Dnes si chce každý užiť. Prežiť v koncentračnom tábore mi pomohla viera a nádej. Deväťdesiatky sa dá dožiť tak, že na to nebudete myslieť, povedal v rozhovore pre SME.sk PETER TKÁČ.

Začnime vašim detstvom. Kde ste sa narodili?

Ja som ešte z čias cisára pána, ročník 1917. Z toho obdobia je nás už asi málo. Boli sme mnohodetná rodina, žili sme teda v skromných podmienkach. Pochádzam z Veľkých Bielic pri Partizánskom, vtedy to boli ešte Baťovany. Ako dieťa som absolvoval predškolskú prípravu a potom k nám prišla pani učiteľka, ktorá sa volala Oľga, aby ma zapísala do školy. Vtedy to nebolo tak, že sme chodili na zápis my, ale učiteľka prišla k nám.

Čím boli vaši rodičia?

Roľníkmi. Mali vlastné role, ale obrábali aj farské, pretože farár mal svoj pozemok a naši mu pomáhali.

Ešte ako dieťa ste odišli študovať do Francúzska.

Áno, to som mal trinásť rokov a strávil som tam na vidieku štyri roky. Bol som tam v škole kresťanských bratov, ku ktorým som sa neskôr taktiež pridal.

Vaša rodina bola zrejme hlboko veriaca.

Áno, to ani nespomínam, to mi prišlo samozrejmé. U nás v dedine boli samí katolíci, jedna až dve rodiny evanjelici, jedna rodina židia.

Ako ste sa dostali do sveta?

Ešte predo mnou tam bol jeden môj kamarát z vedľajšej dediny a vytiahol ma tam.

Ako fungoval francúzsky systém vzdelávania?

Mali tam presne také školy ako u nás. Poviem to ale na príklade - viac sa dával dôraz na imitáciu, napríklad v takom kreslení. Francúzsky učiteľ vám dal vzor, povedzme kvetinu a povedal, aby ste ju opísali, obkreslili. V tom sa líšil od anglického učiteľa, ktorý vám dal rovnakú kvetinu, ale nechcel, aby ste obkreslili predložený vzor. Požadoval, aby ste vytvorili to, čo sami vidíte. To bol veľký rozdiel medzi anglickým a francúzskym štýlom učenia.

Čiže Francúzi viac očakávali dokonalosť kópie a Angličania oceňovali vlastný pohľad, predstavivosť?

Presne tak, dávali viac na samotného žiaka, na jeho videnie sveta a nielen samotný opis.

Ktorý z tých systémov sa vám pozdával viac?

Samozrejme, že anglický (smiech) Francúzsky štýl bol rovnaký ako u nás - učiteľ vás chcel naučiť, čo sám vedel. Anglický štýl chcel vidieť, čo v tom žiakovi je a vytiahnuť z neho maximum. Aby sa vyjadril a teda rozvíjal.

Keď ste tam prišli, už ste vedeli po francúzsky?

Nie, to som sa naučil až tam. (smiech)

Začiatky teda boli ťažké.

Dosť, ale mali sme tam jedného profesora z Prahy, ktorý nám po dvoch mesiacoch vydal zákaz hovoriť po slovensky. Tým, že sme tak nemohli rozprávať napriek tomu, že nás bolo viac Slovákov, boli sme nútení naučiť sa ich reč.

Predtým to bolo samé „je ne comprends pas"? (nerozumiem, pozn. autora)

Kdeže, na začiatku sme nerozumeli ani tomu. (smiech) Boli sme trebárs v Štrasburgu a colníci nám dali do pasu pečiatku. Pýtam sa sprievodcu, čo nápis v nej znamená a on sa usmial, že neskôr pochopím. Kým sme prišli do Paríža, naučil som sa to naspamäť tak, ako sa to písalo a neskôr som zistil, že šlo o nápis „nemôže byť zamestnaný v žiadnom úrade".

Bývali ste tam v akejsi obdobe našich internátov?

Nie, to bol nejaký zámok. Bývali tam aj starší francúzski učitelia, bol tam „scholasfikát" a aj my, žiaci.

Z Francúzska ste odišli do Singapuru. Prečo?

