V júli 1986 na vás založila ŠtB zväzok kandidáta tajnej spolupráce. Prečo?
„Bol som archivárom na Vysokom učení technickom v Brne. Prvýkrát ma navštívil príslušník ŠtB asi v roku 1983, keď chcel vidieť materiály o istom arabskom študentovi, ktorý bol súdne trestaný a vyšetrovaný v Československu. Dal som mu, čo tam bolo - asi pol strany o tom, kde sa ten študent narodil a kedy študoval. Eštebák si to len prezrel a odišiel. To, na čo sa pýtate, sa začalo po mojej svadbe v auguste 1986 v Bratislave. Asi mesiac po nej ma v práci navštívil príslušník ŠtB, ktorý sa predstavil pekným českým menom: doktor Havlík. Vyšetruje vraj informáciu, že naša suseda vykonáva sexuálne orgie s cudzincami. Opýtal sa, čo o tom viem. Povedal som, že tú dámu poznám len z videnia, ale že si myslím, že je to absurdné. Potom vytiahol papier, že toto je štátne tajomstvo a mám mu podpísať, že o tom nikomu nepoviem. Bol tam československý štátny znak, nebolo tam žiadne prisahám ani sľubujem. S chuťou som to podpísal a s rovnakou chuťou som to večer povedal tej nemravnej susede. Keď som to povedal manželke, hneď vedela, o čo ide. Tých kontaktov bolo šesť a jeden v krčme.“
Čo robila vaša manželka?
„Vyhodili ju zo školy v treťom ročníku, pretože zachraňovala kostol Mušov. Vznikala tam nová priehrada, oblasť mala byť zatopená. Manželka tam objavila nejaké románske fresky, chodila po pamiatkových úradoch. Podali si ju, vypočúvali. Nakoniec doštudovala diaľkovo.“
Bola disidentka?
„Áno, bola dosť hlúpa na to, aby bola.“
Bola to hlúposť byť disidentom?
„Bola, keď ste si mysleli, že môžete komunikovať s režimom. Aj Charta 77 bola hlúposť.“
Kedy bola druhá návšteva?
„Asi o mesiac. Znovu doktor Havlík, inej kolegyni sa predstavoval ako Bartoš. Spýtal sa ma na našu svadbu a hovoril, že vyšetruje problémy s drogami, ktoré sa distribuujú medzi deťmi. Spýtal sa, či sa moja manželka nepozná s jednou speváčkou a prekladateľku. Povedal som, že sa pozná a teraz som asi urobil krutú chybu, lebo sa ma opýtal, či boli na našej svadbe. Ja som povedal, že nie, aj keď on od počiatku vedel, ako klamem, pretože tam boli. Určite mali fotky. Povedal na to len 'zajímavé'. Potom prišiel znovu a ja som bol rád. Rád, že nejde za manželkou, a rád, že je spokojný. Bolo milé vedieť, že keď sa na mňa obracia ako na niekoho, kto mu môže pomôcť, tak vlastne nič nevie.“
Manželku nenavštevovali?
„Nie. Tretíkrát pohodil na stôl niečo ako porno. Urobil som chybu, pretože som sa na to pozrel a zahrešil som. Bola tam totiž naša známa speváčka, ktorá sa tak nechala odfotiť. Kľúčová kamarátka mojej manželky. Súdruh povedal, že vyšetruje ohrozenie morálky detí.“
Prečo kľúčová?
„V Brne sme sa stretávali iba s ňou. To, že sa takto vyzliekala, som nevedel, bolo to pre mňa prekvapenie. Opýtal som sa ho, o čo ide. Vtedy prišiel jediný pokus presvedčiť ma, aby som im povedal, o čom sa tie dve ženy bavia, keď sú u nás v kuchyni. Reagoval som tak, že nemám záujem, aby sa moja manželka stretávala s takou perverznou ženou, a zariadim to. Tej perverznej som medzitým povedal niekoľko milých perverzných slov. Manželka už vtedy mala iné problémy a bývala viac v Bratislave ako v Brne.“
Zariadili ste to?
