Že je politikom a novinárom zároveň, za konflikt záujmov nepovažuje. Kauzu Cervanová hodnotí ako obludnú eštebácku manipuláciu. Voči islamu necíti úctu ani rešpekt. Redaktor časopisu .týždeň a politik FRANTIŠEK ŠEBEJ.

Prečo ste študovali psychológiu?

Bol to akýsi vzdor voči rodičom. Keď som mal pätnásť, chcel som ísť na nejakú umeleckú školu, keďže som vtedy kreslil, maľoval... Moji veľmi pragmatickí a relatívne starší rodičia cítili, že sa budem musieť začať živiť pomerne skoro, a tak ma proti mojej vôli strčili na elektrotechnickú priemyslovku, aby som mal niečo v rukách. Reakciou na učenie sa o transformátoroch a podobných veciach bolo to, že som bol ponorený do knižiek s inou problematikou a prihlásil sa na psychológiu. Dnes by som sa hlásil skôr na medicínu, pretože ma baví všetko, čo je v kontakte s biológiou.

Z akého dôvodu ste potom vstúpili do politiky?

Pretože ma odjakživa zaujímala. Onedlho budem mať šesťdesiat rokov, čiže som generácia, ktorá naplno dostala medzi oči rok 1968. Som generácia, ktorej emigrovala polovica kamarátov. Vždy som bol homo politicus. Keď prišiel november 1989, bol som medzi tými, ktorí sa pokúšali na SAV urobiť zvrat.

Nútili vás vstúpiť do KSČ?

Nie, hoci otec v strane bol.

Pýtam sa preto, či by ste odolali, keby vám to dali ako podmienku.

Bol by som schopný odolať. To viem, lebo keď mi niečo také naznačili na SAV, tak som to dosť razantne odmietol s vedomím, že sa mi zastaví akýkoľvek kariérny postup. Zázrak bol už to, že som sa na SAV dostal. Celá akadémia však bola pre mnohých akési závetrie.

Prázdne hlavy sa predať nedajú

Keď sa obzriete dozadu, myslíte, že ste úspešným politikom?

Ak pozerám na to, čo všetko sa z toho, o čo sme sa snažili, stalo realitou, tak áno. Ja neverím na také kecy, že človek je neúspešný, ak z politiky vypadne. Človek je úspešný tým, čo po ňom zostáva a nemusí to nevyhnutne niesť jeho meno. Bol som pritom, keď sme odtiaľto kolektívne dostali preč Rusov, keď sme prijali do ústavy Listinu ľudských práv, keď sme vrátili majetok tým ľuďom, ktorým ho komunisti zobrali, keď sa začala privatizácia. Bol som pri tom ako poslanec. Bol som prvý, ktorý na pôde Federálneho zhromaždenia verejne povedal, že Československo má vstúpiť do NATO, čo vtedy niektorých ľudí z mojej časti politického spektra vydesilo.

To sú kolektívne zásluhy. Čo ostalo konkrétne po vás?

Všetko je kolektívna vec. Napríklad som spolu s Janom Langošom a ďalšími podpísaný pod návrh zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Aj vďaka môjmu intenzívnemu úsiliu máme zákon o elektronickom podpise. Bezo mňa by v tejto podobe nebol.

Kedysi ste na protest proti zvoleniu Kaníka do čela Demokratickej strany viacerí odišli a založili OKS, teda značku, o ktorej vie dnes málokto. Nebolo chybou prepustiť iným známu značku?

Poviem úprimne - nebolo čo prepustiť. Čím bola značka DS známa? Slávnou minulosťou do roku 1948? Ťažko povedať, či bola tá minulosť až taká slávna.

Odídenci z DS však mali silný reformný potenciál. Dnes sú pod hlavičkou, o ktorej prakticky nikto nevie.

Na hlavičke nezáleží a okrem toho - tá strana bola už vtedy z väčšej časti zložená z ľudí, pre ktorých je účasť v politike príležitosťou realizovať osobné a materiálne záujmy. Veď preto sme trvali na prijatí v podstate absurdného Etického kódexu, aby sa naši ľudia zaviazali, že nebudú využívať prípadné funkcie na obohacovanie sa. Ten zápas sme však prehrali. Na kongrese som počul hlasy, že načo sú nám ďalšie myšlienky a nápady, že teraz už stačia iba ľudia, ktorí to vedia predať. O tomto boli Kaník a jemu podobní.

Vy nemáte pocit, že nápady naozaj treba predať?

