ktorí ho v roku 1970 pozvali do domu Rudolfa Sikoru na legendárny 1. otvorený ateliér, považovaný za prvú tribúnu umelcov slovenského undergroundu. A neoficiálnu scénu neopustil až do revolúcie. Stal sa z neho zakladateľ konceptuálneho umenia a umenia akcie u nás. Ku svojej 50. si podľa vzoru východných mudrcov zmenil meno. Na jeseň v trnavskej Galérii Jána Koniarka odznela jeho veľká výstava s názvom Ani slovo, ani vec, ktorá však mohla zachytiť len nepatrný výrez rozsiahlej tvorby umelca. Názov výstavy, ktorá by sa dala považovať za jubilejnú, bol podľa slov Monografistu T.D "jediný možný variant, ktorý vlastne hovoril, že mi ide viac než o slovo, viac než o vec".

Akou inštaláciou ste sa predstavili na 1. otvorenom ateliéri?

Volalo sa to Ne-dážď - boli to umelohmotné kvapky dažďa zavesené na šnúre na bielizeň - taká anekdota. Je to síce poetické, nič nové, ale dodnes ma vzrušuje situácia, keď odveký metaforický spôsob čítania sveta môžem spracovať súčasným jazykom. Nerád ukazujem akési existenciálne zápasy. Skôr sú to hry a maličkosti. Navyše, v tom čase výzvy pracovať s umelou prírodou a paradoxom doslova viseli vo vzduchu.

Otvorený ateliér bol prvou alternatívou voči výtvarnej scéne, ktorá sa začala prudko normalizovať. Ako ste to vnímali?

V roku 1970 ešte doznievali 60. roky, keď sme si mysleli, že svet je náš a my ho spasíme.

O 60. rokoch Eugen Gindl povedal, že bez ich ideálov by dnešný svet bol ešte temnejším...

Celú strednú a začiatok vysokej školy som absolvoval v 60. rokoch, ktoré boli očarujúce. Akú spoločenskú zmenu vidíme za posledných 10 rokov? Žiadnu. Naproti tomu v 60. rokoch sa to menilo každý rok. Tá dynamika sa týkala aj umenia - odrazu tu bol pop-art, potom op-art, a kto to nerobil, bol zastaralý. Postmoderna zakrýva posledných 20 rokov, je akoby nečitateľná, ale umenie ideovo iba odráža obdobie, čo sa nemení. Vtedy bolo dynamické.

Čím si to vysvetľujete?

To, čo dodalo 60. rokom ich jedinečnosť, bol ideový utopizmus. My sme prvú beatnickú vlnu prežívali dosť krehko - ak mal niekto dlhé vlasy, mohli ho dať policajti jednoducho ostrihať, ale na Západe beatnici prerazili s osobitným vnímaním sveta, ktoré neskôr vyústilo až do komún - akýchsi prvokresťanských ideálov. Iste, že tam boli aj drogy a že sa to napokon nepodarilo. Ale o čom je človek? Veď predsa každý z nás musí mať možnosť v krátkom čase svojho života povedať sebe aj druhým, že život má aj inú dimenziu, aj keď vydrží len chvíľu... A u nás to vtedy bolo uľahčené aj tým, že už nikto neprežíval ozajstný strach o život, ako v 50. rokoch, a nepoznali sme globálne problémy.

V tvorbe masívne využívate slovo - ale nie je slovo vo výtvarnom umení akousi barličkou?

Slovo je barličkou a niekto predo mnou dokonca povedal, že umelec je človek s barlou. So slovom robím stále, neviem sa toho zbaviť! (Smiech.) A môžete mi veriť, že práve slovenské slovo dosť limituje. Ale to je práve tá hra - keď zahraničný divák nerozumie môjmu slovu, chcem, aby pochopil druhý plán, ktorý by mal byť naozaj podstatnejším. Navyše, téma takzvanej "čistoty" je široká a nanešťastie dosť zakorenená. Nemám nič proti autorom, ktorí si našli svoje médium, sú mu verní a dodržiavajú pomyselnú čistotu, ale keď uvidím objekt, ktorý je zostavený z eklektických prvkov, a ja napriek tomu cítim silu jeho energie, tak mi môžu rozprávať o čistote, koľko chcú. Je to jednoducho iný spôsob chápania - v súvislostiach. Vtedy "barla" - môžete to nazvať, ako chcete - nie je nadbytočná. Ničím totiž neznižuje tú zvláštnu alchýmiu novej kvality, ktorú sme dovtedy nespozorovali. Je to starodávny princíp.