Na vyšších inštanciách rozhodli, kto kam pôjde ďalej študovať a neskôr vyučovať. Mali sme byť totiž učiteľmi. Niektorí šli do južnej Ameriky, iní do Singapuru. Všetkých nás pripravovali vo Francúzsku, po francúzštine sme sa museli začať učiť aj anglicky. Pred Singapurom sme však strávili dva roky na Ceylone, aby sme si spravili maturitu.

Čiže ste cez Slovensko, Francúzsko a Ceylon prišli do Singapuru. Ako na vás zapôsobil?

To bol veľký svet. So slovenskou dedinou sa také niečo samozrejme nedalo porovnať. Tá čistota, poriadok, vtedy tam už mali postavený prvý mrakodrap. (smiech) Šli ste do kina a už tam bola klimatizácia. V roku 1937! To snáď vtedy nemali ani v Prahe. Bol tam veľmi pohodlný život.

Platili už vtedy v Singapure prísne tresty za odpľutie si na ulici alebo odhodenie papierika od žuvačky?

Nie, to prišlo až po vojne, keď sprísnili pravidlá pre poriadok. Podľa mňa je to už prehnané.

Ten neuveriteľný poriadok bol následkom uvedomelosti ľudí, alebo skôr strachu pred postihmi?

Jedno aj druhé. Ľudia si to uvedomovali a videli, že za tým niekto stojí a ten poriadok musí byť dodržiavaný. Boli tam tri hlavné komunity - Malajci, Číňania a Indovia. Každá z nich mala svoje regulácie, náboženstvá... Potom boli Angličania, ktorí to všetko riadili. Bola tam neuveriteľná znášanlivosť, každý rešpektoval náboženstvo toho druhého. Neboli tam žiadne náboženské ani národnostné trenice. Taká totiž bola politika Angličanov, dbali na to, aby bol poriadok a pokoj. Domorodí obyvatelia mali u nich veľkú prednosť, vo všetkom im vychádzali v ústrety a zaisťovali im pohodlný život bez namáhavej roboty. Boli šťastní, ak sa zamestnali napríklad ako šoféri v nejakej anglickej firme. Indovia zase boli pracovití ľudia, ktorí jednak hospodárili a jednak robili služobníkov. A Číňania boli vyslovene na robotu - produkovali potraviny a podobne. Malajzia sa vtedy volala Malajsko a bola to bohatá krajina.

Kamera: Samuel Jaško

Aká bola bežná strava v Singapure?

Základom pre všetko bola ryža, k tomu kari. To bolo dosť výdatné jedlo, ale veľmi ostré. Na východe sa to jedáva všade. K tomu ovocie, zelenina, ale ryžu jedli v domácnostiach na obed aj večer. Európania si k tomu pridávali nejaký ten prívarok. Pouličným predavačom som veľmi nedôveroval, nekupoval som u nich, lebo človek nikdy nevedel, kde to vzali. Ale boli tam chutné jedlá a najmä vábivé vôňou. Zaujímavé boli drobné rybky, ryby sa tam celkovo jedli často. Tie drobné sa smažili tak, ako boli chytené. Nepitvalo sa to, nečistilo. Vedeli to výborne pripraviť. Ale v reštauráciách ste dostali aj európske jedlá. Jedlá s kari vedeli robiť na sto spôsobov. Indovia vraveli, že si spaľujú žalúdky, aby si ochladili čelo. Čím ostrejšie jedlo, tým viac sa človek potil a cítil sa lepšie. (smiech)

Ako tam mladí trávili voľný čas?

Príliš som to nesledoval. Mali sme školu a počas voľna sme hrali hry ako tenis či futbal, starali sme sa tiež o mladších žiakov, mali sme nad nimi dozor.

Za dievčatami ste nebehali?

Nie, to neprichádzalo do úvahy. Ani sa nesmelo, vtedy bol iný názor na život ako dnes, keď si chce každý len užiť. Vtedy slovo žiť znamenalo niečo dosiahnuť. A bolo to vidieť najmä na tých malých Číňanoch. Šlo o ambiciózne deti. Chceli sa naučiť angličtinu, aby mali lepšiu budúcnosť.

Znamená to, že život mal vtedy akýsi duchovnejší rozmer?

Veľmi, oveľa viac ako dnes. Duchovno vtedy bolo zmyslom, pre ktorý sme žili.

Prečo sa dnes stráca?

