Čím vás v detstve zaujali tanec a choreografia?
Neviem. Otázka by skôr mala znieť, prečo ma chytilo divadlo. Tanec totiž pre mňa neznamená nič viac, ale ani nič menej, ako súčasť divadla.
V detstve ste sa však venovali najmä futbalu.
Áno, bol som vášnivým futbalistom a zároveň som tancoval v súbore Zemplínik. Súbor som však flákal, absolútne ma nebavil, nosnou mincou bol futbal. Raz sa však stalo, že ma tréner počas zápasu stiahol a ja, desaťročný horenos, som prišiel domov a povedal, že ma to už nebaví. Na to bolo rodičovské združenie v súbore Zemplín, kde mojej mame doktori vysvetlili, že venovať sa športu aj tancu jednoducho nejde, lebo sa svaly vyvíjajú úplne inak. Mama prišla so slzami v očiach, že sa musím rozhodnúť, mysliac si, že jednoznačne poviem futbal. A keďže som bol v štádiu trucovania, vybral som si tanec.
Predtým vás nebavil.
Začal ma baviť až potom, keď som do neho vnikal, keď ma začalo lákať divadlo. Chytil ma, keď už mal aj iný nádych, ako len „čisté fyzično".
S vlastnými kultúrnymi produktami ste začali dosť skoro.
Prvú choreografiu som urobil, keď som mal štrnásť. V šestnástich som spravil celovečerný program. Samozrejme, že jeho úroveň dnes nebudeme hodnotiť. (smiech)
To bol projekt Žltý helikoptér na strednej škole?
Áno. Bol to program, ktorý bol kompletne nasvietený, pripravený a ktorý sa dokonca v Trebišove trikrát hral.
Klasická činohra vás nelákala?
Práveže ma lákala vždy. Lenže tým, že sa ocitnete ešte ako decko pri tanci, dostal som sa k nej opačne ako iní.
O vysokej škole
Kedy bolo jasné, že pôjdete študovať VŠMU?
Rozhodnutý som bol už v pätnástich.
Predtým ste si ale vybrali strednú školu ekonomickú.
Vtedy bolo u mňa jediným merítkom to, že nechcem ísť na gymnázium, lebo som sa nechcel učiť matematiku. Nechcel som ani žiadny strojársky odbor, jediným riešením bola ekonomika.
To nie je bežný odrazový mostík pre VŠMU.
Keď som prešiel do súboru Zemplín, tá práca ma začala baviť, lebo už nešlo o detské hranie. Vtedy som pochopil, že to jednoducho chcem robiť. Hneď som si zisťoval, či sa dá odtiaľ hlásiť na VŠMU, odpoveď bola, že nie. Jedine v prípade, ak by som dosiahol nejaký nadštandardný úspech v rámci mimoškolských kultúrnych aktivít. Založil som teda súbor Žltý helikoptér a vystupovali sme nielen pre spolužiakov, ale sa aj hlásili do súťaží. V tom veku som vyhral celoštátnu súťaž v pódiových skladbách. To stačilo na to, aby som sa mohol na VŠMU hlásiť. Okrem toho bol náš riaditeľ asi prvý kapitalista, ktorého som zažil. Navonok bol strašným komunistom, ale inak bol veľmi pragmatický a šikovný. Pochopil, že z Ďurovčíka ekonóm nebude, ale že tu má chalana, ktorý mu pripravuje všetky Puškinove pamätníky, Hviezdoslavove Kubíny, prvomájové sprievody a vznikla nepísaná dohoda - že to všetko budem pripravovať, škola za to budie zbierať body a ja budem pekne prechádzať.
Na VŠMU ste študovali pod šéfom Lúčnice Štefanom Nosáľom. Akým je pedagógom?
Mám s ním neskutočný vzťah, takže to môžem povedať. Pokiaľ sa snažil učiť podľa osnov, tak to nebolo ono. Ale keď začal rozprávať o divadle, tanci, zmysle pre divadelný čas, zápletku, to je taká škola, že ju človek nedostane, ani keby čo bolo. Ťahal som z neho rozumy, pýtal sa, rozprával..., v tomto smere je to génius a vie to výborne podať. Ja som z neho doslova nasával.
Bežnému študentovi zväčša stačí to, čo počuje na prednáškach, o viac záujem nemá.
Dodnes často počúvam, že tá škola nestojí za nič. A ja všetkým tým študentom hovorím, že len čakajú, ako im niekto bude stále dávať. Taký pozostatok „eastblock" výchovy. Ja som prepadal zo štyroch predmetov, na tie som vôbec nechodil, na niektoré som zase chodil štyrikrát so všetkými ročníkmi. Škola mi dala neskutočne veľa, snažil som sa brať to, čo je potrebné.
