Médecins Sans Frontières (Lekári bez hraníc) je medzinárodná humanitárna organizácia, poskytujúca odbornú zdravotnícku pomoc ľuďom v ohrození a v prípade krízy. V roku 1971 ju založila skupina francúzskych lekárov a novinárov, ktorí mali priamu skúsenosť s hladomorom v Biafre. V súčasnosti operuje vo viac ako 70 krajinách sveta s viac ako 2500 medzinárodnými a viac ako 23000 miestnymi spolupracovníkmi.

Diabetes, infarkty a rakovina sú v krajinách tretieho sveta zriedkavé, najčastejšie sa umiera na maláriu. Bežne k nám chodia pacienti, ktorí za nami prejdú peši dvesto až tristo kilometrov, tvrdí v rozhovore pre SME.sk ALENA KOŠČÁLOVÁ.

Odkedy ste vedeli, že budete lekárkou?

Od štyroch rokov. (smiech)

Kedy ste prvýkrát počuli o Lekároch bez hraníc?

Študovala som francúzštinu a v učebnici bol o nich krátky článok. To ma zaujalo, ale na Slovensku sa príliš nedali zohnať informácie. Po škole som bola na stáži vo Francúzsku, kde som sa s nimi jednoducho skontaktovala a po troch týždňoch odišla na svoju prvú misiu.

Čo človeka láka na práci v zlých podmienkach a ďaleko od domova?

Už na škole som chcela robiť v Afrike a tak som hľadala možnosti, ako by sa to podarilo. Že sa tým sprostredkovateľom stali práve Lekári bez hraníc, je viac menej náhoda, i keď neskôr som bola rada, že to boli práve oni.

A čím láka práve Afrika?

V čase keď som končila školu, bolo takmer nemožné zohnať v Bratislave miesto pre mladého lekára bez konexií. A pravdu povediac, medicína u nás ma ani veľmi nelákala. Zaujímala ma skôr práca priamo v teréne, kde je lekár viac s pacientom a má menej papierovania. Lákala ma tiež práca v extrémnych podmienkach. Prispel k tomu aj vtedajší priateľ a dnes už manžel, ktorý vždy sníval práve o Afrike.

Kde vznikla averzia voči „klasickej" medicíne u nás? Situáciou, v akej sa nachádza?

Prácu na Slovensku nezavrhujem, myslím, že raz sa k nej aj vrátim, ale pravdou je, že je u nás určitým spôsobom podceňovaná - finančne, aj tým, ako ju vnímajú ľudia. Okrem toho - aj práca v Afrike má svoj zmysel a ľudia to vedia.

Nie každý môže byť lekárom bez hraníc. Aké sú kritériá?

Oproti času, kedy som začínala, sa dosť pritvrdili. Vtedy to bolo až príliš jednoduché. Po štúdiu som bola na mesačnej stáži v Paríži a nemala som v podstate žiadnu prax. Napriek tomu ma vzali. Dnes to tak už nefunguje, podmienkou je minimálne dvojročná prax. A myslím, že je to tak dobre, pretože v začiatkoch som to mala naozaj ťažké. Keď u nás vyjde lekár zo školy, predsa len je obklopený tímom ľudí a ak má nejaký problém, môže sa niekoho spýtať, poradiť sa. Na misii je však rovno hodený do vody. V začiatkoch som sa stretávala so situáciami, ktoré boli naozaj ťažko zvládnuteľné.

Je o tú prácu veľký záujem?

U nás ani nie. Je tu zatiaľ malá propagácia, okrem toho ľudia o krajinách tretieho sveta vedia len veľmi málo, majú skreslený pohľad a často sa boja.

Musí v takomto dobrodruhovi absentovať strach?

Musí to byť najmä človek, ktorý sa ľahko adaptuje na rôzne situácie. Nie je to také strašné... ak je človek zvyknutý trochu cestovať a byť v rôznych situáciách už predtým, zvykne si na to. Určite to nie je práca pre človeka, ktorý mal odmalička jasnú a nalinajkovanú cestičku, z ktorej nikdy nevybočil. Takýto človek by to zvládal ťažko.

Ste idealistka?

Nie, dokonca si myslím, že som stále väčšou a väčšou realistkou. Naučila ma to práve moja práca.

Naozaj ste si ju pred odchodom neidealizovali?

Vtedy určite áno, myslela som si, že idem tak trochu spasiť svet. Realita je úplne o inom.

Čím bola nahradená myšlienka spasenia sveta?

Tým, že aj keď človek môže spraviť veľa, aby tú veľmi ťažkú situáciu ľudí, ktorým sa venuje zmenil, ide vždy len o malú kvapku v mori.

