Hlásatelia mali v STV ostať. Lekárov platia horšie ako bankovú úradníčku so stredoškolským vzdelaním, ale za chyby ich postihujú viac. Medicína nie je zázračná, človeka skôr przní, pretože pri živote zachováva ľudí, ktorých by príroda sama vylúčila, povedal v rozhovore pre SME.sk bývalý hlásateľ, dnes moderátor a lekár MILOŠ BUBÁN.

Ste najmladší z piatich detí. Otec vám zomrel tesne po tom, čo ste nastúpili na základnú školu, mama bola tiež chorá. Ako vás to ovplyvnilo?

Ovplyvnilo nás to všetkých, nielen mňa. Zo všetkého zlého sme si vzali niečo dobré, veľmi nás to zomklo. Boli sme totiž odkázaní jeden na druhého. Otec bol už dva roky predtým na invalidnom dôchodku, mal rakovinu, takžeto, že zomrie, som vedel už od štyroch rokov. Ostali sme dosť chudobní, pretože sme žili len z vdovského a sirotského. Našťastie sestry šli neskôr do práce, jedna nás dokonca veľmi podporovala. Potrápili sme sa, ale má to čosi do seba. Vychádza to z vety, že trápenie pomôže človeku viac, viac ho očistí.

Chýba chlapská ruka v rodine?

Chlapskú ruku u nás mala mama. Neviem to celkom posúdiť, pretože keď žili obaja rodičia, otca som veľmi nepoznal. Robil v bani v Ostrave a domov chodil len na víkendy. V piatok v noci prišiel, v nedeľu poobede odišiel. Príliš si na neho nepamätám, skôr z fotografií. Mama plnila funkciu otca a doteraz má u nás taký rešpekt, že čo povie, to je stopercentné. Je to generál v dobrom slova zmysle. (smiech) Čo ma „štve" najviac - všetko, čo som jej kedysi zazlieval, najmä v období puberty, sa ukázalo ako správne. Nemôžem teda „machrovať", že by som mal niekedy pravdu ja.

V puberte ste boli divoký?

Ani nie, všetci sme boli krotkí, pretože sme mali prísnu výchovu. Mame sme nejako neodvrkovali, splnili sme všetky jej príkazy, museli sme robiť v záhrade a podobne, pretože sama by to nezvládla. Nakŕmiť päť detí nebolo ľahké. Pamätám si, ako nám robila lokše. Pripravila si to už vo štvrtok a v piatok od rána ich vyrábala, osemdesiat, deväťdesiat kusov, pretože sme ich všetky zjedli. Preto aj nerada robievala palacinky - keď spravila jednu, okamžite zmizla z taniera a nemalo to konca. Stále ich robila a žiadna jej neostala.

Otcova smrť mala vplyv aj na to, že ste šli na medicínu?

Malo to vplyv. V Smoleniciach sme mali vynikajúceho a obetavého lekára. Keď bol otec na smrteľnej posteli, chodil mu pichať morfium, posledné týždne aj päť až šesťkrát denne. Mal také veľké bolesti, že keď sa vzpieral, na posteli boli vydraté šľapy z nôh. Viem, že keď začal kričať od bolesti, starší súrodenci ma vždy "zlikvidovali", mama im dala príkaz, aby ma vzali do záhrady, aby som ako malé šesťročné decko nepočul, čo sa deje. Ten lekár sa aj napriek tomu, že flinta už bola takmer hodená v žite, stále snažil pomôcť a dávať mu nádej aspoň svojim vystupovaním. Nebol to pre neho odpísaný pacient. To som si veľmi vážil a zafixoval si to.

Laškoval som s medicínou, aj s umeleckými smermi, hral som divadlo, chodil som za školu spievať, ale od prvého ročníka gymnázia som už chcel jednoznačne na medicínu. Mali sme takého triedneho profesora, ktorý každý rok zisťoval, kto chce kam ísť. Boli sme asi traja alebo štyria z triedy, ktorí chceli od začiatku to isté.

Je pravdou, že ste sa „učievali" aj tak, že ste spávali s knižkami pod hlavou, pri náročnejších skúškach vďaka ich množstvu až takmer v polosede?

