Určite sa vás na to pýtali často, aspoň nebudete musieť premýšľať o odpovedi. Čo ste robili 17. novembra 1989?
„Všetkým som dlho hovoril, že som v ten večer sedel u Sone Szomolányiovej. Bola tam veľká partia, Jano Budaj, Vlado Čech, Mišo Ač a ďalší a debatovali sme o tom, čo by bolo treba robiť. Po rokoch mi Soňa Szomolányiová povedala, že toto stretnutie bolo už 16. novembra. Takže, čo som robil 17. novembra, to netuším.“
Ako ste žili pred Novembrom?
„Bolo to pre mňa zvláštne obdobie, nemal som zamestnávateľa, nemal som nadriadeného. Bol som už asi dva roky pred novembrom prognostik, vedecký pracovník v slobodnom povolaní, asi prvý u nás. Živil som sa zákazkami, ktoré som spracovával väčšinou pre kamarátov v rôznych výskumákoch, napríklad pre Miloša Zemana, ktorý vtedy viedol trochu čudné oddelenie pre prognostické modelovanie v pražskom Sportpropagu.“
Čo vám osobne November dal?
„Radikálne sa mi zmenil život. Predtým som necestoval, teraz cestujem. V živote som nemal peniaze, teraz ich mám. Nikdy predtým som nemal možnosť toľko komunikovať a čítať ako teraz, otvoril sa mi svet. Otvoril sa mi život plný príležitostí, samozrejme, aj drsnejší a dramatickejší. Som vďačný osudu, že som sa dožil Novembra 1989 na prahu stredného veku. Tí, čo mali vtedy po 60-ke, tie príležitosti už nemohli využiť naplno. Mnohí z nich zatrpkli.“
Dnes je v móde uvažovať o historických alternatívach, nad otázkou „čo by bolo keby“. Ako by vyzeral váš osud, keby k novembru nedošlo?
„Komunizmus, nekomunizmus, zakladali sme si rodiny, milovali svoje deti, mali skvelú partiu, s ktorou sme sa pravidelne schádzali, vydávali si svoje knižky, neprekážalo nám, že v náklade 30 kusov. Boli sme ešte na začiatku roku 1989 pripravení týmto spôsobom svoj život odžiť. V malých enklávach ľudí, ktorí si rozumeli, dôverovali si. Za „hranicami“ týchto malých pospolitostí však zúril reálny socializmus – nedostatok všetkého vrátane tých najdôležitejších vecí.“
Ak by to pokračovalo týmto štýlom, nebol by z vás podobný zatrpknutý starec, o akých ste hovorili?
„Ja som o zatrpknutých ľuďoch hovoril v inom kontexte. Pre mnohých prišiel ten November 1989 neskoro a pre mnohých nevítane. Nové príležitosti už využiť nemohli, naopak, prišli o svoje istoty, fleky, kariéry, zvyky. Ja som nebol zatrpknutý ani za komunizmu. Len by som možno zomrel o pár rokov skôr, lebo sa v tej našej spoločnosti dosť chľastalo.“
Čo revolúcia priniesla Slovensku?
„Slováci si po dlhom čase opäť mohli slobodne rozhodnúť o svojom osude. Slobodne si v demokratických voľbách trikrát zvolili Vladimíra Mečiara, v posledných voľbách poslali do parlamentu Smer, SNS. Nech sa páči. Sloboda je predovšetkým o zodpovednosti za vlastnú voľbu a cestu životom. Ak ešte dnes hľadajú vinníka mimo seba, vo Verejnosti proti násiliu, Gálovi, Maďaroch či Dzurindovi, alebo z druhej strany v Mečiarovi či Slotovi, znamená iba toľko, že je 18 rokov málo, aby národ dospel a dokázal sám za seba prevziať zodpovednosť.“
Ako by vyzeralo Slovensko, keby nebolo Novembra?