Ste autorom kreslených anekdot preto, že to patrilo k dobovej atmosfére?

Ach áno, "vtípky" - to vás hneď dali o dve poschodia nižšie. V skutočnosti to bola hra, ktorú milujem. Na druhej strane - ako sa dá vysvetliť fakt, že sa takýmto spôsobom pracovalo všade na svete - bez ohľadu na systém? Podľa mňa umenie v 70. rokoch prešlo reformáciou - vyhnalo samo seba, aby sa odznova na všetko pýtalo. My sme mali šťastie, že sme z politickej nemožnosti mohli rovnakým jazykom komunikovať s kolegami zvonku, lebo oni takisto prišli do nulového bodu straty viery v galerijné umenie a k otázke, či život samotný nie je predsa len viac. A slovenské umenie, samozrejme okrem stredoveku, nikdy nebolo tak v súzvuku so svetom, ako práve vtedy.

Ako to myslíte?

Niektorí kolegovia v "slobodnom svete" vtedy prestali tvoriť - odišli k zenovým či ekologickým skupinám a aktivitám, rafinovane sa vzdialili do prírody, ale potom sa vrátili. Je to normálny príbeh umenia, ktorý nemanipuluje s pokorou a podobnými vecami. Tieto kategórie totiž patria do života. Nie do umenia. Umenie hrá inú hru. A nie je zlyhaním umelcov, že sa opäť vrátili do galérií. Prešli proste istým obdobím pýtania sa a neskôr ku konceptuálnemu mysleniu. Vyzeralo to však tak, že je to slepá ulica - že tí ľudia, čo verili klasickej maľbe to vydržali, a tí čo odišli - boli škodcovia. Lenže odpoveď je zložitejšia. Maľba sa vrátila, ale nie tam a k tým, čo ju akože "držali". Vrátila sa so skúsenosťou a stratégiou konceptu. Je fascinujúce čítať cestu umenia...

Odkiaľ sa vo vás objavila fascinácia umením?

Prišiel som do Bratislavy študovať výtvarné umenie z neurotického zúfalstva. Nevedel som si predstaviť seba samého v pragmatickom svete. Bratislavská ŠUP-ka bola v tom čase jediná umelecká škola na Slovensku a jej prostredie bolo fantastické - nabité individualitami, hoci sa tam vtedy, paradoxne, umenie nerobilo. Spolužiak z vyššieho ročníka, čo študoval fotografiu, si vtedy zahral hlavnú postavu v práve nakrúcanom filme Slnko v sieti. Každý každého poznal, bolo nás málo a naše dievčatá, teda "kočky" v okolitej šedi úplne svietili! Žili sme v tom, že ideme do radosti. Nikomu vtedy ani nenapadlo niečo iné.

Akí sú vaši študenti?

Mladícku bezstarostnosť vidím aj na nich, ale kdesi vzadu počítajú s pragmatickým svetom, do ktorého vstupujú, a už teraz vedia, že nebudú výtvarníkmi. Cítim ich rezignáciu. Samozrejme, že za nich nemôžem hovoriť, ale viem, koľko energie potrebujem, aby som ich motivoval. Istý poslucháč, ktorý vynecháva výuku, mi povedal, že dobehne všetky zmeškané hodiny a povinnosti, čo aj urobil. Ale ja nevyučujem beh na rýchle trate. To je otázka výberu. Sú rôzne ponuky. Ja uprednostňujem pomalosť a tú nedobehnete.

Čo pre vás znamenala literatúra, keď sú vaše rané práce motivované Isaakom Babelom?

Boli sme generácia sčítaných detí. Štátna politika vtedy zásobovala aj dedinské knižnice skvelou klasikou. A v Bratislave som objavil Kafku aj Babela, čo písal príbehy ľudí na okraji, ale jeho hlavným hrdinom bol jazyk. Je to čistá lyrika. Nie sú to veľké vojnové príbehy - len útržky zo života. Samozrejme, že je aj krutý, inak by tá lyrika zapáchala ružovosťou. Život má totiž spodný hlas temnoty a tragiky. Preto mi je slovo také blízke. Hlavne slovenské.

