e striebra je činnosť náramne otravná. „Takou ružovou vatou šúchate a šúchate, lezie z toho špina, ruky máte celé zababrané.“ PAVEL VILIKOVSKÝ.
Približne pred rokom ste sa priznali, že začínate pociťovať nostalgiu za minulosťou, baví vás secesia?
„Skôr jej architektúra. Ale nostalgiu nielen začínam pociťovať, občas sú to už zauchá, ale to je normálne. Vzhľadom na vek mi už vyhovuje skôr to staršie. Paradoxne, človek pociťuje nostalgiu aj za päťdesiatymi rokmi, za ktorými by mu inak naozaj nemalo byť prečo ľúto. Len preto, že vtedy prežíval mladé časy a teraz z diaľky sa mu zdá, že to boli časy dobré.“
Aj z knihy Silberputzen cítiť romantického ducha.
„Pravdupovediac, ono to bolo robené naslepo, pretože tie časy som nezažil a musel som si ich domýšľať. Niekedy som bol v rozpakoch, no vravel som si, že tie obrázky sú také pekné, že hádam ma nikto nepríde zbiť. V neistote som sa ale nakoniec oprel o svoje vlastné naivity a ranná puberta, ktorú prežíva hrdina z čias Rakúsko-Uhorska, sa veľmi podobá mojej.“
Kniha bola písaná priamo na pohľadnice z archívu Jozefa Hanáka. Ako sa písala?
„Nebol to spontánny text, prišla ponuka. Keď som videl pohľadnice, tak sa mi tá myšlienka zapáčila a bola by škoda, keby nevyšli knižne. Vydavateľ mal predstavu, že tie pohľadnice by mal spájať nejaký text.“
Nezväzuje to, keď má človek pred sebou obrázky a tie priamo oblieka do príbehu?
„Iste, no zároveň to inšpiruje. Viac som pociťoval tú inšpiratívnu stránku, keďže to nebola spontánna myšlienka či zámer písať niečo podobné. Nemal som nič na srdci, iba keď som sa díval na tie pohľadnice, niečo mi začalo naskakovať.“
Písali ste si ako chlapec denník?
„Písal som si, možno rok, dva. Nazýval som to ale skôr ročník, lebo ma k tomu donútila matka. Neviem prečo usúdila, že by som si mal písať denník, no keď si spomenula, tak ma k tomu dokopala a ja som si urobil zápis. Zvyčajne to bolo na Vianoce a po prázdninách.“
Prečo je hrdinom práve kvintán Andreas Pohl?
„Tie pohľadnice sú také romantizujúce až gýčové, k nim sa dá najlepšie priradiť romantizujúci a gýčový vek. Z pohľadu dospelého by bolo oveľa ťažšie brať ich vážne. Na postavu dievčaťa, ešte k tomu z takých dávnych čias, by som si netrúfol.“
Vy sa rád pohrávate s gýčom.
„Neviem, či ja s gýčom, alebo gýč sa pohráva so mnou. Možno to je už aj taká nadchádzajúca staroba, že videnie sveta sa zjednodušuje a stáva sa gýčovitejším.“
Nie je to hranie sa s čitateľom?
„Pohrávam sa sám so sebou a potom sprostredkovane aj s čitateľom. I keď to závisí najmä od tém. No možno aj tá chuť pohrávať sa je svedectvom takého zdetinštenia, keď sa človeku chce hrať.“
Nie je to naopak práve to najlepšie, čo môže človeku ostať?
„Hra je základ tvorivosti, ale dá sa hrať všeličo: poker alebo Človeče, nehnevaj sa. To moje sa blíži skôr k tomu druhému.“
Čo je teda gýč, kde sa začína a kde sa končí?
„U každého je tá hranica iná. Je to otázka znesiteľnosti a dúfam, že tie moje texty sú ešte znesiteľné. Ak totiž niečo prekročí hranicu znesiteľnosti, človek to odmieta. Ručiaci jeleň asi nie je ideál. Ale také vyretušované svadobné fotografie zo starých čias, ktoré sú tiež z každého rozumného stanoviska gýčom, môžu byť celkom zaujímavé.“
Aké striebro leštíte najradšej?
„Vidno, že ste striebro v živote neleštili, pretože nie je otravnejšia robota. Ten romantický aspekt som nikdy nepostrehol. Našťastie, v terajšej domácnosti žiadne striebro nemám.“
A metaforicky?
„To zase súvisí s vekom a nostalgiou. Staré striebro mám, samozrejme, rád. Tie podmienky sa postupne tak zmenili, že isté veci zmizli. Napríklad, každé ráno som chodil s kanvičkou po mlieko, kde mi naberali z takej veľkej nádoby. Neboli chladničky, tak sa vždy ráno chodilo do mliekarne.“
