Preberanie cudzích slov do nášho jazyka je nevyhnutnosťou, tvrdí v rozhovore pre SME.sk prekladateľka, redaktorka a korektorka kníh z angličtiny NATAŠA HOLINOVÁ.

Vyštudovali ste pedagogickú fakultu, prečo ste sa potom rozhodli pokračovať ešte na VŠMU?

Pretože štúdium slovenčiny ma po stránke písania nijako neuspokojovalo. Ak je niekto na strednej škole slovenčinárskou hviezdou, lebo píše dobré slohy, na pedagogickej fakulte to nemá ako rozvíjať. (smiech) Navyše - pri prekladaní, ktorým sa živím, sa hodí jedna i druhá škola.

Čo vás baví viac - písanie vlastných vecí alebo preklady už napísaného?

Asi písanie, ale u mňa to nie je systematická činnosť, akou je trebárs prekladanie. Jednak som hrozne lenivá a trvá mi, kým niečo vymyslím, potom zase dlho trvá, kým to zavrhnem... Mám strašne veľa nedopísaných vecí.

Mávajú prekladatelia sny, teda diela, ktoré by chceli preložiť?

Iste. Mám taký nenaplnený sen - Kurta Vonneguta. Od neho je do slovenčiny preložených viac vecí, ale podľa mňa by sa niektoré mali preložiť znovu. Napríklad jeho veľmi slávny a známy Bitúnok číslo 5.

Prečo?

Pôvodný preklad nesie pečať doby, v akej sa robil. Okrem toho, že sa z neho povyhadzovali protikomunistické repliky, ktoré by bolo treba dôsledne doplniť, je skrátka celý preklad dobový a nezodpovedá súčasnosti.

Snom je teda len opätovný preklad jedného Vonnegutovho diela?

Nie. Rada by som preložila napríklad jeho eseje, ktoré sa volajú Fates worse than death, teda v preklade Osudy horšie ako smrť. Už dva roky to vnucujem vydavateľstvu. (smiech) Je to známy a dobrý autor, takže by nemala chýbať odvaha vydať aj jeho eseje... Už je chudák po smrti, patrilo by sa to.

V čom sa líšia preklady spred pár desaťročí od tých súčasných?

Z roka na rok sa mení slovná zásoba. Ak ide o trebárs tridsaťročný rozdiel, je to pozorovateľné na prvý pohľad. Dialógy v aktuálnom preklade by mali byť také, ako by ich v skutočnosti živý človek naozaj vypustil z úst. V starých prekladoch to už jednoducho škrípe. Jazyk sa jednoducho mení a práve to býva najčastejším problémom beletrie. Dielo treba preložiť tak, aby bolo čitateľné aj v dnešnej dobe.

Tento „konflikt" nastáva pri každom dobovom a súčasnom preklade?

Neviem si vymyslieť príklad, ktorý by to nejako popieral. Závisí to aj od toho, o akú knihu ide.

Aj kuchársku?

Samozrejme. Pri štyridsaťročnej kuchárskej knihe musí byť preklad urobený tak, aby boli veci pomenované dnešnými názvami, inak to nebude zrozumiteľné čitateľovi. A to je predsa cieľ.

Čiže razíte zásadu, že aj knihy, ktorých slovenský preklad už existuje, treba po čase jazykovo „zmodernizovať"?

Väčšinou by to nijako neškodilo.

Prekladanie je literárna tvorba

Nezmenilo by to však autenticitu pôvodného príbehu? Veď šlo o reč doby, v akej autor tú knihu písal.

Nie. Cieľom prekladu nie je meniť vlastnosti diela, ale nasledovať štýl autora s tým, že ostane zachovaná komunikatívnosť. Nemôžete zabiť knihu tým, že preklad urobíte knižne a výhradne s kodifikovanými výrazmi. Taká kniha sa musí dať čítať aj v súčasnej dobe tak, aby jej ľudia rozumeli a aby ich pri čítaní nič nevyrušovalo.

Výsledkom by teda nemal byť produkt s čistou a spisovnou slovenčinou?

Určite nie, pretože pri preklade nevelebíte slovenčinu, ale originálny text. Pokiaľ je originál nespisovný a vyskytujú sa v ňom postavy, ktorých osobnou charakteristikou je vulgárnosť, tak z toho nemôžete urobiť spisovný text.