No používate aj cudzie. Známy je váš frk, keď ste nakreslili vajíčko, na ktorom je napísané "exit".

Občas pracujem aj s inými jazykmi. Moja raná práca Sneh na strome zobrazuje tmavý strom popísaný bielymi slovami "sneh" v najrozličnejších jazykoch sveta. Verím, že sa mi tým podarilo umocniť paradox slovného osneženia holého stromu. (Smiech.)

Cítite echo konceptu v reklamnom priemysle?

To "vykostenie" slova a jeho významu? Dnes už tomu nikto nechce veriť, ale vtedy to bol hlas doby. Páči sa mi pojem neokoncept, keď aj súčasní umelci zmiešavajú dokopy, čo sa dá. Je samozrejme blízky reklame. No je to preto, že aj súčasné umenie takto číta svet. Od nás tí najlepší výtvarníci odchádzajú do reklamy. Iste, sú tam aj veľké peniaze, ale idú tam hlavne preto, že v reklame cítia hlas doby. Takže súčasný výtvarník musí hľadať iné stratégie - nedajú sa opakovať už použité konceptuálne postupy. Darmo budeme kvíliť, že nás vykradli - realita je taká, že reklama sa zmocnila istého priestoru, lebo diváka oslovuje. No jazykový terén, v ktorom v súčasnosti výtvarník pracuje, je nesmierne široký.

Čo to znamená?

Súčasný obraz umenia je oveľa vzrušujúcejší, aký som doteraz poznal. Vyhovuje mi jeho nejasnosť. Vidím vyminutý jazyk z klasických čias maľby, ktorým sa dá vytvoriť skutočne súčasné dielo.

Ako vnímate vyprázdnenie umenia jeho vlastnými prostriedkami?

Pravda je, že by som oveľa radšej žil v čase s nejakými pravidlami. Keby som bol stredoveký maliar a vedel, čo mám maľovať, pre koho a ako...

Takže sloboda je najväčšia nesloboda?

Nie som rád že som zažil toto obdobie v zmysle toho, načo vlastne spoločnosť potrebuje umenie. Tento druh umenia nie je liekom.

Chcete povedať, že voľakedy liekom bolo?

Myslím si, že vždy bolo spoločenskou záležitosťou. Teraz sa týka len pár jedincov, ktorí majú peniaze, lebo spoločnosť do toho vôbec neinvestuje. A slovenská spoločnosť v tom už vonkoncom nemá jasno. Ľudia nepoznajú základné pravidlá. Oberáme sa dobrovoľne o jeden z rozmerov slasti, ktorým je "služba". Musel by nastať iný spoločenský konsenzus, aby sa to zmenilo na lepšie...

Podľa zenu je rozmýšľanie vlastne najväčšia prekážka myslenia. Neprekáža vám to ako mysliacemu človeku?

Rozmýšľanie nie, mozog často. Uznávam nemyslenie, iba ak tvorí súčasť myslenia. To nie je negatívne. Pre mňa je hlavné - nepchať sa dopredu. No a popri slove a anekdote mám ešte ďalšie prekliatie - je to metafora. Stále sa ma drží a neviem sa jej vzdať.

Prečo nepoviete požehnanie?

S metaforou pracujem stále, ale potom ma oveľa viac zaujíma, ako ju mám z tej výpovede vyhnať von. Uvoľní totiž miesto, prinesie iný druh prázdna. Ja prázdno nechápem ako rozmer ničoty a nihilizmu - toho sa desím. A tak hovorím: "Som zrkadlo. Za mňa si stúpla slepá strana temnoty." Zaujíma ma to zrkadlenie - radosť z hry. Možno je to ďalšia barlička... Vidíte, nielenže so slovami pracujem, ale míňam energiu hovorením o tvorbe na úkor toho, aby som vytváral veci. Po našom rozhovore prídem domov ako vyhasnutá baterka. Ale prečo by som túto svoju schopnosť mal odhadzovať? A poďakoval som vôbec za ňu? A prečo vlastne by mal byť svet ochudobnený o takýchto mužov "s barlami"? Veď kombinujú. Dôležité je len to, ako to robia.

Ďakujete nejakej vyššej bytosti? Ste veriaci?

Prirodzene.

Ste "zenový" kresťan?

