Divoká privatizácia za Mečiara ma nezaujíma, potenciálne kúpených poslancov za Dzurindovej vlády považujem za dobrú cenu za úspešné Slovensko, tvrdí v rozhovore pre SME.sk Ján Čarnogurský.
Pamätáte si o sebe nejaký vtip?
Veľmi nie, ale bola jedna hádanka, že čo by zo mňa ostalo, keby ma prešiel parný valec.
Čo?
Svätý obrázok. (smiech)
Čo najviac formovalo váš vzťah k politike?
O politike sa u nás doma rozprávalo veľmi veľa. Najmä päťdesiate roky sme vnímali ako veľkú nespravodlivosť. Robili sa svinstvá, a zrejme to všetko ma ovplyvňovalo. V roku 1951 sme bývali v hrade na Červenom Kameni, otec tam robil múzeum. V januári ho zatkli. Chodil som do prvej ľudovej, boli tam policajti, ktorí robili prehliadku. Posadili ho do auta, ja som po ňom hádzal snehové gule. (smiech)
Váš otec bol za vojnového štátu poslancom. Ako pozeráte na jeho rolu, ktorú vtedy zohral?
Otec bol autonomistom už pred vojnou a to ho priviedlo k HSĽS. Naviac bol osobným priateľom s Karolom Sidorom. Po smrti Andreja Hlinku bolo akási súťaž medzi Sidorom a Tisom o post predsedu strany. Vyhral ju Tiso. Sidor sa ako podpredseda vlády postavil proti ustupovaniu Hitlerovi. Preto musel odísť a skončil ako vyslanec vo Vatikáne, čo bola v tej dobe čosi ako „dobré vyhnanstvo". Otec ho tam ako poslanec navštevoval a keď Sidor prichádzal do Bratislavy, mal informácie z prvej ruky.
Čiže ako hodnotíte otca?
Bol za slovenský štát, pretože to videl ako lepšie riešenie. Tiso vtedy informoval snem, že sú len dve možnosti - buď naše rozdelenie medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko, alebo vyhlásenie samostatného štátu. Vybrali si to druhé. Okrem toho - vyhlásenie autonómie sa už predtým vnímalo ako naplnenie politického programu HSĽS, ku ktorému sa hlásil aj otec. Bolo to tak normálne a v poriadku.
Ako vnímal postihovanie židov?
Samozrejme, že bol proti tomu. Židovský kódex, aj keď bol vydaný na základe splnomocnenia parlamentu rok predtým, vydala vláda. Vtedy sa videlo, že to začína byť vážne. Keď potom začali v marci 1942 deportácie, bolo to rozhodnutie vlády, prípadne Tuku, nie parlamentu. Vydanie zákona o deportáciách vnímal otec z toho hľadiska, že v ňom Tiso dostal možnosť udeľovať výnimky. Teda ako kompromis oproti tomu tvrdšiemu stavu, zavedeného Židovským kódexom. Napriek tomu sa mu ten zákon nezdal natoľko dobrý, aby zaň hlasoval. Nezabúdajme, že v dobe prijímania zákona už deportácie bežali, a zmiernili sa, až nakoniec prestali, práve po prijatí zákona.
Nehlasoval ani proti.
To nechcel, lebo oproti Židovskému kódexu ten zákon zužoval definíciu, kto je žid. Riešil to teda tak, že vyšiel von zo sály a nehlasoval vôbec.
Keď hovoríte o kompromise, znamená to, že ticho akceptoval ten zákon o deportáciách, pretože Tisovi umožňoval udeľovanie výnimiek?
Nie, že akceptoval. Širšie okolnosti nebol schopný zmeniť. Bolo to pod nemeckým tlakom so slovenskou účasťou. Okrem toho bolo v súvislosti s tým zákonom prijaté aj uznesenie, že parlamentná komisia pôjde do Poľska do generálneho gubernátu zisťovať stav slovenských židov, ktorí tam boli deportovaní. Otec mal byť členom tej delegácie. To, že Nemci takéto niečo neumožnili, bolo jednou z kvapiek, ktoré nakoniec prispeli k tomu, že deportácie zo Slovenska neskôr zastavili.
Zdvihol váš otec niekedy ruku za niečo, čo nejako postihovalo židov?
Pravdepodobne áno, ale neviem to presne. Zrejme za ten predpis, ktorý zavádzal počet židov v práve, medicíne a podobne, na základe podielu na počte obyvateľov.
