Nič však nie je zadarmo. Dostať sa tak vysoko chce obrovskú drinu a Valihora pred jedenástimi rokmi musel navyše zvíťaziť nad inými démonmi, démonmi závislosti - ešte pár chvíľ a nemusel prežiť. Víťazstvo nad heroínom bolo najdôležitejšie, nevyhnutné na to, aby svoj talent začal navigovať správnym smerom.

Z rozhovorov a napokon aj z hudby, ktorú hráte, je jasné, že vám ide o obsah, hĺbku výpovede. Ako môže ísť človek po podstate a význame, keď je bubeník a hrá hlavne inštrumentálnu hudbu?

V živote aj v hudbe sú momenty, keď sa človek potrebuje dotknúť sám seba. Napriek tomu, že hrám každý deň a osem rokov už dokonca internacionálne, nie vždy som mal pocit, že k tomu dotknutiu prišlo. To, samozrejme, ani každý deň nejde, dôležité však je, aby k tomu človek smeroval, vyhľadával to, mal to zaregistrované ako bod, ktorý treba dosiahnuť. Spôsobov, ako sa k nemu dostať, je viac. Záleží aj na tom, ako si človek vyberá ľudí, s ktorými spolupracuje, či majú spoločné vnímanie. Napríklad keď hrám hudbu s našou skupinou Waking Vision, ktorú sme založili so spolužiakmi z Berklee College Of Music v Bostone, vytvárame spolu niečo na základe spoločných vnútorných obrazov. Vždy, keď idem hrať, snažím sa, aby som niečo silné zažil a podal taký výkon, aby som mal reakciu od spoluhráčov aj publika.

Na bratislavskom koncerte sa mi Waking Vision trio zdalo až príliš ezoterické. Hudba je z jednej strany tvorená z vášne, na druhej z pokoja. Tu to bolo nachýlené na stranu pokoja. Ako vy vnímate túto rovnováhu?

Ciest v hudbe je vždy veľa a každý si vyberá iný spôsob, ako sa dostať k silným zážitkom. Ja osobne som najradšej, keď má hudba oba póly. Ako to už býva, keď sa muzikanti stretnú, prvé prejavy sú najautentickejšie a vytvárajú víziu skupiny. Tak to bolo aj s Waking Vision. Potom sme prešli až cez rockové vyjadrenie a tretie CD už bolo úplne pokojné, akoby sme chceli upokojiť hladinu jazera. Ja mám v hudbe najradšej autentickosť, keď obsahuje aj vzrušenie, aj pokoj, keď rozmanitosť vytvorí jeden celok. Je to ako v živote, keď sme s niekým dlho, zažívame rôzne veci, aj pokoj, aj búrlivé chvíle. Plnohodnotný život vytvárajú práve kontrasty.

Zdá sa, že aj váš život. Pred krátkym časom ste žili v New Yorku ako pustovník a nedávno sme sa dozvedeli, že sa vám narodilo dieťa s vašou partnerkou Alexandrou Orviskou.

Prišlo to v situácii, keď som práve uvažoval, či vôbec niekedy v mojom rozbehanom a nestálom živote nájdem pokoj pre rodinu a dieťa, aj keď som to cítil ako prirodzenú potrebu. A zrazu to tu bolo. Ako keby ma vyslyšali vyššie sily a hneď mi zoslali túto lekciu. Človek spolu s potomkom dostane do daru aj adekvátne krásne pocity, ktoré ho držia, inšpirujú a dávajú mu silu, aby všetko zvládol. Keď zvládam koncerty, pôjde to aj s rodinou, kvalita investície je rovnaká.

Čím sa zaoberá vaša partnerka?

Je veľmi mladá, predtým študovala, cestovala, teraz sa zaoberá dcérkou Viktóriou a má zamestnanie matka.

Zrejme ju pri vás čaká život plný cestovania.