(smiech) To nielen počas školy, ale tak som sa pripravoval aj na atestáciu. V tomto som bol úplne šibnutý. Každý má nejakú poveru, niekto si zaklope na drevo, ja som spával s knižkami pod hlavou. Keď som sa na základnej škole učil v posteli nejakú básničku, potom som si dal knihu pod hlavu a ráno som ju vedel. Tak som si myslel, že mi to cez noc preliezlo do hlavy. Ostalo to vo mne, robil som tak maturity a fungoval tak aj na lekárskej fakulte. Najviac kníh som tak mal asi pred štátnicami, zabralo to a tak som to praktizoval aj pri prvej a druhej atestácii. Dokonca, keď som bol na histológii, kde sa pozerajú sklíčka, mal som pod hlavou aj tie.

Prečo sa profesii lekára hovorí, že ide o poslanie?

To je niečo podobné ako kňaz, učiteľ a podobne. Títo ľudia mali kedy vážnosť a ostalo to ako tradícia. V poslednej dobre však začal pohon na lekárov, ktorí keď spravia nejakú chybu, naháňajú ich všetky bulváre. Ale keď spravia tisíc dobrých vecí predtým, nikto si to nevšimne. To už Solženicyn povedal, že lekár je ako taký prievozník - keď ho niekto potrebuje, uteká rýchlo za ním a keď vystúpi z plte, ukáže mu chrbát. Ale s tým treba počítať, je to súčasť našej práce.

V posledných voľbách ste volili SDKÚ. Čo ste si mysleli o socializme? Boli ste v strane?

Nie, nikto sme v strane neboli, ani otec. Preto aj robil v bani, ale zase mi ten robotnícky pôvod možno pomohol pri prijímaní na medicínu, pretože sa určite bodoval. Mne ako človeku, ktorý rád cestuje, prekážalo to, že nebola možnosť cestovať a sloboda v mnohých iných veciach. I keď na to nemôžem nadávať, pretože ja som nezažil úplne zlé veci, nakoľko som už počas štúdia na fakulte robil v televízii. Musím povedať, že mediálne známejší človek na tých ľudí vplýva trochu inak. Keď som si vybavoval doložky, nemal som s tým problém. Každý rok som šiel na dovolenku, aj na západ. Tým, že som robil v Slovenskej televízii, mal som aj ľahší spôsob vybavovania vecí na úradoch. Hlásatelia boli vtedy vnímaní inak ako teraz...

Mediálne známi to teda mali vždy ľahšie?

Aj majú. Tak to v živote chodí - skôr sa pomáha ľuďom známym, krajším, nejakým misskám a podobne. Nie je to správne, ale je to tak a nikdy sa to podľa mňa ani nezmení. To je proste v ľuďoch.

Všetci dokopy sme mali možno toľko, ako niekto za dve Superstar

Hlásateľom v televízii ste sa stali v treťom ročníku na medicíne. Ako k tomu došlo?

Stále som svojim spôsobom robil komedianta, na trnavskom gymnáziu som spieval v zbore Cantica Nova, v Bratislave som v tom chcel pokračovať, ale medicína je náročná na zadok - skúšky si treba vysedieť, pretože sa treba veľa memorovať. Najmä zo začiatku tam nie sú logické veci, lebo to, koľko má človek červených krviniek, sa musíte naučiť, nedá sa to logicky odvodiť.

Na internáte som videl oznam, že na externú spoluprácu hľadajú hlásateľa alebo moderátora, prihlásil som sa a mal šťastie. Možno mi chýbala akási forma sebarealizácie a priestor na exhibicionizmus, pretože každý, kto robí v televízii, ho má v sebe v pomerne veľkej dávke. Ja to zhadzujem aj na to, že som blíženec. Vo mne žijú dve osoby - lekár a moderátor. Kombinujem to, aby sa medzi sebou nehádali.

Richard Rybníček zrušil v STV hlásateľov. Bol to krok k lepšiemu alebo horšiemu?

