ich zatiaľ mohli vidieť len na festivaloch alebo objaviť na DVD. Absurdná situácia sa dnes konečne mení. Do kín prichádzajú jeho Princezné.
Vaším najväčším hitom boli zrejme Pondelky na slnku. Ešte pre vás nie sú históriou?
„Len pred pár týždňami sme boli zase v novinách. Pred nakrúcaním som stretol prepustených robotníkov - opisovali mi, ako ľudia štrajkovali, rozbíjali pouličné lampy. No a teraz niekoľkých z nich predvolali na súd. Hrozilo im šesť rokov, viete si to predstaviť? Darmo varaveli, že nič neničili, že len demonštrovali. Našťastie, sudca sa dostal pod veľký verejný i mediálny tlak, a po pár týždňoch ich nakoniec prepustil. Vraj od nich nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Samozrejme, veď to boli všetko starší, vychovaní ľudia.“
Ako dlho ste sa s nezamestnanými stretávali?
„Tri roky. Robil som si taký osobný prieskum, až potom som písal scenár. S niektorými rodinami som pobudol pár týždňov. Bez toho by som sa reality asi sotva vedel chytiť. Predstavivosť ani vlastné myšlienky by mi nestačili. Najkrajšie veci mi povedali oni.“
Rád dávate osobné otázky?
„To je najhoršia časť mojej roboty. Niekedy radšej len tak sedím, počúvam, zachytávam energiu a atmosféru. Najopatrnejší som bol, keď som nakrúcal dokument o detských vojakoch v Ugande. Tak veľmi som im nechcel ublížiť, až som zistil, že ich ochraňujem príliš. Pritom oni o svojich problémoch rozprávať chcú.“
Z Pondelkov na slnku však vyplýva, že ste sa pri výskume museli aj dobre zasmiať.
„Hneď na začiatku ma upozornili: Hej, dávaj si pozor. Nieže z nášho života urobíš drámu! Aj oni majú kamarátov a radi sa smejú. A keď sa smejú, vedia tie krásne, občasné slnečné chvíle aj poriadne oceniť. Preto som tak často nakrúcal v bare. Tam sú v bezpečí, tam si môžu zo seba uťahovať a viesť reči – niekedy aj mimo reality.“
Sú nezamestnaní bežnou témou v španielskom filme?
„Nevidno ich veľmi ani v kine, ani v médiách. Najmä nikto nehovorí o tom, ako to u nich vyzerá doma. Pre mňa bolo dôležité najmä to. Postaviť sa k dverám ich izieb a ukázať ich intimitu, chvíle, keď sú sami sebou. Politické reči by zrejme nezabrali. Film by sa tým skôr divákom odcudzil.“
Považovali sa Pondelky na slnku za politický film?
„Áno, myslím si, že za politicko-sociálny. Písalo sa o ňom na kultúre, aj na politických stranách. Náš minister práce teda veľmi šťastný nebol.“
S filmom ste mali úspech na festivale v San Sebastiane i v Sundance. Dajú sa obe skúsenosti porovnať?
„Víťazstvo v San Sebastiane nám ohromne pomohlo. Film bol razom populárny, prišlo naň trikrát viac divákov, ako sa čakalo. My sme sa len nechápavo pozerali a pýtali sa: kde sa tí ľudia berú? V Amerike sme mali aj komerčnú distribúciu. Takú drobnú, myslím si, že príliš veľa ľudí film nevidelo. Ale Sundance je skvelé miesto. Tam sa všetci vypytujú na postavy, príbeh. Takže sa pohodlne môžete vyhnúť tomu tradičnému, nezmyselnému rozprávaniu o ničom.“
Vidíte, a to sa hovorí, že Američania európskemu filmu nerozumejú.
„Ja mám inú skúsenosť. Zažil som aj premietanie v New Yorku i v Tribece. Majú tam všelijaké únie a organizácie na ochranu pracovných práv, všetky chceli diskutovať. Niežeby tým našim nezamestnaným chlapcom nejako pomohli, ale aspoň som sa dozvedel, ako fungujú.“
U nás na Slovensku sa teraz začína premietať váš film Princezné.
„Áno, viem. Je to môj prvý film u vás. Konečne!“
Je o prostitútkach, a zároveň o imigrácii – je pre Španielsko veľkým problémom?