To je síce pravda, ale určite nie je pravdou, že strana nemá byť zdrojom ďalších myšlienok. A vôbec nebola pravda, že všetko je už hotové, stačí len predávať.

Nedajú sa skĺbiť dobré myšlienky s dobrým marketingom?

Je ťažké predať prázdne hlavy, ktoré nie sú schopné generovať nápady. Akokoľvek dobrý marketing môže predať prázdnotu iba dočasne.

Kde vidíte príčiny toho, že ani DS, ani OKS masovo neuspeli?

Bez toho, aby som chcel znevažovať slovo ľudový, asi ľudoví jednoducho nie sme. Zrejme naozaj nie sme dosť zrozumiteľní. Nevieme tomu dať to, čo napríklad Američania a Briti, že v tom bude istá hĺbka i úroveň, a zároveň jednoduchým jazykom oslovíme ľudí.

Nie je strana, ktorá nedokáže osloviť voličov, zbytočná?

Určite nie, lebo sme stále akýmsi generátorom postojov a myšlienok. Stále existujú voliči, ktorých dokážeme osloviť. Je veľa ľudí, ktorí by nás volili, ale nerobia to, lebo je nereálne, že sa dostaneme do parlamentu. To sú tí celkom rozumní ľudia, ktorí si uvedomujú zodpovednosť a jednoducho nechcú riskovať.

Je to chyba OKS alebo chyba voličov?

Určite to nie je chyba voličov. A neviem, či je to naša chyba. Aj v umení nájdete veci, ktoré majú len úzke publikum.

Čo však vašej strane chýba oproti tým, ktoré vaše reformy prevzali a vyťažili z nich? Veď KDH a najmä SDKÚ ich dokázali veľmi dlho a dobre predávať.

Idete na to z opačnej strany. Opýtajte sa skôr, čo chýba tým stranám oproti OKS. Chýbal im predsa ten pôvodný nápad. Rovnú daň nepriniesla SDKÚ, najskôr boli prudko proti, rovnaké to bolo pri dôchodkovej reforme.

Veď o tom hovorím - nevymysleli to, ale dokázali to predať ako svoj úspech. A to je to, čo OKS zjavne chýba.

V každom prípade mali k dispozícii to, čo my nie. Prostriedky a mediálny priestor.

Keď som hovoril s ľuďmi OKS, odvolávali sa práve na to, že nemáte peniaze. Ako chcete potom manažovať štát, ak neviete zohnať niekoľko miliónov na to, aby ste sa prezentovali?

Nejde predsa o niekoľko miliónov, ale o desiatky, možno stovky miliónov. V zásade tie strany - a to platí bez výnimky - ktoré ich dokážu zohnať, to dokážu len tak, že je za tým nejaký háčik. Tí, ktorí im peniaze poskytnú, za to niečo chcú. Niečo, čo by sme my nikdy neboli ochotní urobiť.

Tvrdíte teda, že bez toho háčika žiadna strana peniaze nezíska?

Bez neho to určite nejde. Stačí sa pozrieť na to, kde sa stranícki donori ocitajú vo chvíli, keď je ich klient pri moci. Nebyť schopný zohnať peniaze na úrovni takých miliónov je pre mňa skôr znakom neochoty nechať sa korumpovať. Takýto kompromis pre nás nie je prípustný.

Z toho logicky vyplýva, že každá strana, ktorá je pri peniazoch, musí automaticky prideľovať trafiky.

Čiastočne je to pravda, ale sú tu aj strany, ktoré sú tu historicky ako SMK alebo KDH. Tie tu majú svoju voličskú základňu a majú tak nezanedbateľný príjem priamo zo zákona. Z toho sa už dá žiť a dá sa financovať, hoci skromná, politická kampaň. Naštartovať však malú stranu tak, aby prekročila kritické minimum, to sú neskutočné mediálne výdavky. A nikto do vás neinvestuje bez toho, aby nečakal nejakú protihodnotu.

Častou výhradou voči OKS je to, že ste spolok kaviarenských intelektuálov s akademickým jazykom, ktorému nikto nerozumie a ktorí medzi seba nikoho nepustia.

Nech mi prepáčia tí, ktorí to hovoria, ale ja ich považujem za idiotov. Byť intelektuálom je odkedy nadávkou? Byť inteligentný a vzdelaný je na prekážku veci? Nehovoriť jazykom krčmy štvrtej cenovej je chybou? Asi nie. Ale zrejme sa to ťažko predáva. Predstava, že sme akýsi kaviarenský debatný spolok, je smiešna, lebo ním nie sme. Sme ľudia, ktorí sa sami uživia a nezdá sa mi, že by niekto z nás trpel nedostatkom práce alebo uplatnenia. Že popritom udržujeme nažive politický subjekt, je náš malý luxus.