Je to veľmi pravdepodobné. Aj Viktória sa narodila v New Yorku, takže bude mať dvojaké občianstvo. Od narodenia je to svetobežníčka.

Máte teraz menej času na cvičenie?

Všetko sa dá stihnúť, ak človek robí veci oddane, najlepšie ako vie. Hudba aj rodina.

Nie je to tak, že netreba len cvičiť, ale aj žiť?

Cvičiť treba. Čím viac času stráviš s nástrojom, tým ďalej sa dostaneš. Pre mňa sú hranie a život jeden svet. Neoddeľujem to. Ak to má človek oddelené, stráca čas.

To je síce skvelá teória, ale partnerka môže povedať - neži len s bubnami, ale chvíľu aj so mnou, venuj sa mi.

Keď budeme robiť rozhovor o päť rokov, poviem vám recept, určite na niečo prídem. Momentálne som v štádiu, že hľadám pre rodinu pokojné zázemie, aby som dal partnerke a našej dcére to, čo potrebujú, a aby som si aj ja v sebe vytvoril pokoj potrebný na moje remeslo.

Už jedenásť rokov žijete asketicky, čo sa týka alkoholu a drog. V tejto namáhavej brandži sa však ľudia kde-tu niečím dopujú, aj keď je to, samozrejme, nebezpečné. Zahrať treba dobre, aj keď človek práve nemá svoj deň. Ako riešite energetické deficity vy?

V živote som nemal toľko energie, ako odkedy som čistý. Keď človek začne niečo brať, núti telo do neprirodzených vecí a výkony sú preto limitované, aj keď sa mu to nemusí tak zdať. Keď dáš svojmu vnútru slobodu, odmení sa ti až bezhraničnou energiou. To by najlepšie vedela povedať moja partnerka - spávam iba pár hodín, robím od rána do večera, lietam po celom svete. A zvládam to s úsmevom. Keď je toho veľa, občas ma rozbolí hlava. To je signál, že si telo potrebuje oddýchnuť. Nejaké lieky proti bolesti sú jediné drogy, ktoré do seba dám. Nepijem ani kávu a čaj.

Aká je situácia s návykovými látkami na newyorskej džezovej scéne?

Musím povedať, že mladí hudobníci už dnes žijú zdravo, alkohol a drogy nie sú také rozšírené ako medzi príslušníkmi starších generácií. Nanajvýš sa niekedy objaví nejaká marihuana. My sme s Hiromi napríklad striktne abstinentská skupina, a to sa teším, lebo alkohol okolo seba nevidím rád. Dokonca to máme v technických podmienkach, že nechceme v šatni nijaký alkohol. Teraz sa k nám pridal gitarista Dave Fiuczynski a ten nám to kazí, lebo si občas dá dve deci červeného vína. (Smiech)

Bubnovanie je aj fyzicky dosť namáhavé. Dodržiavate nejaké duchovné cesty, robíte cvičenia, aby ste boli vo forme?

Keď som sa začal venovať vnútornej očiste, prešiel som aj takýmito cestami. Potom sa mi všetky cesty spojili v jednu. Každá viera, každý duchovný smer by mali viesť k intenzívnej komunikácii so sebou samým. Čo sa týka cvičenia, cvičím pravidelne, mám rád šport. Nedávno som sa zoznámil s priateľkou gitaristu Johna Shannona zo skupiny Waking Vision, ona je inštruktorka jogy. Je veľmi dobrá, absolvoval som u nej hodinu a pol a skutočne je prekvapujúce, čo to spraví, keď človek dá telu, čo potrebuje. Lebo ono nehovorí „toto potrebujem". Cvičil som popoludní, večer som mal vystúpenie a cítil som, ako veľmi som zharmonizovaný, nabudený, otvorený. Joga je skvelá.

Čo treba na to, aby sa džezový hudobník presadil v kolíske džezu - Amerike?

