Prienik islamu do Európy nepovažujem za prekážku môjho života, tvrdí v rozhovore pre SME.sk publicista a protestantský teológ Michal Havran ml.

Vyštudovali ste za protestantského farára. Údajne ním ste občas vo Francúzsku dodnes. Je to pravda?

V podstate donedávna áno. Farárom som však nikdy nechcel byť, ponímal som to totiž ako vec, ktorej sa treba venovať absolútne stopercentne. Patrím skôr k teologickým teoretikom a mojou špecializáciou nikdy nebola liturgika ani homiletika, teda náuka o kázni alebo o priebehu bohoslužieb. Skôr ma zaujímalo to, čo sa dnes nazýva ako dejiny myslenia - dejiny kresťanskej dogmy a taktiež všetkého, čo je spojené s teologickou, respektíve s teologicko - politickou úvahou: sociológia, filozofia, história, literatúra...

Prečo ide človek študovať teológiu? Vplývala na to vaša rodina?

Iste, je tam silná rodinná tradícia. Protestantská teológia, napriek tomu, že často zlyhávala a zlyháva, dokázala v sebe vždy nájsť vnútorné zdroje na to, aby sa vrátila k svojmu pôvodnému poslaniu.

Akému?

Byť na strane slabších ľudí.

Kedy a v čom zlyhávala?

Napríklad cez druhú svetovú vojnu. Karl Barth a Dietrich Bonhoeffer, ktorý sa neskôr zúčastnil atentátu na Hitlera, museli zakladať vyznavačskú cirkev. Keď teológ kultúrnej modernity Paul Tillich musel emigrovať do USA a keď oficiálna cirkev svojím spôsobom pritakávala nacistickému režimu. Protestantská cirkev zlyhávala aj vo východnom Nemecku za socializmu, keď podporovala Honeckerov režim. Na strane druhej, vždy nachádzala vnútorné zdroje, aby sa vrátila k poznaniu, ktoré napĺňalo hlavnú úlohu cirkvi - pomáhať slabším.

Dá sa vysvetliť, prečo cirkvi zlyhávajú? Lebo ich tvoria omylní ľudia, alebo je to nejaká zákonitosť, ktorej sa nedá vyhnúť?

Museli by ste zadefinovať, v čom a kedy zlyhávali.

Počas druhej svetovej vojny či za socializmu. Trebárs kolaboráciou s režimom.

Ak myslíte kňaza na čele nášho štátu počas vojny, treba povedať, že sme mali aj kňazov v odboji. Na strednom Slovensku je veľká tradícia luteránskych aj katolíckych farárov, ktorí ukrývali židovské deti alebo sa snažili pokrstiť židov a zachrániť ich tak pred deportáciami. Mnohí z nich, napríklad pán farár Bakoš, boli neskôr nájdení v masových hroboch práve za to, čo robili.

Ľudia z cirkví teda nachádzali vnútornú odvahu. Ale je pravdou, že cirkev ako oficiálna ustanovizeň sa vždy snažila správať kompromisne bez ohľadu na to, aký bol „establišment". Logika je totiž taká, že cirkev je tu dvetisíc rokov, pričom všetky politické systémy skôr či neskôr skončia, a preto musí konať tak, aby tu ostala aj naďalej. Cirkev si vždy nájde cestu na prežitie, ale tým pádom vždy prídu aj nejaké tragické omyly ako pôsobenie pápežov cez druhú svetovú vojnu či chorvátski kňazi, pomáhajúci nacistom.

Znamená to, že premisa „zlyháva cirkev" je zlá, pretože zlyhávajú len jednotlivci?

Samozrejme, pretože cirkev ako taká bez jednotlivcov neexistuje. Môžete síce povedať, že ak zlyhávajú jednotlivci, zlyháva aj cirkev, ale toho sme si vedomí. Nehovorím teraz za luteránov, ale za bratov katolíkov. Veď pápež sa ospravedlnil za inkvizíciu aj židom za minimálne nejasnú úlohu katolíckej cirkvi počas vojny...

A luteráni?