O rokoch minulých
Ste najmladším choreografom v histórii SND. Neudrie vtedy človeku do hlavy pýcha?
Mal som myslím dvadsaťdva rokov, ale nespyšnel som, lebo jednak tá premiéra nedopadla dobre, jednak som si na nej uvedomil, čo všetko ešte neviem. Nikto ma vtedy nerešpektoval. Nafúkaný som teda nebol.
Budúci umelci na VŠMU vedú bohémsky život. Patrili ste k nim?
Nie. Tak to síce vyzerá, ale realita je iná. V jednom kuse sme robili. V kuse. A nielen my, ale aj herci či hudobníci. Jediní, ktorí žúrovali, boli ekonómovia a podobne. Okrem toho - aby som sa uživil, musel som pracovať. O bohémskom živote neviem absolútne nič.
Audio: O balete na Smetanov cyklus symfonických básní Má vlast:
Kedy ste si povedali, že „áno, toto ma uživí, lebo som v tom dobrý"?
K tomu som sa nedopracoval doteraz. Mňa to len baví. A ďakujem za každé ráno, keď si uvedomím, že existuje niekto, kto si moje veci pozrie, a že existujú riaditelia divadiel, ktorí ma volajú, aby som pre nich niečo spravil. Ale aby som sám sebe povedal, že tu mám svoje miesto a som dobrý? Nie, mňa to len baví.
Ako mladý chalan ste založili Bratislavské divadlo tanca, neskôr Slovenské divadlo tanca. Teda niečo, u čoho bolo vopred jasné, že to nebude v pluse, že bude treba neustále naháňať peniaze. Prečo?
Lebo nemáte inú možnosť, ak chcete robiť „totálne" divadlo, čiže divadlo, ktoré spája prvky činohry, tanca a spevu do jedného celku, ale nie formou muzikálu. To sa inde robiť nedá. Muzikál robíte inde, činohru tiež, ale ak chcete robiť to, čo ja, neexistuje na to platforma. Preto som sa ju snažil vytvoriť. To sú neprenosné predstavenia, nie je možné ich zahrať nejakým iným súborom. Nemáte síce žiadnu istotu, každý deň je to boj o prežitie, lebo na seba naviažete ľudí, ktorým musíte dať prácu a ak ju nemáte, tak doma nespíte, lebo oni majú doma ženy a deti.
Preto sa pýtam na motiváciu.
Keď chcete robiť to, čo podľa seba robíte najlepšie, je to jediná možnosť.
Prečo vlastne zanikol prvý pokus o vytvorenie divadla tanca u nás Torzo, aj Bratislavské divadlo tanca?
Torzo fungovalo na amatérskej báze, a zrazu sme hrali v národnom divadle v Prahe, v Bratislave, robili sme dvadsaťosem predstavení ako turné po Slovensku... to sa proste nedalo udržať. Bratislavské divadlo tanca zase padlo na ješitnosti. Regulérne to divadlo založil kolega, zohnal naň peniaze, ale na tlačovky pýtali mňa a on asi nezvládal moment, že umelec je v popredí automaticky viac ako samotný manažér. Dnes už to uznal, škoda len, že už je neskoro.
Fungovali ste v zahraničí. Vyjadrili ste sa, že návrat na Slovensko považujete za chybu. Platí to doteraz?
Áno, považujem to za svoju najväčšiu životnú chybu. Vtedy som začínal a mohol som to urobiť tam, rozhodol som sa však pre návrat. Keby som tam dosiahol len štvrtinu toho, čo u nás, dnes nemusím brať komerčné aktivity na to, aby som mohol postaviť vlastný program podľa svojich predstáv. Čo už. Na Slovensku by som tak či tak pracoval.
O prístupe štátu ku kultúre
Umelci majú vo zvyku nariekať, že štát dáva do kultúry málo peňazí. Ako to vidíte vy?
Nie je ich až tak málo, len sa nejako čudne delia. Vždy by ich však mohlo byť viac. Akurát ja mám „smolu", že som nedostal nikdy nič. Smola podľa mňa vyplýva aj zo systému - ministri alibisticky povedia, že na to sú komisie, a v tých sedia ľudia, ktorí ma nemusia. Keby sme dostali len tretinu z toho, čo dostávajú niektoré projekty, tak sme šťastní. Uvidíme, ako sa bude správať nový minister kultúry.
Chyba je teda len v prerozdeľovaní?