Hlásim sa ku kresťanstvu, lebo cez skúsenosti a výchovu mám zakódované naše tradície. Iné tak blízko nepoznám - v zene nie som zbehlý, ale oslovilo ma to zenové, čo som našiel v európskej kultúre - napríklad Majster Eckhardt, ktorý tvrdil, že človek nemôže vlastniť dogmu ani systém a je odkázaný na osobný rast. Navyše, veľakrát robím veci, ktoré sú na hrane viery, a odpoveď, že som veriaci človek, je tiež dosť trúfalá. No musím na nej trvať, lebo pre mňa je život dôležitejší ako umenie.

Hovoríte to s ľahkosťou človeka, ktorý sa už v umení potvrdil...

Nepovedal som to len ja, povedali to aj veľké osobnosti - napríklad Giacometti, keď vyhlásil, že ak by v horiacom dome stál pred otázkou, či má zachrániť niekoľkomiliónový Rembrandtov obraz, alebo živú mačku, vyberie si mačku. Vyzerá to literárne, kto vie, ako by sa napokon zachoval, ale dobré je, že o tom vôbec uvažuje.

Vráťme sa k lyrike, ktorá je vašou humánnou správou, keď sa napríklad pýtate: "Prečo je vločka v kožuchu ľahšia, ako nahá kvapka?"

Lyrika je aj istý druh utrpenia, ak hovoríme o pragmatickom živote, ktorý má rád vysokých, statných, zdravých. Nie som doň príliš vyzbrojený. Na druhej strane - práve "medvedí" chlapi dokážu byť naozaj lyrickí. Ja si skôr musím dávať pozor, aby som nerobil pseudolyriku - mám k tomu totiž blízko. Veľký chlap urobí civilnú lyriku - takú, ako má byť, ktorá je dravá v dobrom slova zmysle - je nežná, jemná, a neskĺzne do banality.

V konceptuálnej knihe pre deti, ktorú ste vytvorili spolu s Viliamom Klimáčkom - Noha k nohe - uvádzate, že Klimáček má jedenástku nohu a vy len šesť a pol. Trápi vás to?

Týka sa to len istého citlivého veku čitateľov. Pre autorov je to už naozaj jedno. (Smiech.)

Ale neznie to čudne - malý človek - malá lyrika, veľký človek, veľká lyrika?

To najpodstatnejšie, čo sa s vami udeje, je, keď dospievate. Nesiete si to potom so sebou celý život. A také tie menšie napoleonské či chaplinovské typy sa často vrhnú do súperenia so svetom a stáva sa, že ho skutočne dobyjú. Ale kým na to prídu, chvíľu to trvá. Svojím spôsobom som tým prešiel aj ja. Pomohlo mi to nájsť si svoje miesto. Mal som biologicky dané, že som bol posledný v rade a pozíciu z tohto "okraja" som si zamiloval. Nepchám sa dopredu, ale mám šťastie, že ma napriek tomu začínajú oceňovať. Spoločnosť totiž spravidla nedá človeku potrebný čas... Ja som však dosť skoro prestal mať nejaké mindráky. A keď mi chýbalo vlastné poznanie, našiel som si ho v knihách, v ľuďoch okolo seba, alebo v príbehoch. Človek kráča životom a umenie je skvelé práve na to, aby ste sa zrkadlili. Pri čítaní Babela alebo Hrabala sa okamžite identifikujem s ich hrdinami - mne blízkymi ľuďmi. Oproti tomu veľké postavy Leva Tolstého mi veľa nehovoria.

Vaša manželka Salome je Grékyňa. Čo vám dala kultúra jej národa?

Do Grécka sme prvýkrát vycestovali už ako rodina, lebo Salome je z generácie potomkov gréckych emigrantov, ktorí prišli do Československa po roku 1948. A môj prvý vnem bol, že som prišiel do Byzancie. Pre Grékov je to teraz silnejší odkaz ako antika. Búchajú sa síce do pŕs, že sú Gréci, ale viac-menej to vnímajú tak, že kresťanstvo muselo pohanskú antiku odmietnuť. Dnes je pre nich dôležitejší duchovné dedičstvo ortodoxie.

Vo svojej tvorbe sa však odvolávate na mytológiu.