„Odizoloval som ju od týchto ľudí. Povedal som jej, že sa okolo jej priateľov motajú eštebáci a nie je to dobré pre jej zdravie. Ďalšia návšteva domáceho eštebáka sa týkala toho, že manželkin bývalý domáci spáchal samovraždu. Povedal som mu, že mu nemôžem pomôcť, lebo tam už nebývame. Počas ďalšej návštevy sa ma pýtal na drogy medzi vysokoškolákmi, o čom som tiež nič nevedel. Tam som náhodou hovoril pravdu.“
Návštevy boli aké časté?
„Od roku 1986 do roku 1988. Asi dva- alebo trikrát do roka. Vždy som ho uistil, že sa na mňa môže kedykoľvek obrátiť.“
Kedy sa skončili?
„Asi v júni 1988. V júli som sa odsťahoval na Slovensko. Sem už neprišli.“
Čo bolo v júli 1987, keď váš zväzok previedli z kandidáta tajnej spolupráce na agenta?
„Tak to neviem, čo vtedy bolo. Možno potreboval odmeny.“
Svoje návštevy sa Havlík nikdy nesnažil zoficiálniť?
„Ani raz sa nepokúsil povedať, aby som podpísal viazací akt alebo niečo podobné. Keď tvrdil, pomôžte nám v kauzách zneužívania detí, drog a podobne, hovoril som nie. To nebolo ťažké. V podstate som vďačný za to, že na mňa netlačil. “
Nevyhrážal sa vám, že manželka bude mať problém?
„Nie, naopak. Keď som povedal, že manželka je hospitalizovaná, ponúkal mi pomoc, lieky zo zahraničia. Vtedy bolo jasné mne aj jemu, že nejde o drogy, ale o niečo iné.“
To vám nebolo jasné od prvej chvíle?
„Nie. Najprv som si myslel, že naozaj vyšetruje prasačinky. Evidentné to bolo až od druhej schôdzky.“
Váš zväzok agenta bol aktívny až do apríla 1989. Prečo?
„Asi si mysleli, že je to erotické. Od príchodu na Slovensko som eštebáka nestretol.“
Prečo ste jeho návštevy neodmietli?
„A prečo by som odmietol niekoho, kto ide vyšetrovať sexuálne orgie? Prečo by som odmietol niekoho, o kom viem, že pôjde za mojou manželkou, ak stroskotá u mňa? Vždy, keď prišiel, bolo mi dobre, sme z obliga.“
A nič ste mu nepovedali.
„Čo je to nič nepovedali? To, čo chcel, určite nie. On vedel, o čo ide.“
Akože vedel, o čo ide?
„Vedel, že klamem. Veď mal k dispozícii fotografie zo svadby.“
Prečo, keď vedel, že klamete, na vás netlačil? Prečo nešiel za manželkou?
„Za manželkou nešiel preto, lebo som ho varoval, že je pacientka, aby sa jej nedotýkal.“
Čo mal dobré srdce?
„Nemyslím si, že mal dobré srdce, ale možno mal vnútorné pravidlá. Hlavne nič na mňa nemal. Keby na mňa mal desatinu toho, čo nevedel, mohol ma pritlačiť. On sa vždy odvolával na to, že apeluje na moju triednu solidaritu. Keby chcel, mohol mať na mňa veľa vecí. Že mám tri pracovné pomery, ilegálne bývanie a podobne.“
Aké bolo stretnutie v krčme?
„Vždy hovoril, aby som mu zavolal, keby niečo, ale nechcel som číslo. Potom sa chcel stretnúť v kaviarni, ale nechcel som, tak si raz prisadol v krčme, kam som chodil. Dopil som svoje druhé pivo a čašníčka, dobrá známa, sa ma opýtala, či si dám ešte jedno. Povedal som, že to si zaslúžim, toto je pán z ŠtB. Vždy som sa k nemu správal ironicky, čo bola asi chyba.“
On sa urazil?
„Môžem iba špekulovať. Prečo eštebáci dávali do zoznamov ľudí, ktorí nespolupracovali?“
Mohol vaše návštevy pochopiť ako spoluprácu?
„Keďže sa priamo pýtal, či môžem pomôcť, a ja som povedal, že nie, tak to tak nemohol pochopiť. Keby som mu dal nádej, že sa spýtam, možno by to tak mohol pochopiť. Asi si to myslel, ak to nebola pomsta.“
Veď ŠtB nevedela v roku 1988, že sa tu raz bude niekto zväzkami prehrabávať, aká pomsta?