Záujemca musí byť jazykovo zdatný?

Jazyky sú veľmi dôležité. Treba vedieť angličtinu, veľkou výhodou k tomu sú ďalšie jazyky ako francúzština, portugalčina a podobne, pretože misie sú najmä v krajinách tretieho sveta, ktoré sú bývalými kolóniami. Bez znalosti svetového jazyka sa tam pracovať nedá, ide o medzinárodný tím.

Týmito jazykmi však domáci asi nehovoria.

To býva problém, preto pracujeme s prekladateľmi. Ale človek sa postupne naučí pár slov a aj z výrazu tváre pochopí, o čo ide. Stáva sa totiž, že tlmočník niečo nepreloží správne a vy ako lekár musíte pochopiť, ako to je v skutočnosti.

Ľudia majú často veľké oči a veľké sny, pri realizácii ktorých zlyhávajú. Čo ak to niekto nezvládne a chce z misie predčasne odísť?

Záujemca by mal byť ochotný zaviazať sa aspoň na šesť až deväť mesiacov, pretože na misii je potrebná aj určitá adaptačná doba. Keď však vidíme, že najmä tie prvé misie niekto nezvláda, je možný okamžitý návrat domov. Na misii nikdy nedržíme niekoho nasilu.

Aj útočník môže byť obeť

Aká je vaša definícia Lekárov bez hraníc?

Je to medzinárodná nezisková súkromná zdravotnícka organizácia, založená na princípoch neutrality, nestrannosti a nezávislosti. Cieľom je v prvom rade poskytovanie zdravotníckej pomoci, ale aj zabezpečenie dodávok pitnej vody, občas stavieb zdravotných centier a podobne. Na konci je vždy cieľ poskytnúť pomoc tým, ktorí ju potrebujú.

Ak je založená na nestrannosti a neutralite, znamená to, že pri bojoch dvoch znepriatelených strán pomáhate obom?

Áno. Lekári bez hraníc sa nikdy nemôžu postaviť na jednu alebo druhú stranu, to je jeden zo základných princípov organizácie. Čo sa týka nezávislosti, tá musí byť finančná, politická aj náboženská. Viac ako osemdesiat percent príjmov pochádza zo súkromných zdrojov. To nám dáva voľnosť.

Čiže sa nevychádza z filozofie výhradnej pomoci obetiam, ale poskytujete ju aj útočníkom?

Netreba zabúdať, že aj útočník môže byť obeť.

Odkiaľ je zvyšných dvadsať percent príjmov?

To je rôzne - z vládnych zdrojov, veľkých inštitúcií a podobne.

Stáva sa, že prispievajú aj vlády krajín, v ktorých pomáhate? Nejde totiž práve o vzory demokracie.

Nie. Jedným z princípov je, že od diktátorov sa peniaze neprijímajú, pretože by bola ovplyvnená voľnosť našej práce. Takéto financovanie prípustné proste nie je. Teraz som bola dva a pol roka v Kongu a nebrali sme žiadne peniaze od krajín, ktoré nejako prispievali k jeho rozvoju, pretože to bolo príliš spolitizované.

Prvú misiu si príliš nemôžte vyberať

Pred odchodom na prvú misiu ste mali nejakú špeciálnu prípravu?

Ani nie, šlo o také hodenie do vody. Začínala som vo Východnom Timore, kde bolo obdobie po konflikte a odchode indonézskych vojsk. Sedemdesiat percent krajiny bolo zničených a bezpečnostná situácia tiež nebola úplne stabilizovaná. Príprava bola veľmi slabá, ale to sú veci, ktoré sa už zmenili. Dnes je pred odchodom na prvú misiu povinná príprava, kde sa dotyční dozvedia o čom celá práca je, ako sa treba na misii správať, aké situácie ich tam môžu stretnúť...

Vy ste teda nevedeli, do čoho idete?

Ani nie, pretože to šlo veľmi rýchlo. Prípravy už síce existovali, ale akosi nebol čas.

Kto vyberá, kam pôjdete?

Prvú misiu si príliš vyberať nemôžte, dá sa však odmietnuť konkrétna oblasť, trebárs taká, ktorá je vo vojenskom konflikte. To je právo každého záujemcu. Alebo sa dá odmietnuť vtedy, ak pochádzate z krajiny, ktorá má konflikt s krajinou, do ktorej máte ísť. Nemôžte však povedať, že chcete ísť do Tanzánie, lebo vás lákajú tamojšie národné parky, takto to nefunguje. Keď mi povedali, že idem do Východného Timoru, ani som nekládla veľa otázok, lebo na prvej misii musí človek ukázať, že má o tú prácu záujem a prieberčivosť k tomu neprispieva. Brala som to normálne, i keď mi moje okolie hovorilo, že sú tam také a také problémy. To ma trochu stresovalo, takže som ďalšie informácie ani nevyhľadávala.