Samozrejme, že nie „len", v určitom momente však musia prichádzať fakty. Umenie je totiž subjektívne a nehodnotiteľné. Poviem teda fakticky: predstavenie Bolero, príbeh matky, bolo zahrané tridsaťosemkrát, čo je viac ako hráva SND, hrali ho v troch krajinách Európy, veľvyslanec sa s nami fotil v Madride, veľvyslanec sa s nami fotil inde, kritiky v Madride písali, že je to duch Kafkovej duše. A nedostalo ani jedinú korunu štátnej dotácie. Naproti tomu projekty, ktoré sa zahrali raz, dostali dotácie, ktoré by nám stačili na rok. Nemôžem teda povedať, že peniaze nie sú. Ale tí, ktorí ich delili, povedali, že nám nie a hotovo.
Teda napriek úspechom doma i v zahraničí vás komisie jednoducho neberú?
Je to subjektívne. Tak ako sú novinári, ktorí o mne nenapísali za desať rokov, že som urobil aspoň jednu dobrú vec, tak si to zrejme myslia aj ľudia, čo tam sedia. Podľa určitých novinárov a divadelníkov som nespravil za desať rokov nič hodnotné, prečo by mi teda dávali peniaze?
Prečo vás neberú?
To neviem. Možno ich štvem, že som sa niekoľkokrát objavil v smotánke a hneď ma tým pádom považujú za komerčného umelca. Štve ich možno, že robím ples v opere, že hrávam exhibičné futbalové zápasy, že som porotcom v komerčných televíziách. Ja im hovorím - nedáte mi peniaze od štátu? Tak ja to potom musím robiť. Mám na seba naviazaných ľudí, prenájmy... a ak chcem robiť svoje predstavenia, komerčné aktivity proste brať musím. Ale možno majú pravdu, že to naozaj robiť neviem.
Čiže ak by vás dotovali, nerobili by ste komerčné akcie?
Nerobil by som väčšinu z nich. Sú totiž aj akcie, ktoré robím iba kvôli peniazom.
O kritikoch
Narážali ste na novinárov. Kritikov asi príliš v obľube nemáte.
To netvrdím, ale napríklad - ako môže jeden novinár písať kritiku na balet SND a zároveň na muzikál, šou, činohru aj operu? To má taký veľký rozhľad vo všetkých žánroch? Vie vôbec rozoznať, čo je falošný spev, čo je fondoue, kde začína falzet, alebo ako ťažké je spievať béčko a podobne?
Stalo sa to konkrétne vám?
Mne sa stalo, že som si o Spartakovi v SND prečítal kritiku, ktorá sa úplne líšila od ostatných tým, že všade písali, ako som skomplikoval libreto. V Národnej obrode napísali, že som libreto zjednodušil a že som nevyužíval tanečný priestor. Pritom sa tam tancuje na trojmetrových lešeniach, v bazéne, na vysokých plošinách... Mal som štrajk baletného súboru, že na tomto všetkom odmietajú tancovať, a potom sa dozviete v kritike, že ste nevyužívali priestor. Tak som dotyčnému zavolal a zistil som, že ide o pseudonym, o bábkoherca - režiséra, ktorý bol na balete naposledy v sedemnástich rokoch, nemá ho rád, a písal to len preto, lebo kolegyne z kultúry vtedy šli na semifinále hokeja a jeho poprosili, aby to spravil za ne. A on si dovolí písať o prvej scéne! Úplne ma potom dostal do kolien, keď vysvetľoval, ako som zjednodušil libreto - vraj som to spravil v porovnaní s filmom Gladiátor. A ja som mu ani nepovedal, že sa bavíme o úplne inom diele, že je úplne mimo. On tam proste videl otroka a vyšlo mu z toho, že ide o spracovanie filmu Gladiátor.
Sú však aj kvalifikovaní kritici.
Sú ľudia, ktorých názor si prečítam rád, vycítim z toho človeka, ktorý si divadlo ctí. Nájdau sa takí aj doma, ale zväčša v zahraničí. Tým ide o rozbor s pocitom nie ublížiť, ale analyzovať dielo.
Máte teda pocit, že niektorí kritici vás napádajú permanentne?
Niektorí samozrejme. Tvrdia, že som nespravil nikdy nič hodnotného.
Bavme sa konkrétne.
