako sen, akoby v tom bolo niečo neskutočné. V tom, čo sme robili, sme sa cítili prirodzene. Neanalyzovali sme, ako pôsobíme. Vedeli sme iba, že nechceme spievať texty o láske a mieri, o čom vtedy spievali všetci.

Ešte píšete vlastné texty?

No... tak jeden za pol roka.

Píšete modrým perom?

Dúfam, že nie. Slová k pesničke Píšte všetci modrým perom! napísal Stano Dajča a bol to asi náš najlepší text vôbec. Považujem ho dokonca za jeden z najlepších textov na svete. Dokonale vystihuje totalitu, a nielen politickú - veď platí stále. Aj keď, samozrejme, vtedy to bolo hlavne o politike.

Ako ste znášali zákazy svojich koncertov?

Brali sme to ako súčasť života skupiny. Veľmi skoro sme sa dostali k ľuďom z českej alternatívnej scény ako boli Z kopce, Dunaj, Laura a její tigři, Krásné nové stroje, alebo Ještě jsme se nedohodli, ktorí každú chvíľu dostávali zákazy koncertovať. Stretli sme sa aj s Mejlom Hlavsom z Plastic people, takže zákazy sa nám zdali byť rutinnou súčasťou toho, čo robíme. Keď nám prišlo oznámenie, že nemôžeme hrať, nebrali sme to tragicky, proste sme ostali doma. Mali sme pocit, že socializmus tu bude naveky, a boli sme radi, keď sme vôbec nejaké koncerty mohli občas odohrať.

Nespyšneli ste, keď ste sa takí mladučkí ocitli medzi elitou undergroundu?

Doteraz sa mi zdá, že hudba aj texty, čo sme vtedy vymysleli, boli dosť jednoduché. O tom, čo sme spievali napríklad v Udavačovi, ale aj v ďalších pesničkách, sa u nás doma normálne rozprávalo - s bratmi sme sa dobre zabávali, keď sa vysielali napríklad Góly, body, sekundy, Televízne správy, alebo Roľnícka beseda. Všetko sme komentovali a ja som mal pocit, že aj iní sa doma zhovárajú práve takto. A čo sa týka pýchy - našimi vzormi sa hneď na začiatku stali ľudia, čo toho mali za sebou naozaj veľa...

Už v roku 1987 ste účinkovali s Jiřím Stivínom. Čo to pre vás znamenalo?

Bol to pre nás veľmi dôležitý moment. Agnes Snopko zorganizoval náš spoločný koncert, kde sme sa dočítali, že Jiří Stivín je svetovo uznávaný umelec a džezman. Nechápali sme, prečo s touto hviezdou máme hrať práve my. A odrazu pred nás predstúpil skromný a prívetivý človek, ktorý sa k nám správal ako k rovnocenným partnerom. Išlo presne o tú situáciu, pri ktorej si uvedomíte, že ľudia, čo naozaj veľa dokázali, sú jednoducho úžasní všade. Aj v zákulisí. Stretávali sme slovenské skupiny, ktoré boli oproti Stivínovi bezvýznamné, a správali sa arogantne... Mali sme šťastie na ľudí a nikdy sme tak nepodľahli pochvalám, aby sme si hovorili, že to, čo robíme, je výnimočné.

Ako vnímate hviezdne maniere muzikantov, ktorých si pozývate na Pohodu? Majú ich vôbec?

Kapely, ktoré pre svoju popularitu musia živiť bulvár, u nás veľmi nehrajú. Prodigy je trochu iný prípad, ale aj to sú v podstate veľmi zlatí ľudia, podobne ako Lucie. Stretli sme sa samozrejme aj s aroganciou, napríklad pri kapele Kosheen... No všeobecne platí, že ak muzikanti aj chcú konkrétnu značku vína, tak len preto, že už prešli fázou, keď vypili hocičo, čo mali v šatniach, a bývalo im zle. Túžia po komforte a chcú sa cítiť ako doma, preto hľadajú nejaké oporné body. Často ten alkohol ani nevypijú a nechajú ho tam - o pol desiatej dohrajú koncert a o pol jedenástej sú už v hoteli a spia. Ľudia, čo hrajú na Pohode, patria k špičkám žánrov, ktoré nie sú masové. Medzi nimi sa nejaké maniere nenosia.