Keď ide človek do neznáma, čo si so sebou vezme?

Myslím, že človek sa balí podľa skúsenosti. Keďže som vtedy bola neskúsená, balila som sa ako do stanového tábora. Nebolo mi to však moc platné, o batožinu som prišla už medzi Viedňou a Parížom, takže do Timoru som prišla totálne bez ničoho. Batožina dorazila s dvojtýždňovým oneskorením. Keď som potom vybaľovala tričká s dlhým rukávom, pochopila som, že je dobré vopred si zistiť čosi o krajine, o klimatických podmienkach, pretože to boli naozaj teplotné šoky.

Čo vám v organizácii povedali pred odchodom?

V Paríži panoval trochu chaos, pretože šlo o deň, keď Lekári bez hraníc preberali Nobelovu cenu za mier. Celý „ofis" bol v euforickej nálade, nikto nemal čas ani chuť veľmi sa mi venovať, takže mi len dali medzi dverami vakcínu proti japonskej encefalitíde a kopu leteniek. Dopravila som sa na letisko, tam mi nechceli dovoliť nastúpiť do lietadla, pretože sa letelo cez Londýn a v tom čase sme tam potrebovali víza. Nejakým spôsobom som ich však presvedčila, že tam musím ísť a myslím, že mi pomohli práve idealizmus a naivita. Keď som im povedala, že idem zachraňovať ľudské životy do Timoru, zabralo to. Potom som prechádzala cez Austráliu a odtiaľ som už letela malým súkromným lietadlom do Timoru.

Jednu vec som si predstavovala trochu inak - že tím tamojších lekárov bude trochu väčší. Dostala som sa do nemocnice, ktorá mala päť ďalších spádových stredísk. Bola tam lekárka, ktorá už netrpezlivo čakala, kým prídem, s tou som bola dva dni a po jej odchode som ostala úplne sama.

Ako je na misiách zabezpečené bývanie?

Je to rôzne. Najmä v krajinách, v ktorých sú konflikty, je ubytovanie len také jednoduché. V Timore sme bývali desiati v jednom dome, s jedným záchodom a jednou sprchou, takže trochu bojové podmienky. Nemali sme tam ani elektrinu a tým, že tam bývalo tridsaťpäť stupňov cez deň aj v noci, pričom sme nemali žiadny ventilátor, bolo to veselé.

Čo to spraví s človekom, zvyknutého na elektrinu, klimatizáciu a hygienu?

Myslím, že pre našu generáciu ľudí, ktorá vždy prežila polovicu leta v stane, to nie je až taký problém. Na takéto podmienky som bola viac menej zvyknutá. Prekvapilo ma to skôr pozitívne, čakala som totiž ešte bojovejšie podmienky, takže som nemala problém. Horšie bolo zvyknúť si na prácu v medzinárodnom kolektíve. S tými ľuďmi pracujete, bývate pod jednou strechou, mentality sú rôzne...

Skúsenejší a ostrieľanejší sa tam nevyvyšujú nad ostatných? Nenechávajú ich robiť tie najťažšie práce?

Do istej miery áno, ale niežeby sa pozerali zvrchu, ale na veľa vecí už majú úplne iný názor. Podľa mňa to ani nerobia schválne, že by chceli ukázať, o koľko viac vedia. To, čo nováčika na prvej misii šokuje, sa im už zdá proste banálne. Ale tie vzťahy sa rýchlo upravia, takže to nie je nejaký veľký problém.

Panuje vo vzťahoch personálu tvrdá hierarchia alebo je to skôr neformálne?

Hierarchia nie je príliš silná, čo je niekedy dobre, niekedy na škodu. Predsa len, každý má svoje úlohy a keď človek s niekým býva v dome, má s ním kamarátske vzťahy, pričom v robote sa musí ukazovať hierarchia, potom je to ťažké. Teraz to poznám aj z opačnej strany, sama som na pozícii, keď vediem ľudí a musím povedať, že pre tých nižšie je to ľahšie ako pre vodcov tímu.

Čo ste tam mali na starosti?

Celú nemocnicu a všetky zdravotné centrá, keďže som tam bola jediný lekár. Stretávala som sa s chorobami, ktoré som nikdy predtým nevidela a aj na škole sme mali teóriu o nich len veľmi krátku. Nastúpilo teda čítanie a štúdium z kníh po nociach pri baterke. Človek sa do toho postupne dostane, ale v začiatkoch som veru spávala ťažko.

