ahnu mladého japonského básnika Juka.
Autorka siahla za orientálnym námetom, lebo dej sa odohráva v Japonsku, kde otec, šintóistický kňaz, presviedča svojho syna, aby sa stal buď bojovníkom, alebo kňazom.
Lenže Juka neobyčajne priťahuje poézia, a tak si vybral povolanie básnika, pričom sa rozhodol, že bude vždy oslavovať krásu snehu. Vytrvalo sa venuje písaniu haiku, teda japonskému literárnemu žánru, ktorý sa skladá z troch veršov a zo sedemnástich slabík.
Tvorivý fanatizmus syna sa dostáva do rozporu s prakticky rozmýšľajúcim otcom a z toho vznikajú sentencie o poézii, jej predmete, jej potrebnosti pre život človeka. Otec hovorí, že poézia je kratochvíľa, báseň je podľa neho „voda, ktorá plynie do neznáma“, na čo chlapec oponuje, že práve to chce robiť, chce „pozorovať, ako plynie čas“.
Juko sa proti otcovi presadí, sľúbi však, že každú zimu napíše iba sedemdesiatsedem haiku. Chýr o chlapcových básnických schopnostiach sa dostane až k cisárskemu básnikovi, ktorý príde do dediny a prečíta si Jukove verše, písané na hodvábnom pergamene. Je dojatý až k slzám a vysloví názor, že z kňazovho syna sa raz môže stať oficiálny dvorný básnik.
Má iba jednu výhradu: že jeho tvorba je „zúfalo biela“. Odporúča, aby sa šiel učiť umeniu farieb k všestrannému umelcovi Sósekimu, ktorý žije na juhu Japonska, a u neho si osvojí skutočné umenie poézie, ktorá je „predovšetkým maľbou, choreografiou, hudbou a kaligrafiou duše“ a zároveň „obrazom, tancom, hudbou a opisom krásy“.
Chlapec sa vydá na dlhú cestu za Sósekim a v horách nájde v hĺbke ľadu zamrznutú ženu, očarujúco krásnu, ale mŕtvu. Z ďalšieho rozprávania vysvitne, že je to bývalá povrazolezkyňa, Sósekiho manželka, ktorý medzitým zostarol a oslepol, no vidí svojím vnútorným zrakom.
V knihe je veľmi stručne vyrozprávaný aj príbeh Sósekiho manželstva, do ktorého zapadá aj epizódka s dievčaťom - budúcou manželkou Juka. Tá je totiž dcérou mŕtvej horolezkyne a Sósekiho, ktorý sa rozhodne zostať ležať na ľade vedľa stále milovanej manželky.
Japonizovaná novela Maxence Fermine je vo svojej podstate rozprávkovým útvarom. Má prostý štýl i potrebné napätie, nepsychologizuje sa v nej a nepatetizuje, ani ľudská tragédia nie je vyhrotená do krajnosti.