Vy osobne ako pozeráte na slovenský vojnový štát?
Už pred rokmi som to pomenoval tak, že Tiso robil mravné kompromisy a to nebolo celkom kóšer. A myslím si to aj dnes. Keby však Tiso odstúpil, situácia na Slovensku by bola ešte horšia. Aj pre židov.
Prečo si to myslíte?
Pretože k moci by sa dostalo ešte viac „pronemecké" krídlo. Tým, že Tiso ostal, toto krídlo neuspelo a vďaka tomu bola situácia u nás v porovnaní s okolitými štátmi relatívne lepšia.
Keď si prejdete po Slovensku dediny, v ktorých sú pochovaní padlí z prvej svetovej vojny, v každej z nich je na pamätníku niekoľko mien práve z tej dediny. Z druhej svetovej vojny tam padlých takmer nenájdete. To je svojim spôsobom výsledok kompromisného charakteru režimu vtedajšieho štátu, personifikovanom v Tisovi. Straty Slovenska v druhej svetovej vojne boli oveľa menšie ako v tej prvej. Stačí, keď sa na to isté pozriete v Rakúsku - tam je ten pomer opačný.
Tým nepopieram, že boli do jesene 1942 zlikvidované desaťtisíce židov. A áno, tie mená tiež patria na pomníky padlých a v takom prípade by zrejme tie čísla vyzerali inak. Ale židov zlikvidovali aj v okolitých krajinách. A vo väčšom počte ako u nás.
Skúste si teraz odmyslieť to, či to bolo pre štát lepšie alebo nie a zhodnoťte rolu Tisa ako kňaza. Zlyhal?
V tomto nie som kompetentný vynášať nejaké súdy. Ukázalo sa, že jeho kvalifikácia pre pozíciu politika nebola dostatočná. Proste sa v tom nevedel pohybovať s takou suverenitou, s akou sa pohyboval medzi kňazmi. Z tohto hľadiska by bolo lepšie, keby nebol prezidentom, ale možno aj táto skúsenosť viedla Vatikán k tomu, že po vojne vydal zákaz, ktorý kňazom neumožňuje pôsobiť v politike. Ale už to nechajme. (smiech)
Disidentom som bol až po vysokej škole
Vyčíta sa vám, že na jednej strane ste boli za socializmu disidentom, zároveň ste však v tom istom režime vyštudovali právo. Skúste to teda vysvetliť.
Nás je päť detí a všetci sme mali problémy so štúdiom, hoci sme študovali s vyznamenaním. Maturoval som v roku 1961 na samé jednotky a ako jediný na škole som nebol odporúčaný na vysokú školu práve pre svojho otca.
Nedostal som sa na žiadnu vysokú, tak som šiel na nadstavbu na stavebnú priemyslovku. Po roku ma opäť neprijali na žiadnu školu, ale po dvoch rokoch, teda v roku 1963, sa stal prvým tajomníkom strany Alexander Dubček. Vtedy som sa dostal na Stavebnú fakultu. Na techniku sa tak nekádrovalo. Po roku som požiadal o prestup na právo, pretože prestup medzi jednotlivými školami bol z hľadiska kádrovania jednoduchší. Po treťom ročníku som nakoniec prestúpil do Prahy, lebo existovala nejaká dohoda o výmenách študentov medzi univerzitami. A v roku 1969 som promoval.
Len by ma zaujímalo, či mi to nevyčíta niekto, kto bol lenivý a nešiel na vysokú školu, lebo sa mu nechcelo učiť.
Čiže disidentom ste sa stali až po vysokej škole.
Áno. A to vysvetľuje, ako som mohol vyštudovať počas socializmu. S Dubčekom proste prišlo uvoľnenie pomerov.
Chcel som byť lídrom KDH
Vedeli ste už v prvých momentoch revolúcie 1989, že nepôjdete do novovzniknutej Verejnosti proti násiliu (VPN), ale vytvoríte si vlastnú stranu?
Áno, už na začiatku som vedel, že VPN nebude mojou cestou. Navyše, v čase kreovania VPN som bol ešte vo väzení.
To vám už muselo byť jasné, že idete von.