Celý rok sa zamýšľate nad inými. Nechýba vám vlastná tvorba?

Chýba, ale verím, že do roka obnovíme Neuropu. Možno ma hudba ku Krowiakovi naštartuje, aby som sa dal na vlastné koncertovanie. Je príjemné, keď sa o vás starajú, ak idete niekde hrať. (Smiech.)

Máte čo povedať?

Dúfam, že áno, už mám všetko skoro hotové... Keď robím akúkoľvek hudbu, pochybujem o nej. Vždy čakám, čo na to povedia ľudia z môjho okolia, na ktorých mi veľmi záleží. Nie som si sebaistý.

Alternatíva je vlastne výber z viacerých možností, ktoré sa zväčša navzájom vylučujú. Čo je dnes pre vás alternatívou?

Pred rokom 1989 bolo jednoduchšie vymedziť sa voči absurdným zákazom, keď bolo zločinom nahrať vlastnú pesničku na kazetu a pokúsiť sa ju niekam poslať, keď ste nemali šancu nahrať platňu a bolo jasné, že vás nikdy nezahrajú v rádiu. Dnes je to už iba minulosť a vyzerá to dobrodružne, ale vtedy to až také zábavné nebolo. A hoci sme sa necítili nejako výnimočne zle - všetci sme boli na tom rovnako a my s bratmi sme mali navyše úžasných rodičov - po revolúcii sme boli oveľa spokojnejší. Mnohí hovorili, že naše texty stratia význam, no ukázalo sa, že nestratili. Nie je to totiž komunálna satira - zosmiešňujú skôr túžbu ľudí ovládať ostatných alebo presadzovať sa za každú cenu, s čím sa budeme konfrontovať vždy. Ak sa dnes chcete voči niečomu vymedziť, už sa to nepokladá za nijaké hrdinstvo, ale aj tak je to lepšie. Svoj vyhranený postoj k čomukoľvek môžete prejaviť slobodne.

Protestuje dnešná alternatíva najmä proti komercii?

Môže to byť nesúhlas s komerčnosťou, ale rovnako s politikou alebo diktátom módnych trendov. V móde je napríklad vymedzovať sa k americkej politike, ale mne sa zdá, že je to v podstate oveľa konformnejšie ako povedať, že Amerika je zaujímavá krajina, ktorá sa snaží šíriť slobodu. Ak to dnes poviete, ľudia vás hneď považujú za súčasť názorového establišmentu. Oveľa viac ‚trendy‘ je názor, že Bush je blázon a Američania sú hlupáci.

Uvedomujete si, že cez Pohodu robíte alternatívu módnou?

Možno trochu, ale aj keď sme na Slovensku najviditeľnejší festival, nikdy nemáme viac ako 20-tisíc návštevníkov. Pozorujeme pevný limit záujmu. Po roku 1989 sa zdalo, že bude veľmi moderné to, čo sa predtým nemohlo uplatniť - napríklad celá česká alternatívna scéna. Na chvíľku sa to naozaj stalo, ale takmer okamžite sa to vrátilo späť. Aj keby, dajme tomu, bolo moderné chodiť na Pohodu, skupiny, čo v nej účinkujú, to nikdy neposunie do komerčnejších vôd.

A minulý rok vám navyše návštevnosť aj trochu klesla. Čím si to vysvetľujete?

Boli sme asi jediný festival, čo to priznal vo vlastnej tlačovej správe, pričom nižšiu návštevnosť mali všetky veľké festivaly. Nehanbíme sa za to, lebo je to normálne. Minulý rok bol veľmi silný - prvýkrát sa stalo, že do Bratislavy v krátkom slede prišli 3 veľké hviezdy - Depeche Mode, Sting, Massive Attack. To nám zobralo časť ľudí, rozrastajú sa aj ďalšie festivaly a mali sme síce lepší, ale náročnejší program ako po iné roky. Navyše sa objavilo množstvo falošných lístkov a viac ľudí sa dostalo na plochu cez ploty. Napriek tomu by som na uplynulom ročníku nezmenil nič. Jediné, čo nie je celkom dobre je, že sme sa ocitli v zlej ekonomickej situácii...

