puje na verejnosti proti rasovej, národnostnej, náboženskej a politickej neznášanlivosti a násiliu. Tvrdí, že katolícka cirkev môže v dnešnom svete splniť svetodejinnú úlohu. Koncom minulého roku vydal knihu Prolínání světů na motívy rovnomennej relácie o piatich svetových náboženstvách, ktorú uvádza v Českej televízii. „Idea ľudských práv je jedna z najdôležitejších ideí Západu, je však málo zrozumiteľná svetu,“ hovorí pre SME rímskokatolícky kňaz Tomáš Halík.
Čo máte na mysli, keď vo svojej novej knihe hovoríte o lacnej tolerancii?
„Lacná tolerancia je ľahostajnosť k druhému - každý má svoju pravdu, nech si hovorí, čo chce, mňa sa to aj tak netýka, nech ma nechá žiť. Tolerovať znamená v podtexte znášať niečo pre nás ťaživé. Dnes už musíme ísť ďalej a usilovať sa o dialóg. Len v ňom je obsiahnutá snaha zhovárať sa s vedomím, že ma ten druhý môže obohatiť, doplniť, keď ho beriem vážne a nemyslím si vopred, že jeho názory sú súborom omylov a lží. A patrí medzi to aj vlastná schopnosť zrozumiteľne obhájiť svoje stanovisko.“
Ako sa dá uvažovať o dialógu medzi náboženstvami, keď sa samotní kresťania celé storočia nedokážu dohodnúť?
„Nejednotnosť kresťanov je škandál a vyvoláva veľké pohoršenie. No od času veľkej schizmy sa už mnoho vykonalo pre porozumenie. Súčasný pápež sa snaží viesť dialóg hlavne s pravoslávnymi kresťanmi, ale napríklad ruské pravoslávie aj dnes podlieha starému pokušeniu svojej cirkvi veľmi sa spájať s nacionalizmom a politickou mocou, čo je vždy veľmi nezdravé.“
Rusi oddávna tvrdia, že vlastným telom (a dušou) chránia kresťanstvo a bránia Európu pred Áziou. Je to iba ich ilúzia?
„Aj v minulosti to bolo vždy neadekvátne tvrdenie, o to absurdnejšie pôsobí takýto postoj v globálnom svete, kde sú všetci navzájom prepojení. Kresťanstvo nepotrebuje ochranný val a rovnako by nemalo byť hrádzou - má potenciál stať sa skôr mostom porozumenia medzi rôznymi kultúrami. A najmä katolícka cirkev môže v dnešnom svete splniť svetodejinnú úlohu pri určitom zblížení medzi islamským svetom a západným sekulárnym svetom. Má totiž styčné body s obidvoma - s islamským má mnoho podobných hodnôt, ktoré vyvierajú z rovnakého základu troch Abrahámových náboženstiev, na druhej strane sa západný sekulárny svet vynoril z lona kresťanskej civilizácie.“
Pre moslimov sú však katolíci amorálni a pre pravoslávnych sú pápežencami. Prečo by práve katolícki kresťania mali spasiť svet?
„Moslimovia nepohŕdajú Západom preto, že je kresťanský, ale preto, že podľa nich zradil svoje vlastné náboženstvo a jeho morálku. Tieto dva svety - islamský a západný sekulárny - sú dnes v tragickom napätí, vzájomne sa vnímajú cez zjednodušené ‚obrazy nepriateľa‘. Západní ľudia často vnímajú moslimov len ako fanatikov, ak nie rovno ako teroristov. A moslimovia skutočne hľadia na Západ ako na niečo načisto amorálne. Nevidím inú silu, ktorá by mohla v určitom zmysle podať ruky na obe strany a pokúsiť sa sprostredkovať dialóg a oslabiť vzájomné predsudky. Predpokladá to však zlepšenie vzťahov medzi cirkvami a liberálnou spoločnosťou, ktorá by mala moslimom predložiť vierohodný dôkaz, že náboženstvo a otvorená spoločnosť nemusia byť v rozpore. Škoda, že z rôznych dôvodov moslimovia démonizujú hlavne USA. Na rozdiel od západnej Európy totiž práve na príklade USA vidíme, že vysoká religiozita nežije v napätí s modernou, pluralitnou demokraciou a rôznorodým dedičstvom osvietenstva.“
Nedozrieva čas na nejaké nové náboženstvo?
