Stali ste sa takpovediac klasikom. Bude sa vám to lepšie pamätať, keďže v tomto období sa udeľujú aj Nobelove ceny?
„Nebolo by zlé tieto ceny skoordinovať, hádam aj nejaký spoločný projektík do Bruselu poslať a združiť financie. Je obdobie projektov. Nobelisti by vedeli lepšie zalobovať a v Bruseli dáke euro prihodia.“
Nevyzeráte, že teraz budete bilancovať, stále niečo robíte.
„Nevyzerám, ale bilancujem. Veď história je bilancia. Históriou som sa začal zaoberať v súvislosti s učením, aby som mojim žiakom ukázal, že aj pred nimi tu niekto niečo v grafickom dizajne urobil. Slovenská história tu je, len je nespracovaná a nie je o nej povedomie. Urobil som na túto tému sedem výstav, z toho štyri retrospektívne. Na jedného to bolo priveľa práce.“
Vždy ste boli známy svojím neskrývaným antipapalášskym postojom. Aké je dostávať cenu udeľovanú ministrom kultúry?
„Nie som anarchistom, ktorý verí v odumretie štátu, mám len hrubý hlas a všade ma počuť. Demokraciu považujem za techniku prijímania dôležitých rozhodnutí. Akí sme my, taká je demokracia. Moja mama je hlboko veriaca osoba, a vždy keď niečo zafrflem na našich kňazov, odpovie: Máme takých kňazov, akých si zaslúžime, málo sa za nich modlíme.“
Platí to teda aj na našich ministrov kultúry?
„Asi sme sa za nich málo modlili. Ja som si napríklad s pánom ministrom Tóthom, ktorý bol rýdzi pravičiar, hlboko neporozumel. S pánom ministrom Chmelom som sa pekne porozprával, rozumeli sme si, ale v naliehavej veci, ktorú som od neho žiadal vyriešiť, nepohol prstom. Verím v zmysel demokratických legálnych prostriedkov na zmeny. Pozitívne zmeny sú pomalé, ich výsledky sú vidieť až po čase a zdá sa, že prišli samy. Nie je to tak, ale ťažko sa to dokazuje.“
Ale ako to bolo s tou cenou?
„Nuž prijal som ju, lebo peniaze za to nie sú. Ale je fakt, že neviem, ako by sme mohli bez pomoci štátnej podpory založiť umelecko-priemyselné múzeum. A to je prepotrebné.“
Boli ste jedným z mužov novembra '89, minister kultúry je nominantom strany, ktorej predseda si nevšimol zmenu režimu.
„Stále tlačíte rozhovor do politiky. Ale dobre. Pán Fico, pokiaľ ma pamäť neklame, odcestoval do USA a tvrdí, že zmenu si nevšimol. Myslím si však, že si ju všimol, lebo neodcestoval do Moskvy, to je predsa podstatný rozdiel. Ja už som raz taký - všetko robím naopak. Do roku 1990 som bol výtvarník na voľnej nohe, potom som sa prihlásil na konkurz na VŠVU a zamestnal sa ako učiteľ. Ale keď sme už pri politike, bolo by zaujímavé zistiť, koľko súčasných slovenských veľkopodnikateľov bolo členmi komunistickej strany. Na začiatku 90. rokov som mal pocit, že všetko funkcionárstvo Socialistického zväzu mladých prešlo do reklamných agentúr.“
Pri zostavovaní budúcoročného rozpočtu bola kapitola ministerstva kultúry taká malá, že sa jej médiá ani nevenovali. Potrebujeme ministerstvo kultúry?
„Slovenská kultúra môže prežiť aj bez štátnych dotácií. Je len otázne ako. Ľudia v Altamíre nemali dotácie, ale mali kultúru. Máme však aj povinnosti pri správe kultúrneho dedičstva. Nie je dôležité, či tieto peniaze rozdeľuje ministerstvo, grantová inštitúcia, alebo mecenáš. Pri vzniku masovej zábavnej popkultúry je trh rozhodujúci. Delenie v kultúre je neostré, lebo je živá. Jedno splýva s druhým a prelína sa.“
Ako je to s dizajnom?
„Dizajn je záležitosť masová a obchodná, aj zlý dizajn môže dobre predávať, gýč je vždy komerčne úspešnejší. Je to aj záležitosť istej morálky, bez ktorej kultúra veľa stráca. Dizajn tiež treba kultivovať a na tieto aktivity treba peniaze. Ostatne, dotačné štátne peniaze na dizajn sú v porovnaní s voľným výtvarným umením veľmi malé a tie sú zase smiešne v porovnaní s peniazmi vydávanými napríklad na divadlo. Aj divadlo živí nejakých výtvarníkov, my sa nemôžeme z kultúry vydeľovať, je to len otázka proporcií.“
Dlho sa venujete pedagogickej práci. Po odchode z bratislavskej VŠVU, kde ste pôsobili od roku 1990 a zakladali Katedru grafického dizajnu, ste zakotvili v Nitre. Prečo?
