BRATISLAVA. Pracovníci sekcie dokumentácie v ÚPN pri rekonštruovaní odboru ŠtB, ktorý sledoval takzvaných pravicových oportunistov, zistili falšovanie.
VIDEO: Ivan Petranský o zmenách v dokumentoch ÚPN
Vo finančných zložkách alebo záznamoch o konšpiračných bytoch našli údaje o tajných spolupracovníkoch, ktorí v registračných protokoloch, ktoré sú zverejnené aj na internete, vystupovali v inej kategórii. Podľa nej s ŠtB nespolupracovali.
Po bližšom skúmaní zistili, že kedysi na mieste zázamu bol aj údaj, že dotyčný bol agent, ale niekto ho po roku 1989 vymazal.
ÚPN doteraz vie o tridsiatich takýchto prípadoch, zverejnil zatiaľ len dva – tajných spolupracovníkov Iris a Aleš. Iris mal byť umelec Albert Marenčin a Aleš novinár Juraj Vereš.
VIDEO: Jerguš Sivoš zo sekcie dokumentov ÚPN o práci Štb
Obaja spoluprácu s ŠtB popierajú. Patrili k takzvaným šesťdesiatosmičkárom, ktorých režim potrestal za ich postoje k okupácii. Podobný osud spája podľa ÚPN aj zvyšných 28 mien.
Brali tisíckorunáčkyPodľa zachovaných materiálov prijal Vereš od pracovníkov ŠtB Valentína Mlkvého a Mariána Dekana od roku 1985 do roku 1989 v podobe buď darov, pohostenia, alebo finančnej hotovosti viac ako osemtisíc korún. Posledných tisíc korún mal prijať 22. novembra 1989.
Približne rovnakú sumu mal prijať od eštebákov aj Marenčin. Ten prevzal posledných tisíc korún 4. decembra 1989.
Obidvaja tiež navštevovali konšpiračný byt na Gajovej ulici 5, kde ich prijímal eštebák Štefan Bobáľ. Ten bol medzi disidentmi známy.
Zväzky obidvoch spolupracovníkov sú skartované, zachovali sa však agentúrne záznamy. Podľa nich Vereš informoval napríklad o Ladislavovi Kalinovi, ako rozširoval takzvané závadné materiály. Informovať mal napríklad aj o Eduardovi Frišovi, Pavlovi Landovskom alebo Milanovi Šimečkovi.
„Tajný spolupracovník Aleš napríklad získal materiály od Šimečku, ktorý ich chcel poslať Jánovi Kalinovi do Nemecka. Tieto materiály odovzdal ŠtB,“ povedal Jerguš Sivoš zo sekcie dokumentácie.
Marenčin mal zasa informovať o stretnutiach u Almy Münzovej alebo o Dominikovi Tatarkovi.
Marenčina aj Vereša spája to, že ich režim potrestal za ich postoj k okupácii po roku 1968. To podľa pracovníkov ÚPN spája aj ďalších spolupracovníkov, ktorých mená chcú zverejniť postupne na internete.
Po roku 1989 stála skupina týchto ľudí proti takzvaným vépeenkárom, ktorí mali iné politické názory na to, ako by sa mal vývoj po novemberi vyvíjať.
Ciklamini: Nič s tým nemám
Kto by mal záujem kryť ich spoluprácu s ŠtB? „Ten, kto vymazal tie mená, chcel politicky posilniť skupinu, ktorá sa hneď od novembra '89 usilovala mocensky vytlačiť VPN,“ myslí si bývalý šéfredaktor SME a disident Martin M. Šimečka. O jeho otcovi aj o ňom Aleš i Iris podľa záznamov s eštebákmi hovorili.
„Nečudoval by som sa, keby boli tie mená vymazané na príkaz Vladimíra Mečiara a keby ich vymazal Ciklamini,“ hovorí Šimečka.
Že to mohol byť bývalý námestník ministra vnútra Ciklamini, si myslí aj literárny vedec Peter Zajac.
