Parafrázujúc klasikov, mohli by sme si povzdychnúť: Čím to je, že ten, kto nevie spievať, vydáva jeden album za druhým, a ten, čo spievať vie, je v ústraní? Toto do bodky platí na speváka MARCELA PALONDERA. Je majiteľom jedného z najkrajších slovenských mužských hlasov vôbec a napriek tomu ho po rokoch na svetlo vyniesli len súťaže Bailando a Hit storočia, vďaka ktorému sme si radi spomenuli na jeho hit Láska. Palonder však vonkoncom neprejavuje syndrómy zneuznaného umelca, ale pôsobí ako šťastný muž, napokon, má na to aj dôvod. S partnerkou, vynikajúcou speváčkou Anitou Soul majú funkovú a soulovú kapelu Deep'nSpace a hovorí, že toto je hudba, po ktorej vždy túžil.
Odkedy ste začali spievať, trvalo vám to nejaký čas, kým ste zakotvili pri soule a funku. Nevedeli ste sa nájsť?
Slovensko bolo vždy skôr rockové a popové ako soulové a funkové, tak som vždy niekde odbočil, aby som sa priblížil ľuďom. Ale aj na mojom novom albume, ktorý pripravujem, budú normálne popové veci, nemám proti popu nič. Teším sa naň, myslím, že po tých rokoch je už načase vydať nový album.
Veru, svoj prvý a jediný ste vydali v roku 1991.
Našťastie sme medzitým nahrali aj iné veci, aj keď to neboli oficiálne albumy, napríklad päťpesničkovú EP sme nahrali so skupinou Accidents Happen, vtedy nás aj dosť hrali v rádiu. A jeden promo album vznikol pri príležitosti môjho účinkovania vo Veľkej cene Eurovízie. Neskôr som na internete zistil, že ho niekde predávali.
Čím to je, že jeden z najlepších a najuznávanejších spevákov na Slovensku vydal tak málo albumov?
Asi som smoliar. Mal som roztočených niekoľko platní a vždy to dopadlo nejako zle, napríklad, že skrachoval vydavateľ, vykašľal sa na to producent, rozpadla sa kapela a podobne.
Ste v kolektíve konfliktný typ?
Nie som hádavý. Ale boli tu aj blbé okolnosti a spoločenské podmienky. Veľa vecí nefungovalo, preto to dosť často nedopadlo podľa mojich predstáv. Ukázalo sa to napríklad aj na Hite storočia - boli tam záznamy z cien Eurovízie, kde v histórii vystúpili traja Slováci, ja som bol medzi nimi. Ten môj záznam však chýbal. Pýtal som sa, prečo ho tam nedali a oni na to, že ho v minulosti v televízii zmazali. To sú veľmi čudné veci.
Ako ste vtedy v súťaži dopadli?
Skončil som osemnásty, čo bolo najvyššie umiestnenie Slovákov.
VIDEO - Marcel Palonder na Eurovision 1996
Emigrovali ste tesne pred revolúciou, lebo vám v Opuse nechceli vydať album. Bolo to spontánne rozhodnutie?
Nie, asi rok som to tvrdo plánoval a tajil. V južnom Francúzsku som mal tetu, išiel som k nej, pomohol mi aj jeden známy, tiež emigrant. O dva mesiace som už mal azyl, tak som mohol pracovať. Zarábal som si všelijako. Mal som šťastie, že som sa dostal medzi umeleckú smotánku v Monaku, začali ma pozývať na rôzne podujatia. Bol som široko-ďaleko jediný Čechoslovák, čo bolo dobré, lebo sme u nich nemali zlé meno. Takže som sa dostal aj k spievaniu, mal som aj samostatné recitály, spieval som aj vážnu hudbu, operné árie. Oslovili ma aj zo škôl, mohol som si vybrať, či chcem študovať na konzervatóriu v Nice, alebo na Akadémii hudby v Monaku. Vybral som si Monako.
Nikdy vám nezišlo na um, že by ste mohli spievať aj vážnu hudbu a predávať ju popovým spôsobom? Vo svete to funguje a Pavarotti je iba jedným z dôkazov.
Toto ma až tak nelákalo, aj keď je pravda, že mojím problémom je, že mám veľmi široký záber, to sa týka aj hudby, ktorú počúvam. Stávalo sa, že som mal súčasne niekoľko projektov, ktoré boli hudobne diametrálne odlišné. A možno sa mi to stane znova, lebo ma opäť začal lákať džez. To je veľká škola.
Dalo vám klasické vzdelanie niečo, čo sa dá uplatniť aj v popovom speve?
