ANTON HERETIK je odborník na vraždy. Extrémnemu prejavu ľudskej agresie sa venuje profesionálne ako forenzný psychológ, teda odborník na zákutia mysle tých, čo vraždy spáchali. Hovorí o nich aj v seriáli Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Tento uvoľnený, príjemný a zhovorčivý človek tvrdí, že za istých okolností sa vrahom môže stať každý z nás.

Môže ľudstvo teoreticky smerovať k stavu úplne bez agresivity?

Myslím, že nemôže. Agresivita patrí k podstate človeka. Je to jedna z vecí, ktoré máme spoločné s ostatnou živočíšnou ríšou. Tvorí bázu osobnosti, ale ľudia sa veľmi líšia v miere agresivity, ktorú v sebe nosia, a tým ako ju prejavujú navonok. To je dané jednak vrodenými dispozíciami, ale aj tým, ako na nich vplýva rodina, ako je voči agresii tolerantná kultúra, v ktorej žijú. Každý z nás by sa mal zaoberať tým, v čom je agresor, do akej miery je agresor a ako so svojou agresivitou žiť.

Ako riešite vlastnú agresivitu?

Mám veľa rôznorodých aktivít, ktoré vyžadujú veľa energie, pracujem v nasadení, ktoré je už na hranici agresivity a asertivity. Mám rád aj súťaživé skupinové športy, také plebejské, ako futbal a podobne. Šport je vlastne ritualizovaná agresia. Nikde sa tak neodreagujem, ako keď sa dve hodiny okopávame so svojimi kamarátmi, aj keď v poslednom období už hrávam s kamarátmi svojich synov, ale aj tí už majú veľa rodinných a pracovných starostí, tak prestávajú chodiť.

Je naša spoločnosť príliš tolerantná k agresivite?

Na jednej strane sa agresivita využíva až zneužíva vo filmoch, počítačových hrách a na druhej strane ľudí, ktorí prekročia istú hranicu, spoločnosť trestá a označí ich za zločincov. Je to taká dvojitá hra, podobná reklame na alkohol. Vidíme ju všade, ale keď si niekto vypije viac, označíme ho za alkoholika. Vôbec, spoločnosť má k agresivite rozporný postoj. Agresívni sú vždy tí druhí, nikdy nie my.

Myslíte si, že by mala byť nejaká kontrola agresivity vo filmoch, počítačových hrách, časopisoch?

Vždy keď niekto urobí nejaký agresívny skutok a povie, že to videl napríklad v nejakom filme, masmédiá za vinníka označia ten film. Najdôležitejší filter je rodina - ako sa v nej zaobchádza s agresiou, ako sa riešia konflikty, ako sa s deťmi, ktoré pozerajú agresívne príbehy, o tom hovorí.

Boli by ste za nejakú reguláciu agresivity v masmédiách?

Tak ako platia hranice, pokiaľ je erotika a odkiaľ pornografia, mali by sa stanoviť aj hranice násilia - ktoré môže byť ako a kedy zobrazené. Ale nedá sa to robiť reštriktívnymi opatreniami. Rodina je naozaj najvýznamnejšia.

Človek si niekedy povie, že bude riešiť v rodine veci láskavo a bez hnevu, ale pri deťoch, hlavne pubertálnych, je dosť ťažké nevypeniť a nespraviť, povedzme, aj niečo agresívne. Čo je lepšie, dusiť emócie alebo im dať voľný priebeh?

Emócie sú energia a tá sa podľa zákona zachovania energie nemôže stratiť. V prípade, že sa príliš snažíme o kontrolu emócií, ubližujeme si, lebo energia sa obráti proti nám. Aj vo forme psychosomatických ochorení, napríklad infarktov, či žalúdočných vredov. Z tohto hľadiska je zdravšie emócie prejavovať a aj pre dieťa je lepšie, keď vidí, že emóciu prežívame. To je preň správa o tom, že situácii prikladáme dôležitosť, že rodičovi na ňom záleží, a zároveň, že prekročilo istú hranicu. Musí však jasne cítiť, že ho máme radi, aj keď sa teraz hneváme.

Má agresivita aj nejaké pozitívne dosahy?

Nositeľ Nobelovej ceny za etológiu Konrad Lorenz napísal v 60. rokoch knižku, ktorá sa volá Takzvané zlo. Celá je venovaná agresivite, akú má dôležitú úlohu pre to, aby sme prežili, ubránili svoj priestor, aby sme boli schopní postarať sa o seba a o rodinu. Agresivita má veľa pozitív. Inak, polovicu svojej praxe sa stretávam s mimoriadne agresívnymi ľuďmi, keď znalecky posudzujem páchateľov násilných trestných činov. Druhú polovicu tvoria moji psychoterapeutickí klienti, ľudia s depresiami a úzkosťami. Tým niekedy agresivita žalostne chýba a často by ju pre svoj život potrebovali.

