Vaša knižka Perokresba je zbierkou krehkých minipríbehov, z ktorých cítiť chuť po rozmanitom vykreslení koloritu dnešného Slovenska. Čo za nimi vidíte vy?
„Lákajú ma rôzne, na prvý pohľad banálne témy, ktoré sa pýtajú von v podobe krátkych, autonómnych textov. Kniha však nevznikla odrazu. Zámer poskladať ju prišiel až vo fáze, keď som mal pocit, že tie texty majú niečo spoločné.“
Prečo označujete témy za banálne?
„Sám seba skúmam, či ich dokážem vierohodne zaznamenať. Hľadám svoju schopnosť vidieť v nich dostatočne zaujímavé, hlboké a uveriteľné súvislosti, nechcem len kultivovane písať o niečom, k čomu mi stačia žánrové barličky. Zo zárodkov Perokresby zisťujem, čo z toho, čoho som sa ako autor dotkol, zostáva pre mňa naďalej dôležité.“
V minulosti ste okrem iného napísali knihu Slovensko v lete. Tiež chcela zachytiť farby našej krajiny, ibaže tie určila politická objednávka od bývalého premiéra. Akú cenu má dnes pre vás?
„V tom období som vnímal Slovensko ako krajinu, ktorá má reálny problém so sebavedomím, spôsobený absenciou pozitívnych príkladov, ku ktorým by sme sa mohli prihlásiť. Prijatím ponuky literárne zachytiť a spracovať obraz Slovenska, aký reprezentoval premiér, som sa mimovoľne prihlásil k hodnotovému systému pravicovej politiky. Ako človek, ktorý mal ambíciu vytvárať si aktívne názor na dianie okolo seba, som nemohol ostať neangažovaný. Nie som členom žiadnej strany, ale toto je moje zmýšľanie. Do akej miery som obstál ako autor, to nech zhodnotia iní.“
Beriete svoje dielo ako autorský konštrukt, alebo sa v ňom dokážete nájsť aj ako človek?
„To, čo píšem, je veľmi zámerne komponovaný tvar, no nevznikne bez životaschopného prvotného nápadu. A ten mám zase nadarmo v hlave, keď v procese písania neožije. Keď ožije, vtedy som vo svojom diele ako autor najprítomnejší.“
Rád prepájate dedinské prostredie s mestským. Ktoré z nich vás viac inšpiruje?
„Prvých osemnásť rokov života som žil v inšpiratívnom dedinskom prostredí. Dnes vidím mamu, otca, starých rodičov, tety, strýkov či susedov ako sociálne archetypy. A písanie vzťahujem - už nielen podvedome - práve k týmto predobrazom správania. Na jednej strane mi to zväzuje ruky, na druhej strane pomáha nestratiť sa v rôznorodých podnetoch, ktoré v živote získavam.“
Sú pre vás mesto a dedina odlišné svety?
„Keby sme ich ohlodali na kosť, nenašli by sme zaznamenateľné rozdiely. Ak však mám nejakú identitu, tak je to identita dedinského chlapca zo Spiša. Nosím v sebe vieru, že sa mám kam vrátiť, keď mi je ťažko.“
Ste si tým aj istý?
„Dodnes je mi dedinské spoločenstvo svojím spôsobom života bližšie. Domov síce už chodievam zriedka, no udržujem živé kontakty s tamojšími ľuďmi. Samozrejme, pribudol vzájomný rešpekt, lebo žijem v nimi málo poznanom svete. To je tak: stretnú sa dve tety v Spišskom Štiavniku, syn jednej robí v Košiciach a druhej v Bratislave. No a tá druhá má pozičnú výhodu, hoci jej syn robí v Bratislave vrátnika, a ten v Košiciach je prednostom krajského úradu. Lebo Bratislava je ďalej a je to väčšie mesto. Táto logika tam jednoducho platí. Podobne je to aj so vzťahom k Bohu.“
Ako ho vnímate?
„Kraj, z ktorého pochádzam, je veľmi religiózny. Uznáva sa náš Pánboh, ktorému my rozumieme najlepšie. Náš pán farár mu takisto rozumejú, lebo sú to náš pán farár. Ale čo už môže vedieť o našom Bohu pápež kdesi v Ríme?“
Nemáte pocit, že ste sa rodisku už odcudzili?
„Ak si chcem udržať kontakt, musím s ním vedieť komunikovať. V tom mi veľmi pomáhajú kódy, na základe ktorých to odjakživa funguje. Od zdanlivo bezobsažného kontaktného oslovenia – Idzece? Idzece? – až po šifry, na základe ktorých viem, že v tomto ošúchanom klobúku a v tomto dennom čase môže ísť sused s kosou na pleci iba na ’žeľene zajacom‘.“
Akú autoritu nachádzate v rodičoch?
„Bolo obdobie, keď som mal pocit, že som originál. Teraz sa k predobrazom svojich rodičov hlásim. Nekonkurujú si navzájom. Obaja sú nenahraditeľné a nespochybniteľné autority. Otec však prednedávnom zomrel. Ako najstarší syn mám teraz pocit, že je na mne pokúsiť sa rodinu ochraňovať.“
Ako vnímate svoj vzťah k otcovi?
„To je veľmi živá téma, svoj postoj k nej neviem momentálne formulovať. Za každou inou autoritou však môžem ísť už len ako partner, nie žiadateľ o radu. S otcom odišlo z môjho života to, čomu pracovne hovorím absolútna autorita.“
Ste riaditeľom rádia, pohybujete sa okolo organizácie kultúrnych podujatí, sedíte v komisiách. Nemáte pocit, že vám to uberá z umeleckej osobnosti?
„Nie. Považujem to za rovnako tvorivú prácu, len pracujem s inými výrazovými prostriedkami a v inom kompozičnom rámci.“ Čo je Anasoft litera
Je to finančne najlepšie ohodnotená slovenská literárna cena, do ktorej sú automaticky nominované všetky prozaické diela slovenských autorov v prvom vydaní vydané v uplynulom roku.
V prvom kole odborná porota (Branislav Hochel, Dana Kršáková, Zoltán Rédey, Ľubica Somolayová a Miroslav Zelinský) vybrala zo 76 titulov desať finalistov (v abecednom poradí): Robert Bielik: Sansilia, Petrus, Dušan Dušek: Zima na ruky, Slovart, Jana Juráňová: Orodovnice, Aspekt, Monika Kompaníková: Biele miesta, KK Bagala/LCA, Márius Kopcsay: Zbytočný život, KK Bagala/LCA, Silvester Lavrík: Perokresba, KK Bagala/LCA, Rút Lichnerová: Anna Regina, Q111, Marek Vadas: Liečiteľ, KK Bagala/LCA, Pavel Vilikovský: Silberputzen, Vydavateľstvo PT, Svetlana Žuchová: Yesim, KK Bagala/LCA.
V druhom kole bude 3. októbra spomedzi nich vyhlásený víťaz, ktorý získa odmenu 200–tisíc Sk. Vlani ju získal Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Novinkou druhého ročníka je cena 25 000 Sk pre vydavateľa víťaznej knihy. Papier v tejto hodnote udelí Bratislavská papierenská spoločnosť, s. r. o., ktorá sa stala hlavným partnerom podujatia.
Hlasujú aj čitatelia SME o najobľúbenejšiu knihu 2006, adresa: www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, do 1. októbra. Z hlasujúcich vyberieme jedného čitateľa, ktorý získa kolekciu 10 kníh finalistov.
