Pochádza zo slávnej rodiny, no na mene svoju kariéru nepostavil. Práve naopak, radšej odišiel študovať do Brna a Prahy,kde si založil vlastný súbor. Cestuje s ním po svete, získal už niekoľko prestížnych cien a popritom stihol v Prahe zorganizovať aj medzinárodný festival. VILIAM DOČOLOMANSKÝ.
So súborom Farma v jeskyni, ktorý ste pred rokmi založili, hrávate po celom svete. Na Slovensku zatiaľ iba v Žiline. Prečo?
„Chlapci z Truc Spherique zakladali kultúrne centrum Stanica v Žiline. Oslovili nás, aby sme im otvorili tento priestor. Na výslednom divadelnom predstavení robilo asi 60 účinkujúcich z 13 krajín. Odvtedy sú medzi nami silné väzby a oni vždy nájdu nejaký spôsob, ako nás priviesť do Žiliny. Samozrejme, radi si zahráme aj inde na Slovensku.“
Rýchlo ste sa uchytili. Čím to?
„Farma sa narodila z môjho prvého pokusu urobiť nezávislý projekt mimo kamenných inštitúcií. Ako režisér som túžil mať svoj vlastný súbor a vytvoriť si vyhovujúce podmienky, aby som mohol hľadať, čo chcem. V tom čase ma veľmi zaujali básne Federica García Lorcu. A vďaka tejto inšpirácii vzniklo predstavenie Sonety temné lásky, ktoré určilo náš súbor a aktivity sa začali rozrastať.“
Nemáte dobrú skúsenosť s kamennými divadlami?
„Nevyhýbam sa im a ani k nim nemám negatívny postoj. Lenže od začiatku som intenzívne cítil, že podstupujem väčšie alebo menšie kompromisy. Keď som po škole pracoval v brnianskom HaDivadle, najradšej by som odhodil text a ľudí okamžite zobral do priestoru. Inšpirovať ich, aby sa konfrontovali s limitmi svojho prejavu. Bol som nespokojný a zdalo sa mi, že by to išlo inak.“
Neobávali ste sa, že vlastný nezávislý projekt neudržíte?
„Ľudia, ktorých si vážim, ma odhovárali a presviedčali, že je nereálne založiť si vlastný súbor, ktorý by sa uživil. Ukázalo sa, že to ide. Aj to, že pocit nespokojnosti vo mne pretrváva. Je to hnací motor.“
Ako sa prejavuje?
„Vyzýva ma to k čoraz väčším detailom pri práci. Naše inscenácie sú priamou reflexiou skutočnosti a proces vzniku býva dlhší než obvykle. Predstavenie netrvá viac než hodinu. Je v ňom skoncentrované a vydestilované to všetko, čím sme počas práce na ňom prešli a čo sme prežili.“
Interpretujete široké témy, ktoré vám vznikajú medzi ľuďmi v neznámom prostredí. Čoho sa nakoniec pri tvorbe inscenácie držíte?
„Naším kľúčom je spoločne prežitá skúsenosť. Je to ťažko uchopiteľné. Ide o súčet okolností a veľmi jemných polarít medzi ľuďmi. Neexistuje pevný text ako jednotná štruktúra, od ktorej by sa režisér aj herci mohli odrážať. Všetko sa premieňa a transformuje. V tomto zmysle je proces našej práce najnáročnejší, aký si ako režisér dokážem predstaviť.“
Ako vznikol názov súboru?
„Podľa doslovného prekladu arabského názvu Lorcovej rodinnej farmy. Dlho sme meno hľadali, až raz sa ma pri obede režisér Pitínský opýtal, čo to slovo znamená. 'Farma v jeskyni?. No to je hezké, tak by jste se měli jmenovat.' A tak sme sa tak pomenovali.“
Za Lorcom ste sa boli inšpirovať v Andalúzii, podobne ste hľadali inšpiráciu v predstavení Sclavi – na východnom Slovensku medzi Rusínmi. Ako vás prijali?
„Niektorých sme presvedčili, niektorých nie. Je to tréning vzťahov. To, že sa v týchto časoch niekto zaoberá nejakou minoritnou kultúrou, môže prinajlepšom pôsobiť romanticky, obstarožne alebo divne. Aj pre toreadorov z Andalúzie alebo Rusínov z Uliča. Nakoniec sú tie stretnutia veľmi spontánne a prirodzené. Nesmie sa však zabúdať, že ak sa s vami niekto podelí o svoju kultúru, je to ako časť jeho tela. Je to intímne.“
Čím vás pritiahli Rusíni?
„Piesňami, kultúrou spevu, vibráciou hlasu. Etnikum, ktoré nemá svoju štátnosť, akoby identitu nachádzalo práve v hudbe. Dnes už nežijeme v tom istom dome, kde žil náš otec, jeho otec a jeho otec – lietame akosi neukotvení vo vzduchoprázdne. Toto spojenie s predkami môžeme takýmto kultúram závidieť. Taká spolupatričnosť dokáže liečiť. Rusíni v menších dedinách nemajú dom smútku. Mŕtvych majú doma v izbe a tri dni a tri noci pri nich čítajú od rána do večera takzvané psaltýry, žalmy. Rozsvietia všetky svetlá v dome, pootvárajú okná, dvere. To je starý zvyk, volajú ho švititi.“
Pôsobíte suverénne. Ako je to pri takom experimentovaní možné?
