Najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie, určené autorovi za výnimočné dielo, ktoré na vysokej etickej a umeleckej úrovni napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz spisovateľa Dominika Tatarku, odovzdali už trinásty raz.

„Kornel Földvári už dávno zistil, že dobrý humor nie je národným zločinom, ale národným dobrodením,“ povedal vo svojom laudatiu vlaňajší laureát Tomáš Janovic. Vďaka tomuto majstrovi najkratších žánrov prenikli do tatarkovskej siene slávy po poézii, próze, esejistike, literárnej vede či histo­riografii, prvýkrát aforizmy, epigramy a humor vôbec. Málokto tušil, že o rok to bude opäť kniha o humore, tentoraz výtvarnom.

„Ak niekto berie vážne túto knihu, znamená to, že si všíma taký neseriózny žáner, ako je karikatúra,“ hovorí pre SME čerstvý laureát. „A to je dobrá správa pre našu karikatúru, ktorá u nás nemá zďaleka takú pozíciu, akú by mala mať.“

Földvári považuje karikatúru za koncentrovaný vtip, extrakt, výživný bujón v kocke. Fascinuje ho, že niekedy dokáže povedať viac ako literárny text, že „dobrá karikatúra nepotrebuje slová“. Aj preto už o nej napísal tri knihy, okrem oceneného titulu to bola predvlani publikácia Päťadvadsať a dávnejšie monografia o Dušanovi Polakovičovi.

Tá vyšla ešte pred novembrom '89, vtedy Földvári písal len pod cudzími či fiktívnymi menami. Teda, nielen vtedy, pod pseudonymom debutoval v šesťdesiatom treťom Netypickými príbehmi a pod Slovníkom slovenských spisovateľov pre deti a mládež svoje meno tiež nemá, hoci je jeho spoluautorom.

Nebola to nijaká cudnosť ani falošná skromnosť, v 50. rokoch mu totiž zatkli otca živnostníka a on musel vymeniť vysokoškolské štúdium za vojenčinu u čiernych barónov.

Po návrate nemal veľmi na výber, a tak si zvykal na nové mená, najviac si obľúbil pseudonym Miroslav Kostka. Až tak, že ho občas uvádzal ako svoje vlastné meno a žiadal preň dokonca zaregistrovať ďalší pseudonym. Spamätal sa, až keď ho ako Kostku chceli zamestnať v Roháči.

Stretnutie s Tatarkom

Ale oficiálne, ako Kornel Földvári, vydržal chvíľu v Mladej tvorbe a trinásť rokov v Kultúrnom živote. „Tam som osobne spoznal Tatarku,“ vracia sa k udeleniu ceny.

„Pripadal mi ako človek, žijúci v absolútnej harmónii s prírodou, výnimočná osobnosť s mimoriadnymi ľudskými kvalitami. Vyžaroval životnú múdrosť, hoci vedel byť aj veľmi ľudsky naštvaný i zmietaný pocitmi a citmi.“

Ani pri tejto spomienke Földvári nezaprie v sebe lásku k dobrodružnej literatúre, hoci by nerád, aby to vyznelo znevažujúco. „Mne, ctiteľovi westernu, vyhovoval ako klasický hrdina. Sám proti všetkým, viem si ho predstaviť, ako vzdoruje celému vesmíru. Mám pocit, že sme si celkom rozumeli, lebo on mal v sebe niečo z človeka z tej lyrizovanej slovenskej prózy, bohatiera.“

Z Démona je cítiť skôr hnev

Redigoval mu Démona súhlasu, ktorého v Kultúrnom živote uverejňovali na pokračovanie. „Z Démona je skôr cítiť roztrpčenie a hnev ako bravúrnu iróniu, je to viac reč symbolov. Ale počul som Tatarku aj veľmi bezstarostne sa smiať. Bol to úžasný smiech, ktorý akoby prejasňoval atmosféru.“

S koncom 60. rokov sa im obom životy zmenili. Földvári zažil ešte úžasný rok vo funkcii riaditeľa Divadla na korze a potom opäť pseudonymy a mediálnu „neviditeľnosť“, Tatarka sa stal štvancom a prominentným nepriateľom režimu.

Ich kontakty sa obmedzili na náhodné stretnutia. „Dominik akoby skokom zostarol, z partnera sa posunul do kategórie múdreho starca, ktorého človek už len počúva a obdivuje.“

Do revolúcie mu chýbalo pol roka života. „To štrnganie kľúčmi by nadšene privítal, ale myslím, že dnes by sa veľmi nesmial, ten večný pozitívny princíp v ňom by ho hnal dávať veci do poriadku. Z tých výšin, ako si ho predstavujem v tej záhrade nad mestom, by asi metal blesky.“

Koniec autora bez knihy

Po roku 1989 sa Földvári vrátil k divadlu, kde ako dramaturg Štúdia S po dvadsiatich rokoch nadviazal na spoluprácu s Lasicom a Satinským z čias Divadla na korze, no ešte predtým bol v rokoch 1990 až 1992 námestníkom ministra kultúry. Na konto si pripisoval desiatky textov do katalógov, predslovov a doslovov kníh, fejtónov a štúdií.

Publicista, redaktor, prekladateľ, dramaturg, teoretik humoru a vyhľadávaný vernisážový rečník potom prelomil síce nepravdivú, ale už celkom obľúbenú a mediálne vďačnú povesť „najznámejšieho autora bez knihy“ v roku 1999, keď vydal zbierku O stručnosti. Nasledovali Príbehy z naftalínu, Svet pre dvoch - texty o tvorbe L + S a spomínané publikácie Päť­advad­sať a vlani O karikatúre.

Komu bude čítať laudatio?

Ešte pred dvoma týždňami netušil, že vďaka tej poslednej nezostane vrcholom jeho „medailovej zbierky“ sympatický Zlatý gunár z Kremnických gagov. „O tom, že dostanem Tatarkovu cenu, som sa dozvedel poštou, vôbec som to nečakal a ani som netipoval, kto by ju mohol získať,“ hovorí.

Ale dokáže si predstaviť, že by ju mohol namiesto neho mať napríklad Márius Kopcsay za román Domov. „Neškodilo by, keby galériu osvedčených autorov okorenil niekto mladší.“ O jednom takom tipe pre ďalší ročník už vie.

Čerstvý laureát sa podľa štatútu stáva na jeden rok nestálym členom poroty, a tak Földvári môže svojím hlasom ovplyvniť, komu bude čítať laudatio. Určite vtipné a humorné, preto „trochu tŕpne“, čo sa stane, ak cenu získa príliš seriózny človek.

Nositelia Ceny Dominika Tatarku

1994 Milan Hamada (Sizyfovský údel)

1995 Ivan Kadlečík(Hlavolamy)

1996Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)

1997Ivan Štrpka(Bábky kratšie o hlavu)

1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)

1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)

2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)

2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989)

2002 Katalin Vadkerty (Maďarská otázka v Československu 1945-1948),Ján Johanides (Nepriestrelná žena)

2003 Rudolf Fila (Cestou)

2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)

2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)

2006Kornel Földvári (O karikatúre)