Ja myslím, že v štátnej televízii mali hlásateľky a hlásatelia ostať kvôli tomu, že má trochu iné poslanie ako tie komerčné. Viac by sa tam malo apelovať na ľudskosť, morálku... Dnes nemám dojem, že by sa to robilo. My sme dostávali strašne veľa listov od ľudí, najmä od tých, ktorí žili sami. Možno to nikomu nič nepovie, ale najmä na sviatky ako Vianoce, keď sú ľudia trochu viac precitlivelí, mali títo samotári nejaký kontakt. Keď ste uviedli nejaký film s pánom Chudíkom a povedali ste, koľko rokov sa práve dožíva, pridali k tomu nejaké jeho úspechy a ocenenia, bola to akási pýcha na ľudí, ktorí sú na Slovensku. Nepáči sa mi, že dnes si tu nikto nikoho neváži, každý hneď niekoho odsúdi. Sme absolútni majstri vo vyhľadávaní chýb u druhého.

Prepúšťanie v STV Rybníček zdôvodňoval šetrením peňazí. Koľko tí hlásatelia stáli?

(smiech) Mne je to zdôvodnenie veľmi smiešne. Mesačne sme všetci dokopy brali možno toľko, čo niekto za dva diely Superstar. To je komické.

Ako vlastne hlásatelia fungovali?

Bolo to rozdelené na tri služby - doobeda, poobede a večer. Počas dňa sme sa striedali traja. Niekedy sme sa delili aj na prvý a druhý program. Do roku 1993 boli samozrejme aj celoštátne zahlásenia. Keď boli nejaké "konferovačky", boli sme vytvorené také dvojice, bol to taký úzus Československa, že jeden musel byť z Čiech, druhý od nás.

Texty ste si pripravovali sami?

Nie, tie nám samozrejme pripravovali iní, lebo ja nemôžem vedieť o každej relácii, každom filme alebo programe presne, o čom sú. Nepozeral som seriály, pričom bolo treba hovoriť aj obsah ich predchádzajúcich dielov. Menili sme si možno štylizácie. Stalo sa, že sa po roku opakoval film a dali nám text hlásateľa spred roka, pričom sa za to obdobie zo zaslúžilého umelca stal národný. Museli sme teda sledovať aj takéto veci.

Mali sme aj jazykárov, ktorí sledovali náš prejav, čo bolo veľmi dobré. V tomto smere sa o nás pomerne prísne starali, pozerali naše prejavy, nahrávalo sa to a dávalo na posudzovanie pánom Královi a Mistríkovi. Chodili sme aj na povinné školenia, kde nás učili dýchanie, artikuláciu a podobné veci. Malo to niečo do seba. Prvý rok som napríklad nerobil inokedy ako doobeda.

Prečo?

Začínajúci vždy robili najskôr doobedia, potom soboty a nedele, potom poobedia a možno po roku a pol aj večery. Tam už mohli ísť iba ostrieľaní. Keďže tam bol stret s Televíznymi novinami, počítalo sa všetko na sekundy, lebo to šlo naživo... Malo to svoje čaro.

Šli ste naživo s čítačkami?

Naživo, ale bez čítačiek. Tie nastúpili až ku koncu našej pôsobnosti, nejaké dva tri roky predtým, ale bolo to z technických dôvodov. Všetky vstupy sa začali nahrávať vopred, i keď sme tam museli sedieť ako rezerva v prípade, že by sa niečo stalo. Bolo to smiešne, lebo keď mám doma mikrovlnku, nedržím ďalšiu v rezerve pre prípad, že sa pokazí. Predtým bolo všetko naživo, bola to dobrá škola na improvizáciu, fičali sme z hlavy.

Hlásateliek a hlásateľov bolo viac. Panovala medzi vami závisť?

Bola tam zdravá rivalita, nemám žiadnu zlú skúsenosť. Mne sa o tom ale hovorí ťažko, bol som len externista, takže som prišiel pre veci, ktoré som mal pripravené, zahlásil som to a odišiel. Chodil som teda len na vysielacie pracovisko, nie na porady. Tie bývali niekedy o trinástej alebo štrnástej hodine a vtedy som bol ešte v nemocnici.

Hlinický tomu rozumel, tí po ňom to mali ako dojnú kravu

Koho považujete za doteraz najlepšieho riaditeľa štátnej televízie?

Pána Hlinického. (riaditeľom bol od februára 1984 do januára 1990, pozn. autora)

To bol posledný socialistický riaditeľ. Prečo bol najlepší?

On prišiel z Koliby, rozumel teda filmu aj televízii, bol pomerne prísny. Dbal na kvalitu a pomerne dosť si to aj strážil. Dohliadal, či sa naozaj vyrába, či sa náhodou ľudia neflákajú. Nikdy sa nestalo, aby cez Vianoce alebo Silvestra nedošiel osobne navštíviť všetky vysielacie pracoviská. Podal ruku každému od strihača, cez maskérku, režiséra... Bol to férový chlap.