„Novodobé náboženské hnutia sú typické pre dnešný svet. Vo svojich knihách a v seriáli ČT som sa snažil ukázať, že tam, kde sú tradičné náboženstvá oslabené, do voľného priestoru vstupujú iné náboženské smery, alebo sekulárne javy, ktoré začínajú hrať akúsi pseudonáboženskú rolu. Začína sa tam napríklad zbožšťovať politika, strana či nacionalizmus a posvätné ikony nahrádzajú hviezdy športu či pop music. Človek je nevyliečiteľne náboženský, len mení formy svojho prejavu. No predstava, že vznikne nejaké nové univerzálne náboženstvo, je nezmysel. Náboženský svet bol, je a bude pluralitný, treba sa usilovať o dialóg a nie o nejaké náboženské esperanto.“
Ako vnímate prognózy, ktoré hovoria, že ľudský druh sa bude musieť meniť pod vplyvom nových technológií provokujúcich na mutácie?
„Ľudstvo prechádza sociálno-kultúrnou revolúciou, ktorú sme si zvykli označovať slovom globalizácia. Civilizačné zmeny prinášajú množstvo šancí a úskalí. Predstava vývoja nového ľudského druhu pomocou zásahov zvonku je mimoriadne nebezpečná. Zoči-voči týmto otázkam musíme priamo povedať, že nie všetko, čo sme schopní urobiť, aj smieme urobiť. Experimenty v oblasti génovej manipulácie si vyžadujú veľmi vážny rozhovor. Aj zmena klímy súvisí s necitlivosťou človeka k prírode. Je tu množstvo alarmujúcich skutočností, mali by sme však vylúčiť veci, ktoré by mohli mať pre ľudstvo nezvratné následky, bez toho, aby sme podliehali panickým náladám.“
Po ideológiách fašizmu a komunizmu sme plynulo vkročili do 3. tisícročia so sériou náboženských konfliktov. Majú pravdu tí, čo tvrdia, že vo všetkých týchto zápasoch ide len o boj o prírodné zdroje?
„Dnešné konflikty majú veľa príčin a sú medzi nimi aj ekonomické. Nedá sa to však redukovať iba na ne. Vážnu úlohu zohráva fakt, že ide o stretnutie rôznych typov civilizácií. Náboženská rétorika a symboly sa zneužívajú, ale v nich samotných nie je obsiahnutá príčina konfliktov. Radikálny islamizmus sa pokúša ponúknuť spoločnú reč tým, čo sa cítia ohrození súčasným svetovým vývojom. A to nielen v krajinách bývalého tretieho sveta, ale aj v takzvanom štvrtom svete.“
Bude práve tento štvrtý svet budúcou rozbuškou?
„Štvrtý svet - to sú napríklad emigranti, bezdomovci uprostred blahobytného sveta Západu. Všetkým frustrovaným, znepokojeným ľuďom sa ponúka ideológia, ktorá sa im zdá oslobodzujúca. Nakoniec komunizmus s ideológiou triednej nenávisti alebo fašistická ideológia nacionálno-rasovej nenávisti akoby ukazovali rovnakým smerom na takýto západný svet, ktorý je formovaný kresťansko-židovským náboženstvom a osvieteneckým humanizmom. Niektorí ľudia z privilegovaných vrstiev arabského sveta, ktorí študovali na Západe, neboli doň prijatí tak, ako očakávali. Ocitli sa teda v akejsi priepasti, lebo sa už nemôžu vrátiť a začleniť do tradičnej spoločnosti. To sú osobnosti typu Bin Ládina, ktoré potom využívajú nevzdelanosť, strach a frustráciu svojich blížnych, čiže sa očividne takouto rozbuškou stávajú.“
Nedáva práve silná viera týmto ľuďom odvahu útočiť na západnú civilizáciu?
