BRATISLAVA. Alexander Dubček zostáva 15 rokov po svojej smrti pre Slovákov ikonou. Legenda reformných komunistov je spoločne so Štefánikom najobľúbenejšou postavou našich dejín, ukázal nedávny prieskum Inštitútu pre verejné otázky.
Veľká časť Slovenska je na Dubčeka hrdá – napriek tomu, že pestrý politický životopis najvyššieho straníckeho funkcionára v Československu ponúka chvíle, keď jednoznačne zlyhal. Pre Slovákov zostáva skôr obeťou dejín, ktorú v diele zastavili tanky vojsk Varšavskej zmluvy.
Neodhadol dôsledky
„Bol to človek svojej doby, ktorý sa aj mýlil. Za cieľom zdemokratizovať totalitný, a nie príliš vábny socializmus sovietskeho typu, išiel veľmi tvrdo,“ myslí si historik Slovenskej akadémie vied Stanislav Síkora.
Dubček najprv presadzoval liberalizáciu komunistického režimu, po invázii vojsk Varšavskej zmuvy v auguste 1968 ho preto rýchlo odstavili.
V roku 1969 však bol ešte predsedom Federálneho zhromaždenia, keď podpísal neslávny „obuškový zákon“. Ten polícia tvrdo využívala už pri prvom výročí invázie proti demonštrujúcim odporcom normalizácie, ktorí paradoxne volali na slávu Dubčekovi. Síkora napriek zlému odhadu v niektorých veciach považuje Dubčeka za jasne pozitívnu osobnosť.
„Bol vo zvláštnej situácii. Na jednej strane bol prvým tajomníkom ÚV KSČ, na druhej miláčikom ľudu. A to boli nezlučiteľné postavenia,“ myslí si politológ Miroslav Kusý. Analytik hovorí, že bol predovšetkým komunistom, ktorý Moskve naznačoval, aby mu uvoľnila ruky, pretože udržanie socializmu chcel zvládnuť. „Národu zasa hovoril: Netlačte ma príliš do konfliktov s Rusmi, ja s nimi viem rokovať.“
Nezotrval na ceste?
„Mal dobrú vôľu. Ale zdá sa mi, že na úlohu, ktorú si predsavzal, absolútne nestačil a nebol schopný odhadnúť dôsledok, čo urobil,“ povedal český politológ Bohumil Doležal.
Dubčekovi vyčíta, že mal počítať s tým, že Moskva nebude tolerovať zrušenie cenzúry. „A keď sa na túto cestu dal, mal byť dôsledný, aby na nej zotrval.“ Doležal Dubčeka porovnával s maďarským komunistickým lídrom z roku 1956 Imre Nagyom. Ten podľa politológa rovnako ako Dubček nevedel, čo robí.
„Keď ho zavreli, všetko bral na seba a zoči–voči smrti odmietol žiadať o milosť, čo bolo dôležité pre dejiny krajiny,“ povedal o popravenom Nagyovi. Dubček sa podľa neho vyfarbil vo svetle československej „háchovskosvobodovskej tradície“.
Prezident nebol
Otázniky vyvoláva aj Dubčekova kariéra po páde komunizmu, ktorá nasledovala po takmer dvoch desaťročiach v ústraní bratislavskej vily pod Slavínom. K pádu režimu príliš neprispel.
Keď prišiel november 1989, na tribúnach ho ľudia vítali s nadšením v Bratislave i v Prahe. Pochopil, že návrat do roku 1968 nie je možný. Dúfal však, že sa stane prezidentom. „Veľmi chcel byť prezidentom, mal svoj dlh voči Husákovi, ktorý bol jeho nočnou morou,“ povedal Kusý, ktorý bol pri rozhovore Dubčeka s Havlom. Pri ňom mu Havel oznámil, že prezidentom nebude.
Zvláštny bol jeho vzťah s Vladimírom Mečiarom, ktorého aj on odporučil na post ministra vnútra, ale potom ho kritizoval, keďže chcel udržať spoločný štát. Mečiar Dubčeka nabádal, aby kandidoval za slovenského prezidenta, o niekoľko mesiacov však povedal, že „Dubček pre slovenskú politiku urobil viac zla ako dobra“.
Lex Dubček zatiaľ nehrozí
O priznanie zásluh Dubčeka sa teraz snaží hlavne Smer. Podľa poslanca Borisa Zalu by mohol mať aj on zákon ako Andrej Hlinka. Iné politické strany s jeho nápadom zatiaľ nesúhlasia.