Možno nie je správne, že rozhovory s KDH robí Hríb

Gabriel Šípoš zo Slovak Press Watch vám osobne, ale i iným vytýka, že ako aktívni politici pôsobíte aj v žurnalistike. Podľa vás to nie je konflikt záujmov?

No a čo? V publicistike som mal permanentne otvorený priestor v podstate od roku 1989. Kedykoľvek som mohol písať do Kultúrneho života, a aj som to robil, kedykoľvek som mohol napísať čokoľvek a akejkoľvek dĺžky do Domino Efektu za Petra Schutza. Teraz akurát pribudlo to, že som editorom a redaktorom časopisu .týždeň.

Ak hovoríte, že „no a čo", je to podľa vás správne?

Závisí od toho, akú to má podobu a o aký prípad ide.

Pýtam sa to v kontexte nezávislosti žurnalistu.

Žurnalista, ktorý robí denníkové správy a nekomentovanú publicistiku, by s politikou nemal byť nijako spojený. Naopak, mal by mať od nej veľký dištanc. U mňa však nie je možné povedať, že som nezaujatý, veď sa tak ani netvárim. Práveže som veľmi zaujatý a je to o mne už nejakých sedemnásť rokov známe. Preto v tom nevidím žiadny konflikt záujmov. Tí, ktorí poznajú moje meno, chcú čítať moje názory, nie nejakú neutrálnu polievku bez farby, chuti a zápachu. Samozrejme, že keby som mal teraz ako komunálny politik záujem na odpredaji nejakého pozemku v rámci Petržalky, a tlačil by som to cez časopis .týždeň, tak je to na basu. Ale to, že sedím v petržalskom zastupiteľstve a píšem o témach ako Stredný východ, Severná Kórea alebo aj naša veľká politika, považujem za normálne.

Nevnímali by ste to teda ako problém ani vtedy, keby ste sedeli v parlamente a zároveň ovplyvňovali čitateľov cez .týždeň?

Určite nie, nevnímal by som to ako problém.

A keby ste boli v exekutíve, teda vo vláde?

Tam áno, pretože ide o inú vec. Konflikt záujmov je čosi, čo má predovšetkým materiálnu podstatu. Nastáva vtedy, ak politikovi z dôvodu jeho postavenia vzniká materiálny prospech.

Je normálne, ak sa novinári kamarátia s politikmi, chodia s nimi na pivo alebo opekačky?

Nie je to v poriadku, s výnimkou prípadov, ak tie priateľstvá vznikli skôr, ako dotyčný vstúpil do politiky. A také prípady na Slovensku sú.

Štefan Hríb otvorene podporuje Palkovo krídlo v KDH, Puškárová a Krajcer sa kamarátili s Pavlom Ruskom. Ako môžu byť objektívni, ak sa s dotyčnými priatelia?

Hríba by som s s tými dvoma naozaj neporovnával.

Hríbove rozhovory s Palkom alebo s kandidátom na primátora Bratislavy Ďurkovským boli zhovievavejšie, ako ostatné, ktoré šli tvrdo pod kožu.

Nepochybne je tam tento typ rizika, ale .týždeň nie je médiom, ktoré sa primárne venuje domácej politike, i keď ju úplne nevynecháva.

Nesúhlasím. Sú tam politické editorialy, komentáre i analýzy. Je podľa vás správne, ak sa novinár otvorene hlási ku konkrétnej strane?

Priatelili sa už predtým, ako vznikol nejaký problém v KDH, dokonca predtým, ako bolo KDH vo vláde a predtým, ako vznikol náš časopis.

Nemal by sa však práve tejto téme ako zaujatý vyhýbať a prenechať to iným redaktorom .týždňa?

Možno by mal naozaj prenechať robenie rozhovorov s politikmi KDH niekomu inému. Ale ja som nemal pocit, že by boli touto vecou až tak ovplyvnené.

Že boli menej tvrdé, je môj subjektívny názor. Mňa zaujíma skôr princíp, či je správne, aby rozhovor s Palkom robil jeho kamarát.

Neviem, v tomto som na rozpakoch. Možno to nie je príliš správne.