„Náboženstvo je závažná skutočnosť, sila, ktorú možno použiť na dobré aj na zlé. Západ ho dlho podceňoval. Vládla tu ilúzia, že náboženstvo už nemá čo ponúknuť a postupne zmizne zo sveta, ale ono je proste realitou, s ktorou musíme počítať a vidieť, že má rôzne podoby. Musíme už konečne odložiť schémy a začať študovať, akým spôsobom fungujú rôzne svetové náboženstvá v rôznych sociálno-kultúrnych a politických kontextoch.“
Je vôbec možné, aby sa človek zlepšoval?
„Ľudské vášne a sklony k dobrému a zlému tu budú vždy. Dejiny po celý čas svojho vývoja neprestanú byť napínavou drámou. Na rôznych miestach a v rôznych časoch prináša vývoj eskaláciu možností k dobru, ale umocňuje aj veľké nebezpečenstvá. V týchto póloch vždy panovala ambivalentnosť a paradox.“
Aký užitočný príklad by si kresťania mohli zobrať napríklad od moslimov?
„Jednotlivé smery v islame sa veľmi odlišujú, ako sú ohromné rozdiely napríklad v rámci budhizmu či kresťanstva. Hinduizmus je len západná nálepka pre ohromnú škálu ideových smerov v Indii. Čím viac človek poznáva, tým väčší pozor si musí dávať na jednoduché súdy. U zbožných moslimov treba obdivovať ich sebadisciplínu v dodržiavaní každodenných modlitieb, zmysel pre rodinu, samozrejmosť, s ktorou sa odvádza určité percento platu pre chudobných, prax pútí a pôstov... O ‚príkladoch‘ by som hovoril opatrne - vždy musíme brať do úvahy kultúrny kontext. Mnohé prejavy náboženstva sú ťažko prenosné cez hranice civilizácie a kultúrnych mentalít.“
Ako vnímate myšlienku ľudských práv, ktorá v prostredí preľudnenej Indie a zbedačenej Afriky akosi nefunguje?
„Idea ľudských práv je jedna z najdôležitejších ideí Západu, ktorej sa nesmieme vzdať. Vyrástla však na kresťanskom chápaní hodnoty človeka a je málo zrozumiteľná svetu, ktorý nevznikol z tejto západnej syntézy židovsko-kresťanského náboženstva, gréckej filozofie a rímskeho práva. V odlišných kultúrach musíme hľadať skôr určité analógie - napríklad v indickej kultúre platí zásada neubližovať živým tvorom. Mnohé náboženské systémy pracujú so spoločným pravidlom - ak nechceš, aby ti niečo bolo robené, nerob to ty iným.“
Hovorí sa, že v Európe pokračuje odkresťančenie a energia viery stále slabne. Cítite to tak?
„Možno je správnejšie hovoriť o určitom posune od inštitucionálnych foriem náboženského života k spiritualite. Pred niekoľkými rokmi som vo svojej oxfordskej prednáške predložil provokatívnu tézu, že súčasná Európa nie je ani nekresťanská, ani nenáboženská, ale že nie je kresťansky náboženská - náboženstvom súčasnej Európy nie je kresťanstvo, a súčasné európske kresťanstvo nie je náboženstvom. Použil som tu slovo náboženstvo - religio - v pôvodnom antickom zmysle. V starom Ríme slovo religio označovalo silu, ktorá drží spoločnosť pohromade. Túto úlohu kresťanstvo hralo v európskych dejinách veľa storočí. Až na počiatku moderny ustúpilo zo svojej pozície, začalo sa považovať za súčasť kultúry a jeden zo svetových názorov. A úlohy religio - spoločného jazyka - sa ujala veda. No v priebehu 20. storočia sa veda stala takou komplikovanou a špecializovanou, že tiež nebola schopná udržať sa v tejto pozícii. Religio súčasného sveta sú médiá, lebo interpretujú svet, ponúkajú veľké symboly, ovplyvňujú štýl života a myslenie ľudí, sú arbitrami pravdivosti - a to všetko sú spoločenské úlohy náboženstva.“
Ako sa v tomto mediálnom svete bude kresťanstvo ďalej vyvíjať?
