Volá sa Ošer Twito, má osem rokov a po ôsmich operáciách sa učí žiť s amputovanou nohou. Prišiel o ňu, keď ho v Sderote zasiahla palestínska raketa. Ošer leží na veľkej posteli, okolo neho sú hadičky a monitory, sedí pri ňom mama alebo otec a chlapec rozpráva, čo sa mu stalo, ako ho všetko bolí a ako má stále strach. A keď naňho rodičia trochu pritlačia, vyhlási o sebe, že je hrdina.
Ale asi tomu veľmi neverí. Slávni televízni moderátori sa ho s účasťou v hlase vypytujú čo a ako a želajú mu veľa zdravia. Je to veľmi emocionálne.
I mne vypadla nejedna slza, rovno s otázkou, či toto nie je priveľa. Nezneužívajú televízie osud tohto chlapca? Nezvyšujú si tým sledovanosť? „Nepoužívajú“ ho tak trochu na propagandu? (Hlavne, keď sa pýtajú, čo by si zaslúžili tí, rozumej Arabi, čo mu to urobili?)
Izraelčania vravia, že len vo veľmi jemnej verzii robia to, čo robia Palestínčania v médiách denne a po celom svet. Zábery na skrvavené palestínske deti po izraelských náletoch, pohreby malých telíčok zabalených v palestínskych vlajkách a hystericky jačiace matky sú notoricky známe obrazy. A cynici hovoria, že v mediálnej vojne o sympatie sveta Izrael trpko prehráva. Zrejme aj preto, že ešte stále má limity.
Prípad Ošera Twita dokazuje, že sa trochu posúvajú. K väčšej efektivite a menšej citlivosti. Asi sa to inak nedá.
Ale aj tak sa mi zdá, že dôstojnosť a pokojná rekonvalescencia malého Ošera Twita sú dôležitejšie ako mediálne vojny a víťazstvá v nich.
Autor: Jana Shemesh, dopisovateľka SME z Blízkeho východu
