Do Bratislavy na pozvanie Múzea Milana Dobeša prichádza THOMAS MESSER, emeritný riaditeľ Guggenheimovho múzea v New Yorku. Po tom, ako sa v roku 1961 stal výkonným riaditeľom Guggenheimu, tri dekády minulého storočia ovplyvňoval trendy v modernom výtvarnom umení na celom svete. „Narodil som sa pár mesiacov po vzniku prvej republiky v Bratislave. Moja mama sa narodila v Pozsonyi a prastarí rodičia v Pressburgu. V Amerike by nikto nepochopil, že to je stále to isté mesto,“ hovorí pre SME.
Ste synovcom skladateľa Alexandra Albrechta a váš bratranec Hansi Albrecht bol celý život vaším blízkym priateľom. Ako si spomínate na albrechtovský dom, ktorý bol u nás symbolom hudobného diania?
„V mladosti som mal k hudbe bližšie ako k výtvarnému umeniu. Keď som mal štyri roky, moji rodičia sa presťahovali do Prahy. Hansi ku nám chodieval na návštevy, môj otec s ním veľa debatoval o výtvarnom umení a oboch nás vodil po galériách. A mňa pri návštevách Bratislavy zasväcoval do hudby Hansiho otec. V ich dome sme spolu s Hansim hrali svoje 'duely', ako tomu hovoril Sanyi báči.“
Hovoríte aj po maďarsky?
„Rodnou rečou mojej mamy a Sanyi báčiho bola maďarčina, ale u nás sa hovorilo vždy po nemecky. Po slovensky z nás vtedy nehovoril nikto a po česky som sa naučil až v Prahe.“
Ako sa vám podarilo odísť do Ameriky tesne pred začiatkom vojny?
„Dva roky pred vojnou som získal štipendium na výmenný študentský pobyt. Vybavovanie formalít trvalo dlho a po Mníchove to už vôbec nebolo jednoduché. Takže do Londýna som sa dostal až 1. septembra 1939, čo bol deň, keď Nemci vpadli do Poľska. Na druhý deň, keď som sa už plavil loďou na šírom mori smerom do USA, bola vojna oficiálne vypovedaná. A o osem hodín na to našu loď Nemci torpédovali.“
Bola to pre 19-ročného chlapca veľká trauma?
„Loď sa topila tri štvrte hodiny, zahynulo asi 10 percent posádky. V takej situácii nemáte čas na strach. Navyše, ešte v pražskej lodnej kancelárii sme stretli jednu bezradnú slovenskú vidiečanku s nemluvniatkom a asi 6-ročným chlapčekom. Keď ma otec išiel odviezť na železničnú stanicu, zobral ich do nášho taxíka. A odrazu som do Anglicka necestoval sám, ale s rodinou. Boli sme spolu, aj keď torpédo zasiahlo našu loď, ten malý chlapec mi podal ručičku a utekali sme do záchranného člna, ktorý nás odviezol do Írska. Jeho mamička s dieťatkom sa zachránili na inej lodi. Potom som im pomohol dostať sa na parník do USA.“
Ako ste znášali odlúčenie od rodiny, ktorá ostala v okupovanej Prahe?
„Od roku 1943 som bol vojakom americkej armády – slúžil som v military intelligence, čo bola akási odpoveď Goebbelsovej propagande. V júni 1945 som bol v Mníchove. Bál som sa, že ma odvelia niekam ďaleko, tak som naskočil do služobného džípu a uháňal som v americkej prilbe cez spojenecké zóny do Prahy, kde som sa zvítal s rodičmi a sestrou. Nikdy na tento deň nezabudnem.“
Nemali ste chuť vrátiť sa do Československa?
„Nie, ale teraz sa do Prahy a Bratislavy vraciam rád.“
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
„Vždy som mal sklony k umeniu, ale otec ma zapísal do priemyselnej školy chemickej. Bola to katastrofa – nemal som na to bunky. V Amerike som sa v roku 1942 oženil s krásnou Filipínkou. Jedného dňa po vojne mi manželka, s ktorou som prežil 50 rokov, našla inzerát v novinách, že sa hľadá riaditeľ v múzeu v New Mexicu. Zbalili sme sa a išli tam. Spomedzi ďalších 40 nekvalifikovaných uchádzačov vybrali mňa. Potom som získal titul Master of arts na Harvarde a už sa to pomaly rozbehlo...“
V Guggenheimovom múzeu ste takmer 30 rokov určovali trendy moderného umenia. Kam sa uberá dnešné moderné umenie?