Neuvažujete o bohatom partnerovi či kupcovi?

Pohodu určite nepredám. Chcem, aby ju ľudia vnímali nielen ako klasický festival, ale aby evokovala silný obsah. K Pohode mám silný vzťah - vyrástla z maličkej akcie až do súčasných rozmerov. Radšej by som ju zrušil ako predal! Keď uvedieme ako headlinera Zero 7, je to signál pre všetkých, že Pohoda sa profiluje inak ako bežné festivaly a každý predaj sa robí iba preto, aby festival vynášal rovnako ako tie ostatné. Ak by sme ju predali, investor by nesúhlasil, aby sme urobili Zónu ticha, kam nepríde pomaly žiadny návštevník. Minieme na to 100-tisíc korún, ale je to krásna vec. Investor by nám nedovolil pripraviť literárne sprievodné podujatie, lebo tisíc ľudí nepríde kvôli spisovateľovi. Prípadne by nám mohol nanútiť headlinera. Neviem si predstaviť, že by som v televízii tvrdil, že napríklad Motorhead, ktorí ma ničím neoslovujú, sú výborná skupina. Hanbil by som sa a v podstate všetkých klamal. A seba tiež.

Ste patriot?

Určite. Slovensko je úžasná krajina. Dosť bezvýznamná, ale to nám dovoľuje robiť rôzne zaujímavé veci. Už to, že Pohoda je najnavštevovanejší festival na Slovensku, je úžasné! Možno to nebude dlho trvať a niekto nás predbehne, ale je to svojím spôsobom fantastické. Ťažšie sa nám volajú zahraničné kapely, ale o to máme väčšiu radosť, keď napokon prídu. Aj preto je dôležité Pohodu nepredať, lebo by sa začala podobať na všetky festivaly vonku. Keď si pozriete rakúske, nemecké, holandské festivaly, je to ako jeden festival, ktorý putuje z krajiny do krajiny. Preto sa stále snažíme posilňovať naše sprievodné aktivity - literatúru, neziskovky, divadlá a alternatívne hudobné projekty. Sú za tým všetkým silné emócie.

Ako hodnotia Pohodu v zahraničí?

Dosť rýchlo sa nám podarilo vybudovať si silnú pozíciu, pričom nie pre veľké mená, ale pre jedinečný charakter a dramaturgiu festivalu. Naši hostia o nás šíria skvelé veci. Tento rok sme potvrdili 90 percent programu už vo februári iste aj preto, že si nás navzájom odporúčajú aj zahraniční agenti. Časom som sa dopracoval k tomu, že Pohodu považujem za tvorbu. Možno si tým kompenzujem, že nerobím hudbu. V každej tvorbe sa však usilujem byť čo najslobodnejší.

Ako sa vám vracia táto eufória?

Minulý rok ešte pred štartom festivalu niektorí kritici hovorili, že program Pohody nebude hodný jej 10. výročia. Keď sa však festival rozbehol, atmosféra bola vynikajúca - ľudia sa tešili, spievali, poznali účinkujúcich. Je jasné, že reakcia prichádza až po skončení. Keď ľudia odídu a ostane iba ten zvláštny pocit z toho, čo sme zažili... Na Slovensku máme veľmi radi ‚samodeptanie‘. Je to dané aj politikou, ale keď vidím, čo sa deje na letisku, vždy som optimista. A hoci mi posledné voľby nedali za pravdu, to neprekáža. Aj tak sa to znovu zmení.

Akú náladu cítite medzi mladými ľuďmi?

Nerobím si prehnané ilúzie. Aj keď je na Pohode veľa ľudí, je to stále len malá časť nášho obyvateľstva. Väčšina bude mať vždy rada tie najbežnejšie veci a nebude sa príliš zamýšľať nad tým, čo počúva. Na druhej strane si nemyslím, že je to zlé. Je to slobodná vec každého jednotlivca. A zdá sa mi, že mladí ľudia idú dobrým smerom, a správnym smerom ide aj to, ako sa meníme všetci. Medzi mladými ľuďmi je to určite lepšie ako horšie.