„Ale veď to vedeli všetci. Kto to nevedel?“
Vymyslel si toho agenta?
„To sa pýtate veľa. Ak je ŠtB dôveryhodná, morálna organizácia, tak potom si to nevymyslel.“
Čo si myslíte o názore ľudí z ÚPN, že to bola tajná služba, ktorá nemala dôvod falšovať svoje vlastné dokumenty, pretože by sa v nich nemohli sami orientovať?
„A orientovali sa? Veď prehrali všade. Veríte tomu, že v tých oficiálnych zväzkoch je naozaj nejaký eštebák? Skutočný agent, ktorý podpísal spoluprácu, donášal, bol udavačom?“
Vy si myslíte, že nie?
„Spočiatku som si myslel, že nie. Prvý šok som zažil, keď sa objavili prví ľudia, čo naozaj priznávali spoluprácu. Koľko ľudí je tam takých, ktorí naozaj podpísali? O ktorých môžete tvrdiť, že niečo naozaj povedali? Máte predstavu, že každý, kto tam je, sa im naozaj zaviazal?“
Úrad, ktorý tie zväzky spravuje, tvrdí, že agent bol vedomým spolupracovníkom ŠtB.
„Neviem, či tí, čo naozaj podpísali spoluprácu, vedome spolupracovali, či nepracovali pre niekoho iného, čo by bolo dobré krytie. Väčšina z evidovaných agentov agentmi nebola. Je nesmierne bolestné, keď sa o niekom, kto tvrdí, že nebol, ukáže, že agentom bol. Je nezmyselné to zapierať. Bol som archivárom sedem rokov, viem, že nič sa neutají. Prečo to len eštebáci robili? Prečo si myslíte, že ich spravovanie pamäti, strachu daného národa bolo založené na tom, že sú korektní a dôveryhodní?“
Vy si myslíte, že by eštebák zaevidoval niekoho ako agenta z pomsty, lebo vedel, že raz to naňho niekto vytiahne?
„Jeden motív môže byť pomsta. Ak nebol hlúpy, videl, že sa mu posmievam. Možno si však myslel, že čím viac agentov získa, tým viac povinností si splní.“
Kedy ste zistili, že ste v zoznamoch?
„Krátko po tom, čo ich zverejnili, mi to dal vedieť spolužiak z Brna. Bol to šok. Potom úľava.“
Prečo úľava?
„Bol som za plošné zverejnenie agentov. Úľava bola v tom, že veď ja som mohol byť tá trúba, kto by považoval každého, kto tam je, za spolupracovníka. Potom prišiel hnev a neúspešné pokusy nájsť niečo v archíve ČR.“
Pýtal sa vás niekto na vašu minulosť?
„Mal som dva ataky. Môj bývalý šéf po tom, čo som rozviazal pracovný pomer, na mňa kričal, že mi chcel dať ako bývalému agentovi šancu. Druhýkrát sa ma na to pýtal môj švagor, evanjelický kňaz.“
Nepýtali sa vás na to ani v SFPA alebo zahraničné ambasády, s ktorými spolupracujete?
„Nie. Ani raz.“
V minulosti ste archívy ŠtB ako analytik komentovali. Nemali ste pocit, že je to konflikt záujmov?
„Ak je niekto povolaný komentovať tú problematiku, tak ten, kto to zažil. “
Ako ste sa stali expertom na tajné služby?
„Práve v dôsledku toho, čo som zistil. Viedol som si archív ľudí, ktorí boli obvinení, popierali alebo prípadne boli usvedčení, čo je najsmutnejšie. Tí potom zhovädia všetkých a tým, čo popierajú, nikto neverí.“
Čo si myslíte o arcibiskupovi Sokolovi?
„To je úplne iná kategória. Nebol radový občan, musel byť kontaktovaný. Ak sa nemýlim, najprv niečo povedal, potom to zmenil, klamal, hovorím dobre? To je vec morálky a katolíckej cirkvi.“
Má byť niekto, kto spolupracoval, vo verejnej funkcii?
„Taký človek nemá čo hľadať vo verejnej funkcii. Je morálne na dne, ak to neprizná, nevysvetlí. Nepoznám eštebáka, ktorý by priznal, že aktívne donášal. Každý tvrdí, že má čisté svedomie.“