Tí po ňom tomu rozumeli menej, alebo nerozumeli vôbec?

Viete... ako sa uvoľnila situácia po roku 1989, všetky štátne podniky sa stali dobrou dojnou kravou na uskutočnenie si svojich vlastných predstáv tak, aby mali dotyční niečo viac, ako vysoký plat, ktorý dostávali oficiálne. To je asi medzi riadkami najslušnejšie povedané. Všetky tie kauzy u ďalších riaditeľov značia, že si tam prišli na svoje mnohé firmy, ktoré neboli úplne čisté a nezávislé.

Má vôbec existencia verejnoprávnej televízie nejaké opodstatnenie? Nie je to len vyhadzovanie peňazí?

Má. Dôkazom je aj Česká televízia, ktorá je vynikajúca, rakúska, nemecká a podobne. Všade tam sú aj štátne televízie a ide to. Je tam proste väčšia kontrola, ľudia na vedúcich postoch nemajú dojem, že ich plat je pre nich malý.

Keď si však vezmete program STV v ktorýkoľvek deň, nájdete tam aspoň 5 % programov, ktoré sa dajú označiť sa „spĺňajúce požiadavku verejnoprávnosti"?

Päť percent určite. V poslednej dobe sa veľmi dobre vyprofilovala aspoň dvojka. Sú tam veci pre náročnejšieho diváka, tam je to už slušné. Na jednotke mi za bývalého vedenia prekážalo, že sa hrnuli do komercie viac ako treba. Naozaj si nemyslím, že by práve verejnoprávna televízia mala súťažiť s komerčnými a biť sa o formáty, ktoré tam nepatria. Úplne vymizli niektoré veci, ktoré patrili k určitým pilierom kultúry. Ľudia by mali myslieť aj na také veci, ako Nedeľná chvíľka poézie. Ľudia sa z nej smiali, ale tiež má svoje miesto v štátnej televízii. Je to predsa forma učenia k určitej kultúre a podobne. Rovnako ako novoročný koncert. Ak je to nejaká opera, treba si uvedomiť, že aj menšinový divák platí koncesionárske poplatky rovnako ako tí, čo pozerajú výhradne komédie.

Uvažuje sa o zvýšení koncesionárskych poplatkov. Má to zmysel pri službách, ktoré nám STV poskytuje?

Určite ďalšie navyšovanie poplatkov nie je správne, pretože to ešte viac povedie k tomu, aby sa nemuseli snažiť. To neznamená, že by sa nemali správať trhovo, ale veľakrát som tam bol svedkom toho, že nezapožičali jedno špičkové a veľké štúdio Markíze len z toho dôvodu, že to bola ich konkurencia. Veď to je vec prenájmu, vec kšeftu, prečo im to neprenajali, keď bolo voľné? Rovnako dabingové stroje a podobne.

Nepríjemným hláseniam som sa ako externista vyhol

Niektorí hlásatelia, napríklad Jaro Buček, odišli kedysi z STV preto, lebo ich nútili zahlásiť čosi, čo im prekážalo. Vy ste za riaditeľa Kubiša, keď bola televízia vyslovene ideologicky zneužívaná, nemali dilemu, či ostať?

Nemal som s tým problém, pretože keď bolo také veľmi náročné obdobie, že nás do niečoho nútili, ako externista som s tou službou nemusel súhlasiť. Týkalo sa to skôr interných zamestnancov. Na začiatku aj mali tendenciu prehodiť to na externistov, aby sme si pálili prsty my, ale to záležalo na vzájomnej komunikácii s nadriadenými a... To je také zvláštne. Ja dosť dobre vychádzam s ľuďmi aj preto, že som ochotný pomôcť po lekárskej stránke. Veľa kolegov je zároveň mojimi pacientmi. Možno aj preto ku mne pristupovali inak ako k iným. To je samozrejmé. A preto ma na také služby ani neoslovili. Doteraz som sa nad tým nezamýšľal, takúto otázku mi ešte nikto nepoložil.

Čiže ste žiadnu myšlienku na odchod nemali?

Nie.