Mladí ľudia na Pohode spievali s vami texty Bez ladu a kladu. Máte pocit, že si skutočne dokážu predstaviť minulé časy?

Nie som si tým úplne istý. Nedávno som sa zhováral s dievčinou, ktorá mala napísať stredoškolskú odbornú prácu, a na jej otázku, ako to fungovalo kedysi, som jej rozprával, že sa nedalo nahrávať, šíriť vlastnú hudbu, poriadne koncertovať, každý text musel byť schválený, v obchodoch nebola zahraničná hudba... To dievča mi povedalo, že mi neverí. Myslelo si, že si z neho robím žarty a mne sa nepodarilo presvedčiť ho o opaku.

Svoj minuloročný program ste otvorili predstavením divadla Aréna Tiso. Je zaujímavé, že túto hru vyhľadáva hlavne mládež. Ako si to vysvetľujete?

Bol to pre mňa najsilnejší z momentov v celej histórii Pohody. V dopoludňajších hodinách bolo cirkusové šapitó, ktoré má kapacitu tisíc ľudí, naplnené na prasknutie, mnohí sa dovnútra ani nezmestili. Malo to obrovskú silu, až mi vyskočili zimomriavky po tele. Ľudia to nevnímali ako lacnú zábavu a po predstavení sa odvinula veľká diskusia. Taká reakcia dáva zmysel celej našej práci. Som rád, ako citlivo a kriticky vnímajú mladí ľudia problém slovenského štátu a jeho prezidenta - Tisa.

Myslíte, že to rovnako berú aj tí, čo na Pohodu neprídu?

Určite nie všetci. Mnohých fascinujú silné osobnosti, aj keď sú zlé. Majú pocit, že keď sa teraz odlíšia tým, že budú uznávať Tisa, bude to akýsi ich boj proti oficiálnemu názoru. No neuvedomujú si, že Tiso bol oveľa konformnejší, oficiálnejší a totalitnejší ako všetko to, voči čomu sa vlastne jeho prostredníctvom vymedzujú. Je to falošný pocit.

Nesvedčí takýto úspech Pohody aj o tom, že sú ľudia podvyživení, čo sa týka duševnej potravy?

Violončelista Jožko Lupták, ktorý vytvára klasickú časť festivalu, bol prekvapený, ako ľudia chodia na vážnu hudbu a menšinové žánre. Zdá sa mu, že začínajú hľadať, čo sa im nedostáva v rádiách, ktoré dnes už nejdú ani tak po masovom vkuse, ako po tom najjednoduchšom. Ani masa nemá až taký zlý vkus, ako hrajú rádiá. Niektoré súkromné rádiá si robia prieskum skladieb tak, že posadia nejakých poslucháčov do kina, kde hlasujú, ktorá pesnička sa im páči a ktorá nie. Až keď nejaká skladba dosiahne stanovený minimum bodov, pustia ju do vysielania. To je už čisté bláznovstvo.

Dá sa tomu vzdorovať?

Ceny nových technológií išli prudko dole a hocijaká skupina môže nahrávať doma sama. Vôbec sa nemusí zaujímať o vydavateľstvá. A keď dnes niekto hovorí, že ho nikto nechce vydať, je to už informácia, ktorá nehovorí o tom, aká je jeho hudba, ale vypovedá o ňom samotnom. Internet je fantastický! Som prekvapený, ako naši ľudia všetko vedia napriek tomu, že tu nie je hudobný časopis a dobré rádio.

Čo pripravujete na leto?

Tým, ako upadá nahrávací priemysel, začína bujnieť priemysel živého hrania. Svoju účasť potvrdili Basement Jaxx, The Hives, Mando diao, kapela z Konga Konono No.1, Laponka Mari Boine, The Pipettes, Patti Smith, či Cansei de ser Sexy - päť výnimočných mladučkých Brazílčaniek, ktoré sú asi to najlepšie, čo sa mi podarilo za posledné roky počuť. Často sa hovorí, že už bolo všetko povedané, už nie je kam ísť, a odrazu príde takýchto 5 brazílskych dievčat, a ukáže, že to vôbec nie je pravda. Energia v ľuďoch je proste úžasná, a podľa mňa vždy bude.