Viete... keďže som bol tri mesiace vo väzení, bol som relatívne izolovaný od všetkého, čo sa dialo vo svete. Dostával som tam len Pravdu a Rudé právo, ktoré som si predplatil. Isteže, niektoré veci som sa dopočul od môjho obhajcu, ale bolo to len redukované poznanie. Že ma pustia, sa dalo predpokladať, ale istotu som nemal. Bolo to pol na pol.
Kedy ste sa teda rozhodli pre vytvorenie KDH?
Ešte predtým, ako som šiel do väzenia. Už vtedy som uvažoval o tom, že akonáhle to bude možné, založím, alebo sa budem zúčastňovať na zakladaní kresťanskodemokratickej strany. Otázka teda nestála tak, či sa pripojím k VPN. Z väzenia som vyšiel v sobotu a v pondelok už bolo rokovanie v Prahe s vtedajším predsedom vlády...
Ladislavom Adamcom.
Áno. Organizovalo to Občianske fórum. To si uvedomovalo, že v tej delegácii musia byť aj Slováci. Tri roky predtým som bol v Prahe ako najviditeľnejší opozičník voči režimu zo Slovenska práve ja a preto im bolo jasné, že by nebolo normálne, ak by som v tej delegácii nebol. Keďže však u nás vzniklo VPN, bolo treba, aby s tým súhlasili aj oni. A tak sa aj stalo. Takže nakoniec som na tom rokovaní zastupoval VPN, hoci som nebol jeho členom.
Bolo vám od začiatku jasné, že chcete byť v KDH šéfom?
Áno, chcel som byť lídrom, nebola to však pre mňa existenčná záležitosť. Však mi nalistujte v nejakých historických knihách, kto tu ešte pred novembrom 1989 vystupoval verejne.
Bolo vás predsa viac.
Iste, napríklad Milan Šimečka, Miro Kusý, Jožo Jablonický a tak, ale oni tu na Slovensku vôbec nemali sociálnu základňu. Boli politicky izolovaní. Čiže moje lídrovstvo vyplynulo prirodzene. Veď kto tu vtedy vedel zakladať stranu a koho mohol osloviť?
Boli ste dobrým predsedom KDH?
Na to neviem odpovedať, lebo by som bol zaujatý, ale zotrval som na tom poste, aj keď mi po ôsmich rokoch viacerí hovorili, aby som tam už neostával. Veď aj Mečiar hovoril, že kým budem šéfom ja, existuje záruka, že KDH nikdy nevyhrá voľby. Zotrval som tam aj proti týmto radám, lebo som mal pocit, že ešte môžem pre KDH urobiť to, čo nemôže urobiť nikto iný.
Čo také?
KDH by predsa bolo zlikvidované vtedajšou SDK, teda Dzurindom. Nebyť ja predsedom, KDH dnes neexistuje. Naviac sa ukazuje, že keď som bol lídrom, KDH získavalo viac hlasov, ako po mojom odchode. Tomu by som ani ja neveril.
Aký je váš vzťah s Dzurindom dnes?
Komunikujeme normálne, všetky tie spory sú už za nami.
Nebola to žiadna schizofrénia
Ako člen prvej Dzurindovej vlády ste hlasovali proti jej Programového vyhláseniu. Nebolo schizofréniou držať si funkciu a ostávať členom vlády, proti programu ktorej hlasujete?
Nebola to žiadna schizofrénia, pretože v programe chýbali tri body - katolícka univerzita, zmluva s Vatikánom a... už ani neviem čo. Pritom to bolo vo volebnom programe KDH.
Keď to tam chýbalo, prečo ste ako minister neodstúpili?
Táto otázka by bola oprávnená, keby tu boli normálne pomery, keby šlo KDH do volieb i do vlády na základe koaličných rokovaní pod svojim menom. Ale tu nebola normálna situácia, veď existovalo SDK, do ktorého sme sa dostali pod nenormálnym tlakom Mečiarovho volebného zákona.
Ešte raz - prečo ste neodstúpili?
Opakujem - keďže sme to mali vo volebnom programe, chceli sme, aby sa tie body dostali aj do Programového vyhlásenia vlády. Nedostali sa, tak som hlasoval proti nemu.
Nie je pre vás príznačné, že vždy sa musíte nejako odlišovať od ostatných? Byť takou opozíciou aj medzi vlastnými?
Nie. Ale vždy idem za svojou víziou. A tie tri body ňou boli, veď sa nakoniec aj presadili. Tá istá vláda ich predsa nakoniec prijala, dokonca v parlamente za ne hlasovala aj SDĽ!
