Momentálne žijem v meste Nelson, kam som prišiel aj s kamarátmi pre prácu. Obyvateľstvo mesta tvoria takmer výhradne prisťahovalci z Pakistanu a ich potomkovia - nová generácia Britov.
Severozápad Anglicka je obývaný rozsiahlou komunitou prisťahovalcov. Najpočetnejšie zastúpenie má pakistanská, ktorej rozmach spôsobil, že v niektorých mestách sa pôvodné britské obyvateľstvo stalo menšinou. Momentálne žijem v meste Nelson, kam som prišiel aj s kamarátmi pre prácu. Obyvateľstvo mesta tvoria takmer výhradne prisťahovalci z Pakistanu a ich potomkovia - nová generácia Britov.
Nelson bez belochov!
Miestny park zdobia výstražné nápisy typu Keep Nelson clear! alebo No whities allowed (Zákaz vstupu belochom). Vždy vzbudzovali moju pozornosť, keď som popri nich prechádzal, ale nikdy som nevnímal ich odkaz. Park tvoril časť cesty do práce.
Pracujeme v továrni na balenie čokolády a náš pracovný čas je od 23:00 do 8:00 h. V ten utorok na nás po ceste vykrikovali z jedných dverí Pakistanci vo veku približne 18 až 20 rokov. Nevenovali sme tomu pozornosť, nebolo to prvýkrát. Zabočili sme pri kostole, vošli sme do ulice, kde na nás vykrikovali včera. Opäť sa otvorili dvere a zazneli výkriky: „Chcete sa biť?“. Spolu s nimi letelo pár kameňov. Nereagovali sme a ani sme sa neotočili.
To už za nami bolo približne 30 mladých Pakistancov. Z parku sa vynoril jeden v červenej mikine a kráčal oproti nám. Prešiel popri všetkých a keď míňal mňa, snažil som sa vyhnúť očnému kontaktu.
Bitka
Všetko sa odohralo v zlomku sekundy. Zdrapil ma za kapucňu mikiny, dostal som ranu do hlavy. Ako som padal, držal som ho za ruky a podarilo sa mi ho odkopnúť. Rado s Dušanom sa obrátili a pribehli mi pomôcť. Držali sme ho a kričali: „Stop it! Leave us! We don't want to fight!“ (Prestaňte, nechceme sa biť.)
Keď som sa obzrel, bežalo k nám približne 15 Pakistancov. Inštinkt mi zavelil utekať. Za sebou som počul výkriky a dupot. Najbližšie domy boli 200 metrov - jediný cieľ, jediná záchrana. Podarilo sa nám dobehnúť k domom, boli sme však iba štyria. Dušan a Rado tam zostali. Hystericky sme búchali na prvé dvere. Otvoril Angličan. S lapaním po dychu som kričal: „Volajte políciu, napadli nás!“ Zatvoril dvere a už ich viac neotvoril. Pravdepodobne sa bál, že ho chce skupina Východoeurópanov vykradnúť. Z vedľajších dverí vyšiel starší manželský pár. Okamžite zavolali políciu, dali nám napiť, správali sa k nám veľmi milo.
Naši dvaja kamaráti stále nechodili. Prežívali najhoršie momenty svojho života a my sme im nevedeli pomôcť. Polícia prišla približne o desať minút. Jedna hliadka k nám, druhá zvrchu k mostu.
V sprievode policajtov sme sa vrátili na miesto činu, kde sedeli naši kamaráti na chodníku, boli ošetrovaní a spisovali zápisnicu. Po chvíli prišla sanitka.
Nepodarilo sa im ujsť. Rada kopnutím do rebier zvalili na zem, obkolesili ho a nezmyselne ho kopali. Dušan sa k nemu pokúsil vrátiť, ale uvidel ďalšiu skupinu, ktorá sa za ním rozbehla. Potkol sa o obrubník a čakal ho rovnaký osud ako Rada. Bezmocne ležal a prijímal kopance od nepríčetných útočníkov.
Dušan si to odniesol s nechutne vyzerajúcimi odreninami a ranami na tvári. Rado dopadol horšie. Udalosť si vôbec nepamätal, mal tržnú ranu na hlave, odreniny a opuchy takmer po celom tele.
Bezmocnosť
Policajti nám povedali, aby sme zmenili trasu do práce a chodili iba popri hlavných cestách. Toto je vraj nebezpečné územie. Na otázku, prečo tu teda nie sú kamery, som nedostal odpoveď. V zápisnici sme uviedli, že vieme, o ktorý dom ide. Zdá sa, že si nás útočníci vyhliadli a presne vedeli, ktorými ulicami sme chodievali do práce. Žiaľ, neodvážili sme sa dom ukázať policajtom.
Už nikdy ako predtým
Dvaja kamaráti odišli domov na Slovensko. Spoločným menovateľom našich pocitov sa stal strach, podozrievavosť a paranoja. Pre akýkoľvek zvuk bočíme do iných ulíc, vyhýbame sa akýmkoľvek podozrivým indivíduám a tŕpneme, ak oproti nám idú čo i len dvaja ľudia.
Hlavným cieľom terorizmu je zastrašovanie. Týmto sociálnym prípadom, existenciám bez budúcnosti sa to podarilo naplniť do bodky. Neviem si vysvetliť dôvody ich počínania. Bol útok cielený? Bol to len spôsob zábavy odpadu moslimskej komunity?
Jeden motív je však nepopierateľný. Motív rasový. Boli sme napadnutí, pretože sme bieli. Vkročili sme na územie, kde sme nemali čo robiť, pretože farba našej kože je odlišná.
Na Slovensku by sa z podobného incidentu stala zrejme záležitosť, ktorá by bola rozpitvávaná v médiách a, nedajbože, by sa z nej vyvinula vážna politická záležitosť. Na ostrovoch však nie je tento príbeh ničím ojedinelým.
Autor: Lukáš Zeleník