Vám neprekážalo zneužívanie tej televízie?

Postavenie hlásateľa nebolo také, ktoré by sa dalo revolučne využiť. Neviem, či aj odchody tých mojich dvoch kolegov boli práve kvôli tomu.

Bulvár tvrdí, že sa s Jarom Bučekom neznášate. Vy ste hovorili iba o zdravej rivalite medzi hlásateľmi.

To je bulvár. Zdravíme sa, priatelíme, rozprávame, akurát sa nenavštevujeme v súkromí. Ale takých kolegov mám deväťdesiatdeväť percent.

Prečo potom taká informácia koluje?

Neviem. Možno preto, že sme boli na jednom pracovisku ako dvaja kohúti na jednom smetisku, obaja sme robili hlásateľov. V Markíze tiež neprichádzame do styku, máme každý inú reláciu. V minulosti bol aj mojim pacientom, občas som k nemu chodil na návštevu, dnes akurát nemáme toľko spoločných bodov. Pred polrokom ma v Plus 7 dní prekvapilo, že tam písali, kto sa s kým nenávidí, mne to bolo smiešne. Ja pocit nenávisti nepoznám a ani naň nemám dôvod.

Kto bol podľa vás hlásateľská jednotka?

Veľmi dobrá bola Alena Heribanová, ale v podstate každá bola iná. V prvom rade to všetko boli obrovské dámy, ktoré boli nielen v obliekaní, ale najmä v správaní ukážkou slušného vystupovania. Ja som však mal vzory skôr v rakúskej televízii.

Čo ste tam robili medzi jednotlivými vstupmi? Ak ste ohlásili film, mali ste hodinu a pol voľna.

To bolo na tej práci katastrofálne. Najhoršie, čo existovalo, bolo to, že ste zahlásili film a hodinu a pol sme sa buď rozprávali, alebo som sa pripravoval na ďalší vstup a bohužiaľ, keďže som vtedy fajčil, tak sme tam dosť húlili. Fajčilo tam strašne veľa ľudí a už to bol podmienený reflex - prišiel som do maskérne a zapálil som si len preto, že som bol v televízii. Chvalabohu, už jedenásť rokov tento chtíč nemám. Kvákali sme tam, ja som tam samozrejme poskytoval zdravotné rady. Už tradične mnohí priniesli lieky alebo prepúšťacie správy a konzultovali so mnou starých rodičov, rodičov, priateľov a podobne.

Nepilo sa tam?

Nikdy v živote. To som pritom robil na Silvestra a boli vopred nahraté vstupy. Mohol som si to dovoliť, ale nič také sme nerobili.

Nie som za monopolnú poisťovňu, ale za zrušenie tvorby ich zisku

Čo vám viac vylepšuje imidž? Pacienti, ktorí sú vám zaviazaní alebo popularita z televízie?

To sú neporovnateľné veci. Oveľa viac si vážim pacienta, ktorý má ku mne dôveru, najmä preto, že mi v prvých rokoch príliš nedôverovali. Niekoho videli na obrazovke a potom šli k nemu do ambulancie, to dôveru nevzbudzovalo. Na strane druhej - žiadny pacient, ktorý nie je spokojný s lekárom, by sa k nemu už nevrátil, zvlášť teraz, keď je možnosť slobodného výberu. Ja mám skôr opačný problém, termíny mám „zabukované" na dva mesiace dopredu. Zďaleka nemôžem ulahodiť všetkým, ktorí majú záujem a telefonujú mi z celého Slovenska. Fyzicky sa to nedá zvládnuť. Určitým zadosťučinením je to, keď vás vymenujú do funkcie primára, lebo aj za komunizmu platilo, že keď bol niekto primár, musel niečo vedieť, i keď musel byť aj v strane. Nikto by ma nevymenoval za primára len preto, že robím v televízii.

V súkromnom sanatóriu a v médiách robíte preto, že ani funkcia primára vám neposkytuje dostatočnú možnosť zarobiť si na svoj štandard, teda na cestovanie?

