Jozef Tiso rozdeľuje aj historikov

BRATISLAVA. Kým historici, ktorí pôsobili pred revolúciou na Slovensku, sú k prezidentovi slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 Jozefovi Tisovi skôr kritickí, ľudia, ktorí boli v exile, s ním otvorene sympatizujú. Silná skupina mladých historikov sa formuje aj okolo ÚPN. „Sú tam šikovní ľudia, vydávajú vynikajúci časopis,“ myslí si Róbert Letz. Podľa neho však chýba kolégium historikov, ktoré by zlepšilo kvalitu ich prác. „Nebolo by dobré, keby boli osamelí bežci.“

Prvých reprezentujú najmä Dušan Kováč a Ivan Kamenec, druhých Milan Ďurica a František Vnuk. Ďurica dokonca v najnovšej knihe o Tisovi navrhuje, aby bol blahorečený.

Historik Matej Medvecký z Ústavu pamäti národa takúto polarizáciu nepovažuje za škodlivú. „Obe strany sú nútené argumentovať, čím prispievajú k formovaniu celkového obrazu.“ On sám počúva jedných aj druhých. „Napriek tomu sa snažím zohnať čo najviac informácií a vytvoriť si vlastný názor.“

Marxisti verzus ľudáci?

Medzi historikmi sa mezičasom sformovala aj skupina mladých ľudí, ktorí kritizujú výskum pred rokom 1989. „Mnohí bývalí marxisti nie sú schopní prekročiť svoj tieň. Ani jeden sa neospravedlnil za ideologické tézy, ktoré hlásali pred revolúciou,“ hovorí neformálny líder skupiny Martin Lacko. Myslí tým napríklad Dušana Kováča.

„Nebol som členom strany,“ bráni sa Kováč. „Skôr naopak, držali ma v úzadí. To, že sa niekto narodil o niekoľko rokov skôr, neznamená, že ho automaticky niekam zaradíme.“ Kováč nepovažuje ľudí okolo Lacka za reprezentatívnu vzorku. „Mladí historici sú rôznorodí,“ hovorí.

Lacko však rešpektuje Ivana Kamenca, hoci aj ten má podľa neho marxistickú minulosť. „Poznám historikov, ktorí sa venovali iným obdobiam, akoby mali písať na objednávku. Ale nezatracoval by som všetko, čo tu vzniklo pred rokom 1989,“ myslí si historik Michal Slivka.

Lacko si cení najmä práce Ladislava Deáka, Viléma Prečana či Jozefa Jablonického, jediného disidenta v tomto prostredí.

Problém ľudí ako Ďurica je podľa historika Milana Zemka v tom, že písali o štáte, ktorý zažili na vlastnej koži. „Publikovali spomienky aj štúdie, väčšinou išlo o apologetiku zaniknutého štátu.“ Ich výhodou podľa Zemka bolo, že sa dostali do západných archívov, kde získali veľa nových dokumentov. „Problém je v ich interpretácii.“

Kamenec navyše hovorí, že Ďurica účelovo narába s číslami. „V jednej knihe píše, že v roku 1941 bolo na Slovensku cez 60 židovských škôl, kým v roku 1939 len 20. Nehovorí však, že v roku 1940 Židov vyhodili z obecných škôl, takže si museli vytvoriť vlastné.“

Tretia cesta

Mladí historici okolo Lacka tvrdia, že chcú byť treťou cestou. Nedávno sa však zastali nového šéfa ÚPN Ivana Petranského, ktorý povedal, že si Tisa váži.

„Nesúhlasíme, ak niekto spochybňuje jeho odbornosť pre osobný názor, ktorý vyslovil,“ hovorí Lacko. Problém má však aj s Ďuricom, saleziánskym kňazom. „Kňaz nebude nikdy písať o inom kňazovi kriticky,“ myslí si Lacko.

V čom teda spočíva tretia cesta? „Rozlišujeme medzi slovenským štátom a režimom, ktorý bol v jeho rámci.“ Štátnosť je totiž podľa Lacka pozitívna idea - bez ohľadu na okolnosti, za akých vznikla.

„Nemám problém pripomínať si 14. marec 1939. Nedá sa všetko redukovať len na židovskú otázku,“ tvrdí Lacko.

Kamenec však hovorí, že sa to nedá oddeliť. „Kedy sa postavilo viac škôl či tovární ako za komunizmu? To však neznamená, že to bol dobrý politický systém.“ Aj podľa Zemka treba jasne povedať, že „slovenský štát bol od začiatku diktátorský režim, ktorý vylúčil značnú časť obyvateľov z verejného života“.

Lacko súhlasí, že Tiso nesie politickú zodpovednosť za riešenie židovskej otázky. „Iná vec je manévrovací priestor, ktorý mal. Myslím, že keby boli predstavitelia slovenského štátu jednotní, k deportáciám by nikdy neprišlo.“

Sto rokov

Zemko nepochybuje, že nastupujúca generácia historikov má talent. Odborne zdatní sú podľa neho ľudia v Historickom ústave SAV aj mladí historici na univerzitách. „Navyše, majú šťastie, že pracujú v slobodných pomeroch.“

Medvecký z ÚPN hovorí, že pre mladých historikov sú výzvou aj nové dokumenty, ktoré nachádzajú od roku 1989. „V minulosti sa diskutovalo, či Tiso vedel o prípravách SNP. Z nových materiálov vyplýva, že o tom bol čiastočne informovaný.“

Výrazný stredný prúd historikov však podľa Michala Slivku stále neexistuje. „Ideálne by bolo, keby sa okolo osobností vyhranili školy, ako je to bežné na Západe - napríklad v Nemecku funguje Kohlova škola.“

Slivka si myslí, že slovenský štát bude možné objektívne zhodnotiť až sto rokov od jeho vzniku. „Počkajme ešte nejakých 30 rokov. Stále žijú pamätníci, ktorí ovplyvňujú aj mladých historikov.“

Ani dokumenty však samy osebe nestačia, povedal Slivka. „Každý vznikol za nejakých okolností, v každom je inkarnovaný duch konkrétneho človeka.“

Otáznik nad Petranským

Michal Slivka má však pochybnosti, či bude šéf ÚPN Petranský rovnakou autoritou ako Ján Langoš. „Langoš si starostlivo vyberal svojich spolupracovníkov, ktorí vedeli, o čo ide.“ Zdržanlivý je zatiaľ aj Milan Zemko. „Petranský nie je Langoš, Langoš zase nebol historikom. Dôležité bude, či ostatným umožní, aby slobodne bádali.“

Podľa Zemka má zrejme Petranský bližšie k pozitívnemu hodnoteniu slovenského štátu. „Rozhodne však nepatrí k radikálom,“ myslí si Ivan Kamenec. „Dôležité je, aby sa nenechal manipulovať stranami, ktoré ho nominovali.“

Martin Lacko však verí, že Petranský presvedčí odbornými kvalitami. „Ktorému historikovi vyšla vo veku 25 rokov 300-stranová odborná monografia?“ Petranský sa v nej zaoberal vzťahom štátu a katolíckej cirkvi v rokoch 1945 – 1946.

Historici, čo stoja za šéfom ÚPN