Na rozhovory s Michalom Vieweghom sa stálo v rade. Poskytujúc interview jednej televízii popíjal whisky. Keď ho o chvíľu spovedali pre rozhlas, mal v ruke pohár s podobne zafarbenou tekutinou. Žeby ľadový čaj? „Tentoraz je to koňak," upresnil. Rozhovorov mal už asi akurát dosť. Deň v Bratislave mu plynul príjemne, od čias, čo tu bol na vojne, sa to tu vraj zmenilo k lepšiemu. Do vojenského útvaru Vajnory si však nezašiel. „Môj psychoanalytik mi to zakázal," odpovedal pohotovo profesionálny spisovateľ, ktorý je zároveň aj profesionálnym respondentom.

Ste šťastný človek. Robíte, čo vás baví a ešte sa tým dokážete aj uživiť. Súhlasíte?

Áno. Rúhal by som sa, keby som sa sťažoval.

Aj vás to niekedy prekvapuje, že sa vám tak darí?

Človek má tendenciu začať považovať niektoré veci za samozrejmé. Občas napríklad prídem niekam, kde vidím, ako šéf ponižuje svojich zamestnancov. Vidím, ako múdri ľudia musia pretrpieť nadriadeného, ktorý je idiot evidentne už na pohľad. Vravím si, že jednou z najväčších devíz voľnej nohy je, že už dvanásť rokov nemám šéfa. To sú asi veci nevyjadriteľné peniazmi.

Nie je to úplne obvyklý jav - vedieť sa uživiť literatúrou, aspoň nie na Slovensku.

To v žiadnej krajine. Asi iba päť percent spisovateľov na svete sa uživí čisto písaním. Väčšinou jazdia na prednáškové turné po univerzitách alebo pracujú ako novinári.

Čím si teda vysvetľujete, že vy tú schopnosť máte?

To je celá suma dôvodov. Nepochybne treba priznať, že to bola aj šťastná náhoda. Guľôčka literárnej rulety sa zastavila v roku 1992 práve na mojom čísle. No náhoda praje pripraveným. Niekto tú novú hviezdu českej literatúry robiť musel a padlo to na mňa.

Kedy prišiel ten okamih, že ste nabrali odvahu a povedali si: Odteraz budem len spisovateľ, už nebudem robiť žiadne kompromisy?

Vyvíjalo sa to pozvoľna, neboli to žiadne veľké skoky. V 80. rokoch som študoval na filozofickej fakulte, písal som poviedky a mojou najvyššou ambíciou bolo publikovať ich časopisecky. Vôbec som sa neodvážil predstaviť si, že by som mohol iba písať. Keď som v roku 1990 publikoval svoju prvú novelu Názory na vraždu, mala pár slušných recenzií, ale nejako si to nikto ani veľmi nevšimol. Vyšla v náklade asi tritisíc výtlačkov. Vtedy som sníval o tom, že by som napísal naozaj úspešný román. A keď som ten úspešný román napísal, stále som ešte pracoval v nakladateľstve Český spisovateľ a hovoril som si, aké by to bolo krásne, keby som nemusel chodiť do práce a opravovať rukopisy iných autorov. Byť tak na voľnej nohe a môcť písať celé dni. Skusmo som odišiel na voľnú nohu. Doma som vravel, že odchádzam na rok a že sa potom vrátim. Ale šlo to tak dobre, že som na tej voľnej nohe zostal. Som na nej dvanásť rokov a dúfam, že už to tak zostane.

Možno je to aj nevyhnutnosť, lebo písanie si vyžaduje veľa času a energie.

Literárna história pozná veľa príkladov autorov, ktorí normálne chodili do práce a písali. Škvorecký robil redaktora v Odeone a písal po večeroch, Jack London robil všetky možné zamestnania a písal po nociach. Myslím si, že kto chce písať a v kom je posadnutosť písaním, tak píše.

Píše sa vám stále ľahšie alebo stále ťažšie?