Čo sa tam lieči najčastejšie?

Je to rôzne, ale asi malária. Pre mňa však boli väčším problémom pôrody, s ktorými som nemala žiadne skúsenosti, medikov u nás k tomu nevedú. Na liečbu malárie alebo tuberkulózy si človek zvykne ľahšie.

Je pri takej práci čas na smútok za domovom, za pohodlím?

Určite to občas prišlo, ale nebolo to často, ani to nemám v spomienkach. Možno na začiatku mi aj napadlo, či odtiaľ nezutekám, ale nie kvôli túžbe za domovom, skôr na mňa doliehala ťarcha celej tej zodpovednosti, či to zvládnem. Necítila som sa na to všetko pripravená.

Keďže je v týchto krajinách nepomerne vyššia úmrtnosť ako u nás, nezvádza to lekára k tomu, že občas svoju prácu „odflákne"s podvedomou myšlienkou „veď aj tak sa nič nedeje, tu je to normálne"?

Nemyslím. Občas nastupuje únava, to sa môže stať, ale je to skôr opačne. V týchto krajiných veľmi často funguje fatalizmus, že rodina chorého veľakrát nemá záujem, aby sa šlo v zachraňovaní dospelých alebo detí príliš ďaleko. Pamätám si, ako ma šokovalo, keď sme boli na výjazde v teréne a zavolali nás do domu, kde bolo veľmi choré dievčatko. Bolo jasné, že šanca na prežitie je len veľmi malá, ale ako lekár som ju tam nemohla nechať. Vzala som ju teda do spádovej nemocnice, ktorá bola dvesto kilometrov ďaleko. Po pár minútach v nemocnici však dievčatko zomrelo. Tí ľudia to nevedeli pochopiť, pre nich to bol svojim spôsobom zbytočný zákrok. Bolo by lepšie, keby to dievčatko zomrelo doma. Keď sme neskôr znovu šli cez tú dedinu, hádzali po nás kamene. Čiže niekedy si treba uvedomiť, že náš pohľad nie je vždy rovnaký ako ich. Z pohľadu lekára sú takéto rozhodnutia veľmi ťažké.

Aké dlhé sú tam pracovné zmeny?

Nemocnica musí fungovať dvadsaťštyri hodín denne, čiže je tam denná zmena od ôsmej ráno do približne piatej až šiestej večer, potom sú nočné služby.

Výjazdy do terénu robíte na základe privolania si pomoci alebo chodíte po dedinách a zisťujete, kde je aký problém?

Je to veľmi rôzne, pretože trebárs v Kongu je bezpečnostná situácia stále nestabilná. Výjazdy na zavolanie sa tam teda nerobia. Na to, aby sme šli do terénu, musí byť situácia poriadne preskúmaná. V takýchto prípadoch chodia ľudia za nami.

O seba mám strach málokedy

Ako je zabezpečovaná bezpečnosť personálu?

Neustále sa zvyšuje. Mali sme tam pár incidentov, takže dnes sú v každom dome strážcovia. Nemôžu však používať zbrane, to je jeden z ďalších princípov našej organizácie. Sú tam však zamestnaní aj ľudia, ktorí neustále analyzujú situáciu, vyhodnocujú riziká a niektoré rozhodnutia pochádzajú priamo zo Ženevy.

Aké ste mali incidenty?

V roku 2005 nám v Kongu uniesli dvoch pracovníkov - jedného Francúza a miestneho šoféra. Boli unesení rebelskou skupinou, trvalo to desať dní. Nakoniec ich síce prepustili, ale práve tento incident vyprovokoval opatrenia na zlepšovanie bezpečnosti na všetkých našich misiách.

Ako sa človek cíti, keď mu unesú kolegov?

Veľakrát sa ma pýtali, či som ja sama mala strach. Málokedy mám strach o seba, pretože keď niekam idem, som tak pohrúžená do práce, že ho nikdy necítim. Ale keď ich uniesli, bol to veľký stres, tých desať dní sme prežívali veľmi ťažko. Ja som tým dvom potom robila prvé vyšetrenia po prepustení a bolo ťažké k nim pristupovať, pretože som nevedela, akú psychickú traumu majú za sebou. Odhadnúť sa dá len tá fyzická.

Pokračovali vo svojej práci?

Nie, samozrejme sa vrátili domov.

Na infarkty sa tam neumiera

Ako fungujú tamojšie ordinácie? Ľudia prídu ráno do čakárne ako u nás a čakajú, kým ich vezmete?