Hovorí sa však, že depresia je extrémna forma agresivity, napríklad vo vzťahu.

Áno, ale naruby. Už Freud povedal, že ak napríklad človek niekoho stratí, cíti na neho zlosť a nemôže ju vyjadriť inak, obracia ten hnev voči sebe. To je aj dôvod, prečo si depresívni ľudia často siahajú na život. Je to agresia namierená voči sebe samému. Je však zároveň volaním o pomoc, vyjadrením, že človek nenašiel vo svete porozumenie.

Aký je podiel alkoholu na násilných trestných činoch? Môžu ich priamo spôsobiť v zmysle, že človek, ktorý nie je za triezva agresívny, spácha opitý alebo zdrogovaný vraždu?

Alkohol odkrýva inak skryté dispozície našej osobnosti, nielen agresívne, ale aj autodeštruktívne. Pod vplyvom alkoholu bolo spáchané veľké percento nielen vrážd, u nás viac ako polovica, ale aj samovrážd. Druhá vec je, že alkohol aj na chemickej úrovni podporuje agresívne správanie a potláča úzkosť a zábrany. Ľudia často riešia konflikty alkoholom, čo je nebezpečné. Pod vplyvom alkoholu je nielen značné percento vrahov, ale aj obetí. Slovenský model vraždy - to sú partneri, ktorí riešia chronický konflikt v kuchyni, čo je nebezpečná zbrojnica, a obaja sú pod vplyvom alkoholu. Pri vypätých situáciách by som naozaj veľmi odporúčal vyhýbať sa alkoholu aj kuchyni.

A čo drogy?

Je to rôzne, sú drogy, ktoré vôbec nepodporujú agresiu a sú také, ktoré sú v tomto smere rizikové. Pri takomto heroíne je rizikový skôr abstinenčný syndróm, vtedy sú ľudia schopní spáchať násilný trestný čin, lebo potrebujú peniaze.

Emancipujú sa ženy aj v počte vrážd?

Nie, ženy sú menej agresívne. Je to dané aj biologicky - mužov evolúcia pripravovala na to, aby boli bojovníci. Mužský pohlavný hormón úzko súvisí s agresivitou. Je tu však aj vplyv spoločnosti - dievčatá sú viac vychovávané k sebakontrole a poslušnosti. Vo svete sa podiel páchateliek vrážd pohybuje okolo 15 percent, u nás je to 17.

Takže matriarchát by bol pokojnejším spôsobom fungovania spoločnosti?

Pravdepodobne hej, bol by orientovaný skôr na starostlivosť ako na boj a rivalitu.

A čo domáce násilie? Podľa feministickej kampane je každá piata žena týraná, ako je to s týranými mužmi?

Také prípady sú, agresorkami sú spravidla histriónske a dominantné ženy, ktoré cítia potrebu muža manipulovať či ponižovať. Sú prípady, keď to končí aj vraždou tyranky. Stále však platí, že je mnohonásobne viac prípadov, keď sú týrané ženy. Je skvelé, že sú kampane a inštitúcie, ktoré sa zaoberajú týranými ženami, ja to veľmi chválim. Malo by však byť jasne povedané, že týrané sú nielen ženy.

Vraždy sú možno najextrémnejšia disciplína v rámci psychológie. Ako ste sa k nej dostali?

Téma agresivity ma zaujímala už na škole, tak som z nej robil diplomovku. Pri tom som pracoval aj s väzňami odsúdenými za násilné trestné činy. Keď som skončil školu, nastúpil som na psychiatrickú kliniku, kde som stretával skôr depresívnych ľudí. Celý život ma teda fascinujú obidva póly ľudskej psychiky. Tieto dva póly má v sebe každý z nás, ale ja robím s naozaj extrémnymi prípadmi.

Masoví vrahovia sú pre väčšinu ľudí vzrušujúca téma. Čím to je, že nás to tak zaujíma?

Je to ďalší dôkaz toho, že agresivita nie je problémom iba skupiny ľudí, ale je to všeľudská vec. Aj mierumilovní ľudia sú fascinovaní násilím, aj keď sú zároveň často zhnusení. Bulvár len plní potreby, ktoré ľudia majú.

Zaoberáte sa forenznou psychológiou. Čo to znamená?

Pojem súdna psychológia sa používa skôr na to, čo sa odohráva v súdnej sieni. Forenzná psychológia je nadradená oblasť a týka sa všetkého, čo sa týka uplatňovania práva z hľadiska psychológa - napríklad kriminalistiky, väzenstva, ale aj zverenia detí do opatery po rozvode rodičov.