Iste, dokonca o mne napísali, že vraj "iskrím medzi mýtom a banalitou". (Smiech.) No nech už hovoríme o keltskej, slovanskej alebo o ugrofínskej tradícii, náš európsky kultúrny základ je stále antika. Tam je všetko. Náš hrdina energeticky žije a hľadá práve tu. Staré Grécko je nevyprázdniteľný klenot.

Aj v čase globalizácie?

Tento rok som videl v Grécku rekonštrukciu starej gréckej architektúry podľa istého amerického profesora - tak to bola riadna postmoderna! Gýč ako hrom. (Smiech.) Urobil to však na základe rôznych úlomkov a fragmentov, ktoré ešte ostali zachované, a použil farby, aké sa najviac približovali pôvodným. Nešlo o nejakú profesorovu fikciu, hoci bolo všetko pomaľované krížom-krážom. On len dodržal pôvodnú oltárnosť. Moja žena sa hneď otočila, že to nechce vidieť, ale mňa táto teatrálnosť oslovila. Dokázal som si predstaviť, že keď sa v tom dávnom čase niekto vybral zďaleka do Delf, aby sa dozvedel, akú sudbu mu predurčili bohovia, musela ho privítať veľkolepá scéna, podobná dnešnému SuperStar. Taký človek totiž vopred očakával fascinujúce divadlo, kde je skutočným hrdinom práve on.

Inšpiruje vás fakt, že váš syn je vlastne tiež Grék?

My sme všetci tak trochu guláš. (Smiech.) Sme klasickí Európania. No rád o tom uvažujem a aj to využívam... Poznáte nádherný Leonardov obraz Jána Krstiteľa? Visí v Louvri, ale všetci utekajú k Mone Lise a len málokto sa pri ňom pristaví. Záhadne ukazuje prstom hore a nie je ani jasné, či je to muž, alebo žena - typický Leonardo. A ja mám teraz chuť odfotiť ruku Salome v rovnakom geste Jána Krstiteľa. Samozrejme, že sú to slovné hry, keď biblická Salome získala hlavu Jána Krstiteľa, ale prečo by som v tom celom nemohol použiť svoj osobný príbeh, keď žijem so ženou, ktorá sa tak volá, aj keď nie je hebrejského pôvodu?

Nedávno prebehlo v tlači, ako nejakí experti skúmajú Leonardove diela tak, že k vybraným fragmentom jeho obrazov prikladajú zrkadlo a tvrdia, že da Vinci do nich zakódoval podobu záhadných, strastiplných bytostí. Načo je to dobré?

Som otvorený tajomstvu v najširšej miere, ale nemám rád, keď sa isté veci priťahujú za vlasy... Tajomstvo spočíva v inom. Často ľudia navodzujú "tajomstvo" zložitým vrstvením bizarností, akoby ho chceli prehĺbiť, ale paradoxne ho neprehlbujú, len ho bičujú. Na druhej strane bol Leonardo naozaj neuveriteľný človek. My sme úplní barbari oproti tomu, koľko tvorivosti, energie a viery venovali Leonardo či Michelangelo všetkému, do čoho sa pustili. Keď moji poslucháči objavia, aké obrazy namaľoval taký Caravaggio v ich veku, úplne sa roztrasú. Vidím na nich túžbu vyrovnať sa tomuto výkonu. Samozrejme, že majú inú predprípravu, lebo je to aj otázka remeselného daru, ale som presvedčený, že keby sa to malo vrátiť, človek sa nestratí. Dá sa to nanovo získať. Žijeme však vo svete, kde sa vytratila potrebná pomalosť.

Prečo ste učiteľom pomalosti?

Pokúšam sa, aby som spolu so svojimi študentmi zažil pomalosť ako jeden z podstatných rozmerov umenia. Pomalosť totiž neznamená, že človek málo tvorí. Veď koľko ostalo diel po spomínaných maliaroch, alebo po Shakespearovi, ktorý sa nedožil šesťdesiatky...

Vašou ďalšou témou je ticho, aj keď ho na obrazoch vyjadrujete slovne. Čo pre vás znamená?

Je tam ešte aj prázdnota. Najsilnejšie ticho bolo v 70. rokoch - predovšetkým rezonovalo v nemožnosti robiť, ale aj v tom, že vtedy celé západné umenie dovoľovalo hľadať tie najrozmanitejšie formy svojho prejavu. Keď ukazujem ticho, je to pre mňa viac práca s paradoxom, ako s tichom samotným.