Ak je napríklad hrdinom knihy chlapík z nejakej londýnskej štvrte, ktorý hovorí tamojším pouličným jazykom, ako sa to dá adekvátne preložiť? Chlapík z bratislavskej štvrte už z princípu nemôže hovoriť identicky ako Londýnčan.

Z londýnskeho chlapíka, hovoriaceho nárečím, ktoré sa volá „cockney", urobíte trebárs robotníka z Petržalky alebo z Trnávky. Závisí to aj od roly, akú má v knihe.

Nedochádza potom k skresľovaniu originálu?

Dochádza. V tom, že sa použijú iné slová. Ak majú Angličania nespisovný výraz trebárs pre auto, u nás tiež musíte použiť niečo nespisovné a s výrazom ulice, trebárs „auťák". Prípadne niečo, čo nebude trčať. Ľudia si na základe toho musia predstaviť originálnu postavu, to je prvoradý cieľ. Koniec koncov, prekladanie je svojím spôsobom literárna tvorba.

Edičné plány vydavateľstiev vychádzajú zväčša z toho, čo sa bude dobre predávať, alebo sa dbá aj na kvalitu diela?

Vydavateľ si nemôže dovoliť byť v permanentnom mínuse, takže komerčné veci často dotujú tie nekomerčné. Vo veľkej väčšine prípadov sa deje to, že „predajné pecky" umožnia vydať aj stratové a menšinové diela, ktoré sa samé nezaplatia.

Prekladanie - redigovanie - korektúry - tlačiareň

Ako vzniká preklad knihy? Skúste prejsť celú procedúru až do jej vydania.

Dostanem originál, pozriem si ho a po dvoch až troch dňoch poviem, či to beriem. Často sa rozhodujem na základe toho, aký je termín odovzdania.

Nie na základe kvality diela?

Jasné, to je logické, ale myslím teraz najmä termíny. Teda či je na preklad dosť času. Vydavateľstvá totiž často dávajú termíny, ktoré idú na úkor kvality prekladu. Človek sa síce snaží urobiť to čo najlepšie, ale sú veci, ktoré jednoducho potrebujú odležať a vylepšiť. Iná vec je, že mne by to potom trvalo aj desať rokov. (smiech) Termíny z toho robia proste pásovú výrobu.

Video: Koľko percento knižnej produkcie v USA tvoria preklady?

Kamera: Karol Sudor

Po akceptácii zákazky prichádza čítanie knihy.

Presne tak. Ak ma tá kniha baví, som nadšená, nespím, čítam si v posteli a už si píšem na margo nejaké nápady a vetičky, ktoré mi rastú pred očami. Takto vznikne surový preklad. Následne to ide k redaktorovi, ktorý to celé zrediguje.

Čo to znamená v praxi? Nemôže redigovať ten, čo prekladal?

Nie. Potrebuje to iné oči, nezaťažené originálom. Ak niekto niečo preloží, neprichádza do úvahy, aby to po sebe kvalitne redigoval, aspoň nie hneď. Redaktor občas zmení nejaké slovíčko za lepšie, upraví slovosled, všíma si opakovanie slov a nahrádza ich inými, rieši prípadné nejasnosti a otázniky, ktoré vznikli počas prekladania...

Stáva sa, že po zásahu redaktora je preklad horší?

Ani nie, ale nedávno som robila jednu knižku, kde som vymyslela slovnú hračku tak, aby fungovala na princípe slovnej hračky v angličtine. Redaktor mi ju zmenil na doslovný preklad, ktorý bol úplne o ničom. Tak som si presadila, aby tam šiel mnou vymyslený ekvivalent. Ale bežne sa to nestáva. Ak je preklad dobrý, redaktor zasahuje málo. Stačí pozrieť chýbajúce čiarky a podobné drobnosti. Stáva sa však aj to, že redaktor nenechá kameň na kameni, pretože knihu prekladal niekto, kto nevie adekvátne štylizovať.

Prekladom sa dá pokaziť aj kuchárska kniha

Znamená to, že prekladatelia sa s redaktormi nemajú radi?

Ani nie, lebo za zlý preklad sa dotyčný skôr hanbí, ako by sa oň hádal. Stáva sa to najmä začiatočníkom, ktorí si myslia, že preklad kuchárskej knihy je pohoda, a urobia to zle.