Kauza Cervanová je obludná eštebácka manipulácia

Angažujete sa v kauze Cervanová v prospech tých, ktorí boli odsúdení. Vyčíta sa vám, že je to preto, lebo ide o vašich osobných priateľov.

Pravda je taká, že som sa v nej začal angažovať oveľa skôr, ako som ktoréhokoľvek z nich osobne stretol.

To bolo kedy?

Už v čase, keď sa diala, teda začiatkom osemdesiatych rokov. Vtedy som pracoval ako psychológ. A docent Dobrotka, forenzný psychológ, u ktorého som robil aj diplomovú prácu, o tom často a rád rozprával. Už vtedy som teda celú kauzu poznal z druhej strany. Neskôr som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí tiež patrili medzi pozatýkaných a neskôr prepustených. A viem, čo s nimi vtedy policajti a eštebáci robili. Kauza Cervanová je jedna z najobludnejších súdnych a eštebáckych manipulácii, s akými som sa stretol.

Prečo absolútne nepripúšťate, že by mohli byť vinní?

Tých dôvodov je strašne veľa. Prípad sa nemohol stať tak, ako sa údajne stal, pretože na to v skutočnosti neexistuje jeden jediný dôkaz. Dotyční majú zväčša nepriestrelné alibi, boli v tom čase niekde úplne inde a s inými ľuďmi. Ako vysvitá z tých spisov, ktoré boli utajené v Levoči, ani jeden z nich na tej diskotéke v inkriminovaný deň nebol.

Časť z nich sa však pôvodne priznala.

Keby ste si od nich nechali vyrozprávať, ako a prečo sa priznali, tak zošediviete.

Prečo by si vybrali za obete práve ich?

Policajti skladali skladačku. Nepovedali si, že vinní sú priamo títo šiesti. Pozatvárali sto alebo dvesto ľudí a robili z nich mozaiku, ako sa im to hodilo. Hľadali niekoho, kto sa zlomí a bude ochotný hovoriť na niekoho iného. V podstate v priebehu vyšetrovania vytvárali a vymýšľali celý príbeh, menili v ňom figúrky a títo sa im z toho „vysypali".

Ak bol ten proces zmanipulovaný za socializmu, prečo by sa tak dialo aj v súčasnosti?

Na to mám jediné vysvetlenie. Vtedy, aj teraz to bolo podľa mňa vedomé. O tom som hlboko presvedčený. Sudcovia, vyšetrovatelia aj prokurátor podľa mňa vedeli, že tí ľudia sú nevinní. Senát Najvyššieho súdu si ani nedal námahu celý ten prípad preštudovať.

Kto by mal na tom záujem?

Zaujíma to všetkých tých, ktorí boli namočení do pôvodného vyšetrovania a rozsudku. Tí sú stále súčasťou justície a celej tej siete. Chránia si svoju povesť. Ide z ich strany o neodpustiteľné, nespravodlivé a kriminálne konanie. Ja to tak vnímam. Je to jedna zo škvŕn na slovenskej justícii a myslím si, že kým s týmto nebude poriadok, stále to bude niekde v podhubí tlieť ako nevysporiadaný hriech. Aj keby tých ľudí prepustili za dobré správanie, ide o ich zničenú dobrú povesť. Poburuje ma to ako človeka a občana. Faktom je, že s jedným z odsúdených sa už dlhšie veľmi dobre poznám. Ale s ostatnými nie. Nesmel by som byť psychológ, aby som netvrdil, že ten jeden sa celým svojim životom správa tak, že je vylúčené, aby šlo o kriminálneho psychopata, ktorý by niekoho znásilnil a zavraždil. Človek nedokáže mať toľko tvári, nech už si „pop" psychológovia hovoria čo chcú. Človek je relatívne konzistentný.

Multikulturalizmus je postmarxistická ideológia

Prečo pravicoví konzervatívci prejavujú také obavy z multikulturalizmu, najmä z prieniku islamu? Nepreháňajú to?

Už to nie je iba konzervatívna pravica, aby bolo jasné. Ale je to v podstate len reakcia na dôsledky takzvanej multikulturalistickej politiky. Voči tolerancii a úcte k iným kultúram podľa mňa žiadny normálny liberálne uvažujúci a slušný človek nemôže nič mať. Druhá vec je, ak je súčasťou tých kultúr čosi, čo je z pohľadu mojich hodnôt zlé, spôsobuje utrpenie a potláča ľudské práva.

Je to ideológia?

Áno, multikulturalizmus je v podstate postmarxistická ideológia. Relativizuje kultúrne hodnoty.