Ten dnes stojí na čele konfederácie, ktorá žiadala odškodnenie ľudí na takzvanej čiernej listine. Na nej sú práve tí, ktorých po roku 1968 režim trestal. Je na nej aj Vereš. Ciklamini odmieta, že by s tým čokoľvek mal. „Potrebovali by sme celý zoznam, ten by ukázal viac,“ povedal František Mikloško.
S pokusmi o falšovanie sa stretol aj riaditeľ českého archívu Pavel Žáček. Vysoký štátny úradník mal podľa neho v protokoloch meno prepísané na ženské.
ÚPN nevylučuje, že podá pre falšovanie trestné oznámenie. Skutok už však bude asi premlčaný.
Marenčin: Nebola to spolupráca
Na otázky SME odpovedal ALBERT MARENČIN.
Prečo vás ÚPN eviduje ako tajného spolupracovníka ŠtB?
„Ako človek vylúčený zo strany a vyhodený zo zamestnania som bol viackrát predvolaný na kvázipohovory. Pýtali sa ma na neškodné veci. Nebol som žiadny horlivý rozprávač, žeby som uvádzal detaily, veci, ktoré mali charakter vyzvedania, alebo aby som rozprával niečo, čo by niekoho mohlo ohroziť. Tým sa to celé skončilo. O týchto pohovoroch som už všeličo vedel. Stretával som sa s Tatarkom a Spitzerom, ktorí takéto návštevy mali pravidelne.“
VIDEO: Marečin o svojej spolupráci s ŠtB
Podľa záznamov ste sa s nimi stretávali aj na Gajovej 5 v konšpiračnom byte.
„Myslel som si, že ten dotyčný tam býva. Možno raz, dvakrát alebo aj trikrát mi povedal – poďte ku mne.“
Vraj ste od nich brali aj peniaze.
„Rozmýšľal som, či to tam nie je uvedené preto, že som tam mal koňak, pohostenie.“
Eštebák sa volal Valentín Mlkvý. Pamätáte si naňho?
„Meno si nepamätám. Bol prívetivý. O jeho vzťahu ku mne svedčí aj to, že dávno po revolúcii sa mi ohlásil a doniesol mi ako dar jednu knižku, Dejiny filmu. Vraj to pochádzalo z konfiškátu, ktorý zadržali na hraniciach.“
Neboli vaše schôdzky spoluprácou?
„V mojom vedomí to nebola spolupráca. Oni to nazývali pohovorom.“
Prečo si myslíte, že by niekto falšoval váš záznam?
„Nevedel som ani to, že som mal záznam a tobôž to, že bol sfalšovaný.“
Je tam aj Juraj Vereš.
„Zoznámil som sa s ním po revolúcii, keď začala vychádzať Národná obroda, kde on bol šéfredaktorom a ja som do nej prispieval.“
Nemohol to niekto spraviť preto, že vám chcel pomôcť v politickom boji?
„Chápem vašu úvahu, ale mne to nikdy nenapadlo. Pán Vereš mal funkciu, tam sa to dá pochopiť, ale ja som bol penzista a nechcel som robiť žiadnu kariéru.“
(mož)
ÚPN: Nález zväzky nespochybňuje
Dôveryhodnosť zväzkov potvrdzuje ich rekonštrukcia.
Ústav pamäti národa hovorí, že falšovanie 30 záznamov automaticky nespochybňuje pravosť celých zväzkov ŠtB.
Ani jeden dokument sa podľa riaditeľa sekcie dokumentácie Ľubomíra Morbachera nedá posudzovať izolovane, ale len v súvislostiach. To znamená spolu s ostatnými záznamami, ktoré ŠtB o každom agentovi viedla. Okrem jeho spisu aj so záznamami o využívaní peňazí, plánmi práce ŠtB alebo zväzkami o konšpiračných bytoch.
Prezeraním týchto dokumentov pracovníci sekcie zistili, že ľudia s krycími menami Aleš a Iris boli tajnými spolupracovníkmi.
„Register zväzkov zostáva naďalej hodnoverným dokumentom. V prípadoch, v ktorých vedieme súdne spory, postupujeme vždy v týchto súvislostiach,“ povedal Morbacher.