Trvám na tom, že Mečiar by nemal byť stíhaný
V opozícii voči vlastným ste aj v myšlienke, že Mečiar by nemal byť stíhaný, pretože je zakladateľom republiky.
Presne tak. Z mojej strany to bolo pravdivé a veľmi správne vyjadrenie. Ja nemôžem za to, že niektorým sa to nepáči.
Čo je na tom správne? Prečo by mali byť zakladatelia štátu nestíhateľní a teda netrestateľní?
Vyslovil som svoj názor, ktorý nebol pre nikoho záväzný. Povedal som to ešte predtým, ako som sedel vo vláde a myslel som si to aj ako minister spravodlivosti. Nakoniec, keď už o to ide, o stíhaní rozhoduje prokurátor.
Ešte raz - prečo je to podľa vás správne?
Lebo ďalší vývoj ukázal, že Mečiarovi by aj tak nebolo nič dokázané rovnako, ako Lexovi. Trestné stíhanie Mečiara, ktoré by sa ťahalo minimálne dva až tri roky, by natoľko otrávilo vnútropolitické ovzdušie na Slovensku, že akékoľvek dohody by sa neskôr dosahovali veľmi ťažko, prípadne vôbec.
Aké dohody?
Napríklad podpora Slovenska pri vstupe do EÚ. Veď vtedy všetci lídri strán, vrátane Mečiara, šli do ulíc Bratislavy a spolu presviedčali ľudí, aby hlasovali za.
Vy si naozaj myslíte, že keby Mečiar osobne nebol v uliciach, tak by to referendum dopadlo inak?
A čo keby náhodou HZDS zaujalo opačný postoj? Veď tá väčšina „za vstup" zase nebola tak presvedčivá.
To by HZDS nespravilo, veď by popieralo to, čo stále deklarovalo. Ublížilo by samo sebe.
Ale mňa teraz nezaujíma, že by ublížilo sami sebe. Ako by to vyznelo, keby jedine na Slovensku neprešlo referendum o vstupe do EÚ?
HZDS malo takú silu, že by dokázalo ovplyvniť výsledok?
V každom prípade. Malo viac voličov, ako bol ten rozdiel, ktorý rozhodol o kladnom výsledku v referende.
Čiže razíte zásadu, že v mene akéhosi vyššieho princípu sa dá trestné stíhanie odpustiť komukoľvek, nech by spravil čokoľvek?
Na túto otázku vám neviem odpovedať, lebo vtedy som si ju takto nekládol. Len som sa za to vyslovil a doteraz považujem za správne, že sa proti Mečiarovi nezačalo trestné stíhanie. Keby ho stíhali, otrávilo by to domáce ovzdušie, sťažilo presadzovanie reforiem, proste Slovensko by na tom bolo horšie ako dnes.
Elektra je malichernosť, divoká privatizácia ma nezaujíma
Podľa vás prišiel Mečiar k majetku ako Elektra normálnym spôsobom?
Nie, to si nemyslím.
Nemalo by sa to teda vysvetliť?
Viete čo? Revolúcie a vznik štátu sa nedejú na základe podvojného účtovníctva. Ja si môžem dovoliť nový byt až teraz, keď som opäť advokátom. Tridsaťtri rokov som býval v paneláku, ktorý som získal v sedemdesiatych rokoch. Ale Elektra ma absolútne nedráždi. Som síce presvedčený, že nebola získaná kóšer spôsobom, ale považujem to za takú malichernosť oproti tomu, že vzniklo úspešné samostatné Slovensko, že...
Vznikom samostatného štátu ospravedlňujete potenciálne nemorálne činy?
Na abstraktne položené otázky neodpovedám. Ohľadne Elektry hovorím, že aj keď podľa mňa nebola nadobudnutá riadnym spôsobom, myslím, že by Mečiar proste nemal byť stíhaný.
Ak je pre vás malichernosťou nevysvetlené nadobudnutie Mečiarovho majetku, musí byť rovnakou malichernosťou aj divoká privatizácia za jeho vlády. Tiež ju môžete ospravedlňovať vznikom úspešného Slovenska.