„Mali by sme tu asi o osem rokov nižšiu šancu na dožitie a oveľa horšiu kvalitu života. Horší by bol zdravotný stav populácie, na dovolenky by sa chodilo napríklad do Rumunska a Bulharska, v školách by sme sa bifľovali dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, k voľbám by sme chodili bez desatiny percenta všetci a hádzali by sme do urny kandidátov jedinej správnej politickej strany. Ale toto sú úplne absurdné hypotézy, už len vďaka rozvoju informačných technológií sa ten režim jednoducho musel zvnútra rozložiť. Nebol udržateľný.“
Sťažovali ste sa, že už málokto Novembru hovorí revolúcia. Prečo?
„Málokto sa jej aktívne zúčastnil. Keby komunisti v novembri v Bratislave zatkli nejakých dvadsať ľudí, tak by nevzniklo Koordinačné centrum Verejnosti proti násilu, nijaká VPN. Spočiatku to bol iba veľmi obmedzený okruh ľudí. Ale už o dva týždne, keď bolo jasné, že je tá zmena nezvratná a nebudú žiadne represie, vtedy odštartovala druhá vlna „detí revolúcie“, ľudí, ktorí išli po pozíciách, kariére. Dovtedy sedeli pri televízii a čakali, ako to dopadne.“
Písali ste v blogu, že by ste chceli čítať knihu od Petra Zajaca, v ktorej by vyvrátil mýty spojené s Novembrom: že to bola dohoda veľmocí, alebo že išlo o obchod medzi komunistami a disentom. Zajac ešte knihu nevydal, môžete teda tie mýty vyvrátiť vy?
„Dohodu veľmocí vylučuje obrovská spontaneita celej tej veci. Sám som bol šokovaný tým, ako v rovnakom čase na rôznych miestach po celom Slovensku vznikali organizácie VPN, ako sa všade našli veľmi podobné typy lídrov s rovnakým správaním, vznikali skupinky, ktorým nikto neposielal nejaké inštrukcie, aby niečo zakladali. Kamkoľvek som potom prichádzal na Slovensko, všade som to už našiel hotové vrátane rovnakého bordelu, aký vládol v prvom sídle VPN na Jiráskovej ulici. Všade na Slovensku totiž existovalo to, čomu sme hovorili ostrovy pozitívnej deviácie, malé skupinky ľudí, ktoré sa schádzali, vydávali vlastné samizdaty, ako ľudia okolo Marcela Strýka v Košiciach a podobne. To sa nedalo nakonšpirovať.“
Neodporuje to vášmu tvrdeniu, že by stačilo pozatvárať nejakých dvadsať ľudí a VPN by nebola?
„To je iná vec a súvisí so špecifickým postavením Bratislavy. Tu boli médiá, úrady, vysoké školy a podobne. V Prahe to bolo podobne. Bratislava bola jednoducho vidieť. Zásadný vplyv na vývoj na Slovensku mal prvý dialóg v Slovenskej televízii. Prebehol oveľa skôr, než sa stalo čokoľvek podobné v Česku. Situácia sa zlomila, keď ľudia videli, že v televízii sedeli nejakí neznámi ľudia, požadovali zrušenie vedúcej úlohy strany, odchod ruských vojsk a slobodné voľby a že ich nezatvorili. Takže sa asi naozaj niečo stalo.“
A dohoda disentu s komunistami?
„V Prahe prebiehali veľmi intenzívne dialógy za okrúhlym stolom s komunistami, v Bratislave však nič také nebolo. Pamätám si presne, ako sme išli prvý raz na Úrad vlády. Proti nám sedel vtedajší minister spravodlivosti Milan Čič a ďalší. Prišli sme tam asi dvanásti, sadli za stôl a povedali, že chceme slobodné voľby, zrušenie ústavného článku o úlohe komunistickej strany a odišli sme. Ani na chvíľu to nemalo charakter dialógu, nehľadal sa žiadny kompromis, dohoda.“
To však bolo iba na Slovensku, v Čechách sa dohoda hľadala.