Čo sa dá pokaziť prekladom na kuchárskej knihe?

Dá sa urobiť tak, že je nezrozumiteľný a nečitateľný. Môžete niečo zle pochopiť a všimne si to až redaktor. Trebárs to, že ste písali o vyprážaní a tesne nad tým ste jedlo ešte dusili. (smiech) Stáva sa, že niekto namiesto mangold napíše špenát, teda ide aj o slovíčka. Takáto kniha sa dá pokaziť na sto spôsobov. Treba to vedieť, je to remeslo ako každé iné. Keď som začínala, tiež som z toho bývala zúfalá.

Platí, že praxou sa prekladateľ zlepšuje?

Samozrejme, lebo sa ňou učí. Prax je jeden zo spôsobov, ako napredovať.

Pomáha vám dnes internet?

Jasné. Kedysi bol strašný problém vypátrať nejaké slangové slovo, ktoré vzniklo len krátko predtým. Prekladala som napríklad Jamieho Olivera a bolo tam slovíčko, o ktorom som v živote nepočula. Našla som ho na internete, pretože v angličtine sa pravidelne inovujú slovníky. Vzniklo v roku 2002 v Londýne.

Kam ide text po preklade a redigovaní?

Do štúdia, kde sa zalomí, takzvane „naleje". To už vidíte stránky, ako budú zobrazené v knihe. Nasledujú korektúry prekladateľa. Tie sú skôr jeho právom, zatiaľ čo pre redaktora je korektúra povinnosťou.

Ak existuje takáto kontrola, ako je možné, že v knihách vidno toľko chýb a preklepov? Kto zlyhal?

Jednoznačne vydavateľ.

Myslel som skôr na prekladateľa a redaktora.

Z tej dvojice má ešte najväčšie právo na chyby prekladateľ, pretože zodpovedný je redaktor, ale stáva sa, že vydavateľ sa vykašle na to, aby jednému aj druhému poslal korektúry. Stáva sa však aj to, že vydavateľ dielo vôbec nedá redigovať, takže výsledok nevyhnutne musí byť chybový.

Tak sa šetrí financiami?

Áno. To sú vydavatelia, ktorí knihy berú ako blbý tovar, ktorý treba rýchlo vypustiť bez ohľadu na kvalitu výsledku na účel zárobku a okašľania čitateľa. Veľké vydavateľstvá si to však nedovolia.

Dôležitá je literárna výbava

Prekladateľstvo ste neštudovali. Nie je to hendikep?

Nemyslím. Mnohí ho vyštudovali, ale knihy nevedia prekladať, lebo na to nemajú základnú literárnu výbavu. Tá je však oveľa dôležitejšia a bez nej sa to robiť nedá. Opäť spomeniem môjho obľúbeného Vonneguta, ktorý razil myšlienku, že prekladatelia jeho kníh by mali byť lepšími spisovateľmi ako on sám. To je úplná paráda a pre nás prekladateľov veľká výzva. (smiech) Taký Nabokov zase hlásal, že preklady by mali byť vždy doslovné. Mať ho po ruke, spýtam sa ho, čo robiť s takou jednoduchou vecou, ako je frazeologická jednotka.

Príklad?

Hádzanie hrachu na stenu. Vieme, že to nie je ani o hrachu, ani o hádzaní, ani o stene. Takéto veci sa doslovne prekladať nedajú. Zaujímalo by ma, ako by to spravil Nabokov. Vždy si treba nájsť vhodný ekvivalent, nie otrocky trvať na doslovnom preklade.

Spolupracujú prekladatelia aj s autormi originálov?

Ja sa o to snažím a je to ideálny prípad. Keď som prekladala Spoveď zlej matky, ktorú napísala Stephanie Calmanová, tak sme nevedeli preložiť nejakú totálnu britskú špecialitku. Myslím, že šlo o nejakú sieť britských drogérií. Autorka nám potom sama povedala, aby sme to vyhodili. (smiech) A ja som sa potešila, lebo ak niečo nemám rada, tak sú to poznámky pod čiarou. Kniha sa má čítať, a nie nútiť človeka sledovať nejaké vysvetlivky.