„Je – pre tých, čo k nám imigrujú. My sa na ňu stále pozeráme len z pohľadu na seba, bojíme sa, že nám berú robotu. Ale kým my cestujeme, oni opúšťajú rodiny. Problém teda nie je v tom, čo potrebujeme my, ale v tom, čo potrebujú oni.“
Myslíte si, že keby ste sa spýtali ľudí, čo považujú za svoje najväčšie problémy, imigráciu by možno ani nespomenuli? Ovplyvňuje vôbec ich osobný život?
„V Madride je napríklad imigrantov naozaj veľa. Žijem tam s nimi, ale na môj každodenný život to nevplýva. Skôr ide o to, ako vieme byť voči ich situácii vnímaví, či ich vieme pochopiť. Môžeme sa na nich pozerať v televízii, sledovať, koľko ich zase policajti našli v mori a čo sa zase dialo na americko-mexickej hranici. Ale to ešte neznamená, že o tom naozaj uvažujeme.“
Spravili ste si aj kvôli Princeznám osobný prieskum?
„Trochu iný ako pri Pondelkoch na slnku. Rozprával som sa aj s ľuďmi, čo s prostitútkami pracujú a snažia sa obhajovať ich prácu. Zároveň som asi šesť mesiacov chodieval každú sobotu do parku pri Madride. Za ten čas som sa s niektorými skamarátil. Niektoré ma pozvali na svadbu a niektoré zas prišli na premiéru filmu.“
A čo vraveli? Páčil sa im?
„Tým, čo prišli, tým sa páčil. Bola to veľmi milá premiéra, zábavná. Dalo sa perfektne vystopovať, kde v hľadisku sedia.“
Hneď po Princeznách ste nakrúcali v Ugande, videli ste deti, čo musia byť vojakmi. Nie je toho utrpenia na vás trochu veľa?
„Oslovila nás organizácia Lekári bez hraníc. Bolo nás päť režisérov, každý mal nakrútiť dokument o jednom zo svetových problémov, čo zostávajú mimo pozornosti médií. Šli sme do toho, lebo sme chceli pomôcť – a pre všetkých z nás to bol veľmi intenzívny zážitok. Asi by som také dokumenty nevedel robiť každý rok. Radšej si vymýšľam vlastné postavy do hraných filmov. Je to ľahšie, ako sa baviť so skutočnými ľuďmi so skutočnými problémami, ale raz za päť rokov sa to dá. Napokon, pre vás to nikdy nie je také zlé ako pre nich. Hoci sa s nimi istý čas delíte o starosti, vo vrecku máte svoj lístok späť do Španielska. Oni nie.“
Vždy ste boli taký angažovaný?
„Som občan, tak ma, samozrejme, zaujíma, čo sa deje. Nechcem byť členom nijakej strany, nechcem hovoriť o politike. Mňa skôr zaujíma, ako prežívame vzťahy, aké máme názory. Pritom si dávam pozor, akú tému si vyberiem. Robiť film, to je totiž veľmi dlhá robota. Najprv sa rozprávam s ľuďmi, potom o nich píšem scenár, potom sa o tom bavím s hercami, kamarátmi a nakoniec s médiami. Celé to trvá aj štyri roky. Keby som si nevybral niečo, čo mi je blízke, mohol by som sa z tej nudy aj zblázniť.“
Koľko si teda ešte trúfate niesť na pleciach?
„Nie je to také zlé. S niektorými ľuďmi som sa skamarátil, o pár hodín sa idem napríklad stretnúť s ľuďmi z organizácie, čo sa starajú o prostitútky. Vlastne sa mi tak trochu rozrástla rodina.“
O rodine je váš film Rodina. V ňom je predsa len ten humor ľahší, nie?
„Áno, je iný. Je to príbeh o mužovi, čo celý život žije sám. Preto si na päťdesiate narodeniny zavolal herecký súbor, aby mu zahrali rodinu. Pôvodne som z toho chcel robiť divadelnú hru, ale napokon som to vzdal. Je to príliš ťažké.“
Prečo?
„Nemohol som strihať, skákať zo scény do scény. Bolo treba dodržiavať jednotu času a všetky tie veci. Nič z toho som nevedel. Ale predstavte si, nakoniec môj film divadelne zadaptovali. To je veľmi milé. Herci sa ocitli tam, odkiaľ k môjmu hrdinovi prišli.“