Amnesty International (AI) je celosvetové hnutie ľudí, usilujúcich sa o dodržiavanie ľudských práv na celom svete. Svoje pobočky s viac ako 2,2 miliónmi členov a prispievateľov má v stopäťdesiatich krajinách. Riaditeľ jej slovenskej pobočky BRANISLAV TICHÝ v rozhovore pre SME.sk tvrdí, že nie sú zbytočnou organizáciou.

Skúste zdôvodniť, že nie ste zbytočná organizácia. Mnohí vás vnímajú ako Greenpeace, že nerobíte nič iné, len sa priväzujete ako oni k vežiam, respektíve robíte „humbug" pri veľvyslanectvách.

Keby bolo našim výstupom len to, akože nie je, že by sme sa priväzovali k vežiam a robili humbug pred veľvyslanectvom, mám pocit, že už to by pre mňa bolo celkom uspokojujúce. Ten humbug pred veľvyslanectvom znamená, že konkrétna vláda dostane informáciu, že sa v krajine zaujímajú o daný problém, pretože jej ju musí veľvyslanectvo poslať. Znamená tiež, že sa problematika dostane do médií, čím sa dostane k väčšiemu spektru ľudí, ktorí majú veľmi obmedzený prístup k informáciám. Takže mám pocit, že aj ten samotný humbug, čo je fakt špička ľadovca, je užitočný v tom, že sa šíria informácie.

Takže prečo nie ste zbytočná organizácia?

Pretože poskytujeme informácie, poukazujeme na veci, ktoré by v prípade našej neexistencie zostali zabudnuté alebo nepovšimnuté.

Zväčša sa ale venujete témam, ktorým sa vo svete venujú aj médiá. Keď upozorňujete na prípad zdravotných sestier v Líbyi, v podstate to robíte duplicitne. Prečo nestačia oni?

Áno, ale nestačia preto, lebo... je to komplikovaná otázka. Na jednej strane mám pocit, že médiá sú v súčasnosti tlačené k efektivite, stručnosti, jasnosti a zároveň pútavosti toho, čo prinášajú. Mnohé veci, ktorým sa venujeme my, nie sú vôbec pútavé, zaujímavé a už vôbec nie sympatické pre väčšinovú populáciu.

Ak vezmeme vaše globálne kampane, máte pocit, že boj proti terorizmu alebo násilie na ženách nie sú pre médiá zaujímavými témami?

Viem, koľko na tlačových správach pracuje naša tlačová hovorkyňa. To, že na Jamajke existuje zákon, ktorý zásadným spôsobom degraduje pozíciu žien voči mužom, akým spôsobom sa násilie na ženách objavuje v Rusku, že je tam takmer legalizované a podobne, to pre médiá naozaj nie je sexi.

Skúste zdôvodniť, prečo by mali tunajšieho človeka zaujímať problémy násilia na Jamajke. Mnoho ľudí si predsa povie - mám dosť vlastných problémov, čo ja mám s nejakou Jamajkou?

Áno, to je regulárna otázka. Moja odpoveď znie - ak raz bude problém, ktorý nebudeme schopní zvládať sami a všetci ostatní sa k nám postavia rovnako, tak potom aj skončíme. Všetky veci, ktoré som vymenoval, a nielen tie, sa nás týkajú.

Nežijete však v totálnej ilúzii, že ak spravíte na Slovensku kampaň pre ženy na Jamajke, tak to niečo zmení na tamojšej praxi?

S tým zásadne nesúhlasím. Jednak tá kampaň nebude len na Slovensku, štruktúry existujú v stopäťdesiatich krajinách. Keďže je to jedna z tých vážnych kamaní, bude sa jej venovať povedzme ich absolútna väčšina. Keď budú na jamajskú vládu apelovať státisíce listov, vlády stovky krajín, šanca, že sa niečo zmení, je veľká. To znamená, že sme takou malou kvapkou, ale mám pocit, že podstatnou.