Ľudia sú tam naučení chodiť ráno, takže im nemôžte povedať, aby prišli poobede, alebo im dať nejaké časenky. Ráno je čakáreň úplne plná, v tej väčšej nemocnici nás čakalo aj dvesto, tristo pacientov, niekedy päťsto ľudí denne. Najskôr teda musíte spraviť triedenie, vziať tie najťažšie prípady. Sestričky chodia pomedzi nich a zisťujú, kto na tom ako je.

Musí jeden lekár vedieť ošetrovať všetko, alebo sú tam aj špecialisti?

Je to rôzne, v Kongu sme napríklad mali v nemocnici pomerne veľa odborníkov. Chirurga, gynekológa, pediatra, všeobecného lekára, anestéziológa, fungovali dve operačné sály. V takýchto prípadoch viac menej každý robí to svoje, ale sú aj misie, napríklad Východný Timor, kde toho musíte robiť viac. Ale samozrejme - nikto od všeobecného lekára nečaká a ani nežiada, aby operoval. Musí však vedieť zašiť ranu, vyčistiť absces...

Akú výbavu máte k dispozícii? Asi to nebudú Kramáre.

(smiech) Budova samotná býva dosť primitívna, napríklad v Kongu sme fungovali tri roky v stane. Vybavenie však bolo relatívne dobré, i keď s európskou nemocnicou neporovnateľné.

Umierali tam ľudia, lebo ste na niečo nemali lieky?

Šlo o nemocnicu, ktorá liečila riešila urgentné prípady, takže na chronických pacientov sme vybavení neboli.

Dorazili už do týchto krajím klasické civilizačné choroby ako cukrovka, srdcovocievne ochorenia a podobne?

Tie sú tam dosť zriedkavé, preto sa im ani nejako mimoriadne nevenujeme. Zrejme je to dané aj ich spôsobom života, ale ten sa postupne mení a bude ich pribúdať.

Čiže umrieť v Kongu alebe v Benine na infarkt nie je bežné?

Nie. Najväčším problémom tam býva malária, na ňu sa zomiera asi najviac. Tam totiž ide o rýchlosť liečby, pričom dostupnosť zdravotnej starostlivosti je obmedzená. K nám sa dostávajú pacienti, ktorí s maláriou fungujú už niekoľko dní.

Ako sa pred ňou chránite vy?

Seba ako príklad by som radšej neuvádzala. (smiech) Keď tam človek žije dlhodobo, antimalariká akosi neužíva. Chránime sa repelentmi, spávame pod moskytiérami...

Vás malária vôbec nechytila?

Ale áno, ale je ich viac druhov. Trikrát som mala takú slabšiu, dá sa to porovnať s našou chrípkou. V takých štádiách je to relatívne ľahko zvládnuteľné.

Každý lekár sa v praxi stretáva so smrťou, tam však oveľa častejšie. Ako sa s toľkými mŕtvymi vyrovnávate?

Vždy je to ťažké, u lekára ide o jednu z psychicky najťažších situácií. V Kongu nám bežne počas jednej služby zomrelo aj sedem pacientov, najmä detí. Človek sa proste musí odosobniť, aj keď vnútorných výčitiek sa celkom nezbaví. Stále si premieta, čo ešte mohol urobiť, ako to mal spraviť, či mohol naordinovať niečo iné. Nesmiete sa zainteresovať do individuálneho príbehu, to by sa zvládalo veľmi ťažko.

Ak vo Východnom Timore panuje akýsi fatalizmus, bolo to tak aj v Afrike?

V podstate som sa s tým stretla úplne všade, akurát dôvody a prežívanie tých ľudí sa rôznili.

Domáci teda nikdy nenapádajú lekára, že pacient zomrel vinou ich nedbalosti, alebo nesprávneho prístupu k liečbe?

To sa nám ešte nestalo, i keď prejavy tých ľudí sú veľmi búrlivé. To je však dané ich kultúrou. Ženy tam plačú strašne srdcervúcim plačom.

Kto oznamuje rodinám úmrtie pacientov?

Vo všetkých nemocniciach je s pacientom niekto z rodiny a je jedno, či je pacientom dospelý alebo dieťa. Nie je to ako u nás, že človek je v nemocnici sám, bez svojich blízkych. Personálu je tam relatívne málo a rodinní príslušníci nám tak svojim spôsobom vypomáhajú. Ak teda pacient zomrie, netreba nič oznamovať.

Prežívate aj dnes po príchode na misiu kultúrne šoky?

Čím som skúsenejšia, tým menej. Po príchode do Timoru ma však šokovalo všetko. V Benine ma napríklad šokovalo, že aj veľmi vzdelaní ľudia veria vo voodoo. Mne to pripadalo veľmi neracionálne a nepochopiteľné.

Božstvá tam zohrávajú veľkú rolu?