Možno keby som šiel na klasickú pobytovú dovolenku do Egypta, stačilo by mi to. Mzdy v zdravotníctve predsa len vzrástli, ale nie natoľko, aby mal lekár nejaký nadštandard. Ide o to, že sa musíte zbaviť psychickej únavy po ôsmich hodinách práce, čo sa vám stále niekto sťažuje. Nikto za mnou nepríde s tým, že vonku je pekne, má sa fajn, svieti slnko, sem chodia ľudia s tým, že ich niečo bolí, so samými problémami. Pre mňa je oddychom cestovanie. Keď udávajú naše priemerné platy, vždy tam zarátajú aj nadčasy. Len ja sám, hoci slúžim menej, mám cez tristo hodín nadčasov ročne za nočné služby. A sú lekári, ktorí slúžia trojnásobne viac ako ja.

Lenže reformám, ktoré by priniesli zmenu, sa bránia aj samotní lekári. Prečo?

Chyba je aj v poisťovniach. Nie je dobré, keď urobíte toľko výkonov, že vám poisťovňa preplatí len polovicu. Neviem o tom, že by zamestnanci poisťovní chodili do Tesca, nabrali si plný košík a zaplatili len polovicu. To je dosť zvláštne. A problém je aj nízka hranica bodu. V Čechách je myslím 1,15 českej a u nás 0,43 slovenskej koruny. To je trojnásobný rozdiel. Zmena ceny bodu by mnohé problémy vyriešila, napríklad v zadĺžených nemocniciach. Poisťovne majú mramorové budovy, stoly, drahé autá, pritom žijú z toho, čo tam ľudia odvádzajú. Sú tiež preplnené zamestnancami... to by sa tiež mohlo trochu kontrolovať.

Súčasný minister zdravotníctva by mal najradšej iba jednu poisťovňu. Vy máte aký názor?

Ja som za zrušenie tvorby zisku v poisťovniach, ale za zrušenie poisťovní nie, aby bola zachovaná rivalita. Jedna poisťovňa by mala monopol a stratilo by to svoj zmysel. Že je ich viac, je dobré, len ich treba riadne kontrolovať.

Prečo sa má zrušiť tvorba zisku poisťovní?

Zdá sa mi nemorálne, aby niekto zarábal napríklad na rakovine. Obchodovať s nešťastnými ľuďmi je veľmi zlé.

Ste lekár, zároveň primár. Čo by sa malo zmeniť, aby ste vedeli poskytovať lepšie služby?

U nás je to trochu inak, lebo pred dvomi rokmi do našej nemocnice vstúpil súkromný majiteľ - J&T, ktorý si ju od železníc prenajal. Takže je to o inom. Mení sa prístup k lekárovi, niektorí pacienti si museli zvyknúť trebárs aj na to, že si musia zaplatiť veci, ktoré nesúvisia so zdravotnou starostlivosťou.

Súkromný majiteľ teda priniesol zvýšenie kvality?

Áno. Ešte je to krátka doba, ale skutočne tu pribúdajú novinky, pracuje sa na jednodňovej chirurgii, jednodňovej gynekológii, výrazne tu pribudlo niekoľko druhov činností, ktoré tu predtým neboli. V minulosti sme boli rezortnou nemocnicou, kde sme sa sústreďovali na preventívne a periodické prehliadky u ľudí na železnici. Teraz je to iba časť našej práce, chcem sa otvoriť každému, kto má záujem.

Priniesol aj zvýšenie miezd zamestnancov?

Áno, stalo sa to už v tomto roku.

Je to teda cesta, ktorú by ste odporúčali?

Nie. Nemôžem sa k tomu všeobecne vyjadriť, lebo nie každá nemocnica môže byť súkromná. My tu tiež nemáme strašne veľa vecí a musíme spolupracovať s ostatnými nemocnicami, najmä kvôli niektorým vyšetreniam. Je to individuálne, na každú nemocnicu treba pozerať inak. Iná je nemocnica na periférii a iná v Bratislave. Všeobecne však môžem povedať, že najlepšia zdravotná starostlivosť sa poskytuje v Bratislave, pretože je tu sústredených strašne veľa špičkových pracovísk, národných ústavov, i stroje.

Zlyhali ste niekedy ako lekár?