Určite ma príliš „v láske" nemajú Zuzka Uličianska, Mária Jenčíková, Oleg Dlouhý. Ale to nie je urážka, podľa nich som fakt nič dobré nespravil, ale tento názor im vziať nemôžem. Pomáha mi prežiť rozdiel medzi tým, čo čítam v kritike u nás a tým, čo píšu v zahraničí. Predstavenie Rómeo a Júlia bolo znosené pod čiernu zem. O mesiac sme s tým šli do Čiech a Mladá Fronta dnes mala palcový titulok „Slováci nám ukázali, co je to umění". Rovnako vychválení sme boli v Japonsku. Tiež u nás zniesli pod čiernu zem predstavenie Na vaše hroby. Prišli sme do New Yorku a v New York Times asi osemdesiat percent kritiky predstavenie chválilo, niečo vytkli, ale bolo to úplne o inom.
Doplácajú naši umelci na to, že nemajú dosť široké lakte, aby pre svoje projekty vybojovali peniaze?
Nemáme tu poriadnych producentov, ktorí by nás predali. Vy predsa nemôžte chodiť a hovoriť, aký ste dobrý, to musí robiť niekto iný. Jednak vám to je blbé, jednak sa to nedá.
To ešte ani dnes neplatí, že dobrá robota sa predá sama?
Tá sa nepredá nikde na svete. To je úplná hlúposť. Ak by to tak bolo, tak sa pýtam - prečo slovenskí režiséri robia po všetkých českých divadlách, ale nie ďalej? A prečo všetci českí režiséri, ktorým Slováci ani nedajú nič robiť, robia v Nemecku, Anglicku... Slovenské divadlo je výborný vývozný artikel. Máte pocit, že niečo v tomto smere vo svete znamenáme?
Produkcia a manažment teda nestoja za nič?
Produkcia a manažment ani neexistujú, kultúrna politika štátu pre prezentáciu v zahraničí je... ona v podstate ani nie je.
O dotovaní kultúry štátom
Majú sa podľa vás dotovať komerčné muzikály, kde je vopred jasné, že budú ziskové?
To je základný omyl. Absolútne nemáte pravdu.
Preto sa pýtam. Množstvo umelcov u nás narieka, že treba dotovať menšinové žánre a nie komerčné projekty, ktoré si na seba zarobia samé.
Nechcem byť zlý, ale povedali ste hlúposť, ktorou sa masíruje mienka. Takéto projekty sú dotované všade na svete. Je to predsa súčasť kultúry. A kto kedy napísal, že muzikál je vopred jasný ziskový projekt? Viete, koľko je muzikálov, ktoré prepadnú? Koľko producentov skrachovalo?
Takéto hlasy zaznievajú aj z časti kultúrnej obce.
Samozrejme nemám patent na rozum, ale je to vec štátnej politiky. Ak chce mať v rámci kultúrneho spektra muzikál, má ho podporiť. Ak ho nechce, nech mu nič nedá.
Ako by teda malo vyzerať prerozdeľovanie podľa vás?
Mohlo by existovať minimálne akési vnútorné členenie, že napríklad: päťdesiat percent dostane väčšinová kultúra, tridsať percent komorná kultúra a dvadsať percent nezávislé žánre, alebo nejako podobne. Alebo nech je kritériom pôvodnosť diela, reprízovanosť... Len nech sú aspoň nejaké kritériá.
Minister kultúry Chmel vám dal na Hriešny tanec v divadle Aréna dotáciu bez rozhodnutia komisie.
Za to ja nemôžem. Podal som štyri projekty, tri boli na Slovenské divadlo tanca, čiže nekomerčnú aktivitu a jeden na Hriešny tanec. Prečo dali peniaze na ten, neviem. Napíšete o tom celom pravdu?
Napíšem, čo poviete.
Viete, ako mala tá kauza vyzerať? Pán Chmel sa mal postaviť a povedať, že „gratulujte mi všetci, lebo toto je najgeniálnejší spôsob dotovania komerčného projektu". Hriešny tanec ako pôvodný slovenský muzikál stál tento štát milióndvestotisíc korún. To je suma, za ktorú v štátnom divadle nevznikne ani len scéna. A teraz pozor - moja spoločnosť JAN dostala tie peniaze, a mňa odpor voči tomu neskutočne urazil. Urobil som totiž najväčšiu chybu na svete. Neprišiel som do Arény a nepovedal, že si budem brať ako koproducent päťdesiat percent zisku, ako sa deje na Novej scéne i všade inde. Ja som ten muzikál Aréne daroval a bral si len umelecké tantiémy, ktoré by som dostal tak či tak. Predstavenie sa zahralo päťdesiatkrát. Čistý zisk na jedno predstavenie po odrátaní nákladov sa pohyboval medzi sedemdesiat až stotisíc korún. Tie peniaze šli Aréne, teda štátnej kultúrnej organizácii. Za všetky predstavenia je to cca triapolmilióna korún. Teda Hriešny tanec je akoby sponzorom predstavení ako Tiso, Husák, alebo iných. Hriešny tanec bol najdokonalejší príklad toho, ako má vyzerať podpora muzikálu. Keď som o tom spravil tlačovku, novinári, ktorí do mňa kvôli tomu ryli, neprišli, pretože by som ich usvedčil. A to si jedna novinárka dovolila dať riaditeľke Divadla z pasáže otázku, ako vníma, že jej divadlo pre mentálne postihnutých nedostalo nič a my áno. Už v tej otázke bola skrytá nenávisť voči mne. Veď to sú dve nezlúčiteľné položky. Nikdy nebudem urážať iný projekt.
