Človeku muselo byť ľúto organizátorov festivalu, keď už druhý večer po sebe spláchol Horehronské dni spevu a tanca júnový lejak.
Kým prišla búrka, amfiteáter nad Heľpou bol plný návštevníkov vychutnávajúcich si tanec a spev folklórnych skupín. Jednou z nich bol Šumiačan z neďalekého Šumiaca, ktorý oslávil 14. júla 50. narodeniny. Ešte viac ľudí sa motalo okolo stanov s jedlom a pivom a okolo remeselníckych stánkov.
„Napriek tomu mám pocit, že folklór nie je na ústupe,“ povedal Siman, keď sme si pochutnávali na pive v bočných kulisách javiska. „Ľudia sa aj vracajú k tradičným materiálom, napríklad stavajú sa zrubové domy, aj to je súčasť folklóru,“ dodal.
Niet pochýb, že ľudia majú iný vzťah k folklóru v údolí Hrona ako v Bratislave. „Tam, kde ľudia chodia v kroji, tam folklór ešte žije,“ tvrdí Juraj Margeta zo Šumiačanu. „Inde je folklór niečo umelé. V televízii sa začínajú prispôsobovať piesne, napríklad Na Kráľovej holi už spievajú „vrch má naklonený do slovenskej zemi “, nie do „šumiackej“. A to ani nehovorím o krojoch – súbory, ktoré používajú zároveň zemplianske nohavice, šumiacku košeľu a detviansky klobúk,“ zamýšľa sa, a spokojne dodáva: „U nás je to ešte prirodzené.“
V ten večer nás Siman pozval – spolu s ďalšími organizátormi festivalu – do nového dreveného zrubu. Žinčica tiekla rovnako rýchlo ako pálené a naši hostitelia ešte stále spievali, keď sme sa my tackali späť do hotela.
Stále to však nebol ten folklórny zážitok, pre ktorý sme prišli, takže sme na druhý deň požiadali vedúceho Šumiačanu Simona Károlyiho, či by pre nás nezaspievali na vrchole Kráľovej hole – vrchu, ktorý inšpiroval jednu z najdojímavejších slovenských piesní. Károlyi, zverolekár, s ktorým sme sa zoznámili deň predtým, bol za a rýchlo zhromaždil mäsiara, dôchodcu, lesníka a niekoľkých ďalších Šumiačanov, aby sa zúčastnili na tejto akcii.
Improvizovaná skupinka napokon dva razy spievala Na Kráľovej holi – na pozadí panorámy Vysokých Tatier.
Potom sme sedeli v tráve a hľadeli zhora na Šumiac a ja som zistil, aký hlboký a neochvejný vzťah majú títo muži k svojej hore a miestnej kultúre.
„Sme na to hrdí,“ povedal Pavel Hrabovský o Kráľovej holi. „Je to súčasť nášho chotára, ako keby to bolo v našom vlastníctve.“
Vskutku, vzťah medzi tvrdou krajinou, mužmi a tradíciami, ktoré dodržiavali, bol jasne badateľný. Károlyi so svojimi viac ako 105 kilami akoby vystúpil zo slovenského pastorálneho obrazu a nezaváhal pri otázke, aké vlastnosti by mal mať ideálny Slovák. „V prvom rade by mal byť čestný, pracovitý a smelý,“ zareagoval, akoby už o tejto veci bol premýšľal. „A do určitého rizika by mal ísť.“
No keď sa rozhovorili o svojom kraji, zavládol aj smútok. „Dediny vymierajú a Šumiac je najmarkantnejší príklad,“ povedal Margeta. „Starí odchádzajú, rodí sa tu málo detí, mládež ide za prácou do miest a rómska menšina začína prevládať. Tu zostavá len torzo – ľudia, ktorí majú aspoň takú robotu, aká sa dá zohnať. Treba tu rozvinúť agroturizmus, lebo čo iné sa dá?“ Počas našej cesty po Slovensku sme sa s tým stretávali často. Vidiek vymiera a nik nevie, ako to zastaviť.
Pre týchto mužov sa láska k ich okoliu vyvinula do nostalgie, pre strach z budúcnosti. Či už za dažďa, alebo na slnku, Na Kráľovej holi sa bude spievať aj po všetky nadchádzajúce generácie. Ale čo sa stane so životom pod týmto vrchom?
Zajtra: V Zázrivej starší ešte bojujú
VIDEO: Eugen Korda
Nepoznané Slovensko - každý deň publikujeme text o jednom zaujímavom mieste