Samozrejme, každý z nás niekedy zlyhá. Nepoznám lekára, ktorý by bol stopercentne úspešný. Medicína nie je matematika. Niekedy tu neplatí, že jedna a jedna sú dva, môže to byť aj jedna, aj tri. Vysvetlím to však - za svojho života som nepoznal lekára, ktorý by úmyselne poškodil pacienta. Môže sa však stať, že o jednej v noci vám prinesú akútny stav, vy ho vyšetríte, urobíte odbery, ale potom iba od vás záleží, akou cestou sa bude postupovať ďalej. Lenže tých ciest môže byť aj päť. Vy vyberiete tú, ktorá sa vám zdá najlepšia, ale ona takou nemusí byť. Toto sú veci, s ktorými sa musíme potýkať, lekár musí byť rozhodný a nesmie sa báť. Občas teda vznikajú chyby. Medicína je individuálna, každý pacient je iný a stáva sa, že desiatich pacientov s tou istou chorobou musíte liečiť desiatimi rôznymi spôsobmi.

Museli ste sa vysporiadať aj s tým, že „tento pacient zomrel kvôli mne"?

Určite. Sú aj také prípady.

Ako to v sebe riešite?

Tak, že deväťdesiatdeväť percent prípadov musí tvoriť úspech. To máte ako pri traumatológovi - prinesú mu pacientov, ale nie každý prežije. Takisto bežné ochorenie môže viesť k tomu, že lekár zvolí nesprávnu cestu a keď sa vráti na správnu, je už neskoro. Malo by sa to však stávať iba mimoriadne.

Medicína je ženského rodu a preto je taká nevyspytateľná. Je náročné vysporiadať sa so smrťou, je to obrovský šok a stres. Privezú vám pacienta vo vážnom stave a záleží len od vás, či bude žiť. Medicína nie je zázračná, skôr človeka przní, pretože pri živote zachováva ľudí, ktorých by príroda sama vylúčila a tým pádom to pôsobí na genetický materiál. Ľudia, ktorí mali v minulosti ťažké rázštepy perí zomreli. Dnes žijú a geneticky to prenášajú ďalej. Medicína teda pomáha človeku, ale keď to rozoberiete do hĺbky, zachováva pri živote aj slabších jedincov.

Platia nás menej ako stredoškoláka v banke, ale za chybu nás postihujú viac

Vzali ste niekedy úplatok?

Úplatky sú taká zvláštna vec. Myslím, že som ho v živote nevzal, ale každý lekár sa stretáva so situáciou, že dostáva nejaký dar, že sa mu chce človek poďakovať. O úplatok ide podľa mňa vtedy, keď ako lekár pacientovi urobíte to, na čo má nárok a požiadate ho, aby vás za to honoroval. To je absolútne neprijateľné a nemorálne, to nesmie byť. Na ľuďoch pritom nemám rád, že majú dojem, že keď vám nedajú peniaze, tak sa o nich nepostaráte, čo je veľká hlúposť. Keď má niekto akútne slepé črevo, čo si myslia? Že mu ho nechajú prasknúť a jeho zomrieť? Alebo ak nedajú peniaze chirurgovi, že im prišije žlčník na ucho?

Je vecou stavovskej cti, aby ste ten výkon spravili perfektne. Keby som niekomu napríklad robil kolonoskopiu a on mi nedá peniaze, tak mu schválne perforujem črevo? Toto naozaj nechápem, i keď som počul o odboroch, kde sa to naozaj deje. Ja osobne som úplatok lekárom nikdy nemusel dávať, možno preto, že som ich kolega. Ale rád som si s nimi sadol na kávu, alebo im dal šampanské. Darček po výkone práce mi nepripadá zvláštny, trebárs keď vám pacient prinesie kvalitné víno alebo niečo podobné.

Chyba je v lekároch, lebo úplatky berú alebo v ľuďoch, že ich dávajú?

Chyba je v prvom rade v tom, aké majú lekári platy. Keby ich mali také, o ktorých by aj pacient vedel, že sú slušné, že sa z nich dá žiť, pacienti by im peniaze neponúkali. Na západe to nikoho nenapadne, ale ani sa nikto nediví, že lekár žije nadštandardným spôsobom, že má auto a ide na dovolenku. Tu máte nižší plat ako pracovníčka za okienkom v banke so stredoškolským vzdelaním. Prečo nás potom za naše chyby postihujú viac, keď nám platia menej? Mne je veľmi trápne, že mi za môj kolonoskopický výkon zaplatí poisťovňa menej ako za opravu výfuku na aute. Idem do servisu, hodinová mzda je tam osemsto korún. Ja to mám na deň, takže je to smutné a smiešne zároveň. Ale to je to isté, ako si tu nevážia učiteľov. Školstvo má ten istý problém.