Predovšetkým tam treba odísť. Ja si myslím, že americká skúsenosť je pre džezového hudobníka dôležitá, keď je človek budhista, tiež by sa asi mal ísť pozrieť do budhistického kláštora niekde v Tibete. V New Yorku sú stovky hudobníkov zo všetkých kontinentov, ktorí boli doma veľmi dobrí, tak si to išli vyskúšať. Koncentrácia talentov plus tradícia, ktorá je v newyorských kluboch všadeprítomná - to sú veľké veci. Môžu tam z teba vyletieť von niečo, o čom na Slovensku v skúšobni nemusíš vedieť. Len to chce trpezlivosť. Ak je človek doma uznávaný a kamaráti ho poklepkávajú po pleci, tam je zrazu nikto. Nemusí to byť pre každého ľahké.

Podarilo sa vám niečo, čo zatiaľ žiadnemu slovenskému džezovému hudobníkovi. Hráte s Hiromi, svetovo uznávanou klaviristkou, vydáva vás špičkové vydavateľstvo. Ste v prvej lige.

Prišiel som do Ameriky s nejakým potenciálom, ktorý hudobníci cítia. Všetko ostatné je o prekonávaní limitov, ktoré má človek v sebe, aby s nimi nemusel bojovať, ale stal sa sám pre seba Majstrom. To sa však podarí len najlepším a cesta je dlhá. A ja som stále na tej ceste.

Je pravda, že som sa dostal do prostredia, kde som spoznal celú generáciu najlepších hudobníkov. Keď ide oproti mne Herbie Hancock, pozdravím ho a on vie, kto som. Keď som hral s Hiromi v Blue Note, desať metrov odo mňa sedel Paul McCartney a hodinu sa na mňa pozeral. Podarilo sa mi zahrať si s niektorými z najväčších muzikantov. Keď som robil konkurz do kapely Stanleyho Clarka, skončil som druhý. Napriek všetkému, s čím som sa teraz pochválil, vôbec to nevnímam tak, že by som bol v prvej lige, to je povrchný pohľad. Musím ísť ďalej, hlbšie, vytvoriť si osobný zvuk, aby som svojim spoluhráčom ponúkol naozaj veľkú kreativitu, aby sa naše kreativity spojili a vznikla esencia hudby.

Mali ste trému, keď bol v publiku Paul McCartney?

Nie, bol som šťastný, že mu môžem zahrať. Potom som za ním prišiel a predstavil som sa mu. Bol veľmi srdečný, akoby sme boli kamaráti, muzikanti sú jedna rodina. Povedal, že sme hrali super, ale musí ísť, lebo majú doma malé dieťa, tak som mu dal vizitku a rozlúčili sme sa. To sú momenty, keď sa môže niečo stať, ale stane sa to len vtedy, keď človeka zaujmeš. A zaujať môžeš len vtedy, keď máš charakteristický zvuk, ktorý sa niekomu hodí do projektu. Takže dostať sa k niekomu veľkému je aj vecou náhody.

Ako to vyzerá „byť súčasťou scény v New Yorku"?

Hranie s Hiromi je môj hlavný džob. Okrem toho hrám s hromadou ďalších hudobníkov, s chalanmi, ktorí hrávajú s inými ľuďmi, rôznu hudbu, denne absolvujem jam sessiony aj v bytoch, v kluboch hrávame aj za desať - dvadsať dolárov alebo za večeru, dokonca zadarmo. Raz som zavolal na hranie saxofonistu Chrisa Cheeka, v New Yorku je známy. Hrali sme v reštaurácii pre troch ľudí, ale hrali sme hudbu pre seba. A bolo to úžasné. O to išlo. Je fajn, keď hráš v klube Blue Note, na známych festivaloch po celom svete. Bolo by super odohrať šnúru so Stingom, Nie je to však najpodstatnejšie, najdôležitejšie je to, čo ide z teba. Hudba sa nemeria počtom ľudí v obecenstve alebo slávou kapelníka.