Tí tomu unikajú, lebo nemajú nejakú pozemskú viditeľnú autoritu. Uznávajú len tú neviditeľnú. Sú však dokumenty, v ktorých sa vyjadruje ľútosť nad prenasledovaním židovských spoluobčanov a podobne.

Ako protestant vníma vyjadrenie katolíckeho kňaza, ktorý tvrdí, že jeho cirkev je perla a ostatné sú bižutéria?

To je čistá pýcha. V Novom zákone je napísané, že je to zločin proti Duchu svätému. Nemusím to viac komentovať.

To by ale znamenalo, že aj pápež je pyšný, pretože nedávno hovoril práve v tomto duchu - že jediná „pravá" cirkev je katolícka.

Catholicos po grécky znamená všeobecná. Je niečo iné povedať, že jedinou pravou je rímskokatolícka cirkev a iné povedať, že jedinou pravou je katolícka cirkev. Do tej totiž patria aj protestantské cirkvi, pretože majú apoštolskú tradíciu. Katolícka cirkev predsa nemá žiadny monopol. Cirkev najlepšie vie, že keď dochádzalo k útlmu dialógu, prišlo aj k násiliu.

Nemáte pocit, že jednotlivé cirkvi neschopnosťou plne akceptovať tie ostatné, sa spreneverujú svojmu základnému poslaniu?

Veľký francúzsky religionista a filozof Renà Girard bol prvý, ktorý jasne naformuloval vzťah medzi posvätným a násilným. Násilie spojené s tabuizovanými otázkami nie je vynálezom kresťanským, pretože existovalo už v pohanskej dobe, dokonca pred ňou. Kresťanstvo ho len pretransformovalo na politický nástroj, i keď zárodky náboženského násilia možno vystopovať v Ríme a Grécku, kde panovali rôzne veštby a krvavé obete.

Viera mi prináša úzkosť

Neexistuje viera aj ako dôsledok pohodlnosti ľudí, spoliehajúcich sa na to, že „však niečo bude aj po smrti"?

Možno áno, pretože kresťanská viera je pre mnohých ľudí formou istej terapie. Je v nej niečo upokojujúce, niečo, čo zakotvuje isté možnosti mimo tohto sveta. Vôbec ale neviem povedať, čo ľuďom prináša. Kierkegaardovi prinášala len depresívne stavy, ktoré riešil celý život, Nietzschemu detto, Pascalovi kozmologické úvahy... Niekomu však stačí viera ako taká, má z nej príjemné pocity, radosť z toho, že je pekné počasie a podobne.

Čo prináša vám?

Iba úzkosť. Predsa len - sú tu isté prísľuby, ale pochybnosti sú stále silnejšie. Ľudská spoločnosť je oveľa komplikovanejšia ako v časoch, keď vznikali mravoučné biblické texty. Samotná kresťanská literatúra nie je manuálom na to, ako stráviť pekný oddychový víkend, ale poukazuje na to, že svet je veľmi komplikovaný a vládne v ňom strašne veľa napätia.

Znamená to, že veríte a zároveň žijete v strachu?

Áno. Nie vždy, ale sú také chvíle. Existuje teológia smrti Boha, ktorá nesie známky existenciálneho kresťanstva a ktorá sa snaží vysporiadať s otázkou osvienčimskej tragédie, na ktorú teológovia dodnes nevedia odpovedať. Hovoria, že cesty Božie sú nevyspytateľné, čo je podľa mňa dosť veľký „hardcore". Povedať niečo také šiestim miliónom ľuďom, ktorí v podstate nemali nič, iba sa modlili a ešte to aj bolo zbytočné, je tvrdé. Z týchto vecí predsa ide strach. Ten ide aj z billboardov, na ktorých je záber plodu po interrupcii. Viera samotná nie je zdrojom tej úzkosti, úzkosť je predsa súčasťou každého premýšľajúceho človeka.

Je z pohľadu protestantského farára ateista menejcenný?