V Svěrákovom filme Kolja bola humorná replika, zrozumiteľná iba tunajšiemu publiku - šlo o debatu o tom, ktorá krajina má krajšiu zástavu a slovíčka „krásnyj" a „krasívyj". Američania ju v kine nechápali, pretože slovná hračka tohto typu sa nedá v titulkoch preložiť. Ako sa dá vysporiadať s takýmito vecami v knihe?

To bola vyslovená špecialitka, ktorá ak by mala byť v knihe, musela by sa pre anglický preklad vymyslieť úplne nanovo. Inak to nejde.

Prekladať české knihy do slovenčiny? Načo?

Mnohé české knihy sa prekladajú napriek tomu, že im rozumieme. Je to správna cesta? Nezarúbavame cestu mladým, ktorí tak češtine prestanú rozumieť?

Väčšina nášho národa češtine rozumie, okrem toho je v tom jazyku mnoho výrazov, ktoré slovenčine chýbajú. Takže osobne nevidím dôvod kupovať si českú knihu v slovenčine. Už samotný fakt, že sa nejako zasiahlo do originálu, je na škodu. Ak to nie je nutné, tak načo? Niektoré preklady z češtiny sú katastrofálne, hrozné. Údajne kniha Vybíjená od Michaela Viewegha je preložená otrasne, takže sa chystám prečítať si ju. Netuším, kto to vydal ani prekladal, takže som na to mimoriadne zvedavá. (smiech)

Je naša prekladateľská scéna kvalitná?

Pri knižných prekladoch sa nejaké „smutné postavy" nevyskytujú. Pretože ak sa aj vyskytnú, tak iba raz. Ďalšiu robotu im už nikto nedá. Literárne nenadaní prekladatelia urobia lepšie, ak sa budú pokúšať zarábať skôr na ekonomických textoch ako na beletrii. Navyše sú aj lepšie platené.

Tvrdí sa, že slovenčina je chudobnejší jazyk ako čeština. Je to pravda?

Určite áno. Čeština má slová, na ktoré u nás neexistujú dostatočné ekvivalenty. Mám napríklad obľúbené slovo holt, teda na konci s t, a nie s d, ako sa u nás často píše. Rovnako milujem geniálne slovo udělátko.

Aké sú príčiny, že čeština je jazykovo bohatšia? Dá sa to zdôvodniť?

Možno je to v tom, že ochotnejšie preberá cudzie výrazy.

Slovo jízlivý zrejme prevzaté nebolo, len v tom to nebude.

Na češtinu aj na slovenčinu veľmi vplývala nemčina, čo je dané jednak polohou, jednak historickými súvislosťami. V slovenčine prišiel masívny nárast nemeckých výrazov v čase nemeckej kolonizácie na Slovensku. Bolo to v stredoveku, keď sa začalo ťažiť v baniach na strednom Slovensku a prišlo sem veľa Nemcov.

Dnes je množstvo nemeckých výrazov nespisovných, resp. subštandardných - to je vercajg, pigľajz a podobne. Čeština cudzie slová v pohode preberala, čím tiež dokazovala vlastnú životaschopnosť. Iný príklad: nemecké každopádne, teda auf jeden Fall, sa v češtine udomácnilo ako spisovné na každý pád, hoci Fall je aj pád, aj prípad, o ktorý ide. V slovenčine je slovo každopádne nespisovné.

Okrem toho - v českom jazyku existuje takzvaný argot, čo je špecifický slang kriminálnikov a iných asociálov, charakteristický snahou utajiť obsah komunikácie. Nedávno som si kúpila slovník nespisovnej češtiny a je skvelý. (smiech) My argot nemáme.

Prečo sú niektoré bežne používané nadávky spisovné a niektoré nie?

Pretože niektoré sa lexikograficky ignorovali. Vôbec nie sú v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Pri iných nadávkach je napísané, že ide o hrubé alebo subštandardné výrazy, teda mimo normy, ale sú tam. Pritom sú knihy, kde treba v preklade použiť aj tie najhoršie nadávky, aby čitateľ pochopil mieru vulgarity postavy tak, ako to chcel autor.

Ako sme na tom so slovníkmi slovenského jazyka?