„Nehodí sa, aby som pri tejto príležitosti pretriasal túto vec na verejnosti. Neodišiel som náhle, moje rozhodnutie bolo síce vyvolané konkrétnou situáciou, ale ja už som bol rozhodnutý, že pri prvej takej situácii, ktorá príde, odídem. Stalo sa. V Nitre na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty UKF ostali bez profesora, ktorý bol garantom. Karol Baron tragicky zahynul v Paríži. Spomenuli si na mňa a zavolali ma. Učím svoj povinný úväzok a venujem sa hlavne historickému výskumu. Som za to UKF vďačný.“
Myslím, že vaša pedagogická práca mala veľký zmysel. Alebo zostali nejaké trpké pocity?
„Ostali, som už raz taký, že si veľa pamätám. Dôležité veci zabudnem a poníženia si pamätám. Na tých vzťahových jazvách je ešte tenká koža.“
V Bratislave nedávno zúril aj boj o založenie umelecko–priemyselného múzea. Dalo sa to pochopiť aj tak, že úžitkoví umelci bojovali s voľnými umelcami, ktorí zase chceli za tie isté peniaze rozbehnúť Kunsthalle. V pozadí všetkého bola lukratívna nehnuteľnosť v centre Bratislavy. Alebo nie?
„Zorientovať sa vo vzťahovej a záujmovej džungli v boji o Dom umenia neviem. A niet tu na to ani miesta. To, že išlo aj o túto nehnuteľnosť, je pravdepodobné, ale dokázať to neviem. Že tam boli záujmy rôznych skupín, najmä teoretikov, viem určite, lebo som sa s nimi na ministerstve kultúry stretol. Bolo nás na tých rokovaniach veľmi málo výtvarníkov. Videl som u týchto ľudí veľkú túžbu po inštitucionálnej moci, ale nie ochotu o veci diskutovať, nám výtvarníkom nechceli ani len udeliť slovo.“
Myslíte si, že grafický dizajnér by mal byť už vo svojej podstate bojovníkom za niečo?
„Nemyslím. Som výtvarník, vždy som sa cítil byť výtvarníkom, občas napríklad píšem aj poéziu, robím si grafiky, objekty, o všeličom uvažujem. Nemám rád veľké a prázdne slová, a slovo umelec sa medzi ne, bohužiaľ, dostalo. Čo je umením, a čo ním nie je, stratilo akosi význam. Najskôr sa treba opýtať Mojsejovcov, čo to je. Tí predsa určujú mienkotvornú úroveň.“
Odborná verejnosť zaregistrovala váš odklon od praktického grafického dizajnu k výskumu jeho slovenskej histórie.
„Nahováral som na to všelikoho z teoretikov, ale veľmi sa k činu nemali, tak som sa do toho pustil sám. Nie je to výskum z kníh. Hľadám, kde sa dá, stopy výtvarnej práce slovenských typografov, úžitkových grafikov, grafických dizajnérov, maliarov, ktorí si do tejto oblasti odskočili. Zaujíma ma napríklad aj tvorba voľných umelcov, ktorí používali ako vyjadrovací prostriedok písmo. Všetko, čo je zaujímavé, stojí za zachovanie. A za to stoja aj pokleslé formy týchto prejavov, veď je to čosi ako národopis mestského vizuálneho folklóru.“
Aký mali vaše retrospektívne výstavy ohlas?
„Dobrý, niekedy až nadšený, uznania per huba sa mi dostalo dosť. Horšie to bolo s odborným ohlasom. Dával som rozhovory, písal články, ale všetko sa to dialo len na môj popud, iný nebol. Pre kultúru akéhokoľvek druhu je životne dôležitá propagácia v televízii. Štát dal na tieto aktivity peniaze, ich efektivita sa dramaticky znižuje bez propagácie vo verejnoprávnej televízii. Nebola nijaká, nebola ochota.“
Vyzerá to, ako keby ste sa snažili dohnať to, čo vás vždy bavilo, ale nemali ste na to nikdy čas.
„Áno. Aj keď sa púšťam do nejakej svojej voľnej tvorby, musím sa vrátiť tam, kde som prestal pred prerušením. Od detstva som chcel byť maliarom alebo archeológom. Za našich čias ešte nikto nechcel byť dizajnérom ani reklamným mágom. V poslednom čase som žil druhý život v prvej polovici 20. storočia. Všeličomu som porozumel a ujasnil si súvislosti. Vediem si digitálny archív, ktorý má už tisíce položiek. Dúfam, že sa o svoje poznatky a postrehy ešte stihnem podeliť s tými, čo o to budú mať záujem.“
Chystáte nejakú výstavu aj sebe?
„Áno, k šesťdesiatke. Bude ich niekoľko v menších priestoroch na rôznych miestach Slovenska.“
Štát dal na tieto aktivity peniaze, ich efektivita sa dramaticky znižuje
bez propagácie
vo verejnoprávnej televízii.
Autor: Martin Šútovec (Autor je Shooty)