Áno. Je to akýsi únik z reality, jediná forma útechy. V tých podmienkach potrebujú v niečo veriť.

Pozerajú v Afrike na belochov ako na nejakých exotov?

Je to rôzne. Boli sme aj v oblastiach, kde belochov nikdy predtým nevideli, vyvolávali sme v nich strach. Keď sme bývali v buši, mali sme tam aj našu dcéru - blondínku. Snažili sa ju chytať za vlasy, pôsobila na nich veľmi zvláštne.

Sú tí ľudia priateľskí k organizáciám vášho typu?

Vo všeobecnosti áno. S nepriateľským postojom sa tam stretnete málokedy.

Vo Východnom Timore človek nenatrafí na vyprážaný syr, bryndzové halušky alebo rezne. Bol problém s adaptáciou na ich stravu?

Iste, že si človek preskáče nejaké hnačky, ale nebolo to nič závažné. Väčšinou sa dá zohnať aj európska kuchyňa, tá africká chutí málokomu z nás. Sú to v podstate také múkové guľky, namáčané do palmového oleja, to nám nie je práve blízke.

Znásilňovanie žien je v Kongu bežné

Prináša chudoba psychické traumy?

Napríklad v Kongu sú tak ťažko skúšaní, že je tam vysoké percento depresií. Aj preto, lebo sa dennodenne stretávajú s násilím.

Otupuje to ich citlivosť?

Určite áno, pretože určité veci sa tam berú ako samozrejmosť. Znásilňovanie žien je tam v podstate bežným javom, mnohí sa tam nad tým ani nepozastavujú.

Žena v Kongu sa pri znásilnení nedomôže svojho práva?

Je to problematické, lebo ich súdny systém veľmi nefunguje. Máme tam svoj program pomoci týmto ženám, hlavne po medikánej a psychologickej stránke. Robili sme im zdravotné dokumenty, s ktorými mohli ísť pred súd, ale čo sme sledovali, za tie roky len máloktorý prípad dospel k tomu, že bol vinník odsúdený. Ženy tam preto dosť zvažujú, či vôbec má význam podať žalobu.

Fungujú tam šamani, ktorí liečia?

Áno, tí fungujú úplne všade. S nimi sme mali veľký problém v Kongu, pretože všetkým deťom bez ohľadu na chorobu robia akési výplachy čriev, v ktorých používajú rôzne rastliny, často toxické.

Čiže klasický klystír?

Áno. Ale tým, že používajú toxické látky, ktorých pôvod sa ťažko zisťuje, často nám tie deti umierajú.

Je to tam silne zakorenené?

Je, a veľmi silno. Potrvá dlho, kým sa to zmení.

Komu dávajú domáci prednosť pri rovnakej dostupnosti? Lekárovi alebo šamanovi?

Stále majú prednosť šamani, lebo aj keď poskytujeme bezplatnú starostlivosť, mnohí sa obrátia najskôr na nich, hoci im musia zaplatiť buď peniazmi alebo nejakou inou formou.

Ako motivujete ľudí, aby dali prednosť lekárom? Ako sa o vás vôbec dozvedia?

Vďaka reklame prostredníctvom ľudí, ktorí sa u nás vyliečia a využívame aj rôzne iné možnosti - rádio, letáky a podobne. Osvetu o nás robíme, ale najlepšie pomáha šírenie dobrých správ medzi ľuďmi samotnými.

Chodia za vami pacienti z veľkých vzdialeností?

Áno, v Kongu aj z dvesto až tristo kilometrov. U nás to nie je veľa, ale tam tí ľudia často tú vzdialenosť musia prejsť peši.

Nezabije ich rovno tá cesta?

To je práve problém, že k nám sa už dostanú vo veľmi pokročilých štádiách. Mnohí sa ani nedostanú...

Trpia tam ľudia na rakovinu?

Pribúda ich, ale často sa to tam ani nediagnostikuje, pretože na to nie sú dostatočné možnosti. Na liečby nádorov je nulová šanca všade tam, kde sa nedá operovať. Ale nie je to nejaká častá choroba.

U nás sa zveličene hovorí, že apendix sa operuje na vrátnici nemocnice. Tam je to ako? Dostanú sa ľudia s ním pod nôž?

Určite sa naň umiera v málo prístupných oblastiach. Na akútne brucho, alebo aj vtedy, ak žena potrebuje cisársky rez. Ak sa však dotyční dostanú do nemocnice, trebárs aj strednej kvality, zväčša prežijú, lebo toto sú veci, ktoré tam vie robiť viac menej každý, aj stredný zdravotnícky personál. Často sa však dostavujú komplikácie, lebo sa tam operuje nesterilnými nástrojmi, pacientov zašívajú rybárskymi niťami...