„Keď sa umenie tvorí kedykoľvek, je moderné. Ak v okamihu tvorby nie je moderné, tak to nie je umenie. Samozrejme, keď som bol malý chlapec a v Prahe videl impresionistov, reagoval som na nich presne tak ako publikum, ktoré reaguje na moderné umenie v USA dodnes – to predsa dokážem namaľovať aj ja, čo je na tom (smiech). No s dnešným moderným umením už nemám spojenie. Aby ho človek získal, musí chodiť do všetkých galérií a osobne poznať umelcov. Pre mňa je moderné umenie niečo, čo už dnes moderným nie je. Napriek tomu mám dojem, že to, čo vidím, je už mimo umenia. Nechcem to však hovoriť príliš nahlas – veď celý svet som vychovával, aby takto, preboha, nehovoril. Ale myslím si to.“
Čo je to „mimo umenia“?
„Pre kunsthistorika je to pocit, že sa to vôbec nedá porovnať s tým, ako na človeka dokáže zapôsobiť skutočné umenie. A nie je to len vec štýlu. Je veľa zlých kubistov, zlých expresionistov a to, že robia obrazy, ktoré sa viac či menej podobajú na Picassa alebo Braquea, na veci nič nemení.“
Čo si myslíte o tom, keď ľudia hovoria o „kríze vo výtvarnom umení“?
„Tá kríza je stále a bola vždy. Umelec sa stáva umelcom práve preto, že má intuíciu pre nastávajúce zmeny sveta. Umelec má schopnosť vidieť ho vizionársky a dávať mu formy, ktoré pred ním neexistovali alebo neexistovali práve takto. A publikum za ním pokrivkáva. A nielen publikum, my všetci nevidomí, čo sa nedokážeme dostať na úplnú hranicu toho nového.“
Ako vnímate umelecké prostriedky, ktoré pracujú s agresivitou a vyvolávajú negatívne pocity?
„Je to len ten pocit. De facto to dielo negatívne nie je. Je to niečo, čo ešte nie je vyskúšané, čo sme nevideli. Nemáme to kam dať, nemá to ešte vlastné meno. A tí, čo sa na to pozerajú nepripravení a prvýkrát, sa s tým musia vyrovnať. Pričom, samozrejme, musíme dbať na kvalitu a platnosť výpovede. Akonáhle sa nejaký štýl stáva módou, ľudia sa s ním ľahko zmieria a prestávajú rozlišovať.“
Týka sa to aj samotných umelcov, ktorí majú rôzne tvorivé obdobia a teda aj rôznu kvalitu tvorby?
„Kvalita neznamená – rob to tak, alebo inak. Kvalita je niečo vnútorné. Je to duša.“
Súhlasíte s dnes moderným názorom, že umenie je len pre elitu?
„Nie. Viem, že to takto reálne funguje, ale rozhodne to nie je funkcia umenia. Jeho úloha je opačná – priblížiť sa k čo najväčšiemu počtu ľudí, čo, samozrejme, nie je jednoduché. Mám veľké výhrady, keď umenie má slúžiť nejakým inštitúciám a prostriedkom, a nie naopak – prostriedky umeniu.“
Cítite rozdiely v umeleckom prostredí v Európe a Amerike?
„Umelecká atmosféra je rovnaká vo všetkých krajinách, kde je umenie tradíciou. Ak existuje, tak bude pokračovať ďalej.“
Keď ste v roku 1961 nastúpili do múzea, k životu sa začal dravo hlásiť americký pop art. Strhlo vás toto dianie?
„V istom zmysle bol pop art reakciou proti abstrakcii. Názor, ktorý vtedy panoval, že buď je to abstraktné umenie, alebo to žiadne umenie nie je, som aj ja považoval za smiešny. A pop art vyšiel na scénu s programom, ktorý sa vrátil k určitému stavu figuratívneho umenia. Bol v tom dôležitý a statočný, lebo to vôbec nebolo také jednoduché. No ja som bol za. Akurát v každom štýle je veľmi málo umelcov, ktorí si zaslúžia ozajstný záujem.“
Patrí k nim Andy Warhol?