Pretože prevláda konzum, každý si chce užiť. Zajtra nebude môcť, tak to chce využiť ešte dnes. To je to známe „carpe diem", uži dňa.

Je to dôsledok výchovy rodičov alebo len prostý a zákonitý vývoj sveta?

Ja myslím, že už aj tí rodičia sú ovplyvnení. A je samozrejmé, že keď tak žijú oni, ťažko čakať, že deti budú iné. Zbytočné sú potom „výtky" rodičov, že nie sú duchovne založené.

U nás je to dôsledkom čoho? Socializmu?

Áno, pomohol tomu najmä komunizmus. Keď ste videli, že ľudia, ktorí boli kresťania, začali hlásať, že Boha niet, pritom tomu neverili a ani si neuvedomovali, čo hovoria... Pre nich treba použiť Kristovo slovo, že „odpustime, lebo nevedia, čo robia".

Ako ste hodnotili socializmus? (pre odpoveď si pustite video, pozn. autora)

V deklarovaní a prežívaní viery sa vyskytuje aj pokrytectvo. Mnohí sú kresťanmi iba naoko. Bolo to cítiť aj v minulosti?

Nie. Ja som si to ani neuvedomoval, veril som človeku, ktorý chodil do kostola. Nikdy som sa tých ľudí nepýtal, či nezamýšľajú inak, ako sa tvária. Treba rešpektovať človeka nie takého, ako sa tvári, ale ako sa chová, správa.

Dnes je moderné konvertovať na inú vieru. Niektorí sa stávajú budhistami, hinduistami a podobne. V Singapure sa náboženstvá miešali. Nikdy ste vo svojej viere nezapochybovali?

Vo svojej viere som si bol úplne istý. Iných rešpektujem, chápem ich, ale o svojom presvedčení som nikdy nezapochyboval. Malajci boli zväčša mohamedáni, ale nejaké miešanie nebolo. Viem, že sa pár žiakov obrátilo na kresťanskú vieru, ale bez akéhokoľvek donucovania. Vyučovanie bolo pre všetkých rovnaké. Učilo sa aj náboženstvo, ale nikto nikoho nenútil.

Kritizuje sa multikulturalizmus, prienik islamu do našej civilizácie. Je nebezpečenstvom?

Bohužiaľ zmizla tolerancia, teraz je vpredu výbojnosť. Moslimovia chcú donútiť ľudí, aby šli do neba, ale to nútenie robia puškami. Hovoria, že musíš ísť do neba, inak ťa zastrelíme. To je ten rozdiel oproti minulosti. Vtedy to bolo tolerantné - chceš poznať moju vieru? Študuj ju, uč sa a uvidíš. Dnes teroristi nútia. V mene náboženstva robia veci, ktoré vidíte.

Existovali v tých časoch samovražedné útoky?

Nie, to nebolo. Možno sa nejaké výnimky vyskytli, ale skôr nie. V tomto dávam Angličanom veľké plus - razili „self-respect", teda sebaúctu. Tá bola základom a vštepovala sa aj žiakom. Ak budeš chcieť sám seba, budeš chcieť aj druhého. Pre teroristov však neexistuje žiadny zákon.

V Singapure vás zastihla aj druhá svetová vojna.

Pamätám si na Mníchovskú dohodu, vtedy mi jeden Angličan vravel, že „neboj, Angličania to dajú do poriadku". Tí boli nielen policajtmi, ale aj guvernérmi sveta. Američania sú len policajti. Vtedajší britský premiér Chamberlain sa vrátil do Londýna a mával listinou, že „prinášam vám mier na dvadsaťpäť rokov". A pozrite, čo sa stalo. Domáci v Singapure sa nás vtedy snažili materiálne aj finančne podporovať, dokonca tak robili aj žiaci. To už som bol učiteľ. Robili zber odpadového železa, to nám finančne pomáhalo.

Mali ste nejaký kontakt s domovom?

Žiadny. Po návrate som sa dozvedel, že už za mňa odslúžili aj omšu. Rodičia si mysleli, že som mŕtvy.

Neskôr prišlo bombardovanie Singapuru Japoncami. Čakalo sa to?

Asi nie, Angličania to strašne podcenili, kým Japonci sa poctivo pripravovali. Dokonca tak, že anglickí zástupcovia mali za úradných fotografov Japoncov. Viete si predstaviť, ako sa tam infiltrovali. Angličania ich nijako nepodozrievali, to bolo až neuveriteľné.