Klamal by som, keby som tvrdil, že pozorujem nejakú zmenu. Mám pocit, že je to stále rovnaké. Poznám tie rozpaky, tú nechuť na začiatku, keď mám ešte málo nápadov a nepresvedčil som sám seba o nosnosti námetu. A potom sa to vždy nejako rozbehne, začne ma to baviť. A takto to mám celé roky. Ja na sebe, našťastie, žiadne degeneratívne zmeny nepozorujem.

Máte strach, že vám vyschne inšpirácia, že už nedokážete nič napísať?

Strach je silné slovo. Viem, že spisovateľom sa to stáva. Sú napríklad autori iba jednej knihy. Alebo máme smutné príklady, ako je napríklad Vladimír Páral. Je to autor, ktorého som kedysi obdivoval.

Myslíte, že Páral je prípad človeka, ktorému vyschla inšpirácia?

Povedzme, že kvalita jeho tvorby nedosahuje kvalitu jeho tvorby šesťdesiatych rokov, že je to devalvácia toho, čo robil. Spoznať včas útlm, to je asi tiež súčasť talentu.

Dá sa podľa vás písanie naučiť? Aj vy sám ste dávali lekcie písania.

To je najčastejšia otázka, ktorú dostávajú učitelia tvorivého písania a moja obvyklá odpoveď znie, že žiadny kurz z nikoho spisovateľa neurobil.

Má však zmysel, aby človek vylepšoval svoju schopnosť písať, svoj dar od Boha?

Myslím si, že aj keď človek má talent, má dar od Boha, aj v tom prípade má kurz tvorivého písania zmysel. Tým, že autor polemizuje s pedagógom, si minimálne ujasňuje niektoré veci, potvrdzuje si svoj názor. Po tretí- štvrtý raz som si prečítal Čechovove poviedky, keď sme ich na kurze rozoberali a zistil som, že aj mne samotnému to niečo dáva, všeličo si na tom ujasňujem. Stručná odpoveď by asi znela, že dá sa hovoriť o dialógu, o postavách, o kompozícii poviedky, možno prečítať poviedku pred triedou a vypočuť si názory ostatných. To je vždy užitočné, ale nie je možné naučiť posadnutosti písaním, nie je možné naučiť uchu pre dialóg, nemožno naučiť citlivosti pre problémy ľudí okolo nás. To musí mať človek v sebe.

Keď sa chce stať človek spisovateľom, nemusí vraj veľa písať, ale hlavne veľa čítať.

To je aj moja univerzálna rada ako sa naučiť písať. Hovorievam: treba čo najviac čítať. To sa mi v praxi stávalo so študentmi. Prišiel mladý devätnásťročný chlapec s dredami, moderne oblečený. Priniesol mi poviedku a keď som si ju prečítal, mal som pocit, že to napísala Karolína Světlá. Pýtal som sa ho: Prosím ťa, čo si čítal zo svetovej prózy, zo súčasnej tvorby? On upadol do rozpakov a ja som zistil, že ten chlapec nečíta. A že toto je jeho predstava, ako vyzerá literatúra.

Neprekáža vám, že bývate označovaný za komerčného autora?

To už mi dávno neprekáža. Dnes je to také polopravdivé klišé. To sa dá možno povedať o autorovi, ktorý vydáva iba romány pre ženy. Ale určite nie o autorovi, ktorý vydáva politické fejtóny a literárne paródie, psychologické novely, lekcie tvorivého písania alebo novelu o umieraní. To je predsa marketingová sebevražda, vydávať takéto veci a sklamávať čitateľov, ktorí sa tešia na ďalšiu zábavnú, čítavú knihu. A ja ich potom nemilo prekvapím tým, že píšem o tom, ako bulvár manipuluje našimi životmi.

Zaujímavé, že niektoré knihy aj sú čítavé a pritom nie sú komerčne úspešné.