Podľa vás je zlý už z princípu?

V tej podobe, v akej zaplavil všetko na západe za posledných povedzme dvadsať rokov, je vo svojich dôsledkoch škodlivý, ako mnohé iné veci, ktoré boli mienené dobre. Ja nepochybujem o dobrých úmysloch. To, čo v našej kultúre považujeme za hodnoty - ľudský život, slobodu, občianske a ľudské práva, rovnosť ľuďmi bez ohľadu na pohlavie, vyznanie, sexuálnu orientáciu a podobne, toto všetko multikulturalizmus relativizuje. Islamská kultúra, ale napríklad aj hinduisti, rovnaké hodnoty až tak neuznávajú. Multikulturalizmus ako keby diktoval, že si musím vážiť ich postoj, ale to je veľká chyba.

Nemusíte si ho vážiť, stačí ho tolerovať.

Nemôžem ho tolerovať. A ak, tak jedine v akejsi enkláve, v ktorej si oni žijú medzi sebou, mimo priestoru, kde žijem ja a aj potom môžem mať na to svoj názor.

Nejde len o falošný strach zo straty suverenity alebo národnej identity?

Nie, o tom nehovorím. Ku kultúre, ktorá dovoľuje vlastným príbuzným ukameňovať ženu, pretože bola znásilnená iba preto, lebo nemá štyroch svedkov, ktorí by boli ochotní jej to dosvedčiť, nemôžem mať rešpekt.

Otázkou je, či sa dajú tieto otrasné prípady, alebo aj existencia samovražedných atentátnikov paušalizovať.

Žiaľ, dajú sa. Saudská Arábia je dodnes krajinou, v ktorej sa verejne popravuje, bičuje a kameňuje. A nielen to. Keď sa spýtate ktoréhokoľvek znalca islamu, a ja som sa na to pýtal aj moslimov, či je pravdou, že svedectvo ženy má pred súdom iba polovičnú hodnotu ako svedectvo muža, že Korán dovoľuje, ba odporúča mužom, aby mlátili svoje ženy, ak sú neposlušné, každý vám odpovie, že áno, v zásade je to pravda. K takejto kultúre nemôžem mať úctu, ani ju rešpektovať.

Nenachádza sa islam kdesi, kde bolo kresťanstvo v stredoveku?

Nie, to je jedno z nedorozumení. Islam je systém s uzavretou doktrínou v siedmom storočí a odvtedy s ňou nikto nesmie hýbať. Ona sa nedá reinterpretovať. Korán je podľa nich slovo Božie. Biblia je naproti tomu zápis o zjavení alebo histórii, proste o kontakte ľudí s Bohom, teda ľudský zápis. Ani kresťania, ani židia o tom nediskutujú. Korán je čosi iné. Predstava, že islam je teraz niekde tam, kde bolo kresťanstvo v roku 1300, je veľkým nedorozumením. Jednoducho to nie je pravda.

Je to častý argument kritikov.

Áno, ale tých, ktorí si nedali tú námahu, aby sa čokoľvek o islame, dejinách kresťanstva a vôbec o ľudských dejinách, dozvedeli. Akurát im to znie ľúbivo a logicky. Treba si uvedomiť, že islam za posledných sedemsto rokov neexistoval izolovane, ale paralelne a často premiešaný so západnou kultúrou. Moslim dvadsiatehoprvého storočia nie je to isté, čo kresťan trinásteho storočia.

Hovoríte, že islam pristupuje k ženám ako k menejcenným. V oveľa miernejšej a sofistikovanejšej podobe to predsa robia aj niektorí kresťania. Kňaz sa nesmie ženiť, žena nesmie byť farárkou ani pápežom. Tiež ide o selektívny prístup.

Ženy majú menšie práva, ale v rámci cirkvi. A cirkev nerovná sa spoločnosť.

Cirkev však spoločnosť významne ovplyvňuje.

To je síce možné, ale jej vnútorné pravidlá nikdy nedeterminovali štruktúru ľudskej spoločnosti. Nemôžte porovnávať postavenie ženy z litery Koránu a v kresťanstve, to jednoducho nejde. Islam pozerá na ženu ako na zdroj zla a nemravnosti, čosi, čo treba prikryť. Celé je to nedorozumenie rovnako, ako romantický pohľad na hinduizmus. Spoločnosť, v ktorej sú ľudia determinovaní tým, že sa rodia do nejakej kasty, ktorá predurčuje ich šance v živote, nemôže byť rovnocenná so slobodnými a demokratickými spoločnosťami, kde sú si ľudia rovní.