Dosiahli ste aj nejaký konkrétny úspech?

Na Jamajke sa už dejú isté legislatívne zmeny, ale neviem o tom rozprávať viac, lebo je to pomerne komplikovaná právna záležitosť. Na každej kampani sa však dá poukázať, ako sa veci menia.

Neprihrievame si polievočku na práci niekoho iného

Poďme konkrétne. Predpokladám, že najviditeľnejšie výsledky budú pri globálnych kampaniach. Čo konkrétne sa vďaka AI zmenilo pri kontrole zbraní?

Zbraňová kampaň je asi najlepší a skvelý príklad, ktorému sa venovala aj slovenská pobočka. Sú informácie o tom, nakoľko sú malé zbrane zneužívané v dennodenných konfliktoch a ako v konečnom dôsledku spôsobujú podstatne väčšie škody ako nukleárne zbrane, ktoré už sú ošetrené medzinárodnými zmluvami.

Čo konkrétne sa zmenilo?

To, že vďaka kampani sa OSN rozhodla ustanoviť komisiu, ktorá pripravuje zmluvu o obchode s malými zbraňami. Ide o zásadný pokrok. Nijako sa netešíme, lebo zmluva ešte nie je na stole a nie je podpísaná, ale po tom všetkom, ako to prebiehalo, to pokrok je a mňa to napĺňa veľkou nádejou, že sa k tej zmluve raz dostaneme.

Nie je takýto výsledok na globálnu kampaň dosť málo?

Je to doterajší výsledok a som si istý, že bez nás a ďalších organizácií by k tomu nedošlo. Diskusiu sme nastolili my a ďalšie organizácie.

Druhá globálna kampaň - násilie na ženách. Čo sa vďaka vám zlepšilo v tejto oblasti?

Tam je to trochu komplikovanejšie, lebo nejde o jednoznačný cieľ ako napríklad zmluva, ale o kampane konkrétnych žien v konkrétnych krajinách, kde sú ich práva nejakým spôsobom porušované. Môžeme hovoriť o jednotlivých prípadoch, ale to by bolo zdĺhavé.

Kde konkrétne vďaka AI pokleslo násilie na ženách? Ak máte nejaké ciele, musia byť výsledky merateľné.

Dokázal by som o tom rozprávať, ale na to by som potreboval materiály o konkrétnych prípadoch žien, ktoré boli priamo ohrozované násilím, napríklad na blízkom Východe. Vraždy zo cti, ukameňovanie...

Ale veď to sa tam stále deje.

Áno, ale zároveň existujú ženy, u ktorých sa od trestu upustilo, čo je samo o sebe obrovský pokrok. Každý jeden zachránený život je úspechom. Táto kampaň je teda o jednotlivcoch.

Sú podľa vás výsledky úmerné vynakladaným prostriedkom?

Som si istý, že áno. Mnohé veci sa postupne menia a je pre nás strašne ťažké povedať a dokázať, že práve vďaka nám.

Ak je to ťažké povedať, potom je ale ľahké prisvojiť si aj zásluhy za niečo, čo ste neurobili.

To je pravda, ale na druhej strane mám pocit, že súčasný svet stojí na tom, že každý sa rád pochváli svojou vlastnou aktivitou, takže som si istý, že AI si neprihrieva polievočku na niečom, na čom zjavne pracoval niekto iný.

Preventívna vojna konflikty nerieši

Tretia kampaň - boj proti terorizmu. Čo ste v nej dosiahli?

Zmenil sa pohľad na niečo, čomu americká legislatíva dala meno „vojna proti terorizmu". Zmenil sa pohľad v zmysle "toto sú tí jednoznačne dobrí a toto tí jednoznačne zlí". Vznikla diskusia, akými prostriedkami je možné bojovať voči terorizmu a kde je hranica, za ktorú nie sme ochotní ísť. Mám pocit, že u nás bola predtým diskusia veľmi malá, ak vôbec nejaká bola.

