BRATISLAVA. Politická činnosť Jozefa Tisa v období slovenského štátu bola dôvodom na súdny proces, myslí si historik Milan Zemko. Otázne podľa neho je, či sa k výsledku dospelo správnym spôsobom. „Keby sa súd uskutočnil v normálnych, demokratických pomeroch, niektoré body obžaloby by ťažko obstáli,“ tvrdí.

Súd sa totiž zameral predovšetkým na Tisovu zodpovednosť za rozbitie ČSR. Menšiu pozornosť venoval potlačeniu SNP, respektíve kolaborácii s Hitlerovým Nemeckom. Pod tento bod spadalo aj riešenie židovskej otázky. „Minimálne politická spoluzodpovednosť za deportácie je v Tisovom prípade evidentná,“ hovorí Zemko.

Historik a právnik Ondrej Podolec z Ústavu pamäti národa hovorí, že Tisa súdili skôr ako symbol určitej éry, menej ako konkrétnu osobu. „Obžaloba sa viac sústredila na politické či ideologické veci, pričom si menej všímala tie skutočne problematické,“ myslí si Podolec.

Kováč: Skončil by rovnako

Historik Dušan Kováč súhlasí, že Tisov proces bol spolitizovaný. „Súd by mal zostať súdom a posudzovať výlučne osobnú zodpovednosť. Norimberský proces, ktorý sa konal v rovnakej atmosfére, sa sústredil na konkrétne činy konkrétnych ľudí, zodpovednosť za vraždenie.“

Tiso by však podľa Kováča nedopadol lepšie, ani keby sa proces zopakoval. „Dokonca si myslím, že z hľadiska dôkaznej sily by na tom bol horšie. Ukázalo by sa, že je zodpovedný napríklad za vtiahnutie Slovenska do vojny, v ktorej padlo aj mnoho Slovákov.“

Proces s Tisom bol súčasťou takzvaného retribučného súdnictva, čo znamená odplatu. Sudcovia sa dopustili aj viace­rých procesných chýb. „Je to svedectvo obdobia, ktoré bolo v určitom zmysle revolučné,“ hovorí Podolec. Podľa neho bola slovenská podoba retribučného súdnictva prísnejšia ako v Čechách. „Boli tam drakonické tresty, súd nemal veľký manévrovací priestor.“

Trestné bolo už to, keď niekto zastával ústavnú funkciu v slovenskom štáte. „Dôkazné bremeno bolo na obžalovanom, ktorý sa mohol pokúsiť vyviniť a vyhnúť sa tak trestu smrti. V trestnom práve by mal pritom platiť opačný princíp,“ pripomína Podolec.

V područí komunistov

Keďže proces s Tisom vrcholil v roku 1947, jeho výsledok mal byť aj varovným signálom do budúcnosti, keď sa definitívne dostali k moci komunisti, hovorí Zemko.

„Komunisti chceli iným spôsobom získať to, čo stratili vo voľbách v roku 1946. Myslím, že to zohralo úlohu aj pri procese s Tisom,“ povedal Kováč.

Priťažujúce okolnosti

Politické súvislosti si zrejme uvedomoval aj samotný Tiso. „On sa chcel dať odsúdiť, ,obetovať za národ',“ myslí si Zemko. Takýto postoj sa mu však javí ako nekresťanský.

„V povahe kresťana má byť schopnosť uznať si omyl a prejaviť ľútosť. V Tisovom správaní cítiť istú ľudskú aj charakterovú obmedzenosť.“ Jeho problém spočíval podľa Zemka v tom, že si nepriznal nijakú vinu a neprejavil ľútosť. „To boli okolnosti, ktoré mu veľmi priťažili.“

Kováč s tým nesúhlasí: „To, že Tiso musí niesť hlavnú zodpovednosť, bolo jasné od začiatku.“

Možnú obnovu Tisovho procesu však vidia historici skepticky. „Z historického hľadiska by však stálo za to analyticky rozobrať retribučné súdnictvo ako také,“ povedal Zemko.

Tiso nepočúval rady svojich obhajcov

Hlavné pojednávanie s Jozefom Tisom trvalo takmer štyri mesiace. Spolu s ním boli obžalovaní aj bývalý minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý ušiel na Západ, a exminister vnútra Alexander Mach.

Ďurčanský dostal podobne ako Tiso trest smrti, Mach vyviazol s 30–ročným trestom. Bývalého prezidenta slovenského štátu obesili ráno 18. apríla 1947 na dvore bratislavského Justičného paláca. „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa ako mučeník slovenského národa,“ napísal Tiso krátko pred popravou.

Situácia pred procesom bola napätá, bezpečnostné zložky pripúšťali aj možnosť protestov.

„Rozruch na Slovensku je značný a má vzostupnú tendenciu. Podzemné hnutie vyvíja propagačnú činnosť v prospech Tisa letákmi, šepkanou propagandou, výhražnými listami,“ zaznamenal koncom novembra 1946 vtedajší povereník vnútra Mikuláš Ferjenčík. Žiadne väčšie protesty sa však napokon nekonali.

Neľutoval nič

Počas procesu vystupoval Tiso suverénne, navonok nedal najavo žiadne emócie. „Zväčša sa vedel obratne brániť, svojimi brisknými odpoveďami neraz vyviedol z rovnováhy cholerického predsedu súdu Igora Daxnera,“ napísal v roku 1998 historik Ivan Kamenec.

Problém bol v tom, že Tiso odmietal akúkoľvek zodpovednosť za politiku slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945. „Keby sme mali znovu začať svoju politickú prácu, zase by sme len tak konali, ako počas uplynulých šiestich rokov,“ tvrdil Tiso. Na otázku sudcu Daxnera, prečo vtedajšia vládna garnitúra obmedzovala práva židovských občanov, zase odpovedal: „Lebo sme záujmy národa držali za väčší imperatív ako rešpektovanie ich práv.“

S Nemcami až do konca

Tisove tvrdohlavé a z ľudského hľadiska nepochopiteľné postoje často komplikovali situáciu aj jeho obhajcom, tvrdí historik Kamenec. Jeden z nich, Ernest Žabkay, k tomu neskôr poznamenal: „Tiso nebol vždy ochotný poslúchnuť rady, ktoré sme mu dávali. Jeho scholastická tvrdosť, zotrvávanie na svojich názoroch, mu bránili vhodne využiť príležitosť na pôsobivejší postoj.“ Tiso napríklad nechcel odsúdiť zverstvá, ktoré páchali Nemci na Slovensku.

„Keď boli dokázané niektoré otrasné udalosti, radili sme mu urobiť nacionálne podfarbený komentár. Odmietol to a tvrdil, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to, že sa zlomil a priznáva vinu,“ hovoril Žabkay.