Z lexikografického hľadiska sa delia na tri kategórie - krátky slovník, stredný a veľký. Krátky poznáme všetci, vyšiel vo viacerých reedíciách. Ten je jednou z mála vecí, o ktoré sa dá oprieť. Stredný slovník vyšiel niekedy v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch a odvtedy nič. Pritom ten krátky je pre profesionálneho používateľa slovenčiny nedostačujúci. Prvý diel veľkého slovníka súčasného slovenského jazyka vyšiel nedávno a bude mať, myslím, osem zväzkov.

Ten sa však pripravoval niekoľko rokov. Keď vyjde ôsmy diel, bude zastaraný.

Nebude na tom až tak zle, lebo už teraz sa tam zachytili úplne čerstvé slová, čo je potešiteľné, ale určite bude treba robiť dotlač a doplniť do neho niektoré heslá. Navyše sa to nedá brať tak, že keď robili prvý diel, s ďalšími začali až neskôr. Keď sa robí slovník, v miestnosti je plno kartoték so slovami, ktoré sa zachytávajú. Neplatí, že na úplne každý diel si bude treba počkať niekoľko rokov.

Trpí slovenčinár, keď číta naše noviny?

Často. Je v nich naozaj veľa chýb. Napríklad, je veľmi vidno, ak je nejaký materiál prevzatý z ČTK, pretože zväčša ide len o otrocký preklad z češtiny do slovenčiny, čo nemôže fungovať.

Je ťažké kvalitne prekladať z češtiny do slovenčiny?

Treba to vedieť. Každý si totiž myslí, že je to jednoduché a zvládne to hocikto. Čeština sa správa syntakticky inak (syntax je skladba vety, pozn. autora). Nie je to teda najjednoduchšie. V slovenčine sa napríklad na koniec vety bežne dáva slovo, na ktoré sa kladie dôraz. V češtine sa na konci bežne používa sloveso. Vyslovený amatér tento rozdiel nezachytí a nemôže text preložiť dobre.

Kedysi sa hovorilo o údajných snahách našich jazykovedcov zaviesť u nás miesto slova diár náhradu každodenníček, miesto pohovky hovník a podobne. Naozaj boli také pokusy?

Nie je to pravda, to sa len traduje a koluje to skôr ako vtip. Akademicky vzdelaný človek by niečo také nikdy nepresadzoval. (smiech) Aspoň ja si na nič také nepamätám.

Vyvíjanie sa jazyka je nutnosťou

Je vyvíjanie sa nášho jazyka formou preberania cudzích výrazov nutnosťou alebo skôr pohodlnosťou?

Nutnosťou. Jazyk je komunikačným nástrojom a podľa toho sa aj správa. Netreba si myslieť, že ho určuje lingvistika. Je to naopak - nemôžete čakať, že v angličtine vznikne trebárs slovo softvér a náš jazykovedný ústav zrazu povie, že sa to bude volať inak.

Čo potom robí lingvistika?

Jej úlohou je iba pozorovať, ako sa daný jazyk správa. A tak je to prirodzené.

Teda vždy akceptuje slová, ktoré sa uchytia medzi ľuďmi?

Sú jazykoví puristi, ktorí to odmietajú, ale podľa mňa to inak ani nemôže byť.

De facto odborníci sú podriadení ulici.

Mali by sa správať tak, že pozorujú jazykové javy, trebárs výskyt nových cudzích slov v slovenčine, a upravia napríklad ich skloňovanie. Ale to je tak maximum. Slovo sa totiž správa podľa našich pravidiel, aj keď je cudzie. Vezmite si slovo IKEA, ktorá trvá na tom, aby sa to neskloňovalo, čo považujem za absolútne smiešne.

Prečo?

Lebo to slovo sa skloňuje celkom prirodzene a ľudia, ktorí nemajú informácie o jeho údajnom neskloňovaní, ho skloňujú úplne samozrejme. Dôkazom je to, že málokto hovorí, že ide do IKEA, ale do IKEY.

Ako je to s rozvíjaním sa samotnej angličtiny?

Predovšetkým neobmedzuje samu seba tým, že by potláčala prirodzený výskyt určitého slova. Konkrétny príklad - vzniklo slovo mikrovlnka a k tomu okamžite aj sloveso microwave, teda mikrovlnkovať. Ide o bežné slovo, používané pri návode k príprave jedál. Také niečo by sa v slovenčine nestalo.

Sme v tomto rigidnejší?

Určite áno.

Jazykovedci alebo ľudia samotní?