„V pop arte som videl dôležitú obnovu, takže sme robili výstavy už v čase, keď to bolo ešte úplne nové. A ľudia na to reagovali ako na všetko nové - Čo to má znamenať?! V spoločenskom zmysle som sa s Andym Warholom nikdy nikam 'nedohrabal', lebo to bol čistý antielitár. Nič nehovoril, díval sa niekam úkosom, keď som niečo povedal ja, len precedil: 'Ježiši...' Jeho slovná zásoba nebola impozantná, ale toto všetko neznamená, že nebol dôležitým umelcom. Naopak. Ľudsky sa ma však dotkla jedna dievčina z jeho okolia – Ultra Violet – ale, bohužiaľ, nič z toho nebolo (smiech). Ani s abstraktnými expresionistami som to nemal ľahké. S mnohými sa vôbec nedalo hovoriť o inom umení ako abstraktnom. Nič iné pre nich neexistovalo. Je rozdiel medzi tvorivosťou a intelektuálnou zdatnosťou. To sú dva rôzne talenty.“
Ako sa vám darilo ponúkať európske umenie v Amerike?
„Umelecký muzeálny svet je veľmi neistý. Určité veci, ktoré sa vám zdajú samozrejmé, sa jednoducho nestanú. Keď som pracoval v Bostone, chcel som urobiť výstavu Egona Schieleho a Gustava Klimta spolu s Múzeom moderného umenia MoMA. Dobre som ich poznal z Viedne a zdalo sa mi úplne jasné, že je to zaujímavý projekt. Ale v MoMA sa ma vtedy opýtali, kto sú tí páni – Friedrich Schiller a ...? Americké múzeá 50. rokov o nich nikdy nepočuli, ale v predajných galériách bola situácia, samozrejme, iná. No podarila sa mi vtedy výborná výstava Edwarda Muncha, ktorý vždy veľmi silno pôsobil. Všetci vedeli, že je výnimočný, okrem publika, ako obvykle. (smiech).“
Čo vám dalo umenie?
„Keď myslím na výtvarné umenie, je to pre mňa vlastne hudba, ktorú vnímame očami. Je to rovnaký proces. Možnosť reagovať na harmóniu, na komplikácie a na ich riešenie – to je predsa krásna vec pre vnútornú štruktúru človeka.“
Vy iste dokážete odpovedať, či umenie naozaj kultivuje spoločnosť.
„Umenie nedokáže riešiť reálne problémy a politiku. Na druhej strane bez jeho ideí by sme sa orientovali oveľa ťažšie. Svojou dokonalosťou sa môže stať vzorom pre to, aby sme rozlišovali, čo je vo svete etické a politicky správne, a čo nie. Umenie má moc naznačiť, čo je dobré a krásne. Naznačiť ideál.“
Musí s tým súladiť aj osobnosť umelca?
„Vždy si všetci prajeme, aby každý umelec bol eticky na výške, ale z dejín vieme, že to tak nie je. Ale čo sa s tým dá robiť, však áno?“
Ako ste sa dokázali zosúladiť s majiteľmi múzea?
„Som rodený diplomat, inak by som to všetko neprežil. Bol som prvý z trojice riaditeľov múzea, ktorý išiel do penzie v riadnom čase. S mojimi dvomi predchodcami sa rozlúčili podstatne skôr. Guggenheimovi sa rozhodne nedalo odporovať.“
Čo bolo hlavným záujmom Guggenheima?
„Stále zväčšovať svoje prostriedky, ktoré síce dokázali produkovať aj kultúru, ale to bolo iba sekundárne. Guggenheimovci prišli do Ameriky zo židovského geta z východnej Európy v 19. storočí. Začali podnikať v baníctve, zarobili veľké peniaze a stali sa jednou z najvplyvnejších rodín celej krajiny.“
Čo vám Európanovi najviac prekáža na Amerike?
„Ten krátkozraký bezohľadný kapitalizmus.“
Keď sa umenie tvorí kedykoľvek, je moderné. Ak však v okamihu tvorby nie je moderné, tak to nie je umenie.
Autor: New York – Bratislava