Debatu o menejcennosti ľudí a rás sme tu už mali. Naposledy ju viedol Las Casas, keď musel na španielskom dvore vysvetľovať, že aj indiáni sú ľudia. Nie je vhodné otvárať ju znovu. Dúfam, že je už raz a navždy uzatvorená. Ašpirujeme na istý ideál bratstva, či sa to niekomu páči alebo nie. A našimi bratmi sú teda aj amazonskí indiáni, aj - s prepáčením - špinaví negri v Harleme, naši Rómovia z Letanoviec, aj ateisti. Všetko sú to ľudské bytosti.

Nie je to len deklaratórna póza?

Táto otázka je problémová. Všimol som si, že na Slovensku, ale aj v západnej Európe má problém každý, kto povie, že ľudia sú si rovní. Hneď je atakovaný, že je to póza alebo pretvárka. Existuje tu aj také nastavenie, že ľavica nie je úprimná, progresívni ľudia detto a sumárom úprimnosti sú len ľudia, ktorí tvrdia „každý za seba", "nie sme si všetci rovní", „slabí nech sa starajú o slabých, schopní o schopných" a podobne.

Rád by som ale pripomenul, že sú aj ľudia, ktorí takéto veci hovorili a za ne aj zomreli. Tú otázku síce môžete položiť mne, ale cítili by ste sa veľmi nepríjemne, keby ste ju dali priateľom Martina Luthera Kinga. Spýtajte sa ich, či ich kamarát bol pozérom, ktorý sa nechal zavraždiť v totálnej extravagancii. To isté sa spýtajte aj ľudí, ktorí boli počas druhej svetovej vojny v odboji alebo sa za niečo bili v roku 1968. Prečo je normálny humanizmus na Slovensku podozrivý? Prečo vám vôbec napadne opýtať sa takúto vec?

Bez Arabov by sme nevedeli ani čítať, ani písať

Panuje tu strach z prieniku islamu na Slovensko a do Európy, otvorene o ňom hovoria najmä pravicoví konzervatívci. Je opodstatnený?

Ja mám šťastie, že o tom môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti, pretože som jedenásť rokov žil v skutočne multikulturálnej spoločnosti. Nikdy som islam nepovažoval za prekážku môjho relatívne šťastného a pohodlného života. Vždy som prekvapený, že proti nemu broja najmä tí, ktorí boli v Paríži možno jeden víkend na poznávacom zájazde. Nezazlievam im to, ale bolo by vhodné, keby sa k tomu vyjadrovali ľudia, ktorí sú na to kvalifikovaní.

Šebej a spol. nie sú kvalifikovaní?

Nie. Sú možno vhodní na to, aby prednášali nejaké politické názory na Slovensku a tak zvyšovali svoje preferencie, ale keď si myslia, že prioritou európskych problémov je terorizmus alebo islam, tak zavádzajú.

Pre mnohých je slovo islam synonymom slova terorizmus. Neoprávnene?

Vzťah západu a Orientu je dlhotrvajúcou občianskou vojnou v rámci jedného civilizačného priestoru. Či sa to slovenskej konzervatívnej pravici páči, alebo nie, bez Arabov by sme dnes nevedeli ani písať, ani čítať, zrejme ani počítať. Máme medzi sebou isté historické napätie, ale to sa nedatuje od 11. septembra 2001, ale od saracénskych nájazdov v Španielsku, na Sicílii a tak ďalej, a odpovedí vo forme krížových výprav. Toto sú proste fakty, ale nikto ich konzekventne nevysvetľuje, lebo ide o dávnu históriu.

Faktom je, že moslimovia naozaj páchajú teroristické útoky.

Nehovorím, že všetko to, čo dnes teroristi robia, je oprávnenou odvetou, ale treba si položiť otázku, aký máme vzťah k Orientu, k jeho duchovnému dedičstvu. Veď ich vôbec nepoznáme, kým oni nás áno. Teroristické útoky neznamenajú, že moslimov k nim vedie islam.

Ak bežný Európan pravidelne číta a vidí, čo vystrájajú, čo spôsobí jedna karikatúra, nie je ten odpor, zmiešaný so strachom, prirodzený? Samovražední atentátnici, ponižovanie žien, tresty smrti ukameňovaním...