Čo je náplňou vašej práce, práce forenzného psychológa?

Robím ju ako znalec. Keď sa stane závažný násilný trestný čin, u nás sa automaticky takmer každý páchateľ posudzuje z hľadiska duševného zdravia. To je veľmi správne. Pri ťažších prípadoch spolupôsobíme traja-dvaja psychiatri a jeden psychológ, každý vyšetrujeme obvineného nezávisle a potom dávame dohromady závery. Zmyslom našej práce je určiť aj to, či má páchateľ duševnú poruchu. Ak áno, tak by nemal byť trestaný, ale liečený. Existuje laický názor, že my sme tí, ktorí sa snažia tých zlých vytiahnuť z basy, ale to nie je pravda. Napríklad len asi štyri percentá vrahov majú ťažké duševné poruchy.

Zhodujete sa?

Väčšinou áno, ale sú prípady, kedy sa nezhodnú aj dve skupiny znalcov. Viackrát sa mi stalo, že sa ma advokát obvineného na súde dramaticky spýtal, či je tá psychológia vôbec veda a ako je možné, že tak suverénne hovorím o jeho mandantovi, že je agresor alebo má poruchu osobnosti. Vysvetľujem, že je to veda, ale jej objekt je zložitejší ako v chémii alebo v prírodných vedách. Práve preto sa k záverom dopracuvávame tak komplikovane a vyjadrujeme sa pravdepodobnostne. Aj keď existujú dosť objektívne prístupy k posudzovaniu človeka vrátane jeho agresivity.

Ktorý zo známych sériových vrahov bol vaším klientom?

Napríklad Ondrej Rigo, ktorý vraždil deväťkrát. Mal ťažkú poruchu osobnosti, bol schizoidný, nespoločenský čudák bez schopnosti súcitenia s druhými, ťažký disociál, teda neakceptoval bežné normy. Keď prvýkrát zažil pocit z vraždy, vraždil ako stroj, až kým ho nechytili. Inak, drvivá väčšina sériových vrahov je intelektovo podpriemerná. Sú dosť inteligentní na to, aby žili v ľudskej spoločnosti, ale nie dosť inteligentní, aby im to zabránilo páchať vraždy.

Odľahčenejšou stránkou vašej práce je psychológia humoru. Nemáte pocit, že vtipy a rozprávanie vtipov sa akosi vytratilo z nášho každodenného života?

Vtipy slúžia ako ventil tabuizovaných tém. Preto boli také dôležité politické vtipy. V júni sme boli s doktorkou Marsalovou vo Florencii na konferencii Humor v psychoterapii. Jeden litovský psychológ tam mal krásnu prednášku o tom, aké vtipy sa rozprávali v jednotlivých érach Sovietskeho zväzu. Kolegovia zo Západu im absolútne nerozumeli, nechápali, čo je na nich smiešne. Mimochodom, humor sa dá veľmi účinne použiť aj v psychoterapii.

Dobrý vtip sa nedá vymyslieť. Ako vlastne vznikajú vtipy?

Je to kondenzovaná ľudská skúsenosť, ktorá sa obrusuje stovky rokov. Preto majú špeciálny význam židovské vtipy, ktoré sú univerzálne a všeplatné, kombinácia múdrosti a sebairónie.

Ďalšou vašou obľúbenou témou je výklad snov. Je dobré, keď sa človeku sníva veľa alebo nesníva?

Keď prídu za mnou klienti na psychoterapiu, často hovoria, že sa im buď nič nesníva, alebo sa im snívajú samé hlúposti. Keď ich presvedčím, že sny sú dôležité a vôbec nie nezmyselné, zrazu si začnú pamätať sny a nosia toľko snov, že ich nestačíme spracovávať. Sníva sa nám pravidelne a niekoľkokrát za noc, ide len o to, aký význam snom prikladáme. Existujú kultúry, kde patrí k tradícii, že sa ľudia ráno zídu a hovoria si sny, lebo to pokladajú za dôležité. Poznám dokonca aj u nás rodiny, kde si ráno hovoria sny. Sny sú o skrytých nevedomých častiach našej osobnosti. Všetci moji klienti majú diár, ktorému hovorím nočník alebo senník, kam si zapisujú sny a potom ich rozoberáme. Sny sú skôr telenovely ako jednorazové filmy, nadväzujú na seba a začneme ich chápať až v sériách.

Kde je hranica medzi normalitou a nenormalitou človeka?

Je plynulá. Aj na zadnej strane jednej mojej knižky je citát, že každý človek je agresorom a za istých okolností sa môže stať vrahom.

Foto SME - Peter Žákovič, archív