O novom projekte
Pripravujete nový projekt. Aký?
Bude to GASP 2. Jednotka bola ako rytmicko-tanečná šou najúspešnejším predstavením roku 2003 a ľudia nás oslovovali, aby sme pripravili pokračovanie. 27. apríla je premiéra.
Opäť to teda bude šou?
Áno, ale pozor - tí tanečníci ponúkajú tak virtuózne výkony, že to stojí za to. Máme ľudí zo SĽUKu a Lúčnice, ktorí dokážu nemožné, sú to asi najrýchlejšie ruky sveta.
Nehrozí, že to bude len recyklácia jednotky?
Ľudia si tú dvojku sami pýtali, je to nový program v duchu náplne súboru GASP - čiže rytmika s tancom.
Budete s tým cestovať po Slovensku?
Na Novej scéne odpremiérujeme dve predstavenia a hneď potom ideme na turné. Zatiaľ je istých desať predstavení.
Povedali ste, že u nás sa dáva viac peňazí na prevádzku divadla a málo na samotné dielo.
To súvisí s mojim názorom na nové národné divadlo. U nás je najväčší problém, že tvorcovia majú na realizáciu diela málo peňazí. Tak málo, že si to ani neviete predstaviť.
Skúste hovoriť v číslach.
Len zrkadlová podlaha v jednom predstavení vo Varšave stála dvanásť miliónov. U nás sa pohybuje rozpočet na celú scénu od osemstotisíc do milióndvestotisíc korún.
O režírovaní
Jozef Bednárik je známy tým, že pri režírovaní nadáva, kričí, sekíruje. Aký ste vy?
Vraj kričím, nadávam, sekírujem. Nemám však ani s jedným hercom problém, že by som mnou druhýkrát nechcel robiť.
Audio: O vzniku autorského diela:
Stáva sa, že nacvičujete a po niekoľkých týždňoch zistíte, že obsadenie je zlé, že to niekto nezvláda podľa predstáv a musí odísť?
To sa stáva, ale väčšinou ho už vyraziť nemôžte. To sú produkčné veci, do ktorých sa moc zasahovať nedá.
Môže byť režisér demokrat?
Maľovať obraz môže iba jeden. Musí však mať kvalitné farby.
Prečo vlastne neviete pozerať na svoje premiéry, ale popíjate v zákulisí becherovku?
Lebo už nemôžem zakričať stop. Chcem do niečoho zasiahnuť a nemôžem. Viete, že tam a tam má prísť citový zlom, snažíte sa cítiť chvenie stoličiek, či to tí ľudia cítia. A ten človek to nezahral a ľudia si ten moment nevšimli. Vtedy chcete skríknuť - pozor, ešte raz! Reakcie publika vidím ešte na verejných generálkach pred premiérou, premiéru už teda vidieť nemusím.
Aké je publikum v Japonsku?
Nie tak vrúcne ako u nás. Varovali nás, aby sme nečakali nejaké veľké úspechy, ale nakoniec to dopadlo, akoby sme hrali u nás. Mali sme dokonca standing ovation, čo u nich nie je vraj zvykom.
Každý z umeleckej branže, s ktorým som hovoril, vravel, že vzťahy v šoubiznise sú otrasné, katastrofálne, dokonca padali nadávky. Vnímate ich tak aj vy?
Vzťahy sú tam také isté, ako na každom pracovisku, trebárs aj vo vašej alebo inej redakcii. Výnimočné je to len tým, že tie vzťahy sú verejne známe a že to je riešené v médiách. Nemám pocit, že by boli horšie ako kdekoľvek inde.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
Na SME.sk pripravujeme:
IBRAHIM MAIGA o Mali a Slovensku
VILIAM FISCHER o kardiochirurgii, láske a futbale
Do pripravovaných rozhovorov sa môžu zapojiť aj čitatelia. Stačí, ak svoje otázky zašlete na karol.sudor@smeonline.sk.