Postup Európanov je adekvátny v prípade, že sa jedná o činnosť tajných služieb, teda infiltráciu a analýzu, prevenciu útokov. Neadekvátne však je, ak sa z logickej vojny proti extrémizmu vykľujú články, že Boh Arabov má nejaký šakalský pôvod, ako to písali všetky naše pravicové servery. Obávam sa skôr toho, že pre ľudí, ktorí vždy mali latentný problém s cudzincami, bol 11. september spásonosnou situáciou. Teraz môžu brojiť proti islamu oveľa ľahšie, ale robili by to aj bez neho.

Média všeobecne vykresľujú tamojší svet tak, akoby za Istanbulom začínal nejaký sfanatizovaný kalifát, ktorý končí v Afganistane, kde všetky noviny nechrlia nič iné, len fatvu za fatvou, návody, ako podrezať kresťanov a podobne. Arabský svet je predsa oveľa mnohotvárnejší. Veď prvou obeťou islamského terorizmu sú samotní Arabi. Kto z teroristov si môže dovoliť povedať, že je nositeľom islamu, keď v jeho mene zabíja moslimov?

Dochádza k liberalizácii výkladu Koránu

Prečo by mal človek západnej civilizácie povinne oddeľovať slušných moslimov od fanatikov? Do hĺbky tamojšieho sveta každý nevidí a ťažko to niekomu vyčítať.

Pretože je našou povinnosťou vždy konať v dobre viere. V človeku máme vidieť skôr niekoho, s kým sa môžeme rozprávať, ako niekoho, koho treba automaticky uväzniť a mučiť.

Keď vás desaťkrát okradnú, budete stále veriť v dobro človeka? Nenahlodalo by to vašu dôveru?

Ale veď mne sa také veci stali. A čo?

Ak by sme sa multikulturalizmu nebránili, čo by to prinieslo Európe?

Neviem, môžem povedať len jedno - v prípade moslimov v Európe pozorujeme jav, ktorý niektorí schválne obchádzajú - že dochádza k liberalizácii výkladu Koránu, kde pre šaríju nie je priestor. Takýto moderný islam predsa v Európe existuje, ale u nás ho nikto nechce poznať, lebo to ruší naše predstavy o nebezpečných bradatých pastieroch. Vo Francúzsku sú profesori orientológie, ktorí sa snažia o otvorenie fakulty islamskej teológie práve preto, aby bola pod kontrolou štátneho školstva.

Nie je práve Francúzsko dobrým príkladom, ako sa nepodarilo s moslimami vysporiadať tak, aby boli integrovaní a bezproblémoví?

Ale to je podľa vás chyba islamu? Je islam to, čo tých neprispôsobivých vo Francúzsku spája?

Nie je oddeľovanie moslimov od islamu zjednodušovaním?

Ale veď tí chlapci, ktorí robili tie nepokoje, boli chlapcami, ktorí si šli predtým vypiť. Čiže neboli dobrými moslimami, pretože pre nich je alkohol tabu. Problém tej generácie je v inom.

Nezlyhali moslimovia, ale Francúzsko ako štát

V čom?

V tom, že nie sú už ani Alžírčanmi alebo Maročanmi, ale ani Francúzmi. Tá vzbura pred dvomi rokmi bola prvým pokusom o politické uvedomenie si emigrantov vo Francúzsku. Politika je vždy o tom, že istá skupina ľudí sa hlasito domáha svojich práv. A tam sa nič iné nestalo.

Ich štve, že na ich predmestiach je štyridsaťpercentná nezamestnanosť, že do práce sa cestuje jeden a pol hodiny, že tam nie je voda, že sú tam šváby... Niekto môže povedať, nech sa o seba postarajú, nech sa snažia. Ale veď takí medzi nimi sú, ale je to úplne zbytočné. Sú prípady, kedy tam ľudia doplácajú na zlú adresu v životopise. Stačí mať napísané, že ste z niektorej z tých štvrtí a ani vás nepozvú na pohovor. Tam začínajú všetky problémy. Nezlyhali moslimovia, ale Francúzsko ako štát.