Komerčná úspešnosť má asi viac aspektov. Keď to priblížim na veľmi odťažitej metafore, môžete vyrábať skvelé autá, rovnako dobré, ako napríklad škodovky, ale pokiaľ nebudete mať dobrú reklamu a marketing, tak komerčne úspešné nebudú. V tomto je moja výhoda, že mám mediálny náskok - za čo vďačím okrem iného zotrvačnosti českých novinárov. Keď chcú rozhovor so spisovateľom, tak idú za mnou, hoci by pokojne mohli ísť za desiatimi ďalšími.

Často sa vás pýtajú, čo vraví vaša žena na to, že v knihách popisujete túžbu po iných ženách. Prečo podľa vás táto otázka každého tak veľmi zaujíma?

Keď niekto robí v rybárni, tak smrdí rybami. Keď je niekto umelecký fotograf, fotí akty. Ja mám v popise práce písať o živote pravdu. Tak čo už s tým?

Ako vyzerá váš pracovný deň? Vstanete, uvaríte si kávu a od deviatej do štvrtej sedíte pri počítači?

Ja mám pomerne voľné pracovné tempo. Začínam tak okolo pol deviatej a končím o pol jednej, jednej, takže robím asi štyri hodiny denne. Viem, že to stačí, pretože pokiaľ by som bol unavený a prestávalo by ma to baviť, bola by to rutina a ja som rád pri písaní oddýchnutý.

Vaše deti vás pri písaní nevyrušujú? Sú ešte malé.

Deti ma vyrušujú, musel som pre ne zmeniť poracovňu v Sázave. Mal som v plánoch veľmi starostlivo nachystanú pracovňu a ukázalo sa, že akusticky nevyhovuje. Teraz píšem v izbe pre hostí, ktorá je odľahlejšia.

Povedali ste, že vám určite nie je ľúto za časmi, keď ste bývali v paneláku, zarábali dva a pol tisíc mesačne a za odmietavými lektorskými posudkami. Keď ste sa dali na spisovateľskú dráhu, očakávali ste, že sa vám bude aj finančne dariť lepšie?

To všetko prišlo až neskôr. Ja som dúfal, že ten rok prežijem tak, aby som mal na nájomné a aby sme si udržali nejaký živoný štandard. Potom som nabehol na rytmus jedna kniha ročne, prišli nejaké dotlačky, filmy a tak. Naopak, keď mi vyšla prvá novela, odišiel som z vysokej školy ekonomickej, dobrovoľne som rezignoval alebo - myslel som si, že tým pádom rezignujem na možnosť prežiť život ako bohatý človek. Išiel som na učiteľskú kombináciu, hovoril som si, že budem žiť trochu inak. Keď som vydal prvú knižku, mal som štyri a pol tisíc korún českých čistého, takže ja aj manželka sme tušili, že takto to asi bude. Ale to, čo sa stalo potom, ma zaskočilo. Príjemne.

Viete si však predstaviť, že by ste robili niečo, čím by ste síce veľa zarobili, ale nebavilo by vás to?

To si neviem predstaviť. Knižky, ktoré som vymenoval a ktoré sú príkladom nekomerčne mienenej tvorby, sú toho dôkazom. Zatiaľ všetky veci, ktoré som napísal, som napísal aj preto, že ma bavili. Nikdy som nepísal nič, a to môžem odprisahať, len pre komerčný úspech. Mňa bavil aj Román pre ženy, ja som sa pri tom hrozne bavil. Ja, povedzme, nežijem nejaký iný život než hrdinka knihy Laura.

Čo vám dáva písanie ešte okrem toho, že vás baví a že vás živí?

Akosi si to nemôžem vynachváliť, pretože je to médium, cez ktoré človek komunikuje s ľuďmi. Už som sa to pokúšal ilustrovať na príklade, že kniha je taký hrubý list, ktorý človek rozosiela na tridsaťtisíc adries a dostáva niekedy veľmi zaujímavé a veľmi príjemné odpovede. Spoznáva zaujímavých ľudí, cestuje. Túto jar som bol čítať zo svojej kihy v Bruseli, bol som v Moskve, v Terste, na Morave.