Ale úprimne - keby vám teraz zavolal Sting a povedal: Poď so mnou na šnúru, nepoteší sa vaše ego?

Samozrejme, že sa poteší. Milujem svoje ego, príjemné a pekné veci okolo mňa, hranie pre päťdesiattisíc ľudí musí byť mystérium. Všetko sú to krásne veci, ale posúvať ma môže len moja vlastná práca.

Posledný album Hiromi Time Control je skvelý, živý, spontánny, pohodový. Ako vznikal?

Paradoxné je, že sme ho vopred pripravovali najmenej intenzívne a v podstate sme ho nahrávali v strese. Pre mňa osobne bol najdôležitejší predošlý album, Spiral. Tam sa z môjho pohľadu stalo niečo dôležité. Pri Time Control bolo zaujímavé, že to prvýkrát nebolo trio, ale kvartet, pridal sa k nám skvelý gitarista Dave „Fuze" Fiuczynski. Tak sme si hranie prerozdelili. S Davom chystáme aj vlastné trio, možno ho vydá aj slovenský vydavateľ.

Aké plány sa črtajú v rámci vášho hyperaktívneho pohybu po oboch kontinentoch?

Hiromi dlhšie nevedela, čo bude nahrávať ďalej, ale rozhodla sa, že chce nahrať nové CD, zasa kvartet, prerobené štandardy, čo je zaujímavé, lebo doteraz nahrávala striktne vlastné kompozície. Takže nás čaká nahrávanie. S Waking Vision sa chceme pustiť aj do koncertovania v Amerike. Mám jeden projekt so spolužiakom z Vladivostoku, ktorý pracuje v Los Angeles a robí popovú elektroniku. Už má klip na MTV a chce ma do kapely. Rád by som sa dostal aj do popovej sféry, lebo pesničky mám rád. Mám rád aj r'n'b, veľmi by som sa tešil, keby som sa dostal do nejakej kvalitnej skupiny.

A na Slovensku?

V septembri by sme chceli urobiť niekoľko koncertov s Waking Vision, v novembri budem hrať s Hiromi aj v Bratislave a Košiciach, to je skvelé, ako si ju Slováci adoptovali a ako ju majú radi. Tento rok nás s Hiromi čaká aj veľké ázijské turné. Takže tí, čo budú mať náhodou cestu do Japonska, sú vítaní. (Smiech) V októbri pôjdem na turné so skupinou Kontrafakt a ak stihnem, tak aj s Davidom Kollerom.

Neprekáža vám Rytmusova (rapper z Kontrafaktu, pozn. red.) arogancia? Pôsobíte ako človek, ktorý vyhľadáva pozitívne emócie.

Ťažko povedať. Ja ho poznám inak, ako ľudia zvonka. Veď to je ako punkeri - kedysi nadávali ľuďom v publiku a dnes sú uznávané legendy. Tých, čo kedysi chodili na heavymetalové koncerty, dnes vidíte na hip-hope. Rytmusa v každom prípade treba spoznať osobne, má svoj špecifický jazyk, spôsob komunikácie, je originálny a to sa cení. Je to môj priateľ a rozumieme si. Mne sa na ňom páči, že má rád pravdu.

Máte za sebou niekoľko koncertov v triu s Andrejom Šebanom a talianskym basgitaristom Danielom Camardom, ako to vlastne vzniklo?

Andrej v poslednom čase hrá sám, ale mne sa vždy páčilo, keď hral v triu, tak som ho nahovoril, lebo som chcel takúto jazdu zažiť aj ja. Premýšľali sme, ktorého basgitaristu zobrať, v hre bol aj Doug Wimbish z Living Colour, ale ten nemohol. Volali sme aj Hadrienovi Ferraudovi, ktorý hrá momentálne s Johnom McLaughlinom. Ten síce čas mal, ale nakoniec sme sa rozhodli pre Daniela. Ten projekt je však uzavretý, bola to jednorazová záležitosť.