Podľa vás sú teda moslimovia bez problémov schopní integrovať sa?

Veď deväťdesiatdeväť percent z nich funguje normálne.

František Šebej tvrdí, že sú to len jednotlivci.

To ma nezaujíma, lebo ten pán nevie o Araboch vôbec nič. On tam nikdy nežil, ja áno. Mal som susedov aj kamarátov Arabov. O islame by mali hovoriť najmä tí, ktorí o ňom niečo vedia. Najviac o nebezpečenstve moslimov vykrikujú ľudia v krajine, kde ich je dva a pol. To mi pripadá ako ten prípad s Oravou, kde neznášajú Maďarov, pričom žiadneho z nich ani nevideli. Veď nech si tí chlapci z inštitútov vybavia pobyty v arabských krajinách alebo v arabských štvrtiach v Európe a zistia, aký je tam život. Peniaze a sponzorov na to majú. Písať z Devínskej Novej Vsi, akí sú Arabi a moslimovia, je smiešne. Na základe čoho to robia? Toho, že sa jedenásť idiotov odpáli v lietadle? Veď to je šialené uplatňovanie kolektívnej viny.

Je žena v islame menejcenná?

Z nášho pohľadu asi áno, ale z pohľadu moslima vôbec. Ak však žije v európskom právnom systéme, logicky ho musí rešpektovať. Keď som odišiel do zahraničia, tiež som nežiadal, aby som večer vo francúzskej televízii mohol vidieť slovenské zábavné relácie. Sú isté veci, ktorých sa imigrant musí vzdať, lebo sú súčasťou rozhodnutia odísť z vlastnej krajiny.

Toto však platí, ak prídu jednotlivci. Ak sú ich desaťtisíce, automaticky začnú požadovať rozšírenie mantinelov v prospech ich tradícií a kultúry. Viď snaha o používanie buriek na školách.

To je ilúzia, ktorej by chceli veriť aj islamskí teroristi. Moslimovia sú roztrieštení rovnako ako kresťania. Ľudská subjektivita je súčasťou tak moderného kresťanstva, ako aj moderného islamu, ateizmu, čohokoľvek. Nemôžme sa na tieto skupiny pozerať ako na monolitné.

Majú plno spoločných prvkov.

Iste, ale nie sú tak spoločné, aby sme mohli povedať, že ak niečo chcú, tak sa to dominovým efektom prenesie na všetkých. Každá ľudská skupina je zložená z individualít a islam voči tomu nie je imúnny. Na západe sa fragmentarizuje ešte viac.

Talentovaným sa odpúšťajú aj politické chyby

O ľavičiaroch sa často tvrdí, že sú to ateisti. Vy do tohto modelu nezapadáte. Ste ním teda?

Asi nie. Ja sa hlásim k európskemu humanizmu, ktorý sa rozvinul počas renesancie a rôznymi vetvami prešiel až do súčasnosti. Ak znamená byť ľavičiarom, že súhlasím s tým, čo robí vo vláde Smer, tak ním nie som. A ak ma niekto priraďuje k ľavicovým intelektuálom, akým bol aj Jean-Paul Sartre, tak sa z toho môžem len tešiť.

Na Slovensku bola debata, kde tí naši nedočkavci z kádrovacích kománd analyzovali Mináča, ale pravdou je, že tak Mináč, ako aj Novomeský boli intelektuálmi bez ohľadu na to, čo sa v našej spoločnosti dialo a za čo, samozrejme, nesú istú časť zodpovednosti. Aj Martin Heidegger bol členom NSDAP, teda sympatizantom nacizmu, ale každý sa snaží prísne oddeľovať jeho filozofické pôsobenie od politického. Talentovaným ľuďom sa odpúšťajú aj ich politické zápletky a chyby. Sartre aj Picasso boli sympatizantmi komunistickej strany a to máme teraz vyhodiť jeho obrazy?

Čiže u Mináča máme oddeľovať jeho spisovateľské kvality od kolaborácie s režimom? Nie je to príliš selektívne hodnotenie?