Ide vám o umenie vytvoriť napätie, ktoré človek prežíva, keď chce tento paradox pochopiť?

Raz som nakreslil partitúru s názvom Ticho, na ktorej je prázdna notová osnova. A na okraj, len tak po bokoch, som pridal v zmenšenom formáte rovnakú osnovu. Niekto sa pri tom kamarátsky rozčúlil: "A kde je to ticho? Tu alebo tam?" Odpovedal som - "je v tebe". V tom vidím hru a posuny, čo ma vlastne zaujíma najviac.

Čím si vysvetľujete fakt, že ste oproti Slovensku mali v Čechách vždy oveľa väčšie a živšie publikum, ktoré so záujmom očakáva vaše nové práce?

Mám vôbec právo posudzovať slovenské prostredie, ktoré aj ja spoluvytváram? Asi nie. No poviem vám jednu skúsenosť. Keď sme v roku 1996 s Viliamom Klimáčkom vydali knihu Noha k nohe, ktorú som ilustroval, vydobyla si v odborných kruhoch vynikajúci ohlas. Myslel som si vtedy - kurnik šopa, veď sa nám to celkom podarilo! V Čechách to bolo fajn, ale na Slovensku - nič. Bol to nepríjemný zážitok, ale po 5 rokoch ma stretli naši ľudia a hovoria: "Tá Noha k nohe bola fantastická!" Slovákom to dochádza po 5 rokoch! Všetci ma dnes chvália za veci, ktoré sú dávno urobené a spia, ale v čase, keď som potreboval takúto podporu, boli ticho. Ale teraz nejde o mňa! Ja som predsa len už v mojej generácii usadený. Ide o ostatných - prečo takto pomaly reagujeme oproti Čechom?

Je to akýsi ostych?

Iste. Keď mám aj ja nejakú besedu, som zbytočne nervózny. Nedokážem urobiť to, čo sa naučili niektorí moji českí kamaráti. Idú do diskusie so svojím problémom, v ktorom ešte nemajú jasno, a sú zraniteľní. Vyložia ho na stôl, diskutéri ho v tej chvíli rozfranforcujú, autora doslova zničia, ale vybojujú zaň jeho vlastný zápas. Dôležité je naučiť sa nepočúvať negatívne hodnotenie, ale čo sa s tým problémom dá robiť ďalej. Česi radi diskutujú, lebo posúvajú problém, s ktorým žijú, a nenechávajú si ho domov - pre svoju samotu. A to nie je kritika, taká tá ostýchavosť v nás jednoducho je, som rovnaký, ale podarilo sa mi trochu otvoriť, lebo ma baví rozprávať. Navyše ma vychovali 70. roky.

Keď ste v undergrounde organizovali konceptuálne akcie a performancie?

Áno, tak to by ste videli, ako sa dokázal rozčúliť Stano Filko! Pohyboval sa až na hrane dogmy. Ale to je to najlepšie, čo som mohol s našimi avantgardistami zažiť. Stano Filko, ale aj Peter Bartoš boli vo svojich predstavách, ako má vyzerať umenie, až akýmisi cirkevníkmi. Nebagatelizujem to, naopak, to patrí k umeniu. A vďaka nim som tým, kým som. Začalo ma to naozaj baviť a aj vďaka tomu som sa odhodlal chodiť prednášať do Čiech. A s ľútosťou musím povedať, že u nás premeškávame príležitosť diskusie. Nejde o vatu, o akési povinné otázky, mali by sme sa rovnako ako Česi pýtať celkom tvrdo a otvorene. Tam sú na to umelci aj verejnosť pripravení, u nás nie.

Prečo ste sa stali Monogramistom?

Sú mi blízki východní filozofovia a aj niektorí výtvarníci, ktorí si počas svojho života zmenili mená. Na začiatku bola iba banálna anekdota. No potom som si povedal - prečo nie? Veď nič nestratím, ak si svoje meno naozaj zmením. Zistil som, že tým len získam. Išiel som teda k notárovi, ktorý mi o mojom novom mene urobil notársky zápis. Takže v päťdesiatke som začal hrať túto hru, ktorá ma motivuje doteraz. Musím síce ešte na tom trochu pracovať, ale už desať rokov to celkom dobre funguje.