Nezačala tá diskusia skôr tým, že USA spravili dokázateľné chyby, keď sa sekli s údajným vlastnením zbraní hromadného ničenia Irakom a nie vašou zásluhou?

Uviedli ste príklad, v ktorom AI nefiguruje a bolo by to aj zbytočné, lebo to si médiá ošetrili samé. Minulý týždeň vyšla správa o 39 ľuďoch, ktorí sú „zmiznutí". Nie sú o nich žiadne informácie a je veľký predpoklad, že sú zadržiavaní v tajných väzniciach CIA napriek tomu, že Bush povedal, že sú už prázdne. Nie sú pritom väznení v žiadnej oficiálnej inštitúcii. K tejto informácii, ktorá prispieva diskusii, by sa nebolo možné dopracovať inak, bola to práca práve AI.

V tejto kampani máme za cieľ poukazovať na to, akými prostriedkami sa tu dejú niektoré veci. Často sme obviňovaní z antiamerikanizmu, že prečo sa nepozeráme na Saudskú Arábiu a podobne. Nejde však o antiamerikanizmus, jednoducho ľudské práva platia pre všetkých bez rozdielu, rovnako aj prezumpcia neviny. V tej takzvanej vojne proti terorizmu sa ukazuje také množstvo pochybení v ľudských právach, že na to nie je možné nepoukazovať. Nijakým spôsobom sa pritom nezastávame teroristov.

Ako mali podľa vás USA riešiť problém Iraku? Boli ste proti vojenskému zásahu?

AI nie je nikdy za alebo proti vojenskému zásahu, je iba proti porušovaniu ľudských práv. Poukazovali sme na možné dôsledky - vznik občianskej vojny, obrovské množstvo utečencov a podobne. Ťažko mi je odpovedať, ako to malo byť urobené.

Ak niečo kritizujem, zrejme mám lepší nápad alebo víziu.

Áno, takzvaná konštruktívna kritika. AI dlho zastávala pozíciu, že jej úlohou je iba poukazovať na porušovanie ľudských práv, bez poskytovania návodov, ako to robiť „správne". Existuje Všeobecná deklarácia ľudských práv, s ktorou prakticky všetci súhlasili a podpísali ju. USA tiež a preto by ju mali dodržiavať.

Bolo správne vojensky zasiahnuť v Iraku?

To je otázka, na ktorú nie som si istý, či vám viem dať oficiálnu odpoveď.

Stačí mi vaše osobné stanovisko, nemusí to byť stanovisko organizácie.

Môj osobný názor je, že preventívna vojna konflikty nerieši.

Ako sa mal teda Irak vyriešiť? Kde je bod, kedy už podľa vás môže iný štát zasiahnuť?

Ak sa pýtate na môj osobný názor, ten hovorí, že pri každom masívnom porušovaní ľudských práv, aké sa dialo v Iraku, by mal existovať mechanizmus, ako zakročiť, ale nemalo by to byť jednostranné, ale riešené medzinárodnými organizáciami.

Tie sa však na zásahu dohodnúť nevedeli.

Mali sa aj naďalej snažiť dohodnúť. Poukážem na iný prípad - na Sudán. Už druhý rok žiadame, aby tam boli vyslané mierové jednotky, aby sa zastavilo vyvražďovanie obyvateľstva. OSN to odsúhlasila, ale vzhľadom na postoj prezidenta Sudánu a neochotu členských krajín poskytnúť vojakov, sa doteraz nič také nedeje a vyvražďovanie pokračuje. Napriek tomu si neviem predstaviť, že by sme povedali - ok, súhlasíme s tým, aby tam šli samotní Američania a robili si tam, čo chceli.

Čiže aj keby chceli USA pomôcť, vy zastávate postoj, umožňujúci pokračovanie vyvražďovania, lebo sa medzinárodné spoločenstvo nevie dohodnúť. Prečo?