Ako ho lámali v Kremli
Ku kľúčovým momentom Dubčekovho života patria dni po invázii Varšavskej zmluvy, keď ho s vedením strany sovietske vojská uniesli do Moskvy. Ťažké chvíle popísal člen ÚV KSČ ZDENĚK MLYNÁŘ v knihe Mráz prichádza z Kremľa.
„Viedli ma asi cez dve susedné miestnosti a potom otvorili dvere a ja som uvidel Dubčeka. Ležal v posteli pod prikrývkou, bolo horúco, a preto si prikrývku zrhnul. Bol do pol tela nahý a ležal bezvládne, zrejme pod vplyvom upokojujúcich liekov. Na čele mal menšiu, leukoplastom zalepenú ranku, v tvári neprítomný výraz človeka omámeného drogami.
Hovoril prerývane a nesúvisle. Povedal, že teraz nie je schopný čítať žiadne listy. Jeho stav nedovoľoval žiadny vecný rozhovor.
Dubček bol v stave úplného nervového zrútenia. Zranenie na čele utrpel nárazom o umývadlo, keď padol v kúpeľni. Ja som s ním znovu hovoril až ďalší deň, tesne predtým, než sme všetci nastúpili na oficiálnu časť rokovania, keď už mal byť podpísaný známy „moskovský protokol“. Pri prípravách textu tohto protokolu sa Dubček na našich kolektívnych rokovaniach a debatách nezúčastnil.“
(r)
Išlo iba o nehodu
Okolnosti Dubčekovej smrti vyvolávajú napriek dvom nezávislým vyšetrovaniam polície pochybnosti a už roky sa na Slovensku objavujú rôzne konšpiračné teórie.
BRATISLAVA. Diaľnica D1 neďaleko Humpolca je dodnes známa vysokou nehodovosťou, zvlášť jej 88. kilometer. Platilo to aj 1. septembra 1992, keď BMW s Dubčekom na zadnom sedadle v daždivom počasí vyletelo z diaľnice. Dubček nemal zapnuté bezpečnostné pásy, náraz politikovo telo vymrštil desať metrov od auta. Jeho vodič Ján Rezník sa zranil ľahko.
Vážne zraneného politika previezli do Prahy. Napriek ťažkým poraneniam hrudníka a chrbtice bol až do konca septembra pri vedomí, ale 8. novembra večer v nemocnici Na Homolce zomrel.
Prekročenie rýchlosti
„Ten úsek je najhorší v tom, že je na polceste medzi Brnom a Prahou, takže tam často nastáva únava u vodičov,“ povedal SME pôvodný vyšetrovateľ nehody z Pardubíc Josef Bláha. Sám miesto nehody považuje za pomerne bezpečné.
Hoci Rezník odmietol o nehode vypovedať, polícia podľa Bláhu nechala vypracovať znalecké posudky. „Bolo tam jasné prekročenie rýchlosti a aquaplaning,“ povedal vyšetrovateľ. Rezník tesne po nehode lekárovi tvrdil, že išiel 80, vyšetrovanie však ukázalo až 130–kilometrovú rýchlosť. Auto na mieste preveroval expert z automobilky BMW z Nemecka a Bláha povedal, že vylúčili úmyselné spôsobenie nehody. Rezník dostal za nehodu ročný nepodmienečný trest. K prípadu sa pre médiá nevyjadruje.
Potvrdenie
Vyšetrovanie nehody otvorila slovenská polícia v roku 2000.
Vtedajší šéf vyšetrovateľov Jaroslav Ivor povedal, že aj opätovné vyšetrovanie potvrdilo „zavinenie zo strany vodiča, porušenie pravidiel cestnej premávky, neprispôsobenie rýchlosti stavu a povahe vozovky“.
Vyšetrovatelia aj nezávislý expert na dopravné nehody potvrdili aquaplaning teda zníženie ovládateľnosti auta, ktoré vo veľkej rýchlosti nabehlo na vodu.
„Bol tam očitý svedok, ktorý išiel tým istým smerom, BMW ho predbehlo a on nehodu videl.“ Miesto, kde sa stali aj ďalšie vážne nehody, potom viackrát rekonštruovali a menili profil cesty.
(knm)
Kliknite - obrázok zväčšíte.
