Svoje najsilnejšie obdobie skupina Underworld síce prežívala v polovici 90. rokov, no jej koncerty stále lákajú. Špeciálne v krajine, kde sme toto britské trio mohli počuť iba na cédečkách alebo v kultovom filme Trainspotting. Že bude bratislavská Incheba Expo aréna v piatok vypredaná, sa dalo čakať. Čakať sa však dalo aj všetko ostatné.
Umenie prísť včas
Prvé a jediné prekvapenie prišlo hneď v úvode. Všetko išlo podľa pôvodného časového plánu. To dosť zaskočilo značnú časť publika, ktorá sa trúsila do sály s meškaním vypestovaným na tradičnom sklze väčšiny tunajších akcií. Prišli sme tak o set domáceho Monoida, ale hlavne o nemecké duo Modeselektor. Tí, ktorí ich videli, tvrdia, že to bol vrchol večera. Hudobný aj vizuálny. Časť, keď skutočne zneli progresívne zvuky „reflektujúce budúcnosť“ (alebo minimálne súčasnosť) v spojení s originálnymi vizuálmi. Škoda. Šanca zažiť vychádzajúce hviezdy sa však určite ešte naskytne. Tie pomaly hasnúce prišli asi v poslednej možnej zaujímavej fáze.
Po vyše dvadsiatich rokoch na scéne sa udávanie nových trendov už od nich neočakáva a chodí sa na nich najmä z nostalgie. Tridsiatnici, ktorí na ich hudbe odrástli, sa prídu už len skôr pozrieť, tancuje hlavne mladá generácia, ktorá nezažila zrod raveovej kultúry a nevoňajú jej dnešné tvrdšie podoby elektronickej hudby (breakcore), alebo tie ponurejšie, určené viac na počúvanie (dubstep). Presne takáto zmes ľudí si rozdelila lístky na Underworld aj v piatok v Bratislave. Najväčšia zábava bola priamo pod pódiom, ale atmosféru plnokrvnej tanečnej párty 90. rokov už navodiť nevedia ani traja páni stojaci hore. Bolo to však fajn, očakávane najsilnejšie pri hymne Born Slippy (nečakane zaznela už v prvej polovici dvojhodinového setu) a veľa do seba mal aj gradujúci záver s jedným krátkym prídavkom.
VIDEO: Underworld s hitom Born Slippy v Inchebe
KAMERA: Oliver Rehák, Lenka Bednárová. STRIH: Lukáš Kodoň
Retro je o. k.
Underworld svoj playlist vyskladali zo starých hitoviek a nového albumu Oblivion With Bells. Zvukovo to bolo najmä acid houseové retro, ktoré sa rinulo v kontraste z najmodernejších počítačov s jabĺčkom v logu (aj keď zvuk ako taký bol na pomery Incheby veľmi kvalitný).
Rovnaký oldskúl boli aj svetelné efekty a trblietavé sako speváka Karla Hydea, ktorého tanečné kreácie mali však ešte prekvapivo dosť iskry na to, že mu ťahá na päťdesiatku a jeho vzťah k alkoholu sa dá stupňovať všetkými prídavnými menami od „platonický“ vyššie. Bol to skrátka jeden z večerov, ktorý sa mal uskutočniť pred desiatimi rokmi, no stále môžeme byť radi, že bol aspoň teraz.
Odškrtli sme ďalšiu koncertnú premiéru známych mien a môžeme sa tešiť, že šanca vidieť u nás aktuálnych hudobníkov stále rastie. Aj vďaka profesionálne odprodukovanej druhej časti cyklu Electronic beats a sympatickej ochote mobilného operátora uvoľniť časť svojho zisku na tento projekt a na kultúru vôbec. Nasledovaniahodný príklad pre ostatné korporácie.