Lebo mám pocit, že väčšina tých konfliktov vzniká ako dôsledok nerešpektovania spoločných princípov. Zásah ako ich ďalšie porušenie mi príde ako boj rovnakým metrom. A to je pre mňa neprijateľné.

Teoreticky - keby na Slovensku vládol diktátor, ktorý by vyvražďoval vlastné obyvateľstvo, nikto by nemal zasiahnuť a chrániť nás, kým by sa nedohodlo celé medzinárodné spoločenstvo?

Áno.

Aj keby sa dohodnúť nevedelo a našiel sa niekto, kto by bol ochotný pomôcť?

V tom prípade by mi to neprišlo ako správne, ale ako porušovanie princípov, na ktorých sa dohodla medzinárodná komunita.

Aj keby vám tu niekto bezdôvodne a pre iný názor likvidoval rodinu a blízkych?

Áno. Princípy medzinárodnej komunity majú za cieľ chrániť tých šesť miliárd ľudí na zemi a nesmú sa porušovať.

Pri téme násilia na ženách ste ale hovorili, že ide o každý zachránený život. V Sudáne a v tom fiktívnom príklade by ste pokojne nechali vyvražďovať ľudí, kým sa všetci nedohodnú na zásahu. Ako keby týranie jednotlivcov bolo horšie ako smrť stoviek ľudí.

Vrátim sa k Iraku. Koľko mŕtvych civilistov je priamym dôsledkom americkej invázie? Mám pocit, že stavať to do pozície, že buď zakročia Američania alebo ktokoľvek iný, alebo budú naďalej zomierať civilisti rukou domáceho vládcu, nie je úplne férové. V Iraku sa zomiera napriek zásahu. Ani jedna krajina nie je schopná efektívne viesť akýkoľvek zásah sama.

Prečo si myslíte, že vaša práca nie je zbytočná?

Asi preto, že mám šancu vidieť výsledky. Keď som kedysi robil s deťmi z detských domovov, tam som síce mohol vidieť výsledky každý deň, ale terajšiu prácu by som nerobil, keby som nemal pocit, že je užitočná. Napriek tomu, že k dobrým správam je dostať sa ťažšie. Snažíme sa však pre ne robiť maximum.

V súčasnosti niekde medzi sto až stopäťdesiat. Strašne málo oproti porovnateľne veľkým krajinám v západnej Európe. Ale verím, že v spolupráci s Koordinačnou radou sa ten počet bude zvyšovať. Vypracovali sme k tomu stratégiu.

Na réžiu ide cez 50% rozpočtu, nie však z členského a daní

Je post riaditeľa lukratívnym džobom?

Z hľadiska financií som schopný na bratislavské pomery normálne žiť.

Je ten príjem manažérsky?

Nie v zmysle, že je na úrovni manažéra banky. To v žiadnom prípade.

Môžete ho zverejniť?

To si nie som istý, rozhoduje o tom Koordinačná rada. Ja osobne s tým nemám žiadny problém, ale mám pocit, že o tomto nie som kompetentný hovoriť.

Mnohí tretiemu sektoru vyčítajú, že posty šéfov sú mimoriadne výnosné džoby, kde sa rozhadzujú peniaze na úkor ostatných vecí. Je teda čo závidieť?

Bavíme sa o plate lepšie platenej bankovej úradníčky. Poznám názory, ktoré spomínate, ale v prostredí „neziskoviek", s ktorými spolupracujeme, nepoznám nikoho, ktorého prioritným cieľom je na tom zbohatnúť, respektíve nerobiť nič užitočné a brať za to prachy.

Aký máte ročný rozpočet?

Približne jeden a pol milióna korún.

Koľko z toho míňate na réžiu, teda nie priamo na kampane?

Neviem vám to povedať z hlavy, ale určite je to viac ako päťdesiat percent vzhľadom na to, aký je ten rozpočet malý. Pointa rozpočtu totiž je, že jeho absolútnu väčšinu platia ostatné štruktúry a sekcie AI vo svete prostredníctvom medzinárodného sekretariátu. Tie sa prioritne snažia dávať peniaze na to, čo nie je možné pokrývať grantmi a tak ďalej.

