„Vážený pán veľvyslanec, jeho excelencia, vážený pán prezident, vážený pán riaditeľ, vážený minister, vážení hostia. Nadnes sme pre vás pripravili výstavu prác významného európskeho umelca.“ Takto zvesela sa začínal zásadný kunsthistorický materiál, ktorý prečítal výtvarník Otis Laubert na vernisáži v Nových Zámkoch. V tunajšej Galérii umenia sa totiž otvárala jeho výstava Vlajkonoš si zobral kartografku.
Kurátorka Helena Markusková mu dala voľnú ruku, a tak vznikol výber koláží, asambláží a inštalácií z predmetov každodenného života, ktorými je autor známy. Aktuálnou témou sa stali predovšetkým vlajky, mapy, ich inšpirujúce farby či tvary. Na to všetko sa pozrelo svojrázne, hravé oko Otisa Lauberta, ktorý rád vidí veci inak, ako sú.
Postačí lacná lepiaca páska
Mnoho vystavených diel vytvoril práve pri tejto príležitosti. „Nie je to zanietenosť pre kartografiu, takto ma inšpiroval priestor galérie. Nedávam si vopred nijaké kritériá, veci mi rastú samy pred očami,“ hovorí.
Otis Laubert si zapisuje všetko, čo mu skrsne v hlave. Niektoré nápady stelesní za pár minút a potrebuje na to, povedzme, len malú mapku a lacnú lepiacu pásku, iné realizácie trvajú mesiace a stoja desaťtisíce. Tak to v jeho kuchyni funguje. Vraví, že kvôli kunsthistorikom už nepredstavuje diela, ktoré vychádzali z jeho zberateľských aktivít. Neznamená to však, že by prestal mať úctu k týmto zbierkam.
„Mnohí ľudia, hlavne výtvarní teoretici, si zjednodušili situáciu a zaradili ma do kategórie akéhosi zberača nepotrebných predmetov. A pritom som zbieral iba veci, ktoré nikomu nechýbali. Keď sa pozriete do mojich škatúľ a kufrov, nenájdete tam nijaké skrkvané papiere, zvyšky potravín či cigaretové ohorky, teda základnú výbavu kontajnera, ale veci, ktoré jednoducho ľudia prestali potrebovať skôr ako ja.“
Nedeľný maliar
Prečo nie je Otis Laubert spokojný s danou podobou vecí? Presne nevie, ale je si istý, že vidieť inšpiratívny predmet a neriešiť ho, to mu jednoducho nestačí. Možno ho ženie akýsi vnútorný nepokoj. Alebo vyššie kritérium? Keď zbadá na ulici napríklad vietnamského ambasádora v aute, hneď ho to zláka, aby sa pohral s jeho vlajkou. Povedané slovami kunsthistoričky Jany Geržovej, ide o dlhý oslobodzujúci reťazec Laubertových asociácií.
„Som rád, keď sa pri mne ľudia zasmejú, znamená to, že významy posúvam pozitívne,“ hovorí autor.
Aj dnes, roky po páde starého režimu, keď mohol vystavovať iba neoficiálne, na jeho tvorbu zásadne vplýva priestor, v ktorom má možnosť tvoriť. Ako voľakedajší zamestnanec tapetárskeho závodu, do ktorého sa po „šupke“ dostal, nemal veľké umelecké ambície. Býval po privátoch a pod pazuchu sa mu zmestil akurát tak výkres A4 a zopár košieľ v igelitke. Až keď dostal možnosť bývať v bratislavskom byte svojej sestry, mohli jeho nápady dostať aj konkrétnu podobu.
„Dlho som bol iba takzvaný nedeľný maliar, lebo cez týždeň som tapetoval a v sobotu hral futbal. Ale to, čo som v nedeľu vytvoril, hneď videli moji najbližší priatelia a známi. Vždy ma motivovali, aby som v tom pokračoval.“
 Laubertovo laudatio. FOTO - KATARÍNA ZLOCHOVÁ |