„Zrejme bude rozvíjať svoju spiritualitu a sociálnu etiku. Čoraz viac potrebujeme expertov na etiku, ktorí kreatívne pristupujú zoči-voči súčasnosti - či už k etickým problémom, politickým, alebo takým, čo prináša veda. A samozrejme, nesmie to zostať len v rovine teórií.“
Vo svojich textoch hovoríte, že kresťania dlhujú súčasnej spoločnosti radosť. Myslíte, že dokážu zvyšok spoločnosti naučiť radovať sa po kresťansky?
„Uvedomujem si, že nie je možné ľudí priviesť k radosti tým, že im to odporučíme. Radosť sa dá rozmnožiť len tak, že bude nákazlivá. Radosť by mala byť známkou kresťanskej autenticity, lebo vychádza z duchovnej slobody. Pravá viera človeku dáva nadhľad - schopnosť nazerať na veci neprvoplánovo. Ľudia so zdravou vierou sú väčšinou obdarení zmyslom pre humor na rozdiel od fanatikov alebo zatrpknutých skeptikov. Dokážu byť sebaironickí a úprimne sa tešiť.“
V čom vidíte nedostatok radosti?
„V tom, ako sa darí priemyslu lacnej zábavy - tej karikatúre radosti. Desím sa, do akej miery dominuje. Rozdiel medzi skutočnou radosťou a povrchnou zábavou je asi taký ako medzi objatím milovanej ženy a prostitútky. Táto zábava už začína pohlcovať všetky oblasti - aj televízne rozpravy politikov sú klauniádou, ľuďom už vôbec nejde o riešenie vecných problémov, chcú vidieť šou. A ten prefabrikovaný smiech v pozadí grotesiek! - len umocňuje nedostatok skutočnej veselosti.“
Je radosť vašou ‚srdcovou záležitosťou‘?
„Radosť je prejav vnútornej slobody. Je to nenahraditeľná kvalita. Evanjelium znamená radostnú zvesť, takže kresťania by sa nemali utiekať k pochmúrnemu moralizovaniu, ale naučiť sa vlastnú radosť rozdávať iným. A teraz nemám na mysli kŕčovité úsmevy náboženských entuziastov a sektárov. Na jeseň som mal v Prahe príležitosť pobudnúť pri meditácii s dalajlámom. Je to výnimočne radostný človek. Na svojej ceste už odišiel tak ďaleko, že vôbec neberie vážne samého seba - radosť z neho prýšti na všetky strany. Je to diametrálny rozdiel v porovnaní s postojmi niektorých politikov, ktorí sa berú smrteľne vážne.“
Keď ste posledný polrok pozorovali z kazateľnice českú verejnú scénu, nezišlo vám na um, že by sa spoločnosť mohla pokojne bez politikov zaobísť?
„Počul som veľa anekdot v zmysle, že Česká republika je najväčšia mimovládna organizácia na svete. Zvonka to tak asi naozaj vyzeralo. Situácia v českej politickej kultúre vedie mnohých k posmešnému vzťahu k politikom. Je to samozrejme nebezpečné, lebo to vytvára pôdu pre extrémistické názory, ktoré odmietajú demokraciu a prahnú po jednoduchých riešeniach. Keď sa pozrieme na postkomunistické krajiny okolo seba - aj Poľsko, Maďarsko či Slovensko majú vážne problémy.“
Neprežíva demokracia krízu na celom svete?
„Skutočne je v určitej kríze v celosvetovom meradle v dôsledku globalizácie a dominancie ekonomiky nad politikou. Najzávažnejšie rozhodnutia o spoločnosti sa odohrávajú v nadnárodných ekonomických koncernoch, ktoré nezasahujú volebné mechanizmy. Ľudia si to uvedomujú a samozrejme ich to nemotivuje na to, aby išli voliť. Ďalším znepokojivým faktom je starnutie európskej populácie. Vedúce politické sily vedia, že určité hlasy získavajú vďaka požiadavkám dôchodcom. A už v dnešnej staršej generácii pribúdajú ľudia, ktorí boli zvyknutí myslieť viac na seba, ako na budúcnosť. Chcú byť predovšetkým dobre zaistení a volia sociálnych populistov, ktorých riešenia môžu mať fatálne následky pre budúcnosť spoločnosti. No aj krajne liberálny model má svoje veľké úskalia.“
V čom vidíte nepríjemné úskalia liberalizmu?