Míňať viac ako päťdesiat percent na náklady nie je neefektívne?

Nie, nemyslím si, pretože hlavne v prostredí problematiky, ktorej sa venujeme, je finančne absolútne nevyčísliteľná pridaná hodnota toho, čo organizácia robí.

Čiže nevidíte problém v tom, že z príspevkov darcov a z dvoch percent daní miniete z každých sto korún viac ako päťdesiat na réžiu, teda nájomné, energie, platy...?

Čo sa týka daňovej asignácie a prostriedkov z členského, všetky idú striktne na kampane. Tieto peniaze nejdú na réžiu.

A odkiaľ konkrétne na ňu idú?

Od veľkých a úspešných sekcií AI vo svete. Z USA, Francúzska...

V správe AI o dodržiavaní ľudských práv za rok 2006 u nás dominuje rómska otázka. Robil ju váš medzinárodný sekretariát v Londýne, ktorého členovia tu boli iba dvakrát, v marci a septembri. Ako niekto môže urobiť objektívnu správu na základe dvoch návštev?

AI má jedno svoje pravidlo - aktivisti nikdy nepracujú na problémoch vlastnej krajiny kvôli tomu, aby bola zabezpečená nestrannosť a bezpečnosť aktivistov, i keď to sa týka skôr krajín ako Kolumbia a podobne. V Londýne sú ľudia, ktorých náplňou práce je sledovať jednotlivé krajiny. Tej problematike sa venujú celý rok, nie je to tak, že sem dvakrát prídu a niečo spracujú. Môžu predsa rozprávať s ľuďmi po telefóne.

Z Londýna sa dá telefonovať trebárs s ľuďmi z Ministerstva školstva, ktorí pripravujú podklady k tomu, ako sú začleňované rómske deti do nultých ročníkov, s ľuďmi z Generálnej prokuratúry, ako sa vyvíjajú kauzy, označené ako rasovo motivovaný útok. To sú veci, ktoré sa dajú robiť aj na diaľku.

Takto je garantovaná objektivita?

V tomto ohľade naši výskumníci robia presne to, čo aj vy teraz - kladú nepríjemné otázky. Jednoducho sa to v určitom momente musí zlomiť. Nechcem to zľahčovať, ale na to, aby ste mohli objektívne hovoriť o problematike rómskych osád, nemusíte ju nikdy vidieť.

Prosím?

To priťahujem za vlasy, je to extrémny príklad, ale áno, je to tak. Slumy sú všade na svete rovnaké. Práve spôsob, akým pracujú tí výskumníci, zaručuje úplnú objektivitu.

Nie sú aktivisti AI snílkami? A vy tiež?

Svojim spôsobom som. A som tomu rád.

Veríte myšlienke, že by svet raz mohol byť taký, aby takáto organizácia nemusela existovať?

Chcem v to veriť. Že raz príde čas, kedy budeme môcť zaniknúť. Rád si nájdem inú prácu.

Mávate pocity beznádeje?

Áno, ale vyvažujú to pocity v prípadoch, pri ktorých sa nám podarí pomôcť.

Akú kampaň chystáte najbližšie?

Od septembra sa chystá jedna celosvetová a súvisí s Čínou a olympijskými hrami, aby ľudia mali šancu vedieť, za akú cenu porušovania ľudských práv je možné tie hry zorganizovať.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

MILOŠ BUBÁN, lekár a bývalý hlásateľ

IVAN MIKLOŠ, podpredseda SDKÚ

MÁRIA ALGAYEROVÁ, mama maliarky s Downovým syndrómom

OĽGA KELTOŠOVÁ, starostka, bývala ministerka a poslankyňa za HZDS

MILOŠ MEČÍŘ, tenista, olympijský víťaz zo Soulu

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.