Niekedy sa autor písaním vysporadúva s nejakým problémom.

Nepovedal by som, že som mal nejakú veľkú traumu, z ktorej by som sa musel vypisovať, to nie. Ale fakt je, že pre nás chlapcov z malých stredočeských miest je úspech prepojený so životom. Človek sa začne správať sebavedome, dúfam, že nie prehnane. Ale sú to veci, ktoré asi chlap potrebuje. V tomto zmysle mi ten takzvaný úspech pomohol, to nemôžem poprieť.

Zvyknete prezrádzať svoje know-how? Ako si vymýšľate nový dej, námet, postavy?

O know-how sú celé príručky. Know-how si musí každý objaviť sám. Ja mám takú univerzálnu múdrosť. Prirovnávam spisovateľstvo k rozprávačstvu v kaviarni. Človek, ktorý nedokáže pobaviť osemčlennú spoločnosť v kavirni bez toho, aby traja ľudia počas jeho historky odišli na toaletu alebo zívali, tak ten asi spisovateľ nikdy nebude. Ideálny test spisovateľstva je skúsiť si po kaviarňach byť rozprávačom. Toto sa dá, myslím, použiť ako praktický lakmusový papierik.

Vaša posledná novela sa volá Andelé všedního dne. Ako vznikala?

Pôvodne to mal byť muzikál, ktorý som mal napísať pre Michala Horáčka a Petra Hapku. Potom sa stalo to, čo sa niekedy stáva, že život napodobil umenie. To, čo som mal pripravené teoreticky, teda príbeh o umierajúcom otcovi rodiny, kde sa do domácnosti začnú zlietať anjeli, pretože oni jediní vedia, že ten človek v ten deň zomrie, tak to som si odrazu prežil prakticky. Nášmu oteckovi zistili nádor na slinivke a do štyroch mesiacov zomrel. A ja som pochopil, že nemám inú, silnejšiu tému, než túto. Odložil som už ohlásený Román pre mužov, lebo na grotesku o mužskom sexe som sa práve necítil. Napísal som túto novelu, ktorá je určite smutná, je to téma vážna, ale myslím si, že kniha nie je beznádejná, je v nej určite aj humor.

Trdíte, že schopnosť sebairónie je nevyhnutnou súčasťou sebavedomia a keď vraj muž nie je schopný žartovať o sexe, o niečom to vypovedá. O čom?

O jeho pochybnostiach, neistote. Ak si chlap nevie robiť žarty z toho, že má brucho alebo plešinu alebo malý penis...

Tak by žena mala spozornieť?

Nieže by to bolo hneď pre psychológa alebo pre psychiatra, ale uvoľnená myseľ sa správa tak, že je schopná žartovať.

Zvyknú vás označovať ako znalca žien, no vy sa tomu bránite.

To je jeden z mediálnach mýtov. Bolo by to veľmi lichotivé, rád by som tomu veril. Píšem tie romány pre ženy a snažím sa prevteľovať do ženských postáv. Občas skrátka načúvam. Snažím sa načúvať svojej žene, svojej dcére, svojej matke, svojim kamarátkam. A zisťujem, že naše problémy nie sú tak dramaticky odlišné, myslím problémy mužov a žien. Sme všetci na rovnakej lodi.

Ste zrejme ako autor taký presvedčivý, že vám to ľudia veria, že ste znalcom žien.

V to by som rád veril a niektoré ohlasy mi to potvrdzujú. Autor rád počuje, keď čitateľka vraví, že mala pocit, že to napísala žena. To je naozaj dôkaz, že nie je „mimo mísu", že sa trafil do psychológie postavy.

Možno by ste si mali ponechať imidž znalca žien a netvrdiť, že je to mediálny mýtus.

Ja sa to snažím hovoriť tak, ako to je.