Ženy rodia štandardne doma?

Áno, to je tiež jeden z problémov, ktorý tam bude fungovať ešte dlho. Dôvera k babiciam je oveľa väčšia ako k lekárom.

Vo Východnom Timore je údajne úmrtnosť detí pri narodení osemdesiatšesť na tisíc. To je strašne veľa.

Áno, ale to súvisí najmä s prístupom k cisárskemu rezu. Fyziologický pôrod zvládne žena hocikde, stačí, ak pomáha len manžel alebo babica. Mňa raz zavolali k pôrodu ženy, ktorej manžel odrodil už tri deti a ja som ho viac menej len navigovala. Väčšinu tej roboty odviedol on.

Boli ste vo Východnom Timore, Tanzánii, Burkina Faso, Kongu, v Benine... ešte vás láka ísť na ďalšiu misiu?

O dva týždne odchádzame do Barmy. (smiech) Ja by som sa už možno usadila, ale manžela to ešte láka.

Mnohí považujú takéto organizácie ako dobrú formu zárobku. Je to tak?

Dostávame primeraný plat, o človeka je na misii postarané, ale keď tam niekto chce ísť zbohatnúť, o tom to určite nie je. S platmi lekárov na Slovensku to však neporovnávam, pretože to nie je merítko. Hocijaký domáci lekár v Afrike zarába viac ako lekári na Slovensku.

Neľutujete, že nemáte žiadnu atestáciu, keďže ste hneď po škole odišli na misie? Že vám akoby unikala kariéra, respektíve postup, ku ktorému by ste sa praxou u nás postupne mohli dostať?

V začiatkoch mi to ľúto bolo, občas mi to napadne aj teraz, veď koniec koncov, raz budem pracovať tu. Ale nie v odbore internej medicíny, chcem sa zamerať na tropickú medicínu, kde budem môcť využiť svoje praktické skúsenosti, ku ktorým sa atestovaný lekár na Slovensku dostane len veľmi ťažko.

Aj tam je to biznis

V roku 2002 ste v beninskom meste Dogbo začali program HIV/AIDS. Z otestovaných tisíc ľudí bolo desať percent pozitívnych. Mal zmysel?

Ja som ho v podstate rozbiehala, ostali sme tam dva roky a bol to pekný program. Začínali sme od nuly, vybudovali sme stredisko s poradenskými službami, kam tí pacienti mohli prísť, otestovať sa, zaviedli sme liečbu... Myslím, že to malo zmysel.

Všade na svete sú úrady, ktoré novým projektom kladú odpor, treba rôzne povolenia a podobne. Ako k tomu pristupovali úrady v Benine?

Toto tam bol veľký problém, pretože bolo treba získať povolenia na liečbu, ktorá v tom čase v krajine nebola povolená. Je tam veľa politických a ekonomických tlakov, lebo sa tam vždy tlačia firmy, ktoré chcú dať na trh čo najdrahšie lieky, pričom my tlačíme lacnejšie generiká, aby bol prístup pre ľudí čo najširší. Biznis je prvoradý aj tam. Vlády sú tam skorumpované a stáva sa, že radšej nepustia do obehu nejaký liek, ktorý je účinný a lacnejší, pretože majú svoje ekonomické záujmy.

Podplácate teda miestne úrady?

Nie, je to založené na osobných kontaktoch. Podplácanie je niečo, čo naša organizácia nikdy nepraktizuje. Tým, že majú tamojší úradníci pomerne veľkú moc, nie je to tak, že keď niečo nevybavím u jedného, idem sa sťažovať vyššie. To sa tam nedá. Je to o presviedčaní, využívaní médií a podobne.

Často tam človek prepadá pocitom beznádeje?

Áno, určite. Ale to je všade. Motiváciou sú vyliečení pacienti, potlačené epidémie... V tom sa mi práca s Lekármi bez hraníc páči. Že dokážeme zasiahnuť veľmi rýchlo. Do štyridsaťosem hodín vieme zohnať lieky, ľudí a postaviť štruktúry.

Osvetu robiť nevieme, nabádame na ňu miestnych

Liečba HIV je však zatiaľ nikdy sa nekončiaci proces, musí k nemu byť aj osveta. Ak chorému predlžujete život, bez osvety tú chorobu logicky šíri ďalej.