Povedzme si to otvorene - keď niekto z jeho kritikov napíše takú knihu ako on, potom sa môžeme o ňom rozprávať. Nespochybňujem, že v živote urobil aj strašné veci, ale... Netreba zabúdať, že komunisti boli najskôr jednou zo síl, ktorá sa dokázala postaviť proti fašizmu.

To nespochybňujem, ale tým sa nedá ospravedlniť to, čo ten režim priniesol neskôr.

No, ja som na Pravom spektre čítal už aj to, že Hitler viedol obrannú vojnu proti boľševizmu. A to už sú neskutočne bláznivé veci.

Ak chceme mať na Slovensku spoločenskú diskusiu osemnásť rokov po páde socializmu, je načase prestať odpisovať každý kritický hlas s tým, že „je ti ľúto za mliekom za dve koruny, chceš tu mať Biľaka"? Veď ja som na rozdiel od tých mladých, čo ma za moje názory napádajú, bol na gymnáziu Metodova v roku 1989 v študentskom štrajkovom výbore a burcoval som spolužiakov, pretože som chcel, aby ten režim padol. A o tom, že to bolo dobré, som presvedčený dodnes.

Prečo dnes vláde nadávajú, že je boľševická za to, že zavedie nejaké dvojtisícové príspevky? To je akože to isté, ako keď komunisti niekoho poslali do gulagu?

Boľševizmus neznamená len gulagy, má viac vrstiev.

Iste, ale ja sa stále snažím mať na pamäti to, že je povinnosťou ľudí byť na strane slabších. Je na tom niečo zlé? Veď je tu kopa ľudí, ktorá dostane na výber medzi sedemtisícovým platom alebo nezamestnanosťou. Je super, že v Bratislave máme vysoké platy a myslíme si, že máme geniálny kapitalizmus, keď to nie je pravda.

Táto vláda slabším nič nedáva

Ak má vláda pomáhať slabším, je rozdiel, či im dáva ryby, alebo učí chytať si ich.

Ja si vôbec nemyslím, že táto vláda dáva niečo tým slabším. Po roku 1945 bolo Nemecko totálne zlikvidované. Osemnásť rokov po páde fašistického režimu to bola jedna funkčná krajina. Je dnes Slovensko osemnásť rokov po páde socializmu funkčná krajina? A nehovorte mi prosím vás, že v Nemecku to bolo len kvôli Marshallovmu plánu. Čo sa u nás po roku 1989 zmenilo v politickej kultúre? Veď v parlamente sa neustále urážajú, rozprávajú ako degeši... čo sa vlastne zmenilo?

Zmenilo sa to, že môžem politikovi „šliapnuť" na krk vo voľbách, môžem cestovať, niekto ma nezatvorí za názor, môžem otvorene kritizovať.

OK, to sa zmenilo. Ale existuje krásny faktografický model, kde sa tritisícosemsto kľúčových miest v štáte delí podľa kvót medzi politickými stranami. Takže aký je rozdiel, či nám vládne jedna strana, alebo je ich v parlamente osem?

Fico kedysi hlásal, že neexistujú pravicové a ľavicové riešenia, iba dobré a zlé. Platí to?

Mala by existovať dobrá vôľa, ktorá by takéto roztržky vedela prekonávať. Napríklad v Nemecku sa to deje. Aj u nás bola snaha, aby SDKÚ so Smerom vyformovali spoločnú vládu. To delenie by som skôr orientoval na progresívne a konzervatívne zameraných ľudí. Medzi ľavičiarmi aj pravičiarmi sú takí aj takí.

Ľavica nesmie byť arogantná

Je Smer ľavicou?

Kedysi som do Sme napísal, že je to konzervatívna ľavica. Klasická ľavica to nie je.

Prečo?

Lebo sú arogantní. Ľavica nemôže byť arogantná.

Arogancia ľavicové strany neobchádza, viď bývalá KSČ.

Otázkou je, či KSČ bola ľavica. Ja o tom pochybujem, i keď to asi bude znieť ako alibi.