Zvláštne, pretože Japonci sa k fašizmu hlásili.

Áno. Škola bola pri mori a bola tam aj osada japonských rybárov. Tí v tých svojich loďkách „akože" chodili na ryby, pritom to boli všetko vysokí japonskí dôstojníci. V skutočnosti sa na mori stretávali s japonskými loďami, kde odovzdávali správy. To sa dialo dokonca ešte za mierového obdobia. Nechápem, že to Angličania nevedeli. V Tokiu tak mali presné informácie.

Kedy začali bombardovať Singapur?

V čase útoku na Pearl Harbor. Japonci už vtedy boli v Indočíne v Saigone (dnes Vietnam, pozn. autora) a noviny hlásili, že smerujú na sever, nie na Singapur. To bol bluf z ich strany, zrazu zmenili smer a zaútočili na Malajsko. Útok začal ráno o druhej, ešte o štvrtej o tom v Singapure nikto nevedel. Keď sa vylodili, generál hlásil guvernérovi, čo sa stalo a ten mu odpovedal: „dúfam, že tých malých človiečikov vyženiete do mora". Takáto bola jeho reakcia. To je obraz postoja Angličanov, absolútne Japoncov podcenili.

Koľko Singapur vzdoroval?

Dobyli ho za dva týždne.

Boli tam veľké straty na životoch?

Áno, strašné. Japoncom stačili ľahké bomby, lebo šlo zväčša o malé domčeky, neboli tam vlastne žiadne bunkre. Bombardovali nás stále, to bol nálet za náletom. Len na našej škole bolo asi trinásť zásahov. To najhoršie však prišlo až vtedy, keď sa Singapur vzdal. Japonci totiž hľadali komunistov. Nanešťastie mali skoro všetci Číňania tetovanie, takže boli ľahko rozoznateľní. Kto mal tetovanie, toho brali, pretože bol pre nich komunista. Pozabíjali ich tisíce.

Vy ste skončili v tamojšom koncentračnom tábore.

Samozrejme. Dali nás do anglickej vojenskej väznice, postavenej pre päťsto ľudí a bolo nás tam tritisícpäťsto. Malo to všetky bezpečnostné zariadenia, ale pre toľkých ľudí to bolo strašne malé. Bývalo sa aj v stanoch.

Bol to koncentrák v tom ponímaní, ako ich poznáme u nás?

Nie, tam sa tak nezabíjalo. Museli sme dorábať pre Japoncov zeleninu a ryžu. Hladovali sme, ja som vážil okolo päťdesiatšesť kíl, ale videl som tam aj ľudí, ktorí stratili viac ako polovicu svojej váhy. Boli len kosť a koža. Väčšinou sme dorábali sladké zemiaky, teda „sweet potatoes" a vňať z nich bola našou zeleninou. Inak sa tam nedalo.

Aký tam fungoval režim?

Japonci si vybrali spomedzi väznených tých, ktorí nás strážili. V podstate šlo o ľudí, ktorých sme si sami zvolili. A tí sa potom zodpovedali Japoncom za celý tábor. Keby niekto ušiel, odniesli by si to oni. Neskôr prišiel na kontrolu jeden Japonec, ktorého som spoznal ešte pred vojnou, pracoval vo filmovom priemysle a povedal nám, že nás prevezú inde, kde sa budeme mať dobre.

A previezli vás?

Áno, na zanedbané stanovisko anglických letcov, kde bola snáď dvojmetrová tráva a plno potkanov. Množstvo ľudí tam ochorelo a zomrelo. Zaujímavé bolo, že v tom koncentráku k Japoncom nikto nemal prístup, len tam chodili hliadky. Neboli tam plynové komory, akurát sme hladovali a vzali nám slobodu. Vďaka chorobám a hladu tam boli pohreby snáď každý deň.

Ako ste sa dozvedeli o konci vojny?

Nejaký Číňan prehodil do tábora kus papiera s kameňom, kde to bolo napísané. O tom, čo sa deje vonku, sme dovtedy nič nevedeli. Navyše - na Japoncoch sme videli, že sú strašne nervózni, dali ľuďom z tábora kopať jamy a nikto nevedel, čo to je. Potom sa prišlo na to, že malo ísť o naše pohrebisko, ale to už bolo po vojne.