O koľko by sa mali zvýšiť platy, aby panovala spokojnosť?

O tristo percent. Napríklad sestričky - keby ľudia vedeli, čo tá sestrička musí urobiť, koľko starostlivosti poskytuje, pričom musí byť stále usmiata, ťahá dvanástku... Keď je pacient na lôžku, musí skutočne robiť také veci ako fyziologické potreby... Myslím, že plat desaťtisíc je pre ne veľmi málo. Keď to však zdôvodňujú pred novinármi, zarátajú im aj nočné, nadčasy. Potom je jasné, že ten plat vyzerá vyšší.

Ospravedlňuje to nevrlosť zdravotného personálu?

S tým už nesúhlasím. Ja mám tiež rovnaký plat ako iní v zdravotníctve a nemám dojem, že by som bol nevrlý k pacientom. Nevrlosť vychádza z povahy. To je ako v komunizme - kto bol špina, je ňou aj po roku 1989. Ten, kto má v sebe slušnosť, je slušný stále a s platom to nemá nič spoločné. Môže byť unavený, nemusí sa ku koncu služby usmievať ako na jej začiatku, ale slušný musí byť.

V Bratislave sa museli uzavrieť niektoré oddelenia, pretože sestričky odišli do Rakúska. Stalo sa to aj u nás. Sestrička mala desaťtisíc korún, odišla do Rakúska, kde má tisícpäťsto euro. Ja som neodišiel, hoci som mal tú možnosť. Mohol som byť v Štutgarte na pľúcnom. Ponúkali mi tam prácu, lenže peniaze nie sú všetko. Jednak som tu nafixovaný na rodinu a najmä na mamu, a vtedy som bol prvý a jediný lekár v rodine. Teraz sme už traja. A neodišiel som možno aj preto, že som tu mal vždy možnosť privyrobiť si. Mám príjmy z televízie, publikovania, moderovania, reportáží, vďaka tomu si uplatňujem náročného koníčka, teda cestovanie. Vydržím pracovať tri mesiace bez prestávky, ale potom musím zmiznúť preč, lebo keby som tu ostal dlhšie o jeden deň, tak strieľam. (smiech)

Kdesi ste sa vyjadrili, že ste nikdy nemali depresie ani zlú náladu. Nie je to len póza?

Môžete sa spýtať tých, čo ma poznajú. Kolegov, súrodencov... všetci vedia, že nemávam zlú náladu. Ale ráno bývam odporný. (smiech)

Precestovali ste vyše päťdesiat krajín sveta na piatich kontinentoch. Ľudia často oddychujú tak, že sa vyvalia pri mori a nikam sa nepohnú, vy sa tam nezastavíte. Čo vás na tom tak láka?

Nepokoj mojej duše. Potrebuje väčší priestor, ako jej dáva moje telo. Cestovanie si viem naplno vychutnať. Okrem toho, som strašne lenivý. A aby som si dokázal, že takým nie som, pracujem tak veľa, že na seba vôbec nemám čas. Je to možno „capina", ale takto si to vysvetľujem. Napríklad aj dobré skutky robím z vypočítavosti, pretože si myslím, že každému na zemi sa dobré skutky vrátia. Cestovanie je vlastne vzdelávanie. Teraz som sa po sedemnástich dňoch vrátil z Mexika a bolo to ľahšie ako prečítanie si nejakej knihy. Som náročný cestovateľ, mám rád poznávacie zájazdy, nedokážem ležať na pláži. Také veci si nechám na obdobie po sedemdesiatke, keď nebudem vládať fyzicky. Navyše - na zájazdoch som odstrihnutý, telefón máme len na prijímanie esemesiek, zapínam ho raz za tri dni. V tomto som egoistický, na dovolenke žijem pre seba. So mnou si nikto na cestách neoddýchne, vleziem do každej myšacej diery.

Ste snob?

Určite nie. Považujem sa za šťastného človeka, ktorý je veľmi bohatý, lebo viem nakladať s tým čo mám. Som veľmi rád, že mám čím ďalej, tým menší vzťah k materiálnemu a že mi stále menej a menej záleží na veciach, ktoré som kedysi musel mať. Pre mňa je to oslobodenie.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.