Pravicoví intelektuáli považujú pojem „ľavicový intelektuál" skôr za pejoratívum. Prečo?

Ja sa zo slovenskej pravice smejem, lebo deväťdesiat percent jej protagonistov sedí v inštitúciách, žijúcich zo štátnych subvencií. V živote tvrdo nerobili a ani netušia, čo znamená poctivo zarábať. Netušia, čo to znamená, ak vás zabijú pravicové eskadry smrti v Kolumbii, pretože ste odborár a nechcete, aby museli v nedeľu pracovať deti.

Podľa vás neplatí, že sa pravica usiluje rozširovať slobodu jednotlivca a minimalizovať úlohu štátu v jeho rozhodovaní?

Myslím, že to je ilúzia. Pravica sa vyznačuje najmä veľkou náklonnosťou k silovým zložkám štátu. Typickým príkladom bol minister vnútra Vladimír Palko. Pravica síce robí isté ekonomické úľavy, ale ohľadne silových zložiek silne centralizuje. Pozrite si prieskumy, ako vo voľbách volia policajti alebo armáda a máte to jasné. A to neplatí len u nás, ale aj v iných európskych krajinách. Ľavica nie je schopná skĺbiť potrebu verejného poriadku s istou nálepkou libertariánskej komunity. A to pravica využíva. Tým, že poukazuje na neschopnosť ľavice, na to, že všetci ľavičiari húlia trávu a podobne.

Ďalšie tvrdenie pravičiarov - „ľavicový ekonóm" je oxymoron. Je?

Keď tí, čo to tvrdia, dostanú Nobelovu cenu ako Stiglitz, potom nech sa ozývajú. Alebo Keynes. Ten je akože oxymoron? Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu? Oni hlavne nech prestanú riešiť oponentov a odvádzať pozornosť. Dôležité je, že tu žijeme v nejakej krajine, je osemnásť rokov po prevrate a sedemdesiatpäť percent ľudí tu zarába tristo eur. Nech mi toto vysvetlia.

Pravičiari majú v rukách argument, že za Dzurindovej vlády sa stabilizovala ekonomika, stúpali platy a klesala nezamestnanosť.

Veď v poriadku, z toho sa teším, ale na to, koľko rokov máme od revolúcie, je to zúfalstvo. Neustále sa tu opakuje, že raz si prestaneme uťahovať opasky, raz tu bude dobre. Už nám tu vyrástla celá jedna generácia, ktorej to rodičia tvrdia. Rozumiete, že o sedem rokov to bude štvrťstoročie, čo sa nás snažia presvedčiť, že už čoskoro prídu svetlejšie začiatky? Veď nás neustále naháňajú, aby sme robili viac a viac a stále za tie isté peniaze.

Doteraz sa vyhovárali na to, že máme nízku produktivitu a preto máme nízke platy. Ja som robil vonku a nerobil som ani viac, ani inak, tak na čo sa hráme? Nech ma nikto nepresviedča, že slovenský flákač je iný ako nemecký alebo francúzsky. Keď na Slovensku niekto robí, robí rovnako, ako niekto v Dánsku. Treba prestať hovoriť ľuďom, že čím budú lacnejší, tým lepšie sa budú mať ich deti. To predsa nie je možné.

Týmto však prechádza každá transformujúca sa krajina, nie sme nejakou výnimkou.

Ale osemnásť rokov? Veď sme za ten čas nedosiahli ani životnú úroveň z roku 1989. Čo sme potom celý ten čas robili? Nech už idú tí politici preč. Stále sú tu tí istí, ktorí nevedia ako na to. Prečo mám v televíznych diskusiách počúvať stále tie isté ksichty? Táto krajina bola za tie roky vypitvaná, operovaná, otvorená, zatvorená stokrát a stále potrebuje nejaké liečenie. Ľudia sú vystresovaní, vezmú si hypotéku a idú úplne na knap... Nemôžme sa tu stále hrať na to, že Ivan Mikloš sa tu ešte dvakrát otočí a bude nám lepšie. Nech idú všetci preč.

Ste šéfredaktorom servera jetotak.sk. Aký má zmysel?

