Jednotlivé zväzky dobrej a potrebnej edície Knižnica slovenskej literatúry sa akoby predbiehali v počte strán, ale i v „narúšaní“ chronológie literárneho vývinu: vedľa Šafárika vychádza Válek, popri Vilikovskom Jégé.
Piaty zväzok sa dostal k čitateľom na konci minulého a začiatkom tohto kalendárneho roka, napriek tomu sa v knihe uvádza rok 2005. To napokon nie je až také dôležité.
Na knihe zaujme jej bohatý obsah, pozostávajúci z rôznorodých súčastí. Základom sú, pravdaže, Vilikovského prózy a rozsiahla štúdia Petra Zajaca, ktorý knihu zostavil a napísal kalendárium života a diela.
Editor urobil výber poviedok z jeho rozsiahlej prozaickej tvorby a do knihy zaradil román Posledný kôň Pompejí i knižne vydané novely. Vilikovský je autorom mnohých esejí a publicistických útvarov, na čo sa v knihe nezabudlo vhodným výberom (podobne je to aj s rozhovormi).
Ako v každej knihe tejto edície ani tu nechýba časť o diele spisovateľa z pohľadu literárnej kritiky. Treba povedať, že z doteraz vydaných kníh Knižnice slovenskej literatúry je tu výber recenzií najbohatší, čo prirodzene dokresľuje profil úspešného Pavla Vilikovského.
Peter Zajac v štúdii pod názvom Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti precízne a detailne vykladá princíp tvorby Pavla Vilikovského, zmieňuje sa o tom, že k výberu poviedok ho viedla vnútorná prekomponovanosť jednotlivých autorových súborov a hovorí aj o prienikoch medzi poviedkami, novelami a románmi, ktoré „utvárajú diskrétnu súdržnosť celého diela“.
Zajac rozvinul svoju štúdiu do šesťdesiatich strán, pretože okrem obsiahlej analýzy jednotlivých próz Vilikovského vypovedá o charaktere slovenskej (ale i inonárodnej) literatúry 19. až 21. storočia.
„Prvá polovica šesťdesiatych rokov minulého storočia a prvé desaťročie dvadsiateho prvého storočia tvoria v knižnom publikovaní Vilikovského próz kontinuitu, sedemdesiate a osemdesiate roky diskontinuitu a v deväťdesiatych rokoch dochádza k postupnému vyrovnávaniu sklzu medzi napísaním a knižným publikovaním jednotlivých próz.“
Dôvod je prostý, ale vážny, vyplýval z dobových obmedzení rokov 1970 až 1989. Hodnotenie Vilikovského prozaického vývinu je dôsledné a podrobné, a tak si okrem iného môžu čitatelia konfrontovať svoje skúsenosti s tvrdeniami o intertextualite, paródii, o návratných, opakujúcich sa motívoch, o autobiografickej pamäti atď.
Súhrnne povedané: autor doslovu vyzdvihol bohatosť a kvalitu Vilikovského tvorby aj na pozadí rozsiahleho vývinového obdobia európskej (i americkej) literatúry a dobovej literárnej kritiky.
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