Ja som v klasike vyrastal odmalička, takže pre mňa je to prirodzené prostredie. Opera mi určite dala rozhľad trochu iným smerom. Vlastne je možné, že sa k tomu niekedy vrátim, milujem Pucciniho, Verdiho a ďalších. Často ich počúvam.
Veď to bola kedysi komerčná hudba, zábava.
Presne tak, Puccini bol prvý muzikálový skladateľ. On tento žáner založil.
Kedysi ste spievali aj muzikály. Čo si myslíte o muzikálovej tvorbe na Slovensku?
Neviem, či sú to muzikály, skôr také divadelné spevohry. Bratislava ani Praha nemajú na muzikál, ktorý sa hrá na Broadwayi, v Londýne, v Hamburgu alebo v Budapešti. V bývalom Československu je muzikál skôr hybrid, ktorý sa tvári ako muzikál ale prebral len jeho marketingovú stránku.
Preto ste v nich prestali spievať?
Skôr sa treba spýtať, prečo som začal... Z trucu. Chcel som vypadnúť z toho nášho šoubiznisu, lebo mi liezol na nervy. Bolo to v roku 1998. Povedal som si, že to vyskúšam a niečo sa naučím. Muzikálovému spevu som sa nakoniec venoval sedem rokov. Niektoré kusy som miloval. Krysařa, to bol môj prvý muzikál, Cigáni idú do neba. To boli nádherné predstavenia, kde som si zahral pekné roly. Veľa mi to dalo. Žiaľ, musel som absolvovať aj ďalšie, ktoré sa mi až tak nepáčili. A to človeku berie chuť.
Ktorý sa vám nepáčil najviac?
Hamlet. To bolo obrovské trápenie. Ale posledný, ktorý som hral, sa mi páčil veľmi, nemal som tam veľa práce (smiech), Rómeo a Júlia na ľade. Hudbu robil Boris Urbánek z Ostravy, jeho rodák Jarek Nohavica texty. Spievali tam české hviezdy ako Lucka Bílá a Jirka Korn. Bol som tam jediný Slovák. Tam som napríklad využil veľa z klasického speváckeho vzdelania.
Tam sú podobné princípy spevu.
Áno, muzikálový spevák by mal používať klasickú tvorbu tónu a podobne.
Muzikálu vďačíte aj za to, že ste sa stretli so svojou súčasnou partnerkou Anitou Soul. Ako sa to prihodilo? Preskočila iskra a bolo?
Presne. Stretli sme sa na Novej scéne. Krásne na tom je, že to bolo aj "umelecké vzplanutie", ja si ju napríklad hlboko vážim, lebo je aj úžasná herečka, čo vie len ten, kto ju videl na scéne. Je to úžasná osobnosť. Napriek tomu, že je mladá, nie je neskúsená a ako speváčka sa zlepšuje každým dňom. V našej kapele už má viac sólových skladieb ako ja, ja som občas jej vokalistom (smiech).
Je dobré mať partnerku z brandže?
Trochu som sa spočiatku bál, lebo vekový rozdiel medzi nami je veľký, 22 rokov. No obavy sa, našťastie, nevyplnili. Je krásne mať spriaznenú dušu. Trávime spolu všetok čas a ešte sme sa nezunovali, teraz išla na dovolenku so sestrou a už chodím ako bludná duša.
Vráťme sa k vášmu zahraničnému pobytu. Po revolúcii ste tu boli ako na koni, priviedli vás nové príležitosti?
Už som to nemohol vydržať, cítil som nesmierny 'homesick', túžbu po domove, keď som videl v televízii zábery z Československa, plakával som, a to som tam mal priateľov, priateľku, zázemie. Mama bola chorá, brat - režisér bol niekde v Rumunsku, nakrúcali tam, bolo to iba pár dní po poprave Ceaušesca, divoké časy, mohli ich kedykoľvek zabiť, nemali sme s ním žiadne spojenie. Počas revolúcie vypli telefón aj našim, tak som nevedel, čo sa deje. Desiateho januára som už bol späť.
Aké pocity ste zažívali?
Rozporuplné. Niektorí z mojich bývalých kamarátov na mňa pozerali ako na zradcu, emigranta, bonvivána, čo prišiel vyobliekaný z Monaka, má plno peňazí a prišiel sa pozrieť, ako vyzerá revolúcia, keď už je po všetkom. Pred odchodom som totiž dennodenne fungoval na VŠMU, hrali sme tam v klube a títo moji priatelia potom robili aj revolúciu - bezo mňa. Možno aj mali pravdu, že som bol odpadlík, ja neviem.