Človek pristupuje selektívne k náboženstvám preto, lebo sa rodí na konkrétnom mieste. Keby ste sa narodili v Saudskej Arábii, zrejme by ste mali rovnako kritický pohľad na kresťanov. Determinácia výchovou a prostredím je zjavná.

Dosť veľa som o tom rozmýšľal a nemyslím si to, pretože už existuje dostatok moslimov, ktorí sa proti tomu postavili aj za cenu riskovania svojho života a ktorí chápu slobodu rovnako ako ja.

Sú moslimovia v Európe zlom?

To by som nepovedal. Nebezpečným prvkom v Európe sú moslimské komunity, ktoré sa odmietli integrovať, ktoré si napríklad v Holandsku vytvorili malé Maroko alebo Somálsko.

Sú však aj komunity, ktoré sa integrovať vedeli.

Komunity nie. Integrovali sa iba konkrétni ľudia. A tí sú pravdepodobne vo veľkej menšine.

Pravdepodobne, alebo je to empiricky overené?

Sú o tom lokálne štúdie, ale sú to témy, ktorým sa každý vyhýba. K tomu existujú prieskumy verejnej mienky i sociologické štúdie.

Ak na Slovensku niekto odmieta za susedov Rómov, ide o rasistu?

To je čistý rasizmus.

Ak toto vo všeobecnosti robíme voči inej kultúre, trebárs voči moslimom, nejde o akýsi náboženský rasizmus?

Nie. Vždy tá nálepka závisí od toho, čo označuje. Ak odmietam bývať v jednom dome s moslimom len pre púhy fakt, že je moslim, tak som somár a rasista, pretože som sa nenamáhal zistiť, čo je to za človeka. Ak však odmietam mať v mojom meste geto, do ktorého si v noci netrúfne ani polícia, tak o rasizmus nejde. To je pud sebazáchovy.

O vás, ale i o iných redaktoroch .týždňa sa v internetových diskusiách občas píše, že ste vojnoví štváči pre nekritickú podporu invázie USA do Iraku.

Ak si vtedy kompletne celá svetová spravodajská komunita myslela, že v Iraku sú biologické a chemické zbrane, asi na to mali dobrý dôvod. Prinajmenšom sa tak Husajn správal. Mne sa stále zdá, že ten zásah bol odôvodnený. Je mi jasné, že takýto rozklad bezpečnostnej situácie tam predpokladal len málokto. Situácia by bola podstatne pokojnejšia, keby sa Irak nestal strelnicou džihádistov, prichádzajúcich úplne odinakadiaľ. Veľkú časť krvavých atentátov majú na svedomí ľudia, ktorí nie sú z Iraku.

Eduard Chmelár tvrdí, že samovražední atentátnici v Iraku za Husajna nemali miesto, že ich tam dovliekol práve ten zásah.

To je absolútne nedorozumenie. Oni by si potom tú strelnicu našli niekde inde, v akomkoľvek inom konflikte. Jednoducho to tak nie je. Celosvetový džihád, ktorý si aktuálne našiel bojisko v Iraku, si svoje ciele hľadá stále.

USA však pristupujú k rovnakým problémom selektívne. Prečo Irak áno a Saudská Arábia, Irán alebo Severná Kórea nie?

Ťažko povedať, ale USA nemôžu simultánne zvládať všetky hrozby. Irak a Husajn sa vtedy javili ako najakútnejšia hrozba. Takéto rozhodnutie je vždy kompromisom medzi mierou hrozby a cenou za jej odstránenie.

Čiže ani dnes nepovažujete inváziu do Iraku za chybu?

Nie. Za chybu považujem iba to, že nikto nepredvídal, čo všetko sa tam potom strhne.

Ak však chcete byť konzistentný, logicky musíte byť aj za invázie do Iránu a Severnej Kórey.

Nie som za ne, pretože vždy treba zvažovať dôsledky. Invázie nemusia nevyhnutne veci vyriešiť. Ak porovnáte reálie Iraku a Iránu, zistíte, že Irán je oveľa väčšia, zložitejšia a vojensky ťažšie zvládnuteľná krajina. Severné provincie Iránu chcel po druhej svetovej vojne obsadiť Sovietsky Zväz. A neurobil tak na nátlak amerického prezidenta Trumana. Severnú Kóreu by nebol taký problém obsadiť, ale stálo by to neskutočné množstvo životov, najmä ľudí v Južnej Kórei.