Všeobecne. Ľudia u nás nemajú vzťah k používaniu jazyka tak, ako im „zobák narástol". Vidno to aj pri písomnom prejave. Keď niekto ide niečo napísať, snaží sa náramne prejaviť administratívnym štýlom. Príkladom je typická policajná zápisnica. Raz som si ju zo zúfalstva napísala do mobilu, lebo som čakala ako svedok na policajnej stanici, kde mi povedali, že mi kópiu výpovede určite nedajú. Chcela som si ju odložiť, lebo raz budem mať určite v nejakej svojej knižke postavu policajta, kde sa to bude dať použiť. (smiech)

Ako bola tá zápisnica formulovaná?

Šlo o klasického policajta, ktorý hľadá písmená na klávesnici. Písal takým tým typickým štýlom: „Nakoľko táto menovaná jazdila po ulici...", skrátka katastrofálne slovné väzby.

Slohy na školách v dnešnej podobe potláčajú prirodzený jazykový prejav

Prečo je to tak? Na ulici, v rodine, ani v spoločnosti takto nehovoríme. Kto to do nás vtĺka?

Myslím, že to je školou, kde sa slohy učia formou, potláčajúcou prirodzený jazykový prejav. Ešte v rámci pedagogickej praxe na škole som so šiestakmi preberala písanie telegramov. Pochopiteľne som im povedala, nech napíšu, čo chcú. Cieľom bolo naučiť sa, že telegram má byť krátky, výstižný a podobne.

Bolo to v čase, keď mal Bill Clinton nejaký úraz kolena a niekoľko deciek napísalo telegram „Milý Bill, čo najskoršie uzdravenie." Jednoducho si z toho spravili srandu. A učiteľka, ktorá mi tam robila supervíziu, sa postavila a začala na deti jačať, či nemajú dosť rodiny na východe a že predsa v učebnici bolo, že telegramy sú pre tie prípady, keď máte ísť k strýkovi vlakom a budete meškať. Úplne ich zdecimovala a celá trieda ako jeden muž napísala opravu: „Milý strýko v Košiciach, prídem až o 16.00."

Bola som vyslovene nasrdená, že tá učiteľka potláčala ešte aj to, čo tie deti aspoň pár minút bavilo.

Čo robí s jazykom dnešné esemeskovanie, chatovanie cez internet a podobne?

To si netrúfam posúdiť, ale je isté, že narastá počet grafických prvkov, ktoré nahrádzajú aj viacslovné spojenia. Typickým príkladom je skratka „btw", v angličtine sa slovo „for" nahrádza číslicou „4" a podobne. Človek má tendenciu písať čo najstručnejšie.

Przní takéto zostručňovanie jazyk?

Určite ho to nerozširuje, ale že by ho prznilo, si nemyslím. Ja som zástanca úzu. Navyše je to použiteľné aj v prekladoch. Nemôžeme sa tváriť, že ak nejaká postava v knihe píše klasickú esemesku, tak ju preložíme normálne, keď v skutočnosti sa tak nedeje.

V akej miere sa práca prekladateľa podieľa na výslednej cene knihy?

V minimálnej. Popri všetkých ostatných nákladoch nehrá žiadnu úlohu. Málokto vie, že naše knihy sa často tlačia v Číne.

Prosím?

Je to bežne napísané aj v tiráži. Oplatí sa to napriek logistickým nákladom a je to normálna vec.

Mnohí blogeri zverejňujú články, obsahujúce veľa pravopisných chýb. Ako sa to číta slovenčinárke?

Normálne. Mňa zaujíma skôr obsah, ale odporúčala by som im, aby si to vždy dali niekomu skontrolovať. Poviem vám jeden príklad - redigovala som odbornú hrubú knihu o tehotenstve. Prekladali ju tri gynekologičky. Je totiž bežné, že odborné knihy prekladajú odborníci v danej oblasti, a tak je to skvelé, lebo ja ako redaktor mám istotu, že po odbornej stránke je text v poriadku. Boli tam síce mnohé pravopisné chyby, ale vedela som, že v samotnom texte nie sú obsahové nezmysly. A tá kniha je dnes veľmi vysoko hodnotená a predávaná. Takže primárne nemusí byť problém v pravopise, ak má autor čo povedať.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Nataša Holinová v prepise nič nezmenila.