Stačí len po nej siahnuť?

Na svete je obrovské množstvo dobrých vecí. Máme smolu, že na festival nemôžeme zobrať všetko, čo by sme chceli. Ťažko sa vyberá - dobrej hudby je naozaj veľa, a to, že ju treba hľadať, je iná vec.

V decembri ste podpísali občiansku petíciu, ktorá kritizovala metódy policajného zboru a vyšetrovateľov. Myslíte, že to má význam?

Malo to význam v súvislosti s konkrétnymi prípadmi, medzi ktorými bolo aj vyšetrovanie Hedvigy Malinovej. V každom povolaní sú ľudia, čo ho robia dobre a čo nie. Nemám rád, keď niekto zneužíva svoje postavenie. A polícia ako silový aparát poskytuje veľa možností na toto zneužitie. Nerobím si nijaké ilúzie, aj keď s trenčianskych zborom na Pohode dobre spolupracujeme. Naša petícia však bola orientovaná na vedenie - ministra vnútra, policajného prezidenta a ďalších. Zdalo sa mi veľmi nepatričné, ako vystupovali na tlačovej konferencii k prípadu Hedvigy Malinovej. Bolo to ako šikanovanie občana v priamom prenose. Doteraz som prekvapený, ako túto kauzu odignorovali mimovládky.

Ako vnímate pokusy o očistu spoločnosti cez otváranie zväzkov agentov ŠtB? Hudobný kritik Jan Rejžek napríklad píše, že už nie je ochotný zaoberať sa tvorbou Jaroslava Nohavicu, lebo zradil svojich priateľov. Súhlasíte s takýmto postojom?

To, že sa otvárajú zväzky, je dobre. Mali sa otvárať už skôr. Nie však preto, aby sa agresívne pranierovali ľudia, ale aby sme si uvedomili, že keď niečo urobíme, už to nezmizne - aj za 20 rokov nás to dobehne. Na spoločnosť to má ozdravujúci účinok. A Nohavica... Možno si naozaj myslel, že predchádzajúci režim tu bude navždy, a hovoril veci, o ktorých bol presvedčený, že ich policajti aj tak dobre vedia. Vôbec sa však nepoukazuje na ľudí, ktorí to celé robili - vydierali, vyhrážali sa smrťou, ponižovali. Kto vie, čo všetko bolo za tým, keď niekto podľahol? Možno títo ľudia prežili svoje zúfalé peklo, čomu my dnes vôbec nemôžeme porozumieť.

To, čo hovoríte, sa týka aj arcibiskupa Sokola?

O Sokolovi je veľmi dlho známe, že bol v spojení s ŠtB. Nech je jeho pozadie akékoľvek, určite by takto skompromitovaný nemal byť na poste, aký zaujíma. Akoby ho fascinovali silné veci - svedčí o tom aj jeho vyjadrenie na adresu Tisa. No naozaj netuším, ako je to s Nohavicom, lebo sa veľmi angažoval proti režimu a na takých ľudí bol vyvinutý oveľa väčší nátlak ako na iných.

Michal Kaščák (1972) - vyštudoval matematiku a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od 13 rokov sa venuje hudbe ako autor a interpret, od roku 1997 aj ako organizátor a promotér, od roku 2000 i ako spoluautor a moderátor televíznych projektov o hudbe. Presadil sa v alternatívnej hudobnej formácii Bez ladu a skladu, ktorá stála do roku 1989 v opozícii voči komunistickému režimu na Slovensku. Tvorba skupiny pokračuje v súčasnosti v hudobnej skupine Neuropa. Od roku 1996 začal skladať filmovú a divadelnú hudbu. Je organizátorom hudobného festivalu Pohoda, ktorý sa od roku 1997 postupne stal najprestížnejším podujatím svojho druhu v bývalom Československu.