„Ani to však nepovažujem za žiadnu dohodu v zmysle, že my komunisti sa teraz s vami dohodneme, že tridsať percent moci je pre nás, tridsať pre vás a zbytok dáme ľudu. Komunistom bolo jasné, že sa režim rúca, pretože sa rúcal všade okolo a ak si chcú zachovať isté pozície v budúcnosti, nemôžu zutekať, ale rýchlo prestúpiť do nového vlaku. Možno mali chvíľu aj strach z protikomunistických represií, z procesov s ľuďmi bývalého režimu. O mesiac, možno už o štyri dni pochopili, že o nič také nejde, že revolúcia prebehne ústavným spôsobom a odovzdanie moci bude nenásilné. To však nepovažujem za nejakú mafiánsku dohodu o rozdelení moci.“
Pred rokom ste povedali, že váš najväčší ponovembrový protivník Mečiar je už iba marginálna figúrka. Nezmýlili ste sa?
„A je významná figúrka? O čom rozhoduje? Hádže rozbušky do koalície, raz pre SIS-ku, raz pre pôdu, raz pre Maďarov, ale to je všetko, čo dnes Mečiar môže urobiť. A aby ich hádzal o niečo menej, tak mu ponúknu nejaké výhody. Podarilo sa mu však od minulých volieb presadiť napriek koalícii nejaký významný zákon? Je ešte centrálnou postavou slovenskej politickej scény? Vedľa Roberta Fica vyzerá ako jeho starý otec. Časy, keď rozhodoval Mečiar o tom, ako sa bude Slovákom žiť, aké pravidlá hry tu budú platiť, kto bude fízlovaný, zavretý, kto bude privatizovať, sú definitívne preč. Sú však preč spôsobom, ktorý ma neteší. Fico je totiž iba mladší klon Mečiara.“
Na Slovensku sa hovorieva, že sa krajina vracia pred November. Je to opodstatnené?
„Nezmysel. Na konci decembra zmiznú v Európe hranice, vychádzajú knihy, aké chcete, noviny od nacionálnych plátkov cez bulvárne po najnáročnejšie periodiká, obrovská časť hospodárstva je privatizovaná, mnoho našich detí študuje na svetových univerzitách. Je to otvorená spoločnosť a svojím spôsobom aj oáza demokracie a prosperity.“
Aký zmysel majú Ficove kroky, keď chce stanovovať ceny v obchodoch či zisky súkromných firiem?
„Ficove činy a gestá si môžem interpretovať iba dvojakým spôsobom. Jedným je, že tomu naozaj verí. Že je tam pre tých tridsať percent ľudí, ktorí sú nahnevaní na všetko, čo sa stalo po Novembri, nenávidia kapitalizmus a NATO. Hovorí ich jazykom a verí tomu, že je to tak správne. Druhá interpretácia je, že je to čistý marketing, technológia moci. Neverí tomu, ale vie, že mu to získa podporu tých spomínaných tridsať percent hlasov.“
Na Slovensku možno vznikne zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. Ako ho hodnotíte po skúsenostiach z Novembra?
„Pred ruskou inváziou to bol nomenklatúrny komunista. Medzi rokmi 1969 a 1989 nepovedal k vývoju udalostí jediné zásadné slovo. Mlčal.“
Dubček v roku 1989 súperil s Havlom o post prezidenta. Povedali ste, že definitívne ste si uvedomili, že by taký človek nemal byť hlavou štátu, keď ste ho videli plakať, lebo mu funkciu nedali.
„Tak po prvé, prvým prezidentom demokratického Československa nemohol byť bývalý komunista. Bolo by výsmechom Novembru 1989, keby v tom spore prehral s disidentom Havlom. Dubček je symbolická postava, jeho symbolický význam sa však volá 1968.“
Ale už nie 1969, keď podpísal pendrekový zákon?
„Už nie roku 1969 ani 1981 a už vôbec nie roku 1989.“