Program v Benine obsahoval aj osvetu, sociálnu pomoc, podporu výživy a podobne, ale postupne od toho ustupujeme. V niečom sme proste dobrí, niečo vieme robiť menej. Lekári bez hraníc nevedia robiť osvetu, lebo sme zameraní najmä na liečbu. Tú by mali robiť tí, čo sú tam doma, sú tam dlhodobo... Okrem toho, máloktoré naše programy trvajú dlhšie ako desať rokov. A za tú dobu ani nepochopíte tamojšiu mentalitu natoľko, aby ste mohli robiť kvalitnú osvetu. Skôr na ňu nabádame miestne organizácie.

Tým pádom je ale zúfalá.

Je, ale osveta celkom nefunguje ani v civilizovaných krajinách. Liečba je veľmi dôležitá, lebo motivuje ľudí zmeniť životné návyky. Okrem toho - u ľudí pod liečbou je nižšia pravdepodobnosť, že vírus prenesú ďalej, lebo jeho hladina je oveľa nižšia.

U nás sa šírenie HIV pripisuje promiskuite, nechránenému styku a podobne. Platí to aj v Afrike?

Promiskuita je v týchto krajinách oveľa vyššia, takže je to jeden z tých faktorov. K tomu sa pridružujú faktory kultúrne. V niektorých krajinách, keď zomrie muž, ženu si musí automaticky vziať jeho brat. Keďže tam často zomierajú na HIV, aj ich ženy sú už zväčša nakazené a tým pádom sa vírus prenáša ďalej. Sami muži sa tomu nevedia brániť, to sú jednoducho vžité kultúrne návyky.

Nerobíte to potom zbytočne, pretože zmeniť ten stav je nemožné?

Tie úvahy sú, to je samozrejmé. Ale aj predĺženie života o niekoľko rokov má svoj význam. Raz sa to snáď stane chorobou, podobnou cukrovke alebo srdcovocievnym ochoreniam, ktoré takisto nie sú vyliečiteľné, ale ich stav je relatívne dobre udržiavateľný.

Má lekár na misii nejakú dovolenku, kedy môže cestovať a vidieť krajinu?

Určite áno, každé tri mesiace máme nárok na týždeň dovolenky, ale napríklad v takom Kongu sa cestovanie radšej nepraktizuje. (smiech)

Pije a fajčí sa tam veľa?

Alkohol je problém, pijú sa tam lacné podomácky vyrábané pivá, vína a destiláty. Alkoholizmus teda existuje, s fajčením je to lepšie v tom, že cigarety sú pre miestne obyvateľstvo drahé. Sú skôr pre vyššiu vrstvu.

Lekár v Afrike je pánom

U nás sa hovorí, že práca lekára nie je profesiou, ale poslaním. Sú lekári v Afrike ľuďmi cenení?

Veľmi vysoko. Snažíme sa s tým dokonca trochu bojovať, lebo hierarchia medzi miestnymi je neskutočná. Doktor je tam naozaj pán a aj stredný zdravotnícky personál má voči lekárom veľmi vysokú úctu. My sa snažíme zachovávať väčšiu rovnosť, nechceme lekárov stavať na piedestál.

Sú tamojší pacienti ochotní dodržiavať rady lekárov? Vedia, čo robia nesprávne? Chcem sa dostať k tomu, či ich bezplatná pomoc nedemotivuje starať sa o seba.

Tí ľudia vedia, že bezplatná zdravotnícka pomoc je iba dočasná a aj im to vždy otvorene hovoríme. Neprídeme totiž s tým, že teraz v tomto regióne zabezpečíme bezplatnú starostlivosť na dvadsať rokov. Tým, že je to prechodné, pre Afričanov to znamená, že možno už zajtra tam tá nemocnica nebude. Nepozerajú dopredu, takže ich to podľa mňa nedemotivuje.

A či sa starajú o svoje zdravie? Myslím, že lepšie ako naši pacienti. Bývajú dôslednejší. Mala som asi päťsto pacientov, ktorých som sledovala pri liečbe HIV a bývala som veľmi prekvapená, ako dokázali brať lieky a rešpektovať režim. Bolo to prísne kontrolované, pretože sa bojíme rezistencie na lieky a keďže sú drahé, možnosť ich obmeny je malá. Väčšina pacientov je teda disciplinovanejšia ako u nás, kde môžte ľahko vidieť diabetika, ktorý má v skrinke čokolády alebo sladké nápoje, respektíve človeka po infarkte, ktorý si na doštičke krája klobásu. S takýmto niečím som sa tam nestretla.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Alena Koščálová v prepise nič nezmenila.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

MICHAEL NOVAK, americký filozof, teológ a ekonóm

PAVEL PAKOŠ, kňaz v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici

TOMÁŠ HULÍK, fotograf, kameraman a environmentalista

OĽGA KELTOŠOVÁ, starostka, bývala ministerka a poslankyňa za HZDS

ĽUDOVÍT KANÍK, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.