Čo v takých chvíľach pomáha prežiť?

Najmä viera v Boha a nádej. Nádej, že Japonci tú vojnu aj tak prehrajú.

Nikdy ste nepodľahli beznádeji?

Nie, absolútne nie. Bol som mladý a viera je najúžasnejšia vec. Vedomie nepoddať sa mi veľmi pomohlo. Nechcel som sa vzdať. To vám dodá takú silu, že dokážete čokoľvek. Presne táto sila chýba mnohým ľuďom, o ktorých počujem, že spáchali samovraždu.

Aký to bol pocit, opäť sa môcť dostatočne najesť, mať slobodu?

Keď tam dorazili Angličania, prišli aj zásoby. Lekári nás hneď upozornili, aby sme si dali pozor, že sa po takom hladovaní nesmieme prejedať, lebo si ublížime. To bola veľmi múdra rada. Mnohí mali neskôr ťažkosti.

Ako ste sa dostali domov?

Anglická politika bola taká, aby sa tábor vyprázdnil čím skôr. Američania a Kanaďania poslali pre svojich lietadlá, my sme čakali ešte asi dva tri týždne, kým sa uvoľnia lode. Ja som šiel na holandskej lodi do Londýna a odtiaľ domov.

To bolo asi poriadne prekvapenie.

Ešte predtým som poslal telegram a vraj bola celá dedina hore nohami, že žijem. (smiech) A u nás doma bola veľká radosť. Možno vďaka tej omši, ktorú za mňa ako údajne mŕtveho odslúžili, som sa dožil tejto deväťdesiatky.

Pracovali ste u Baťu, dlhé roky na Slovenskej akadémii vied ako prekladateľ do francúzštiny a angličtiny, pre ňu dokonca pracujete doteraz. Nechce sa vám v dôchodku len tak leňošiť?

A čo by som potom po šesťdesiatke robil? Treba byť aktívny. Definitívnu výpoveď som dal minulý rok v decembri. Ale aj teraz so mnou spravili zmluvu o dielo. (smiech) Aj počítač, aj miestnosť mi tam nechali. Chodí mnoho článkov, ktoré treba prekladať, aby mohli byť publikované.

Čiže sa kamarátite aj s modernou technikou?

Beriem to ako písací stroj. Jedna dáma sa ma tam ujala, že mi pomôže a že či viem, že tam mám aj internet. Reku, čo to je? A je to veru užitočná vec, že si tam môžem vyhľadať veci, ktoré potrebujem.

Výborne ovládate angličtinu a francúzštinu. Ktorý jazyk sa vám páči viac?

Francúzština je krajšia, ale angličtina je dobrá pre prácu.

Ktorá je ťažšia?

Asi angličtina, lebo nemá pravidlá. (smiech) Ja mám rád tú kultivovanú, ktorou hovorí aj kráľovná. Je jej rozumieť. Americká angličtina je už iná, tá nie je taká pekná. Mám rád oba jazyky, ešte aj dnes si pozerám ich pravidlá, slovíčka, ktoré sú výnimkami a podobne.

Mnohí sa sťažujú, že keď sa učia druhý cudzí jazyk, pletie sa im s tým prvým. Čo im poradíte?

Dám im iba jednu radu - keď už viete jeden cudzí jazyk, napríklad nemčinu, ten druhý sa neučte cez slovenčinu, ale práve cez ňu. Potom sa vám to nikdy pliesť nebude. Nebude tam tá interferencia. Toto som poradil aj jednej psychologičke. Vyskúšajte, určite to funguje.

Na záver najčastejšia otázka od čitateľov - ako sa dá v takom zdraví dožiť deväťdesiatky?

Najmä nesmiete myslieť na to, koľko máte rokov. Treba dodržiavať životosprávu, neprejedať sa, vyhýbať sa mastnote a počúvať lekárov. A samozrejme športovať, alebo sa aspoň hýbať. Ja som vždy rád hral tenis, aj keď som v ňom nebol výborný, kedysi som hral kriket. Dodnes chodím do parku, ktorý tu máme, ale bojím sa, že ho časom zlikvidujú. Minule som bol u lekára a ten sa ma pýtal, ako sa dožiť takéhoto veku. Tak som mu odpovedal, že iba poslúcham jeho rady, mal by to teda vedieť. (smiech)