Ja, ani nikto z našej rodiny, sa privatizácie nezúčastnil. Z KDH možno niekto áno, ale určite ich bolo menej v porovnaní s inými stranami, vrátane Smeru aj SDKÚ. A Slovensku to nevadí. Všetky tie strany majú vo voľbách vždy viac hlasov ako KDH. Tak prečo by ma mala zaujímať nejaká privatizácia? Vôbec ma to nezaujíma.
Ani tá v rokoch 1994 - 1998?
Nie. Lebo za prvej Dzurindovej vlády sme sa pokúšali na nich niečo nájsť a takmer nič sme nenašli.
Aj keby boli poslanci za Dzurindu kúpení, bola by to dobrá cena
Neznižujete prah citlivosti voči nemorálnym krokom tých pri moci?
Opakujem vám - revolúcia ani vznik nového štátu sa nerobia podľa pravidiel podvojného účtovníctva. Napríklad aj druhá Dzurindova vláda stále visela na rôznych podivných poslancoch.
Boli kúpení?
Možno, ale o tom naozaj nič neviem a ani ma to nezaujíma.
Viete.
Naozaj nie. Ale Slovensko je úspešným štátom. A preto aj keby boli kúpení, bola by to dobrá cena. (smiech)
Hovoríte o úspešnom Slovensku. Napadlo vám, kde sme dnes mohli byť, nebyť rozkrádania, prznenia politickej morálky, protiústavných krokov a podobne?
Všetci historici sa smejú otázkam typu „čo by bolo, keby nebolo keby". Takéto otázky sú v dejinách smiešne. Dejiny neprerobíme, môžeme sa z nich len poučiť.
Čiže razíte zásadu „zabudnúť čo bolo a ísť ďalej"?
Poučiť sa a ísť ďalej.
Zabudnúť?
Poučiť neznamená zabudnúť. Keď zabudnem, nemôžem sa z toho poučiť.
Prečo sa potom KDH viackrát snažilo zrušiť Mečiarove amnestie? Ako môže byť taký diametrálny rozdiel medzi vami a súčasnými lídrami KDH? Veď ste spolu politicky vyrastali.
Dúfam, že týchto mojich kamarátov neurazím, ale asi som prečítal o dejinách viac kníh, ako oni. A preto viem, aké obrovské protiklady museli v minulosti prekonávať politickí lídri, aby svoju vec posunuli dopredu. Aj Churchill sa v jednej chvíli musel spojiť so Stalinom.
Minulý režim vás posadil do väzenia. Napriek tomu ste šli Gustávovi Husákovi na pohreb. Opäť - nechceli ste byť príliš odlišný od ostatných „obetí" režimu?
Nie. Husák síce stelesňoval ten režim, ale ja som bol vo väzení tri mesiace a on takmer desať rokov. S tým, že ho tam zavreli vlastní, teda komunisti.
To neospravedlňuje jeho neskoršie zverstvá.
Ale jeden čas bol šéfom Zboru povereníkov, čiže nominálne akýmsi mojim predchodcom. A okrem toho, smrť by mala byť hranicou, ktorá ak aj všetko neruší, prinajmenšom veľa modifikuje.
Poznali ste ho osobne?
Nie, stretli sme sa až po revolúcii pri prísahe na Hradčanoch, ale otec sa s ním poznal veľmi dobre. Aj sa s ním stretával. Husák bol jediný štátnik vo vojnovom a povojnovom Československu.
KDH nemalo ísť proti Bielikovi
Prečo sa KDH nedokázalo vyhnúť rôznym kauzám napriek tomu, že u kresťanov sa očakáva vyššia odolnosť voči neférovému konaniu? Sami to dokonca zdôrazňujú.
Lebo aj v ňom sú len ľudia. A boli to menšie kauzy ako u iných strán.
Kritizovali ste postoj KDH k Bielikovi, ktorý bol obvinený z brania úplatku. Čo je zlé na tom, ak sa strana dištancuje od podozrivého z trestného činu?
Nerád by som sa k tomu vyjadroval, lebo tá kauza ešte nie je uzavretá.
Neriešim jeho vinu či nevinu. Zaujíma ma váš osobný pohľad, ako sa má zachovať strana k niekomu, kto je vo vrcholovej funkcii a je podozrivý z trestného činu.
Pokiaľ nie je preukázaná jeho vina, strana nemá ísť proti nemu. Niektoré vyjadrenia z KDH šli proti Bielikovi, hoci jasne tvrdil, že je nevinný. Strana ho nemusí obhajovať, ale ak to uzná za vhodné, môže. V žiadnom prípade však nesmie ísť proti nemu! Môže mu povedať, že mu drží palce, aby sa mu podarilo obhájiť sa. Proste platí prezumpcia neviny.
