Morálne autority dnes pomaly upadajú do zabudnutia. On je však svetlou výnimkou a takisto dôkazom, že básne ľudia čítajú i dnes. Jeho texty presahujú banálnu každodennosť, sú charakteristické nedopovedaným a nevypovedateľným, sú únikom do sveta istôt. Spisovatelia už možno nie sú svedomím národa, no niektorí nám ho pravidelne aspoň pripomínajú. Aj MILAN RÚFUS.
Vaše básne sú typické šepotom až mlčaním, ktoré sa ukrýva za slovami. Naozaj má jazyk také hranice, za ktorými sa už nedá nič povedať?
„Áno – naozaj. Jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná. Mlčanie prírody je oveľa hlbšie, než sú jej zvuky. Aj napriek tomu, že z času na čas vie zarevať hurikánom.
A potom – nezabudnite, že jazyk vie rečniť. Že v blízkosti moci alebo osobných ambícií človek práve jazykom zametá stopy po sebe. Presne tak, ako líška zametá v snehu svoje stopy chvostom. A teda je dobre, že je to tak, ako je.“
Najnovšia zbierka Vernosť i zbierka Báseň a čas tvoria akýsi pár. Predovšetkým vizuálne, našli by sa však aj spoločné témy. Napokon, sám uvádzate, že Vernosť je pokračovaním Básne. Prečo? Najmä po tom, keď tou minulou zbierkou ste sa akoby literárne lúčili?
„Neexistuje cestovný poriadok, podľa ktorého by k nám prichádzali básne. Dve knižky, ktoré spomínate, jednoducho prišli po sebe a zároveň akosi k sebe. Ja som to prijal, keďže som sluhom básne a nie jej cvičiteľom. Spiritus flat ubi vult. Aj duch básne vanie, kadiaľ sa mu zažiada.“
V básňach sa objavuje napätie medzi rozumom a čímsi, čo ho presahuje. Môže niečo presiahnuť rozum? Ak áno, čo?
„Treba pozorne rozlišovať medzi rozumom a múdrosťou. Rozum ešte nemusí byť múdry. Rozum je nástroj - múdrosť je hudba. Nie každý, kto má doma vo futráli husle, je hneď Paganinim. Jaroslav Seifert napísal o svojich prvých husličkách:
‚Rok nebo dva jsem hrál
a děsil se těch chvílí.
Já jsem vás proklínal
a vy jste se mi mstily
úpěním zoufalým
z hlubiny nitra svého.
Však už vás zahalím
Do soukna zeleného.’
Nemáte dojem, že to v ľudských dejinách občas ešte horšie škrípe aj ľudskému rozumu?“
Bilancujete. Reflektujete. Prihovárate sa, ľuďom i básni. Čo z toho je dôležitejšie?
„Všetko je rovnako dôležité. Ibaže musí byť tlmočené skutočnou básňou. A recept na báseň, pánboh zaplať, neexistuje. Inak by sa básničky varili či piekli ako podľa kuchárskej knihy Terézie Vansovej.“
Rozmýšľali ste, či v čase akčných filmov a reality šou ľudia čítajú básne? Prečo je to podľa vás dôležité?
„Báseň je reflektovaním hlbokosti bytia. Hľadaním plnosti jeho zmyslu, dešifrovaním dejov. Je ťažká, a preto plynie v riečke života v blízkosti jej dna, na dotyk s ním. Akčné filmy, reality šou či iné oddychovky plávajú, naopak, po povrchu tejto riečky. Ako všetko riedke. Sú to produkty onoho času chleba a hier, ktorý si tak chválieval starý Rím. Keďže bol už vnútorne vyprázdnený a to prázdno bolo treba čímsi zaplátať.“
Kde končí básnik a začína človek? A kde človek končí a nastupuje básnik?
„Tam predelu niet. Básnik sa musí začať ako človek, aby sa mohol stať básnikom. Ctižiadosť naozaj nestačí ako predpoklad na báseň.“
Ako ste sa stali básnikom? Pamätáte si na svoju prvú básničku?
„Na prvú básničku si pamätám, akože si zvykneme pamätať na všetko, čo bolo prvé. Prváčik porubskej elementárky sedel v zime na teplom kozube a smolil veršík o zime. Zrejme som napodoboval nejakú básničku zo šlabikára. Lenže medzi tou bez viny prvou a medzi prvou skutočnou básňou utieklo korytom Váhu veľa, veľa vody.“
Dá sa poézii naučiť? Viete si predstaviť, že vediete kurz písania poézie?
„Nedá, ak na to nie sú iracionálne predpoklady. A viesť jej kurz? Nestrašte ma.“
Mnohí básnici hovoria o žene ako o svojej múze. Čo sú vaše múzy? Ako sa menili za roky vašej tvorby?
„Múzou je hlavne samotné bytie. Existencia nášho splošteného geoidu uprostred nekonečnej ničoty. Byť nepretržite privádzaný do úžasu týmto faktom – to je perpetuum mobile básne a umenia vôbec. Takisto megamúzu nepotrebujete meniť. A ani nemôžete, nebolo by za čo meniť ju.“
Vie sa o vás, že veľmi nevychádzate na verejnosť. Nechýba vám spojenie so svetom? Sledujete ho cez televíziu?
„Nie som bez spojenia so svetom, ako hovoríte. Som abonentom dobre robených novín. A vôbec, o informácie dnes naozaj nie je núdza. V rádiu sú správy každú hodinu. Tak čo?“
Chceli by ste ešte raz byť mladý? Robili by ste niečo ináč? Ľutujete niečo vo svojom živote?
„Ako vám to vysvetliť? Trochu okľukou. Jedna z kníh Starého zákona má názov Kniha prísloví. Je to múdra kniha, v ktorej je do formy prísloví ‚sprešovaná‘ ľudská skúsenosť tisícročí. Tá kniha hneď na svojom počiatku hovorí:
‚Všetko má svoj čas
a svoju dobu každé úsilie.
Svoju dobu má niečo hľadať.
Svoju dobu má niečo stratiť.‘
Nie, netreba dodatočne plátať. Aj strata je súčasťou daru bytia. Radšej sa poďakujem za ten dar.“