„Neverím na istotu a ambíciu, skôr na usilovnosť a srdce. Snažím sa pracovať tak, ako dýcham. Jazyk divadla nachádzam v hudbe, v pohybe, v muzikalite tela. Predstavenia sú založené na presnom rytmickom synchróne, akoby herci boli hráčmi hudobného telesa. Za tým všetkým je veľa hľadania, ktoré je do veľkej miery intuitívne.“
V čom spočíva vaša réžia?
„Nemám žiadny recept, je stále iná. Sú fázy, keď iba potichu sedím a pozorujem improvizujúcich hercov. Potom také, keď sa s nimi púšťam do akcie, alebo také, keď adaptujeme inscenáciu do iného priestoru. Niekedy vediem tréning, kontrolujem svetlá pred reprízou alebo podpisujem zmluvy.“
Veľa cestujete. Neprekáža, že vás označujú za slovenského režiséra?
Narodil som sa v Malackách, ale otec bol vojak, takže sme sa sťahovali. Najprv do Komárna, potom do Liptovského Mikuláša, odkiaľ som potom išiel do Brna na vysokú. Pomerne skoro som prestal vnímať rozdiely medzi tým, akou rečou človek rozpráva a odkiaľ pochádza.“
Pracujete s motívom hľadania identity. Nestratili ste ju?
„Otázkou je, s čím sa identifikovať. S miestom narodenia, profesiou, úspechom, neúspechom, so svojím telom? To všetko som ’ja’? Človek sa zvykne považovať za tak veľa vecí, ale v svojej podstate to všetko sú len haraburdy v mysli. Myslím, že svoju pravú podstatu v tomto živote nie sme schopní spoznať. Takže ani niet čo stratiť. Ale otázky si budeme klásť stále. To je v poriadku.“
Kde sa teda najviac cítite doma?
„Mám prirodzené väzby na rodičov, na miesta na Slovensku. Na druhej strane si pamätám, ako nerád som sa vracal domov z pionierskych táborov. Jednoducho, nebol som typ, ktorý by utekal mame pod sukňu. Ale pred pár rokmi som spravil takú vec, že sme s kamošom zobrali auto a išli na výlet na miesta, kde som sa už dávno chcel vybrať – taká „sentimental journey“. Naposledy som bol v Komárne, keď som mal štyri roky. Chcel som tie rané záblesky v pamäti v plných detských farbách- ostré slnko, hru na preliezkach, echo kričiacich detí v panelákoch – skonfrontovať s realitou. Zrazu som identifikoval vchod, v ktorom sme kedysi bývali, aj okno na deviatom poschodí, z ktorého som kedysi skoro vypadol.“
To si pamätáte?
„Áno, oprel som sa rukami o sieť na komáre, ktorá držala iba na malých pántoch na kuchynskom okne. Keď ma uvidela mama, potichu sa blížila zozadu ku mne. Keby na mňa bola zavolala, pohol by som sa a zrejme letím... No a z Komárna sme potom pokračovali do Rumunska.“
A čo tam?
„Cestovali sme po stopách môjho deda, ktorý tam učil deti v slovenskej komunite. Sťahoval sa s babičkou a s deťmi z dediny do dediny v oblasti Bihoru. Bol podľa všetkého váženým a užitočným človekom. Učiteľ a tak trochu aj kňaz... Pred jednou školou postavil kópiu sochy Ježiša Krista z Ria de Janeiro. V Rumunsku stretol babičku – mlynárovu dcéru, do ktorej sa zamiloval. Mohla mať vtedy šestnásť. Keď sa ľudia dozvedeli, že som ich vnuk, nasledovali vrelé prijatia. Bol to zážitok. A ja vlastne robím všetko preto, aby som tieto pripútania opúšťal.“
Prečo? Oslobodzuje vás to?
„Dúfam.“
Nahrádza vám divadlo rodinu?
„Aj v ňom sú pripútania, medzi ktorými si človek chce vytvoriť svoj osobný priestor. A to je vlastne teraz naša horúca téma. V divadle máme herečku, ktorej sa narodilo dieťa, aj ďalšie herečky ho chcú. Turné máme naplánované väčšinou dva roky dopredu, a tak začíname pracovať na tom, aby sme si vybudovali alternácie.“
Je dobrý herec nahraditeľný?
„Áno. Iným dobrým hercom. Alternácia sľubuje vždy trochu iné predstavenie a inú výzvu pre ostatných. Nedá sa pri špecifikách našej tvorby len skopírovať, čo ten pred vami urobil, to by trčalo ako vidly z hnoja. Bol by som rád, keby sa predstavenie zachovávalo o to živšie, že existuje v niekoľkých variantoch obsadenia.“
Vaším strýkom je populárny herec Michal Dočolomanský. Určuje jeho známe meno vaše divadelné cítenie?
„S Michalom sme kamaráti, ale vážim si aj ostatných ujov a tety. Mojej starej mame sa podarila neuveriteľná vec - vychovať jedenásť krásnych ľudí. A bola to ona, ktorá mi hovorievala - radšej hudbu, tú hudbu, nie divadlo.“
Chceli ste sa strýkovi vyrovnať?
„Nie, skôr si myslím, že som bol lenivý cvičiť na klavíri, preto som prehodil výhybku na divadlo. A možno práve súborom, ktorý som založil, si zaceľujem tú schizofréniu. Hudba je pre mňa základom aj v divadle. Neviem si predstaviť byť bez nej.“