Možno naivne som sa pokúsil spraviť priestor, kde ľudia nebudú mať strach povedať si svoje. Pretože strach tu stále pretrváva. Všetci vedia, že všetko, čo funguje v ekonomikom biznise, je nejako prepojené na politiku, ale absolútne nikto to nechce povedať nahlas. Ešte aj tretí sektor je napojený na nejaké divné prachy, a bežne sa zaoberá nezmyslami. Hovoríme, že sme na Slovensku slobodní. Ale naozaj sme? Ten server vytvára priestor na diskusiu aj o iných, ako väčšinových názoroch. V médiách u nás bežne chýba kritické myslenie. Veď spôsob, akým Sme informovalo o Ficovej ceste do Líbye, bola absolútna katastrofa. Totálny amaterizmus.

V čom?

V podkladaní toho, že Fico je Kaddáfiho obdivovateľ. Veď to je nezmysel.

Prečo vlastne píšete?

Lebo verím tradícii vzdelanosti, ktorá pochádza z gréckych čias a písanie k vzdelávaniu prispieva. Myslím, že slovo má veľkú moc a mnohým ľuďom, ktorí boli v ťažkých životných situáciách, pomohlo, keď si niečo prečítali. Napríklad v koncentračných táboroch. So slovom prichádza mnoho zlých správ - od oznámení o smrti, cez oznamy o exekúciách a podobne, ale aj dobrých. A mňa baví písať.

Novinári nemajú adekvátne podmienky na svoju prácu

Spomínali ste médiá. Existuje tu projekt SPW, ktorý ich stabilne sleduje a kritizuje. Oprávnene?

Mňa na Gabovi Šípošovi fakt štve, že nereflektuje na pracovné podmienky novinárov u nás. Veď tie predsa nie sú ako v New York Times. Nezávislosť našich médií je problematická a záujmové skupiny, ktoré sú kapitálovo previazané, príliš neumožňujú pracovať inak. Keď budú mať naši novinári také podmienky, ako moja kamarátka v Le Monde, že ide na zasadanie ministerských rád v Bruseli taxíkom, potom bude môcť Šípoš žiadať také články, ako sú v Le Monde.

Tento rozhovor zrejme budete prepisovať vy. A to je úplná halucinácia. Novinár má zaniesť materiál do redakcie, hodiť to na stôl, nech to prepíše nejaká sekretárka. SPW píše o všetkom možnom, len nie o tom, čo je dôležité. Veď tu sa považujú za novinárov aj tí, ktorí píšu články o tom, že Darinka Rolincová je tehotná. Ja s takýmito ľuďmi odmietam zdieľať spoločnú profesnú organizáciu, to sú pre mňa stenografi.

Kvalita novinára sa predsa neodvíja od toho, či prepisuje rozhovor, jazdí taxíkom, ale od jeho mentálneho nastavenia.

Viem si predstaviť, že človek robí najmä z nadšenia, ale je to aj o inom. Kvalitné články prídu až vtedy - a platí to najmä pre investigatívu - keď bude mať novinár možnosť pracovať na jednej téme viac týždňov, nie chŕliť články deň čo deň, pretože je odmeňovaný tak, aby ich písal čo najviac.

Samozrejme, že ak investujete peniaze a dobré podmienky do toho, kto nevie písať, tak je to zbytočné. Nemôžete však žiadať kvantitu i kvalitu zároveň. To nejde ani štatisticky. Tváriť sa, že tu takto budú kvalitní novinári, na to môžeme rovno zabudnúť. V svetových médiách človek dostane na jednu poriadnu tému celé týždne, ale potom nosí materiály, ktoré doslova otrasú politikou v krajine. Tu nič také nehrozí.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Michal Havran ml. v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

DUŠAN ANTALÍK, gitarista skupiny TEAM

STANO DANČIAK, herec

MILAN FTÁČNIK, bývalý minister školstva, starosta Petržalky

JOZEF ČERVEŇ, katolícky kňaz, pôsobiaci medzi Rómami na Luníku IX

MATEJ LANDL, herec

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.