„Demokracia nie je len mechanizmus voľnej súťaže, predpokladá určitú morálno-kultúrnu klímu. Veď extrémistické sily prišli veľakrát k moci práve cez mechanizmus demokratického hlasovania. Vymedzujem sa však najmä voči ideológii, ktorá tvrdí, že voľná ruka trhu za nás všetko zariadi. Zaobchádza totiž s veľmi abstraktným a nereálnym modelom človeka. Marxizmus videl človeka ako bytosť kolektívnu, krajný liberalizmus ho vidí ako sebestačné indivíduum. Kresťanský pohľad je ten, že človek je osobnosť, ktorá má danú určitú zodpovednosť, ale realizuje sa vo vzťahoch.“
Ste autorom pojmu postoptimizmus. Čo to znamená?
„U západného človeka v pozdnom modernom období od osvietenstva do poslednej tretiny 20. storočia prevažoval pocit optimizmu. Bol to predpoklad, že sme svedkami neustáleho pokroku, že vývoj vedy a techniky vyrieši všetky ľudské problémy, život sa postupne zlepšuje a je v našich rukách. Tento pocit sa na konci 20. storočia zrútil. Ľudia si uvedomili, že veda a technika síce riešia mnohé problémy, ale iné prinášajú a základné ľudské otázky zostávajú stále otvorené. Napäto rezonujú ekologické témy. Názor Fukujamu, že po páde komunizmu dejiny skončili, lebo sa otvorili dvere ku globálnej demokracii, stroskotal. Keď vidíme krízy v postkomunistických spoločnostiach a svetový terorizmus, s ktorým si nedokážeme poradiť, tak celý optimizmus vymizol. Súhlasím s vtipom, že optimista je ten, čo má nedostatok informácií. Oproti tomu staviam nádej, ktorú považujem za veľkú kresťanskú hodnotu. Osvietenecký optimizmus bol založený na ilúzii, že všetky veci idú k lepšiemu. Nádej však dáva silu aj v situácii, keď mnohé k lepšiemu nesmeruje. Nie sú tu iba polárne postoje - optimizmus a cynizmus či rezignácia - ale je tu aj nádej, o ktorú musí človek stále zápasiť.“
Nádej, že všetko dobre dopadne?
„(Smiech.) Že obstojíme aj v situáciách, ktoré sú objektívne ťažké. V súčasnom svete naozaj môžeme očakávať ťažké veci, ale každá kríza je aj šancou. Ťažkosti sú niečím, čím treba prejsť - existujú kríže, ktoré na seba vziať musíme a s Božou pomocou ich aj unesieme.“
Ako si predstavujete lásku - môže to byť akýsi energetický lúč?
„Je to príležitosť, aby sme poskytli druhému človeku bezpečný priestor k tomu, aby sa naplno stával samým sebou. Zamilovanosť je krásna a nevyhnutná, ale prináša úskalia, keď človek na tom druhom miluje svoj vlastný ideálny obraz. Láska však znamená prijať ho takého, aký je a inšpirovať ho na to, aby sa stal lepším. Vytvoriť mu bezpečný priestor, kde sa milovaný človek nemusí štylizovať. A keď je prijatý a milovaný, zaväzuje ho to na to, aby zo seba vydal to najlepšie.“
Tomáš Halík (1948) - český filozof, sociológ, psychológ, teológ a rímskokatolícky kňaz. Za totality pôsobil v disente, bol evidovaný a vyšetrovaný ako osoba nepriateľského režimu. V roku 1978 ho v Erfurte (NDR) tajne vysvätil biskup Aufderbeck za katolíckeho kňaza. Je profesorom Univerzity Karlovej, prezidentom Českej kresťanskej akadémie, farárom Akadémie farnosti Praha, členom Európskej akadémie vied a umení a mnohých medzinárodných vedeckých spoločností a poradných zborov. Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval za konzultora Pápežskej rady pre dialóg s neveriacimi. Za knihu Noc zpovědníka získal v roku 2005 Cenu Literárneho fondu Českej republiky. Koncom minulého roku vydal knihu Prolínání světů, ktorá nadväzuje na rovnomenný televízny seriál Českej televízie o piatich svetových náboženstvách.
