všetkých kontitentoch.
Domáci ju volali Šunka. Keď sme sa jej pýtali, či sa preto nehnevá, povedala: „A prečo? Veď šunka je dobrá, nie?“, usmiala sa. A naozaj bola dobrá. Kto ju poznal, vedel, že sa nikdy nevzdáva, že ju nič nezlomí. Dokázala to, čo žiadna iná žena na Slovensku a možno ani na svete. Hoci sa narodila v malej dedinke Lazisko blízko Liptovského Mikuláša ako trinásta zo štrnástich detí, doma mala plnú miestnosť medailí, diplomov a športových trofejí z celého sveta.
Najviac si cenila diplom z najstaršieho maratónu v Bostone, svojho stého v Chicagu a prvenstvo v brazílskom Sao-Paulo. Okrem behania hádzala oštepom, vrhala guľou, lyžovala a strieľala zo vzduchovky. Vždy však musela mať zaviazané ľavé oko.
Odvážna žena a matka
Manželka učiteľa a matka troch detí vyhrávala aj automobilové preteky a jazdy zručnosti, nebála sa sadnúť si do auta s kaskadérom a v divokej jazde na dvoch kolesách prejsť cez oheň. Vedela to nielen s autom, ale aj s kosou. Chlapi v Ploštíne nám povedali, že kosila lepšie ako chlap. Nebála sa žiadnej roboty, často mala na rukách mozole. Svoje príbehy a zážitky z maratónov vedela podať pútavo a so svojráznym humorom. Viackrát sme ju mohli vidieť v televízii či počuť v rozhlase. Bola hosťom Bolka Polívku, nahrávala s Jožom Rážom. Koncom januára ju osobne vo svojej rezidencii prijal prezident republiky Ivan Gašparovič a zablahoželal jej k dosiahnutým športovým výsledkom.
Nechcela ísť do zberáka
Prvý maratón zabehla v Liptovskom Mikuláši v roku 1979 ako 47-ročná. Na trati bola jediná žena. Dovtedy ženy nemali povolené behať maratóny. „Asi si mysleli, že to nevydržím a odpadnem niekde v polovici, tak ma nechali bežať. Ale dobehla som až do cieľa. Na druhý deň som sa síce nemohla postaviť na nohy, ale potom som sa rozchodila.“
Druhý maratón bežala o rok v Košiciach, kde už prvýkrát oficiálne bežali aj ženy. Bežala s najstarším účastníkom Jozefom Česlom.
„Na 35. km bol limit tri hodiny dvadsať minút a kto dovtedy nedobehol, brali ho do autobusu. Hovorili sme tomu „do zberáka.“ Ale my sme sa nedali zobrať a bežali sme ďalej. Ľudia nám kývali, povzbudzovali nás a hovorili: Ako tí starí manželia krásne bežia. Všetci boli už dávno v cieli a správca chcel zatvoriť štadión. Keď sme dobiehali na štadión, bežal nám oproti Gabo Zelenay a vyobjímal nás,“ spomína maratónkyňa.
O dva roky neskôr bežala Ľudmila Šunová v Košiciach sto kilometrov. Limit bol jedenásť hodín, do cieľa dobehla jedenásť minút pred limitom. Sto kilometrov zabehla aj v Berlíne a v roku 1985 absolvovala v Maďarsku supermaratón. Bežalo sa tri dni, tri etapy. Výsledný čas mala 19 hodín a 35 minút a obsadila štvrté miesto.
Medzi tuleňmi v Antarktíde
Antarktída bol posledný kontinent, na ktorom bežala. Splnil sa jej veľký sen. „V živote som sa dosť nadrela. Nedávno som opravovala rodičovský dom, pristavovala som, murovala, všetko som robila sama. Povedala som si: Ľuda, zaslúžiš si ešte zažiť niečo pekné. Povedala som si, že ten maratón v Antarktíde budem bežať, aj keby som mala dom predať. Zadlžila som sa síce po uši, ale neľutujem. Maratón sme bežali na polostrove King George. Plavili sme sa tam parádnou loďou, na ktorej bola aj sauna. Z lode nás na motorových člnoch odviezli na breh, kde sme zabehli maratón a vrátili sa znovu na loď. V kroji som bežala už veľakrát, ale tam som po prvý raz bežala v čiapke a pod krojom som mala niekoľko vrstiev termobielizne. Myslela som si, že zamrznem, ale v Liptove som zažila už aj väčšiu zimu. Okolo trate sa povaľovali tulene a vyvaľovali na mňa okále. Ženu v kroji ešte nevideli. Videla som množstvo tučniakov a dokonca aj veľryby. Bola to nádhera.“
Sponzori a slaninka
Okrem toho, že Ľudmila Šunová behala maratóny, behala aj za sponzormi. „Keby sa spočítalo, koľko kilometrov som už nabehala za sponzormi, bolo by to možno ďalších sto maratónov. Ale čo mám robiť? Keď chcem vyžobrať aspoň na letenky, musím prosíkať. Veď len štartovné v Amerike stojí okolo sto dolárov. Nepýtam si na jedlo ani na hotely, vyspím sa aj v spacáku na lavičke v parku alebo na stanici, aj poživeň si prepašujem z domu. Vždy nejakú klobásku a slaninku. Ale letenky sú drahé. Tak stále skúšam, vypisujem listy, behám, zháňam.“
Zomrela v spánku
Ľudmila Šunová zomrela v Ploštíne vo svojom dome. Keď ju v dedine dva dni nevideli behať a vychádzať z domu, zavolali jej synovi. Našiel ju v jej izbe na posteli mŕtvu. Vyzerala vraj, akoby spala. Zomrela pokojná, pretože robila, čo milovala. „Mnohí sa ma pýtali, prečo vlastne behám a čo z toho mám. Radosť, že dokážem vždy dobehnúť do cieľa a prekonať samú seba. Ťažko pochopí, kto to nezažil na vlastnej koži. Myslím si, že som nášmu Slovensku vo svete nerobila hanbu. Povedali mi dokonca, že som ho zviditeľňovala lepšie ako niektorí naši politici.“
* 31. 7. 1923 † 12. 3. 2008
v roku 1953 vytvorila slovenský rekord v behu na 800 metrov
bola nominovaná na olympijské hry, ktoré boli v roku 1956 v austrálskom Melbourne, ale dala prednosť rodine
prvý maratón zabehla v Liptovskom Mikuláši v roku 1979
posledný 115. absolvovala pred rokom v Antarktíde