Teraz nejde o právo, ale o etiku.
Pozrite - pár rokov predtým bolo trestné stíhanie, ktoré sa týkalo Gaburu a nejakých lesov na východe. Gabura bol vtedy členom predsedníctva KDH, teda mal ďaleko vyššiu funkciu ako Bielik, ktorý bol len členom krajskej rady. S Gaburom sme si sadli a dohodli sme sa, že kým bude vedené trestné stíhanie, nebude vykonávať funkciu člena predsedníctva. Tak sme to dali do médií a tak aj bolo. Po asi roku sa stíhanie zastavilo, takže Gabura mohol opäť vykonávať svoju funkciu.
Mal Bielik odstúpiť alebo nie?
Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo mal alebo nemal urobiť. Ale mohol nevykonávať funkciu.
Čiže de facto odstúpiť.
Gabura tiež neodstúpil, len prakticky nevykonával svoju funkciu.
Hovoríme o Bielikovi.
Neviem sa k tomu vyjadriť, vtedy som už vo vedúcich funkciách v KDH nepôsobil.
Máte svoj názor.
Ten príklad s Gaburom považujem za optimálny.
Veľa myšlienok sa mi zatiaľ od KDH nedostáva
Keď ste odchádzali z postu šéfa KDH, ako svojho nástupcu ste si vybrali Pavla Hrušovského. Na tohtoročnom sneme ste však už proti nemu podporovali Vladimíra Palka. Sklamal vás Hrušovský?
Keď som ho v roku 2000 navrhol, bol vyhovujúcim kandidátom. Neskôr tiež, veď sa roky držal. Ale zmenili sa spoločenské podmienky, aj podmienky účinkovania KDH na politickej scéne, takže Vlado Palko by bol lepším lídrom. Ale snem rozhodol a ja to rešpektujem.
Čo konkrétne chýbalo Hrušovskému, aby ste ho podporovali?
Neviem to povedať. A neplatí to len na Hrušovského osobne, ale celkovo od KDH očakávam viac myšlienok, ktoré by zaujali Slovensko. Kladne alebo záporne. Zatiaľ sa mi ich veľa nedostáva.
Aj záporne?
Samozrejme, veď roky sme držali v popredí napríklad tému interrupcií, čo je téma, ktorá zaujala skôr záporne.
Ak vám je jedno, či je to kladná alebo záporná téma, nie je to len snaha zaujať voličov za každú cenu?
Nie. Jednoducho už z ideológie KDH vyplýva, že niektoré jej myšlienky istá časť spoločnosti, možno aj jej väčšina, neprijíma. Ale strana sa ich musí držať.
Neškodia potom strane?
Nie. Strana sa proste musí držať svojho ideového základu. KDH predsa nikdy nemôže byť za interrupcie, veď by prestalo byť tým, čím je. A či mu to škodí? No tak mi povedzte jedinú stranu na Slovensku, ktorá existuje až doteraz od novembra 1989.
Napriek vašim minulým politickým postojom voči Mečiarovmu režimu, dnes vy i váš syn spolupracujete s ľuďmi, ktorí stáli na opačnej strane. Znamená to, že advokát musí abstrahovať od morálky?
Do určitej miery musí, lebo mu to prikazuje zákon o advokácii. A vždy musí zastupovať záujmy klienta, pokiaľ sú v súlade so zákonom. Ak máte na mysli kauzu, v ktorej sa vyskytuje Hrbáček, určite by som ho nezastupoval trebárs v kauze únosu Kováča mladšieho. Ja predsa zastupujem firmu, v ktorej síce vystupuje Hrbáček, ale ktorú sprosto okradli o cca stoštyridsať miliónov. Veď napomáham spravodlivosti. A divím sa, že to u vás vyvoláva údiv.
Dostane sa podľa vás KDH v dnešnej podobe do parlamentu?
V každom prípade ho budem voliť.
Ja sa pýtam, či sa tam dostane.
V každom prípade ho budem voliť. (smiech)
Kto bol podľa vás doteraz našim najlepším premiérom?
Napíšte tam, ako s úsmevom odpovedám, že ja. (smiech)
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Ján Čarnogurský v prepise nič nezmenil.