„S prípadom, že by nejaká osoba mohla byť škandalizovaná tým, že jej záznam by bol z kategórie prenasledovanej osoby zmenený na agenta, sme sa ešte nestretli,“ hovorí Morbacher. Vyprodukovať také niečo by podľa neho bolo veľmi náročné.
„Na prenasledované osoby ŠtB zhromažďovala tajným spôsobom informácie. Ten, kto by z nich chcel urobiť agentov, by na nich musel vyfabrikovať úplne nové informácie,“ popisuje.
Bolo by to podľa neho oveľa ťažšie ako v opačnom prípade, keby niekto chcel z agenta urobiť osobu bez spolupráce. Vtedy by stačilo zničiť všetky ostatné dokumenty. „Neurobili to ani teraz. Nemali na to dosah. Dokumenty boli na rôznych miestach, niektoré v archívoch Českej republiky.“
Riaditeľ archívu českého ministerstva vnútra Pavel Žáček si tiež nemyslí, že zväzky budú nedôveryhodnejšie.
„Naopak, prácou ÚPN sa prišlo na to, čo bolo sfalšované. Je vidieť, že všetko, čo sa falšovalo, je možné odhaliť a zrekonštruovať.“
Albert Marenčin
Albert Marenčin sa narodil v roku 1922. Vyštudoval Filozofickú fakultu na univerzite v Bratislave.
VIDEO: Zo spisu Marečina
V roku 1944 sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po skončení vojny pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži.
V rokoch 1949 – 1972 pracoval v rôznych pozíciách v Československom štátnom filme. V roku 1972 ho obvinili z tvorby „protisocialistických“ diel a vyčiarkli zo zoznamu členov Zväzu slovenských spisovateľov.
V 70. rokoch ho zamestnali v Slovenskej národnej galérii. Tam pracoval až do roku 1987. Dnes je na dôchodku.
Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom surrealistickej skupiny v Československu.
Prekladal z francúzštiny.
(r)
Juraj Vereš
Juraj Vereš bol v 60. rokoch známy novinár. Po roku 1968 ho vyhodili z vysokej školy a odvtedy pracoval v podradných zamestnaniach.
VIDEO: Zo spisu Juraja Vereša
Po roku 1989 sa stal šéfredaktorom denníka Národná obroda. Zástupcom šéfredaktora bol Igor Cibula. Národnú obrodu vtedy vydával Úrad vlády.
Dnes pracuje vo vydavateľstve Sonmedia. Tento rok mu vyšla kniha Čo bolo bolo s podtitulom „tragikomické momenty života v komunistickej domovine“.
Spoluprácu s ŠtB popiera a hovorí, že ide o osočovanie a „špinavú hru zaváňajúcu spravodajskými hrami tých, ktorým sme v minulosti boli ,nepriateľskými živlami'“ .
Kto ma pozná vie, že mojou jedinou obhajobou je môj život, životopis a práca, napísal včera v stanovisku.
(r)
Stĺpček Matúša Kostolného
Sfalšovaný príbeh
Ústav pamäti národa včera ukázal, že príbeh jedného človeka môže mať dve podoby. Hrdinskú a hanebnú. A rozdiel v tom, ako ho vidíme, môže byť skrytý jednom písmenku, ktoré niekto vygumuje a prepíše. Spolupráca s komunistickou tajnou službou totiž z ľudí hrdinov nerobí. Každý ľudský príbeh je pritom oveľa zložitejší ako len písmenká v zväzkoch.
Ťažko možno zistiť, kto sa pokúsil falšovať dejiny a prečo. Je však jasné, že ľudia, ktorým niekto zlepšil životopis, mohli byť vďační a aj vydierateľní. Je tiež možné, že po prvých 30 sa ešte niekedy objavia aj ďalší. Napriek tomu to neznamená, že zväzky nemajú silu a nezaslúžia si dôveru.
Zdá sa, že Ústav pamäti národa sa skutočne pokúša oživiť našu pamäť. Aj v prípadoch, keď to je nepríjemné, lebo sú spochybnené príbehy, na ktoré sme si zvykli a verili im.