Vašou odpoveďou na revolúciu bol debutový album?
Áno, konečne som si ho mohol urobiť a som rád, že na Slovensku dodnes rezonuje, čo sa prejavilo aj na Hite storočia. Pesnička Láska sa dostala do finále. Je to taký nenápadný evergreen.
VIDEO - Marcel Palonder - Láska 1991
Väčšinovým autorom a producentom bol Gabo Dušík. Už vtedy to bol strednoprúdový tvorca. Ako neposedného človeka vás to neťahalo k niečomu alternatívnejšiemu?
Ale áno, aj mne sa zdal album priveľmi komerčný, tak som onedlho založil skupinu Accidents Happen. Bol to taký experiment. Pohyboval som sa v spoločnosti kamarátov, ktorí neboli veľkí hudobníci, vlastne to ani naozajstní hudobníci neboli. Bol rok 1992, veľmi sa nám páčila Nirvana, grunge, a tak sme si začali hrávať na jednej povale v centre mesta. To bola prvá zostava Accidents Happen. Vedel som tam v podstate hrať iba ja, jeden trošku hral na bicích, druhý trošku na base, tretí bol šikovný, ale vtedy nevedel poriadne hrať na ničom, tak som mu dal gitaru. Niekedy niekto neprišiel na skúšku, tak som zobral basu alebo gitaru. Potom prišla Katka Korček, ktorá dovtedy písala iba anglické texty, ale začala spievať. Zakladajúci členovia sa postupne vytrácali a nahradili ich vážni hudobníci. Ku gitaristovi Andrejovi Šebanovi sme prišli tak, že sme nahrávali v rozhlase a neprišiel gitarista - vtedy už sme mali naozaj dobrého. Andreja som náhodou stretol v rozhlasovej kaviarni, hovorím mu poď nahrávať. On išiel a už zostal. No a ten, čo vtedy nevedel hrať na ničom, začal cvičiť na klávesy a stal sa z neho skvelý hudobník, volá sa Martin Wittgruber.
Accidents Happen bola skvelá kapela, hrali vás v rádiách, prečo ste sa rozpadli?
Ani neviem, možno sa príchodom profesionálnych hudobníkov vytratilo to prvotné nadšenie a priateľstvo. Bola to asi kapela, ktorá mala obmedzenú životnosť. Aj tak sme prežili mnoho krásnych chvíľ. A oni sa vlastne nerozpadli, ale namiesto Andreja Šebana prišiel Rado Vrabec Orth a vzniklo Made 2 Mate.
No a potom ste sa vytratili zo scény. Kam?
Do Londýna, tam som žil a hral. Pozvala ma tam britská speváčka Dominique Le Vack. Zoznámil som sa s ňou, keď hrala v Bratislave. Vyzvala ľudí z publika, aby si s ňou zaspievali. Ja som nechcel, ale kamaráti ma nejako vystrkali na pódium a jej sa to veľmi zapáčilo. Bola tu potom ešte raz, v štúdiu sme naspievali duet. Na anglickú scénu ma priviedol jej perkusionista, černoch Denny Brian, u neho som aj chvíľu býval. Takže som mal anglickú kapelu a hrávali sme po kluboch. V roku 1994 sa mi s nimi podarilo ako prvému hudobníkovi z východnej Európy účinkovať na slávnom festivale v Glastonbury. Keď mi o tom hovorili, netušil som, že je taký významný. To je naozaj, ako keby človek išiel hrať na Woodstock. Boli tam tie najväčšie mladé aj staré hviezdy. A 330-tisíc návštevníkov. Niečo úžasné. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v Stonehenge, bol práve letný slnovrat, jednoducho sila.
No a potom som znova prišiel na Slovensko, túlal som sa a spieval. Vždy som žil na preskáčku. Kapelu som už vtedy nemal a odvtedy som ju nemal celý čas, až doteraz, keď som po rokoch zostavil all-stars tím Deep'nSpace. Je to ako rozprávka, ale musím povedať, že mne sa občas stávajú také rozprávkové veci.
Možno, že keby ste dreli ako otrok a každý rok-dva vydávali album, by sa vám tie rozprávkové veci vyhýbali.
Pre mňa je všetko záležitosť poznania a myslím, že som bohatý na skúsenosti. To je pre mňa najdôležitejšie.
V dnešných časoch je milé stretnúť človeka, ktorý nie je uponáhľaný workoholik.
Tak to naozaj nie som.
V skupine Deep'nSpace spieva spolu s priateľkou Anitou Soul.
Foto Autor
